VÍZIA – Úvaha o impériu a novej ľavici

„Úpadok Ríma bol prirodzeným a nevyhnutným dôsledkom nadmernej veľkosti. Prosperita dospela k  zákonu úpadku; proces deštrukcie bol znásobený  rozsahom podmanenia. Úžasná  štruktúra podľahla tlaku svojej vlastnej váhy, keď v dôsledku doby alebo náhodou boli odstránené jej umelé podpory. Príbeh krachu je jednoduchý a očividný: namiesto skúmania, prečo bola rímska Ríša zničená, by sme skôr mali byť prekvapení, že až tak dlho vydržala.“ (Edward Gibbon)

Časť historikov zastáva názor, že Rímske impérium na konci piateho storočia n. l. podliehalo transformácii, čomu by nasvedčovali búrlivé zmeny po vyplienení Ríma v roku 410, rozpad Západorímskej ríše a spory o následníctvo. Základom ekonomiky bola vtedy pôda, napriek rozvinutému obchodu (fyziokratický koncept). Pozemkoví vlastníci (podmienka občianstva) až do konca predávali a kupovali nehnuteľnosti, ich špekulatívna cena narastala. Vzhľadom na to, že majetok bol nehnuteľný, museli spolupracovať – a aj spolupracovali – s dobyvateľmi. Vzťahy s germánskym svetom a migračné vlny, presnejšie vpády Húnov a Gótov viedli k detronizácii posledného rímskeho cisára v roku 476  n. l.

Analógiu so súčasnosťou si môže urobiť čitateľ sám. Téma konca impéria je stále aktuálna. Intuícia niektorých filozofov, spomeniem J. Patočku, nesklamala v tom, že všetko zlo éry modernity alebo osvietenstva  katalyzovalo prvou svetovou vojnou. Vtedy padli všetky morálne aj náboženské bariéry, odvtedy je všetko dovolené, čo sa dá presadiť silou. Mier je orwellovskou fikciou, dohody zdrapom papiera a ich dodržiavanie vyjadruje iba momentálny pomer síl. Odkaz z Hirošimy – urobíme to znovu – hovorí jasnou rečou. Aj posolstvo pápeža Františka, ktorý varuje, že už sme vo vojne. Revolučná šanca podľa W. Benjamina spočíva v tom, že materialistický historik oživí fragmenty nádeje; boj za utláčanú minulosť bol už raz prehratý, ale hekatomby obetí ako tajná tradícia porazených si vynútia mesianistické zastavenie času.

Dvadsiate storočie, ktoré začalo po prvej svetovej vojne sa ešte  neskončilo. Stále sa bojuje, nepodarilo sa etablovať nový svetový poriadok ako v roku 1815. Podarilo sa však znefunkčniť medzinárodné právo, aby neprekážalo avantúram hegemóna. Unipolarita  sa dá vybojovať iba svetovou vojnou, pravda ak po použití jadrových zbraní bude mať víťaza. Multipolárny svet na základe kongruencie medzinárodného práva by mohol fungovať prostredníctvom medzinárodných inštitúcií, ktoré by nahradili „koncert národov“ po Viedenskom kongrese. Nie som si istý, či bol väčším revolucionárom Woodrow Wilson alebo Vladimír Uľjanov. Obaja tak či onak zmenili svet. Idea sebaurčenia národov, ktorú profesor medzinárodného práva revitalizoval, zmenila mapu Európy. A ruská revolúcia bola výzvou Východu vo vzťahu k Západu („Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“), ktorého stav vtedy označil O. Spengler ako zanikanie. Bez ohľadu na ideológiu studenej vojny a jej relikty v podstate stále ide o mocenský konflikt, boj o hegemóniu. Americké impérium namiesto britského, nároky Nemecka po prvej svetovej vojne, nároky Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne, nároky Číny po konci studenej vojny, nároky ďalších mimoeurópskych veľmocí, hlas Európskej únie zatiaľ nepočuť. George Friedman na YouTube potvrdil svoju analýzu, že treba naďalej využívať slabinu Ruska (predtým ZSSR), ktorého export je závislý na cenách surovín. Rusko si dovolilo úspešne asymetricky odpovedať na zbrojenie zo strany USA a NATO, tým si vytvorilo priestor pre obhajobu svojich záujmov v rámci samostatnej zahraničnej politiky. Takže ho treba priviesť k poriadku a to tak, že znovu skrachuje, keď sa vyčerpá  prostredníctvom nízkych svetových cien surovín. A keď Putinov režim padne, následne dôjde k rozpadu Ruskej federácie, potom sa začne eldorádo a drancovanie. Toto je cieľom. Pani Albrightová to má pomýlené, najbohatšou krajinou na prírodné zdroje sú USA, čo samozrejme nie je nespravodlivé. Napokon, také autority ako A. Toffler a J. Galtung už dávnejšie vypracovali scenáre na rozpad USA, takže by sa mali sústrediť viac na riešenie vnútorných problémov a pripraviť sa na situáciu, že dolár prestane byť exkluzívnou svetovou rezervnou menou. Súčasná kampaň v prezidentských voľbách ukázala, že obaja kandidáti museli brať do úvahy hlasy voličov kriticky naladených voči vláde a požadujúcich zmeny, v prvom prípade z pozície pravicového populizmu a v druhom prípade, čo je zvlášť zaujímavé, z pozície ľavicového socializmu. Aj keď ide o názor menšinový, ktorý sa nepresadí ani v demokratickej strane, naznačuje perspektívu do budúcnosti. USA by mohli získať kultúrnu hegemóniu, ktorú by im nikto neupieral, pokiaľ by namiesto rinčania zbraní ako vlajkonosič Západu inšpirovali ostatný svet. A to nielen technologickými  výdobytkami štvrtej priemyselnej revolúcie, v čom sú stále v predstihu, ale aj alternatívnymi riešeniami sociálnych dôsledkov týchto zmien, ako naznačil vo svojom programe nečakane úspešný neúspešný uchádzač o nomináciu Bernie Sanders.

Leninov koncept revolučnej situácie prostredníctvom avantgardy, ktorá sa opiera o homogénny triedny subjekt, patrí minulosti. Túto metodiku však  inovovali a oživili sociálni psychológovia CIA v podobe scenárov tzv. farebných revolúcií. Diskusie o zmene civilizačnej paradigmy nie sú ničím novým. Od prvej správy Rímskeho klubu o hraniciach rastu na začiatku sedemdesiatych rokov išlo najmä o paradigmu ekologickú, tento rámec je po polstoročí príliš úzky. Za termín „reformy“ sa dá skryť všeličo. Aktuálne ide o revolučnú transformáciu alebo transformačnú revolúciu. Zdá sa, že o tomto sa dnes uvažuje viac na pravici ako na ľavici. Napokon, revolúcia neoliberalizmu stále beží napriek katastrofickým dôsledkom. Osvietenejšia časť elity, ktorá vidí trochu do budúcnosti, si to uvedomuje a rozmýšľa spôsobom, ktorý po prvej svetovej vojne označil K. Kautsky ako „ultraimperializmus“. Rozumnejšia a menšia časť vládnucej politickej elity je ochotná ku kompromisu a podeliť sa s časťou ziskov v prospech sociálnej transformácie, ako urobil J. Kennedy za Nového údelu prezidenta F. D. Roosevelta. Nastoľujú témy ako obmedzenie extrémnej nerovnosti alebo donedávna neprijateľné návrhy – Tobinova daň z finančných transakcií, neobmedzený základný príjem a pod. Sociálnodemokratická ľavica má iné starosti. Asistuje pri demontáži štátu blahobytu, čo bolo svojho času jej najväčším výdobytkom a jediným úspechom,  usiluje o zamestnanosť (stará sa o ľudí práce) prostredníctvom poskytovania výhod pre globálnych investorov, len aby prišli a samozrejme po vyčerpaní stimulov neodišli. Vojna znamená návrat do barbarstva, dlhotrvajúci a možno nenávratný civilizačný úpadok. Nová vládnuca trieda, plutokratická oligarchia sa domnieva, že tým vyrieši problém nadbytočnej populácie a bude si žiť ako bohovia na Olympe alebo parazitická rasa Goa´uld v seriáli Hviezdna brána. Už dnes sa obklopuje zlatou oponou v izolovaných enklávach, čo ich však nezbavuje globálnej zodpovednosti za osud sveta. Triedny boj ich dostihne, bankári svojou nenažranosťou po kríze 2008  priam provokujú a privolávajú ďalšiu krízu, ktorá je na obzore.

Neoliberalizmus ako posledné štádium kapitalizmu spočíva v tom, že peňažný kapitál ako tovar  v podobe fiktívneho kapitálu sa nezhodnocuje. Napriek tomu predstavuje pre kapitalistu alternatívny variant rozmnožovania kapitálu, v rámci ktorého nemusí kupovať a využívať pracovnú silu. Lenže táto akumulácia kapitalistického bohatstva nie je krytá mŕtvou prácou, do obehu sa dostávajú monetárne nároky, ktoré nie sú kryté  zhodnotením predchádzajúcej akumulácie. Pokiaľ ide o fiktívny kapitál, jeho podstatou je tiež práca, ale práca, ktorá ešte nebola vykonaná, resp. je otvorenou otázkou, či sa tak niekedy stane, ide teda o predkapitalizovanú budúcu hodnotu. Fiktívny kapitál oproti zmyslovo-materiálnemu bohatstvu fungujúceho kapitálu vystupuje v časovej inverzii. Pri kúpe vlastníckeho oprávnenia dochádza k niečomu, čo je u tovarov prvého sledu nemysliteľné:  tovary druhého sledu sú iba spoločenskou šifrou vzťahujúcou sa na potencionálnu budúcu prácu. V rámci fungujúceho kapitálu tovary prvého sledu musia byť kúpené, aby sa naplnila ich hodnota v obehu a proces rozmnožovania kapitálu mohol pokračovať. Fiktívny kapitál sa nemusí namáhať s premenou tovaru na peňažnú formu, na trhu vystupuje ako plnohodnotný tovar a keď si ho niekto tretí kúpi, znamená to, že ho akceptuje ako peňažný kapitál. Ide o to, že kapitál musí všetko bohatstvo premieňať na bohatstvo tovarov a nezastaví sa pred ničím, ani pred sebou samým. Rímska nobilita tiež nemohla robiť nič iné, iba zveľaďovať svoj majetok, teda obchodovať s nehnuteľnosťami ako orchester, ktorý hral na palube prvej triedy Titanicu až do konca.

Každý politológ vie, že rozdiel medzi ľavicou a pravicou sa v súčasnosti jednoducho a transparentne definovať nedá, aj voliči sa rozhodujú podľa konkrétnej situácie a nerozmýšľajú primárne na osi Ľ-P. Myslím, že skôr sa dá rozlíšiť záujem na zachovaní statu quo v nejakej podobe a záujem na jeho zmene. Potom sa dajú rozohrať viaceré scenáre. Fiktívnu stranu som nazval Vízia preto, lebo by mala byť orientovaná na budúcnosť. Totiž budúcnosť v strednedobom horizonte, v ktorom sa dokáže zmysluplne pohybovať futurológia, je a bude dramatická. Čas sa zhusťuje, zmeny akcelerujú, výsledky budú čoraz menej predvídateľné; „čierna labuť“ nepredstavuje len „divokú kartu“ s extrémne malou pravdepodobnosťou a fatálnymi dôsledkami, ale hrozí stať sa štandardom. Zaklínadlo rastu je neudržateľné, vymkol sa z rúk a ekonomické teórie zlyhali. Kľúčové slovo, ktoré by malo byť základom politického programu Vízie, je dekomodifikácia, návrat k úžitkovej hodnote výrobkov a výroby, čo v podstate znamená odstránenie stimulu profitu, obmedzenie funkcie peňazí až po ich likvidáciu v dlhodobom horizonte. A teda zánik systému, ktorý dnes označujeme ako „globálny kapitalizmus“. Existujúce výrobné vzťahy, ktoré chce pravica v mene vládnucej oligarchie zachovať, sa v rámci štvrtej technologickej revolúcie a zjavenia Singularity stávajú brzdou ďalšieho napredovania výrobných síl, presne ako to predvídal Marx. Lenže žiadna železná nevyhnutnosť ani lesť rozumu (heglovského filozofa) nezariadi nastolenie novej formácie a nový zlatý vek ľudstva, v ktorý Marx intuitívne veril. Nedisponujeme bez ohľadu na výmysly intelektuálov uceleným projektom novej spoločnosti, ktorý by ako normatívny ideál bolo treba „iba“ uviesť do praxe. Skutočná marxistická ľavicová strana by sa však nemala báť otvorene povedať, že sa orientuje na budúcnosť a teda je stranou antisystémovou, čo neznamená, že nebude usilovať o dielčie politické riešenia pre prekarizovanú strednú triedu a nižšie triedy. Znamená to však, že jej dlhodobým cieľom bude  vytvárať  platformu na zásadnú opozíciu voči etablovanému systému neoliberalizmu zľava; netajiť sa tým, že sa chce angažovať v hľadaní systémovej resp. civilizačnej alternatívy, prvoplánovo sa postaviť proti pokračujúcej uzurpácii bohatstva v rukách plutokratickej finančnej oligarchie.

Nová ľavica by mala myslieť nielen na aktuálne sociálne konflikty, ktoré sú v rámci súčasného globálneho kapitalizmu neriešiteľné, ale osvojiť si víziu budúcnosti. A rozmer budúcnosti ako posun myslenia (metanoia) znamená zmenu v našom aktuálnom konaní a rozhodovaní.

Foto: Polybert49, CC

Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *