V dobe temna je hlavnou motiváciou spravodlivosť

Nesmierne si vážim kolegov z DAV DVA, Slova, vedcov z ÚPV SAV, alternatívnych a nezávislých médií a rôznych iniciatív, ktorí píšu o alternatívach voči súčasnému systému – dávajú nám totiž nádej, že iný svet je možný. Nasledujúci článok však bude zamyslením o stave spoločnosti, v ktorej žijeme v rovine kultúrnej, ktorá sa premieta do ekonomiky a životného štýlu. Nakoľko ide o súbor poznatkov z rôznych diskusií a prečítaných kníh, bude mať článok väčší rozsah, no verím že citácie v ňom použité čitateľa obohatia a inšpirujú. Budem sa snažiť nadväzovať na predchádzajúci článok Paradoxy súčasného sveta, poukázať kultúrnou kritikou na absurdné javy hypermoderného sveta, ktorého sme všetci súčasťou a ktoré sa premietajú v ekonomickom rozmere. Aby sme vedeli prečo je potrebná zmena, musíme najskôr stanoviť diagnózu súčasného stavu… Začnem však optimisticky, slovami utopistu Roberta Owena, ktorý dáva nádej, že to čo robíme, predsa len má nejaký zmysel: „Svet ja nasýtený bohatstvom a má nevyčerpateľné prostriedky aby ho ešte zväčšil, a predsa je toľko nesmiernej biedy. Taký je stav spoločnosti v tejto chvíli. … Je potrebné nastoliť také zriadenie, ktoré by dalo zdravie, skutočné poznanie a zámožnosť všetkým ľuďom. Prostriedky existujú všade okolo nás, sú nám okamžite k dispozícii a existujú v nadbytočnom množstve.“ Robert Owen, 1858

Čo je existencializmus 21. storočia? Mladý človek sa prechádza po hypermarkete a podobne ako hlavný hrdina Sartrovho diela Hnus, Antoine Roquentin, pocíti tú nepopísateľnú tieseň, prázdnotu a bezvýchodiskovosť… Ľudia sa prechádzajú, prezerajú si regále s tovarom a považujú to za akýsi nový druh rituálu. Možno by boli ešte lepším príkladom antihrdinovia z filmov Voľný pád či Godbless you America, ktorí dokonale vystihli stav dekadentnej civilizácie. Keby nás z vesmíru pozorovali inteligentnejšie bytosti a videli produkciu všetkých tých reality-šou, reklám, sit-comov, hudobných klipov či nekonečných seriálov spotrebnej, macdonaldovej civilizácie, zaiste by sa čudovali, že kde sa v týchto bytostiach berie drzosť nadraďovať sa nad rastliny a zvieratá. Myslím, a Boh ma súď ak nemám pravdu, že každý, kto má v sebe čo i len kúsok súdnosti, musí pohŕdať stavom dnešnej konzumnej „kultúry.“ A je smutné, že všetci na tejto kultúre nejakým spôsobom participujeme, či sa nám to páči alebo nie. Jediné čo nám zostáva, je maximálne obmedzenie chorého systému na náš život, ktoré je však do určitej miery limitované, pretože z niečoho musíme žiť, niekde musíme bývať a taktiež sa nevyhneme nákupu niektorých predmetov nutných pre život. Celé dejiny ľudskej kultúry od starovekých civilizácií, cez diela antických filozofov, stavbu katedrál až po vízie utopistov, skončili fenoménom nákupného centra, novodobého sekulárneho „chrámu“ konzumu. Zykmund Bauman hovorí: „spotřebováváme víc, než planeta může poskytnout, už teď žijeme na úkor svých dětí, vnoučat, pravnoučat. Dokonce i naši ještě nenarození následníci už jsou zadluženi kvůli našim orgiím konzumu.“ Kto prevezme zodpovednosť za stav sveta, v ktorom žijeme? Projekcia ilúzie slobody hrá denno-denne z obrazoviek televízií? Možnosť voľby sa však presunula do roviny prázdnej alebo plnej peňaženky? Aristoteles povedal, že dobrý život je možný viesť iba v dobrej spoločnosti. Dá sa žiť dobrý život v spoločnosti, ktorá je od svojej podstaty – vykorisťovania a podvádzania ako fundamentálnej podstaty trhovej spoločnosti – prehnitá? Filozof komunitarizmu, Alasdair MacIntryre píše o alternatíve vo vytváraní nových foriem spoločenstiev, v ktorých by bolo možné uchovať morálne život taký, aby ako morálka, tak civilizácia mohli prežiť nachádzajúci vek barbarstva a temna: „V tejto fáze je dôležité, aby boli vytvorené miestne formy spoločenstiev, v ktorých by sa po dobu veku temna, ktorý už nastáva, uchovala civilizácia, i intelektuálny a mravný život. A ak dokázala tradícia cnosti prežiť hrôzy minulých vekov temna, nie je naša nádej márna. Tentokrát však barbari nečakajú za hranicami; už nám po nejaký čas vládnu. A skutočnosť, že si toho nie sme vedomí, činí našu situáciu do istej miery kritikou.“(MacIntyre, Strata cnosti, s. 306)

„Why have a civilization anymore if we no longer are interested in being civilized?“
God Bless America (Bobcat Goldthwait)

Preklad monológu: „Chcem povedať, prečo máme civilizáciu, keď sa civilizovane nechováme? … Prajem si vedieť prísť na to ako použiť mobil ako bombičku, ktorú by spúšťalo posielanie hlasov do Superstar. Expolózia tej bombičky by každému vypálili na hlavu štítok a ja by som na ulici poznal s kým sa nemá cenu ani baviť. …Vysmievajú sa mu tak dlho, kým sa sám nezabije. Potom na neho rýchlo zabudnú… aby sa každý mohol cítiť lepšie po tom, čo sa mu smial. Neznášam túto zem.. smiať sa z tých, ktorých tlač prenasleduje nie je pekné. Je to rovnaká pseudozábava ako keď ríša stojí pred zrútením. Americká superstar je ako nové Kolosseum. A ja nechcem aby nás bavila pokleslá zábava. Mám toho dosť. Všetko je tak kruté. Chcem aby to všetko skončilo. Nikto sa už nevie baviť o ničom poriadnom. Všetci iba hovoria čo videli v telke, na internete alebo počuli v rádiu. Kedy si sa naposledy s niekym bavil pričom by ten druhý nečučal do obrazovky alebo neposielal SMSku? Kedy nešlo o celebrity, klebety a pod. Kedy šlo o niečo zaujímavé? Osobné. … Som urazený, nie preto, že by som mal problém s predvítateľnými hovadinami o živote celebrít, kým ja žijem v malom byte s tenkými stenami… šokujúci komentár má dnes väčšiu váhu, než pravda. Nikto už nemá kúsok studu a všetci to oslavujeme.“

Rousseau, Kant aj Morelly varovali, že technologický vek rozumu zabíja v ľuďoch cit a spolupatričnosť. Z modrých obrazoviek sa na nás denno-denne valia tony hnusu a úpadku. Aj keď Marx a Engels trefne popísali zvrátenosť kapitalizmu, predsa len ako materialisti podcenili rozmer jeho dekadencie, ktorá má deštrukčné následky na celú spoločnosť. Dá sa však stále donekonečna vyhovárať na ľudskú lenivosť a možnosť fiktívnej voľby? Nie sú to práve ľudia sami, ktorí majú v rukách možnosť zmeny alebo sú skutočne iba bábky omotané na strunách mediálnej manipulácie? Na túto otázku sa snažila márne odpovedať Frankfurtská škola a Birminghamská škola kultúrnej kritiky. Jedno je však jasné, manipulovaný subjekt (cez reklamu, masovú kultúru, internet, televíziu…) nemôže byť autonómne slobodný a preto ani jeho rozhodovanie nemôže byť autentické a slobodné. Zvaľovať preto vinu len na ľudí, za to že sa zadlžujú, či za to, že nečítajú kvalitné knihy je skrátka neférové. Sila kultúrnej hegemónie o ktorej písal Antonio Gramsci je obrovská, a len málokto jej dokáže vzdorovať…

Súčasní, paradoxne aj západní filozofi, venujú pomerne silnú dávku kritiky súčasnej hypermodernej kultúre (prehľad rôznorodých konceptov som publikoval tu). Kedysi dávno jeden filozof menom Karol Marx riekol, že úlohou filozofov bolo doteraz svet vysvetľovať, no ide však o to, ho zmeniť. Slovinský filozof Slavoj Žižek k tomu dnes dodáva: „Filozofi sa doteraz rôznymi spôsobmi snažili zmeniť svet; ide však o to: interpretovať ho!“ Skutočne, súčasný svet vďaka informačnej zamorenosti sa stal neprehľadný. Pracujúci človek nedisponuje dostatkom času na to, aby získal dostatok užitočných interpretácií, ktoré by mu ukázali skutočnú tvár reality. Baudrillard píše o tzv. simulakrách v médiách – teda odkazy, ktoré odkazujú na niečo, čo v skutočnosti neexistuje. Ak to dovediem do praxe, tak predkladaná ilúzia harmonických ideálnych životov amerických hviezd zo seriálov typu Priatelia či brakových seriálov novopečených „pseudohercov“ z produkcie slovenských komerčných televízií skrátka v skutočnosti neexistuje. Ide o simulakrum. Všimnite si, že väčšina týchto seriálov totiž na rozdiel od produkcie napr. Jaroslava Dietla, nevypovedá o problémoch skutočných ľudí. V zidealizovanom televíznom svete všetci popíjajú Whyskey, žijú vo veľkých drahých bytoch s luxusným nábytkom, chodia na párty a nikdy nepracujú – a ak vôbec pracujú, tak iba v rámci povolaní vyššej triedy (doktori, právnici, menežéri, úspešní podnikatelia). Slovenská realita je však odlišná, než televízne simulakrum. Slovenská realita je o tmavých studených ránach, keď zúbožení a zničení, nedospatí ľudia čakajú na staniciach aby stihli prvý vlak do práce, ktorá je vzdialená niekedy desiatky kilometrov od rodného domu a to ešte môžu byť šťastní, že nie sú nezamestnaní. A to všetko len preto, aby mohli splatiť hypotéku.

Mediálny obraz nám však ukazuje aj nižšiu strednú triedu a nižšiu triedu.  Ako? Nasledovne… vykresľuje ich ako hlupákov a na svoju pozornosť úspešne využíva podprahový psychologický efekt „stále je niekto sprostejší než ja.“ A tak nám vznikol fenomén Vyvolení, Farma, Farmár hľadá ženu, Zámena manželiek, Rozvedení so záväzkami či rôzne Talent šou, teda mediálne produkty, ktorých úlohou je vytvoriť dojem, že ľud je v podstate hlúpy a ekonomické (podotýkam iba ekonomické, nie kultúrne) elity sú kompetentné ovládať. Relácie tohto druhu sa nevysmievajú vyššej triede. V 120 stranovej knihe Vybrané megatrendy v súčasnej mediálnej zábave sa téme debilizácie Slovenska komerčnými médiami venovala Erika Mravčíková.  Prečo to komerčné média robia? Isteže, dôvod je jednoduchý – ako písal Novomeský odvolávajúc sa na Ľudovíta Štúra: „Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine Štúrovej? Táto najjasnejšia hlava hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý...“ A načo by bolo automobilkám ľudí, ktorí čítajú spisy Karl Marxa, Tolstoja či Thomasa Mora, sociálny kriticizmus Janka Jesenského či bravúrnu kritiku kapitalistickej spoločnosti od Jacka Londona? To predsa CME a iné mediálne korporácie nechcú. Namiesto toho vytvárajú „primitívnu zábavu pre plebs“, ktorý tak aspoň nemyslí na to, že zajtra musí znova vstávať o piatej ráno do fabriky…

Nádeje v ostrovoch pozitívnej deviácie
Avšak aj v tej najodpornejšej dobe temna (možno náhodne, možno podvedome som vyriekol názov ďalšieho zaujímavého filmu na podobnú tému) sa nájdu ostrovy pozitívne deviácie.

Zánik kapitalizmu je historickou nutnosťou a výsledkom dialektického sporu utláčaných a utláčateľov. Súčasný hon na kriticky mysliacich ľudí, ktorí sú ochotní vzdať sa svojho konformizmu z dôvodu hľadania pravdy má svoj dôvod. Spomenul som si na reklamu, ktorá propagovala akúsi aplikáciu proti konšpirátorom. V poličke mala fiktívna postava vedľa známej knihy istého nemeckého nacistického diktátora nenápadne umiestnené výtlačky kníh autorov tzv. alternatívnych médií. Odkaz tejto reklamy, ktorá bola mimochodom masovo kritizovaná verejnosťou bol jasný – vedomosti sú nebezpečné pre súčasný systém. Dať znamienko rovná sa medzi nacistov a tzv. alternatívne weby, ktoré vznikli zdola ako dôsledok informačnej vojny, šírenia dezinformácií v hlavnom prúde a ako spontánna obrana proti hlúpnutiu, je veľmi analogická s obsahmi dystopických diel ako Equilibrium, Fahrenheit 451, 1984 či Brave New World.  Avšak kým v prvých troch sú knihy nebezpečné, zakazované, či dokonca pálené, v poslednom menovanom ľudia knihy dobrovoľne likvidujú. Dôvod? Konzum. Konzum zabíja kritické myslenie. Huxleyho Krásny nový svet sčasti žijeme, no na druhej strane vznikajú spomínané ostrovy pozitívnej deviácie a tie vytvárajú práve tzv. alternatívne, nezávislé, či ľudové médiá, ktoré dávajú človeku odlišný pohľad na vlastnú existenciu, než mu diktuje hlavný prúd.  Nie sú ideálnym riešením a preto som zámerne použil aj „tzv.“. V zdravej spoločnosti by totiž mal existovať slobodný prístup k pravdivým informáciám, bez ideologickej cenzúry a mali by byť zakotvené skutočné občianske-ľudové média, ktorá by šírili pravdu suveréna a nie post-pravdu.

Postpravda
Mainstreamové médiá informujú, že vraj podľa nich „dezinformačné či polopravdivé texty sa čítajú častejšie než seriózny a pravdivý obsah.“ Nuž tak si uveďme príklady tých „serióznych a pravdivých obsahov“, ktoré nám denno-denne predkladajú. Komentár nechám na čitateľa (zdroj, nadpisy najnovších článkov v tzv. mienkotvorných médiách v deň, keď bola táto správa vypustená):

Ženy slovenského šoubiznisu milujú luxus: šperky za desaťtisíce eur, Žena schudla 45 kíl vďaka 3 trikom, Módne kúsky do zimy, Kedy muži najčastejšie podvádzajú? A kedy ženy?, Prostitútky alebo umelkyne?, Pozor na kupované balíčky na Mikuláša, Bláznivý hit: Vlasy farbené podľa plechoviek, Anna Faris už nesmúti, po rozchode si užíva romantiku s novým priateľom, Dara Rolins odhalila svoje zvodné pozadie v plnej kráse, Selena Gomez sa prefarbila na blond: Prečo podľa psychologičky túžia ženy po tejto platinovej farbe?, Gregorovej ex Koptík si sype popol na hlavu: Bol som vyhúlený debil, Chceš sa vydať ako princezná? Dá sa to v Disneylande, ale stojí to nenormálne peniaze, Fico asi nepočítal s Hrnkovým novým oblekom, Máte novú elektronickú hračku? Mali by ste urobiť štyri veci, Kým Bugár vychovával Fica, Matovič sa vŕtal v otvorenej rane, Nezastavíme Rusov, ak technologické firmy nezlepšia svoje algoritmy, hovorí americký exminister Michael Chertoff, Šíri sa nám tu nebezpečný fenomén: Nielen Uhrík, ani Danko nie je historik, Dankov ruský cukrík, My sme hrádzou proti extrémizmu, Naše banky v stabilite medzi najlepšími

Svet naruby/všimli si Slovaks of Late Capitalism

Ako píše Vladimír Manda: „Postpravda je „pravda“ formujúca verejnú mienku, ktorá sa opiera nie o fakty, ale o všelijaké emócie. Postpravda  nie je len našim národným problémom, ale problémom medzinárodným… Na uvedenom základe potom nie je ťažké porozumieť, prečo sa napríklad jedno z významných práv človeka – sloboda slova – stáva aj v našich podmienkach problémom, ktorý je normálnou cestou diskusie neriešiteľný, lebo kde sa neuznáva žiadna všeobecne platná pravda, tam nemôže byť skutočnej diskusie, ktorá by viedla k nejakému spoločnému záveru.  Je zjavné, že k nejakým historicky pevným a pravdivým hodnotám je nutné sa dopracovať, aby bolo možné našu nevyzretú štátnosť stabilizovať a to nie cestou zákazov a trestov, ale cestou diskusie, výchovy a vzájomným súhlasom. Ale k tomu bude potrebné aby sa ideológia a politika hlavných politických síl najprv sama „oslobodila“ od  „postpravdy“ a prešla k pravdivej komunikácii. V opačnom prípade sa situácia bude len zhoršovať. “ Práve Mandom definovaná postpravda je súčasťou informačnej vojny, hybridnej vojny a podobných newspeakov-neologizmov, ktoré tak radi používajú osobnosti z transatlantických inštitútov, známi to údržbári a hlásne trúby neoliberálnej ideológie. Cieľom údržbárov je údajne „vylepšovať liberálnu demokraciu„, voči ktorej (heslo známej sociopatky Margaret T.) „niet alternatívy.“ Avšak alternatívy existujú, ba dokonca ani nimi ospevovaný západ nemá všetky strategické podniky v súkromných rukách a ani na bájnom západe nie sú porušované sociálne práva zamestnancov tak, ako by si to v prospech „trhového modelu“ naši provinční ideológovia zrejme želali. Treba však pripomenúť, že tieto sociálne práva a slobody na západe krvopotne vydobyli robotnícke a socialistické hnutia už od 19. storočia a bojovali o ne aj počas studenej vojny, kedy sa západ v sociálnych vymoženostiach musel vyrovnať východu aby udržal systém. Boli to práve sociálne reformy, ktoré udržali kapitalizmus živý po vyše 40 rokov (stačí pripomenúť rok 1968 na západe, tisíce a tisíce štrajkov a protestov na západe). V rámci postpravdy ide už o nebezpečné informácie.

„Uvedomujem si jasne, že vo svete vládne veľká skazenosť, že sa ľudia neriadia pravými, najvyššími cieľmi, že dobrí ľudia trpia, že nikto nedbá, že vládnu zlí ľudia, ktorých blahobytný život je aj tak nešťastím. Pretože život skazených je ako úbohé predstieranie bytia a v skutočnosti nieto ani kráľov, ani mudrcov, ani askétov, ani svätých, lebo títo ľudia nimi nie sú.“ Thomasso Campanella, Slnečný štát

„Ten, kdo se má za pána osatních, zůstává větším otrokem, než oni.“ Jean-Jacques Rousseau: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva

A potom nastane ten moment. Človeku, ktorý ešte nebol pozbavený nádeje sa objaví silná a čoraz silnejúca túžba, ktorá spočíva vo viere v iný, lepší a spravodlivejší svet.

Vždy keď začnem písať nový článok, pýtam sa sám seba, či to ešte má zmysel. Či tie stovky článkov, kníh, obrazov, filmov, piesní kde boli povedané veľké pravdy a zostali odignorované, neboli len záblesk vo večnosti vesmíru a či posledný záznam o existencii ľudstva nebude digitálna fotografia sfetovaných vysokoškolákov zo študentského diskotékového klubu. Či všetky myšlienky neboli utopené v ľahostajnosti hyperkonzumného sveta, ktorý sa s cynizmom vysmieva chudobe a beznádeji, kým sa v nej sám neutopí. Obzvlášť ma tieto otázky prenasledujú v časoch, keď nechtiac čítam diskusie na sociálnych sieťach, vulgárne a primitívne memečká mladých liberálov či primitívne frázy našich pravicových politikov a obzvlašť slovenských tzv. „mienkotvorných“ novinárov. Ak zanikne svet, a kultúra memečiek bude jediné čo po nás zostane, malo to vôbec nejaký zmysel? Vlastne sú to hlavne oni, ich lži, zapredanosť a lojalita k neľudskému systému a ich odporné vlastnosti, ktoré v nás prebúdzajú spravodlivý hnev. Sme pre nich len štatistika, dojné ovce, ktoré treba vycucať finančne a zároveň duchovne. Pýtam sa, ako je možné?

Poznanie je zhubný priateľ, keď niekto neurčí pravidlá, vidím osud ľudstva v rukách bláznov.

Náboženstvo voľného trhu
Trh, nakupovanie, spotreba a neobmedzené súkromné vlastníctvo a korporácie sa skutočne stali posvätnou kravou súčasného globálneho systému. Utopista Charles Fouriér pred vyše 200 rokmi napísal: „Voľná súťaž vedie nakoniec k obchodnej feudalite. Tento rád vzniká z privilegovaných nájomných spoločností; tie, akonáhle budú raz ustanovené, delia sa o vládu s panovníkom, dávajú mu účasť v ziskoch zo svojich monopolov a výsad a zotročujú úplne bez prekážky celý trh svojimi ohromnými kapitálmi. Potom všetko, čo je finančne slabšie podlieha tyranii cien, ktoré oni na trhu diktujú.  … Ustanoví sa raz tento poriadok, bude to posledná fáza civilizácie, ktorá podľa zákona o extrémoch musí skončiť tak, ako započala, feudalitou…“ Kapitalizmus sa vo svojej globalizovanej podobe skutočne mení v nový feudalizmus práve prostredníctvom globalizovania finančníctva, no namiesto veľkolepých katedrál sa stavajú nákupné centrá, namiesto rituálu modlitby vznikol rituál nakupovania. Dnes je už jasné, že predmonopolný kapitalizmus sa transformoval do monopoloného a imperiálneho, a ten bol závršený fázou nadnárodnou-globálnou, v ktorej rozhodujú silní hráči. Zidealizovaná predstava malých cechov, rodinných podnikov a lokálneho hospodárstva bola zlikvidovaná tvrdou rukou koncernov, ktoré presne ako píše Fouríer – všetko finančne slabšie zlikvidujú tyraniou cien. Sú to len slovenskí poľnohospodári, chovatelia či drobní živnostníci, ktorí kruto doplácajú na globalizovanú ideológiu, aby sa mohli neskôr zamestnať ako novodobí otroci v automobilkách či obchodných reťazcoch a vybudovali tam „kariéru.“ Filozof Richard Stahel dokonale vystihol podstatu ekonomickej kolonizácie: „…v situácii, keď vykorisťujúce ekonomicko-politické systémy obmedzujúce slobodu a neraz i vlastníctvo občanov, nanucujú veľmoci v mnohých prípadoch malým krajinám, pretože sa dostali do ich záujmovej sféry. Ak by aj veľké šaty vznikali zjednocovaním tých malých, a to zjednocovaním dobrovoľným, dialo by sa to, ako neraz v minulosti v dôsledku vonkajšieho ohrozenia slobody a vlastníctva, ktorému sa ľahšie čelí väčším počtom obrancov s väčšími zdrojmi, ktoré môžu proti útočníkovi postaviť iba väčší štát, resp. spoločenstvo. Väčší štát však nakoniec vždy disponuje silou, ktorú len zriedkavo nepoužíva voči slabším. A to neraz v mene vlastnej slobody. Pritom nemusí ísť vždy o silu vojenskú – aj politiká či ekonomická moc dokáže vynútenými obchodnými a politickými zmluvami obmedziť slobodu malých štátov a ich občanov, často ešte efektívnejšie, než by to dokázala priama vojenská okupácia. Naliehavosť tejto otázky opätovne zvýraznila globalizácia, v rámci ktorej silnejšie štáty nanucujú slabším obchodné a iné dohody, ktorých dosah je pre malé štáty neraz závažnejší, než priama vojenská okupácia.“ (Richard Sťahel, Človek, jeho sloboda a vlastníctvo v myslení J.J. Rousseaua, s. 154-155)

A čo mladí ľudia?  Z. Bauman pripomína:  „Vezměte si současné absolventy vysokých škol. Většina z nich je buď zcela nezaměstnaná, nebo marně hledají práci odpovídající jejich dovednostem a ambicím. To je velice nepříjemná situace pro velkou část společnosti, která je přehlížená ve smyslu těchto dvou bodů.“ A čo na to slovenské „elity“ a tzv. „mienkotvorné“ médiá? Tvária sa, že tento problém neexistuje a pod modrou vlajkou a žltými hviezdičkami hlásajú konečnú a dokonalú harmóniu liberálnej demokracie.

Túto esej ukončím slovami Giles Lipovetského, ktorý bol hlavnou motiváciou pre jej napísanie. Lipovetsky si totiž uvedomil propojenie globálnej kultúry a globálnej ekonomiky v dimenzii nášho bytia:

„Dodnes bola kultúra tým, čo do života vnáša poriadok a dáva životu zmysel, lebo ho rámcuje súborom božstiev, pravidiel, hodnôt a symbolických sústav. Svetokultúra pôsobí oproti tejto logike presne opačne: do našej existencie a vedomia vnáša neustálu deozrganizáciu a nedostatok poriadku. Všetky zložky života upadajú do krízy ako nestabilné a zbavené svojich súradníc. Cirkev, rodina, ideológie, politika, konzumný spôsob života, umenie, vzdelávanie: neexistuje jediná oblasť, ktorá by sa vymykala postupnému rozkladu… Hlavnými organizačnými princípmi sú trh, konzumný štýl, vedotechnika, individualizmus, a kultúrno-komunikačný priemysel, Kapitalizmus sa rozšíril po celej planéte, štáty sa vydali na cestu privatizácie a ekonomicko-finančnej deregulácie.“  (Giles Lipovetsky, Globalizovaný západ)
Ale alternatívy existujú… snažíme sa ich hľadať, iba rezignácia na vieru v zmenu je skutočnou beznádejou. Ostrovčeky pozitívnej deviácie slovami MacIntyra uchovajú život morálne taký, aby ako morálka, tak civilizácia mohli prežiť nachádzajúci vek barbarstva a temna…

Mgr. Lukáš Perný, autor je kulturológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *