Zákony proti extrémizmu a ich riziká

Ako je známe, v súčasnosti sa v parlamente prerokúva novela zákonov, ktorá má zostriť trestno-právnu úpravu extrémizmu. Hoci je treba jasne odmietnuť prejavy fašizmu a nacizmu v SR, existujú aj obavy, že nová právna úprava môže byť zneužitá na neprijateľné zúženie slobody myslenia a slobody prejavu. Z minulosti máme viacero príkladov toho, ako sa dá boj proti extrémizmu účelovo interpretovať. Ešte počas minulého režimu sa vládna moc pokúšala diskreditovať svojich oponentov tým, že ich označila za fašistov, aj keď fašistami neboli. Prostredníctvom nových reštriktívnych zákonov môže nastať podobne nebezpečný vývoj.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

 

Boj proti extrémizmu doma a v zahraničí

Na úvod musím vyjadriť pochybnosti o tom, že slovenskí politici majú úprimný záujem na boji s tzv. extrémizmom. Slovenský postoj k tzv. extrémizmu je totiž selektívny a nejednoznačný. Už v minulosti som kritizoval fakt, že Slovensko sa v OSN opakovane zdržalo hlasovaní pri rezolúciách odsudzujúcich rasizmus a nacizmus, hoci obrovská väčšina sveta hlasovala za dané rezolúcie.

Dôvodom pre zdržanie bolo to, že rezolúcie OSN mierili na našich „spojencov“ z NATO v Pobaltí, na území ktorých sa každoročne konajú pochody veteránov Waffen SS a zúčastňuje sa na nich mnoho vysokých politikov. Veteránov Waffen SS oslavujú aj najvyšší predstavitelia tamojších štátov a napr. bývalý prezident Lotyšska A. Berzinš povedal, že sa im treba pokloniť. To sú vyjadrenia, ktoré by si nedovolil ani M. Kotleba! Je naozaj neuveriteľné, že slovenskí politici, ktorí zostrujú trestno-právne postihy extrémizmu v SR, sú tak veľmi ústretoví voči podporovateľom Waffen SS v Pobaltí.

Na Slovensku existuje aj mnoho občanov, ktorí majú obavy aj z nástupu fašistov na Ukrajine. Už počas revolúcie na Majdane 2013-14 zohrávali fašisti veľmi významnú úlohu. Jedným z troch lídrov Majdanu bol fašista O. Ťahnybok, podľa Centra S. Wiesenthala jeden z najhorších antisemitov sveta. Medzi fašistov patrí zjavne i A. Parubij, súčasný predseda ukrajinského parlamentu. Predstavitelia SR, ktorí chcú zostriť boj proti extrémistom na Slovensku, by mali zaujať tvrdší postoj aj voči fašistom na Ukrajine.

Mnohí občania SR sa tiež domnievajú, že na Slovensko pozývame aj mnoho problematických osôb zo zahraničia, napr. na konferenciu GLOBSEC, o čom som písal tu. Paradoxne, práve tohtoročná konferencia GLOBSEC ukázala, ako rôzne vnímajú extrémizmus ľudia na Slovensku. Na jednej strane účastníci konferencie diskutovali o náraste extrémizmu v Európe a na druhej strane ich občania, zhromaždení pred budovou Reduty v Bratislave, častovali skandovaním: „Fašisti! Fašisti!“. Aj tento príklad ukazuje rôznosť pohľadu na to, kto spadá pod pojem „extrémista“.

 

Pojem extrémizmus

Samotný pojem extrémizmus je ako taký veľmi nejasný a v teórii sa o ňom vedú mnohé spory. Preto každý, kto chce uvedený pojem používať v trestnom práve, by s ním mal zaobchádzať opatrne. S definičnými problémami sa mali vysporiadať i tvorcovia Koncepcie boja s extrémizmom na roky 2015 – 2019. Možno sa však domnievať, že to príliš nezvládli. Za problematickú formuláciu považujem už charakteristiku súčasnej SR v kapitole 2. Definovanie základných pojmov: „SR ako demokratický právny štát založený na vláde práva a univerzálnom systéme základných práv a slobôd odmieta všetky formy a prejavy extrémizmu, ktorý je v priamom protiklade voči týmto základným hodnotám zakotveným v Ústave SR.“

Je veľmi otázne, či SR možno považovať za demokratický právny štát. Také čosi nestačí napísať iba do ústavy, veď v ústave to má uvedené aj Západom toľko kritizované Bielorusko. Napriek ústavným formuláciám politický systém SR pripomína skôr oligarchickú formu vlády než demokraciu. Pri politickom rozhodovaní cítiť hrubú ignoranciu princípu vlády väčšiny, politické strany sa podobajú na obchodné spoločnosti, súťaž politických síl manipulujú skorumpované médiá či prieskumné agentúry. Ani princípy právneho štátu a vlády práva nie sú zďaleka dodržiavané: neexistuje tu právna istota, zákony sa neustále menia, často pôsobia retroaktívne, ústavnosť mnohých postupov je pochybná, atď. Nemiestne je aj tvrdenie, že SR odmieta všetky prejavy extrémizmu. Vzhľadom na naše hlasovania v OSN a postoje k „spojencom“ v Pobaltí o tom nemôže byť ani reči.

Koncepcia však ide ďalej a pokúša sa aj o definíciu pojmu extrémizmus:

„Extrémizmus označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných aktivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaných ústavou a medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia či hrozba použitia násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku. Extrémizmus sa delí na pravicový, ľavicový, náboženský a extrémizmus zameraný na jednu otázku (ekologický, separatizmus a pod.)“

Uvedená definícia má mnoho nedostatkov – uvediem len niektoré. Predovšetkým ak niečo deštruktívne pôsobí voči demokratickému systému, tak je to určite vplyv oligarchov na politické rozhodovanie v SR. V takom prípade by vlastne mohol byť extrémistom aj ten, kto súčasnú formu vlády podporuje. Pokiaľ ide o ďalšie črty extrémizmu, spomínané v programe, tak aj odstraňovanie základných práv presadzovali mnohé „štandardné“ politické subjekty. Odstraňovali najmä ústavou garantované sociálne práva a určité skupiny obyvateľov, napr. pacienti a dôchodcovia, boli pri výkone týchto práv stále viac obmedzovaní. V poslednom čase znepokojivo narastá aj snaha obmedzovať slobodu myslenia a slobodu prejavu.

Pochybné je aj tradičné členenie na pravicový a ľavicový extrémizmus, spomínané v koncepcii. Podľa tejto predstavy politické spektrum vyzerá ako nejaká os, na ktorej možno zoradiť politické názory sprava doľava a tie na okrajoch označiť za extrémne. Kto sa však nachádza na okraji politického spektra a kto sú to ľavicoví extrémisti? Sú to zástancovia LGBT? Alebo anarchisti? Komunisti? Feministky? Veď mnohí zástancovia LGBT sú v ekonomických otázkach liberálmi a mnohí komunisti zase odmietajú požiadavky LGBT. Na pravom spektre je situácia trochu jednoduchšia, ale aj tu sa objavujú problémy pri definícii pravicových extrémistov. Možno sem azda zaradiť libertariánov, ktorí odmietajú ideu sociálnych práv? Alebo podporovateľov kolonializmu a neokolonializmu Západu? Sú extrémistami tí, ktorí podporovali protiprávnu agresiu v Iraku 2003? Tieto rôznorodé politické názory očividne nemožno zoradiť do jednej pravo-ľavej osi, realita je oveľa komplikovanejšia než schématické myslenie úradníkov.

 

Nárast subjektivizmu pri hodnotení extrémizmu

Za hlavný problém novej právnej úpravy považujem nárast subjektivizmu pri hodnotení extrémizmu. Veľké nedostatky vidím pri definícii extrémistického materiálu. Ustupuje sa tam od dikcie, podľa ktorej je materiál extrémistický iba vtedy, ak sa dokáže jeho spojitosť s podnecovaním k nenávisti, násiliu a ďalším nežiadúcim javom. Podľa novej úpravy sa teda nemusí nič dokazovať, stačí, keď nejaký označí materiál za extrémistický. To je veľmi nebezpečný posun, pri ktorom už netreba obvineným dokazovať, že sa usilujú o násilie alebo nenávisť, ale vytvoria sa z nich kriminálnici znaleckým posudkom.

Na ministerstve spravodlivosti sa pripravuje aj osobitný znalecký odbor pre oblasť extrémizmu. Rozumiem tomu, že orgány činné v trestnom konaní majú často problémy s identifikáciou najrôznejšej fašistickej symboliky a preto potrebujú znaleckú pomoc. Som ale zvedavý na okruh tých znalcov: dúfam, že to budú ľudia, ktorý dokážu pri používaní pojmu extrémizmus poznať mieru a že nepôjde o protiruských propagandistov z tretieho sektora. Toto podozrenie u mňa budí snaha niektorých „expertov“ spájať pojem extrémizmus s inými témami, napr. s tzv. ruskou propagandou. Domnievam sa, že postavenie znalcov bude pri hodnotení trestnosti nejakého činu kľúčové, pretože už samotná definícia extrémizmu je veľmi problematická. Treba garantovať, že znalcami sa nestanú ľudia, ktorí budú cez trestné právo pretláčať svoje geopolitické predstavy, ale ľudia, ktorí budú schopní s pojmom extrémizmus zaobchádzať seriózne.

Pri niektorých nových návrhoch nevidím až tak zásadné riziká, napr. špecializácia súdov na oblasť tzv. extrémizmu by mohla byť dokonca prínosná. V prípade prenosu z okresných súdov na Špecializovaný trestný súd však hrozí, že tento súd bude preťažený extrémistickou agendou a začne sa preto príliš spoliehať na vyjadrenia znalcov. Zásadný problém nevidím ani s novou definíciou rasovo motivovaného činu, ale aj tu platí, že úspech a neúspech novej právnej úpravy závisí od serióznosti konania orgánov činných v trestnom konaní.

Treba mať na pamäti, že obava zo zneužitia v politickom boji patrí medzi tradičné výhrady pri boji proti extrémizmu. Ten, kto aktuálne drží politickú moc, spoluurčuje, čo je extrémizmus a môže podľa toho perzekuovať nepohodlné politické názory. Vzhľadom na nárast subjektivizmu znalcov pri hodnotení, nebude zrejme problém nájsť „znalca“, ktorý povie to, čo si vládna moc práve zaželá. Na základe vágnych kritérií, aké sa objavujú v oficiálnych dokumentoch, možno z extrémizmu pomerne jednoducho obviniť každú parlamentnú stranu, nielen ĽS NS, ale aj Smer SD či SaS. Dokonca aj v strane ministerky L. Žitňanskej sa objavujú členovia, ktorí z „hayekovsky“ libertariánskych pozícii odmietajú niektoré základné ústavou garantované sociálne práva. Keby sme k tomu pridali vyjadrenia ďalších poslancov z minulosti, o moslimoch, o Benešových dekrétoch a pod., obvinenia z tzv. pravicového extrémizmu by sa dali ľahko vykonštruovať aj voči strane Most – Híd. A práve v tejto jednoduchej možnosti obviniť kohokoľvek vidím veľké riziko…

 

Boj proti extrémizmu ako forma McCarthyzmu?

Podľa mnohých indícií sa zdá, že cieľom boja proti extrémizmu nie je len prenasledovanie fašistov, ale aj boj s názorovými skupinami, ktoré nepodporujú geopolitické smerovanie Slovenska, najmä pacifistov a rusofilov. Za veľmi nebezpečný považujem spôsob, akým nakladajú s pojmom „extrémizmus“ ľudia spojení s vládnymi orgánmi, napr. D. Milo, do júla 2016 koordinátor pre boj s extrémizmom na ministerstve vnútra a v súčasnosti externý poradca ministerky L. Žitňanskej.

Ešte v roku 2015 pred v pozícii na ministerstve vnútra napísal spolu s J. Marušiakom a štyrmi maďarskými autormi štúdiu s názvom „Marching towards Eurasia:  The Kremlin connections of the Slovak far right“ (Pochodujúc smerom k Eurázii: Kremeľské konexie slovenskej krajnej pravice). Štúdia je veľmi nepresvedčivá a keby vyšla v slovenčine, určite by bola prijatá kriticky. Je však určená západnej verejnosti, ktorá o udalostiach na Slovensku nemá až taký prehľad a preto ju možno ľahšie uviesť do omylu. A keďže jeden z autorov sa priamo v štúdii predstavil ako koordinátor boja proti extrémizmu zo slovenského ministerstva vnútra, tak mohli zahraniční čitatelia „opuncovať“ uvedenú štúdiu autoritou ministerstva vnútra SR…

Štúdiu spochybňuje už to, koho si autori pribrali ako expertov na hodnotenie krajnej pravice a jej vzťahu ku Kremľu. Išlo o tri osoby: B. Jarábik a M. Nič, aktivisti známi z organizácie tzv. farebných revolúcií a P. Morvay, novinár z Denníka N. Lenže keď si koordinátor ministerstva vnútra do „odborných štúdií“ priberie takýchto „expertov“, kto a ako asi hodnotí extrémizmus v štátnych inštitúciách? Pri podobných „expertoch“ som zvlášť zvedavý na personálne obsadenie nového osobitného odboru znalcov pre oblasť extrémizmu…

Jedným z hlavných objektov, kritizovaných v štúdii, bola Slovenská národná strana (SNS). Tú autori v štúdii ešte pred voľbami 2016 označili za „hlavný subjekt nacionalistickej krajnej pravice“ na Slovensku. Nie Kotlebovcov, ale SNS! V štúdii popísali SNS ako xenofóbnu stranu a ako šíriteľa ruského vplyvu na Slovensku. Paradoxom však je, že po tom, ako SNS podpísala silno prozápadné programové vyhlásenie Ficovej vlády, urobili kritici podivuhodný obrat. D. Milo ešte niekoľko mesiacov pracoval ako koordinátor boja proti extrémizmu pre vládu, ktorej súčasťou bola „xenofóbna“ a „krajne pravicová“ SNS. A dodnes je externým poradcom ministerky takejto vlády…

Je celkom možné, že autorov štúdie presvedčilo, ako SNS bezvýhradne podporila západné smerovanie SR, hoci práve ten fakt spochybňuje ich štúdiu. V tejto súvislosti však vidím ďalší vážny problém: vzniká dojem, že extrémizmus sa hodnotí podľa súhlasu alebo nesúhlasu s geopolitickým smerovaním Slovenska. V momente, keď SNS jednoznačne podporí NATO, tak prestane byť v očiach „expertov“ extrémistickou stranou a tí zrazu môžu pracovať i pre takúto vládu… Lenže odmietavý postoj k NATO by nemal byť dôvodom na označovanie subjektu za extrémistický. Pripomeniem, že predstaviteľmi krajnej pravice boli aj niektorí zakladajúci členovia NATO, napr. portugalský fašistický diktátor A. Salazar. A mnohých ľudí od NATO odstrašujú práve militaristické názory, početne zastúpené v štruktúrach NATO.

Domnienku o snahe spájať extrémizmus s postojom k NATO dokladá i ďalší citát na s. 53 uvedenej štúdie, kde autori popisujú zhromaždenia za mier a proti základni NATO v Bratislave v roku 2015: „Ako znak ďalšej aktivizácie pro-ruských organizácií na Slovensku, široká koalícia, zložená z krajne pravicových a krajne ľavicových organizácií a individuí, zorganizovala od marca 2015 sériu demonštrácií proti NATO v centre Bratislavy.“

Autori štúdie síce v ďalšom texte pripustili, že nie všetci účastníci zhromaždení boli extrémisti a že sa tam zišla rôzna skupina ľudí, ale organizátorov zhromaždení na čele s J. Čarnogurským označili ako koalíciu krajnej pravice a ľavice. Označiť organizátorov paušálne ako extrémistov je nezmysel a ak by čosi podobné napísali iba médiá, bolo by to na smiech. Keď to ale napísal vtedajší koordinátor ministerstva vnútra pre extrémizmus, tak ide o veľmi nebezpečné vyjadrenie. Samozrejme, v publikácii bolo mnoho ďalších neserióznych útokov: o iniciatíve „Zjednotení za mier“ autori napísali, že „slúži agende Kremľa“, ostro napádali postoje Ľ. Blahu a E. Chmelára, a pod. Spomínať takéto skôr ľavicové témy v štúdii venovanej krajnej pravici bolo nanajvýš pochybné…

 

Oprávnenosť obáv z nových zákonov

Na základe viacerých dôvodov sa domnievam, že nové zákony proti extrémizmu neprinesú úspech v boji proti skutočným fašistom a naopak, môžu im dokonca pomôcť. S pojmom extrémizmus sa totiž na Slovensku zaobchádza veľmi neseriózne a práve táto neserióznosť poburuje mnohých občanov. Neseriózne vyznieva hlavne postoj mnohých tzv. mienkotvorných médií a časti tretieho sektora, kde sa opakovane objavuje snaha očierňovať každú nesystémovú kritiku ako extrémizmus. Lenže snaha o očierňovanie protisystémovej kritiky prináša úplne iný výsledok. Tým, že sa najrôznejšie kritické názory paušálne označia ako „pravicový extrémizmus“, tak sa vlastne robí politická kampaň pre skutočných tzv. pravicových extrémistov.

Jedným z veľmi nešťastných javov pri kritike „extrémizmu“ na Slovensku je aj to, že tí, ktorí „extrémizmus“ kritizujú, často konajú ako „extrémisti“. Akú dôveryhodnosť pri kritike pravicového extrémizmu majú médiá a mimovládne organizácie, ktoré volajú po nových vojenských intervenciách, po neokolonializme v arabskom svete, schvaľujú porušovanie medzinárodného práva a vyzývajú na nové preteky v zbrojení? Z ich strany je kritika „pravicového extrémizmu“ vlastne len novou, trochu obmenenou formou McCarthyzmu. Je dôležité, aby sa takýto „McCarthyizmus“ nerozšíril aj na súdy a prokuratúru…

Foto: Clyde Robinson, CC

Redakčná poznámka: Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

One thought on “Zákony proti extrémizmu a ich riziká

  • 16. septembra 2016 at 21:25
    Permalink

    Veľmi dobrý článok. Extrémizmus je len ďalšia z nálepok používaných súčasnou propagandou na vyradenie zo spoločenskej diskusie každého, kto má na danú vec iný názor, než nám vtĺkajú do hláv globálnej elite slúžiace masmédiá. Extrém je v skutočnosti čokoľvek, čo je na samom konci jednej alebo druhej strany pomyslenej krivky znázorňujúcej mieru niečoho alebo vzťah k niečomu. Nie vždy musí byť určitý extrém zákonite zlý. Vezmime si, že by sme na nejakú os znázornili to najtriviálnejšie (avšak najpodstatnejšie) – dobro a zlo. Jedným extrémom by bolo totálne zlo, druhým to najčírejšie dobro. Podľa dnešného newspeaku by tým pádom malo byť to najväčšie možné dobre vlastne zlom, pretože predstavuje extrém. Na tomto príklade krásne vidno, že ide o logický nezmysel. Čiže to, že je niečo extrémne, ešte neznamená, že je to zlé. Rovnako tak to platí u inteligencii, životnom štandarde, atď.
    Žiaľ, rovnako ako v prípade iných nálepiek, aj tu sa väčšina ľudí nechá ľahko zmanipulovať. A neuvedomuje si, že jedným z najväčších extrémizmov v negat. zmysle slova je kapitalizmus – systém, ktorý nám je predkladaný ako niečo úplne normálne. Systém, kde 300 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko ako 3 miliardy najchudobnejších. Ak toto neni extrémizmus, tak potom už neviem, čo…

    Prečo práve teraz je táto nálepka tak v móde, je však mnohým uvedomelejším jasné. Ovšem otvorene to povedať sa odváži len málokto. To sa odvážia len tí, ktorí vedia, že našim skutočným nepriateľom nie je napr. kapitalizmus, ale tí, ktorí ho vytvorili a ktorí ho udržujú v chode a propagujú. Kapitalizmus je len nástroj, prostriedok na dosiahnutie určitého cieľa. Zbraň. No nepriateľom je vojak, ktorý tú zbraň drží. A dokonca ani ten nie, ale človek, ktorý mu dal tú zbraň do rúk a poveril ho jej používaním. A že mu dal tých zbraní hneď niekoľko, nestačí iba nálepka „boľševik“ či „Komanč“, treba aj nálepky ospravedlňujúce iné zbrane… Ďalej už asi netreba. Sapienti sat.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *