Život v kabíne

„Volal mi otec, aby sme prišli po neho do Popradu, znela moja prvá veta, ktorou som oznamovala priateľovi náš piatkový program. Ako každý dvojtýždňový turnus sa vracia zo strastiplnej cesty po európskych diaľniciach. Prvé, hneď ako nastúpi do auta, je jeho zúfalý povzdych: „Už nikdy viac!“ Ani nás to neprekvapilo. Vyrazili sme z popradskej autobusovej stanice, naložení otcovými batohmi, okolo ktorých sa vznášal nepríjemný kyslý zápach dvojtýždňového spoteného prádla. Priam muchy v ňom žúrovali! Už len zo zvyku sa spýtam: „Ako si sa mal?“ ale odpoveď už dávno poznám:Neznášam život kamionistu! Nato som sa nenarodil!“

Po ceste vysvitlo, že mal opäť nepríjemných spoločníkov na francúzskych hraniciach v Callais. Banda drzých imigrantov sa mu v noci prepašovala do návesu kamióna a tak nevedomky sa stal ich prevádzačom cez francúzsko-anglické hranice. Našťastie ich odhalil neomylný čuch policajného psa – na francúzskej hranici, kde majú s imigrantami bohaté skúsenosti. Policajti už vedeli, o čo ide, že otec nie je prevádzač, len úbohá obeť imigračných praktík. Ale bol to ten lepší prípad. Keby ich našli na anglickej strane, už by sedel a k tomu mu vysolia mastnú pokutu. Tak otec, o 5 rokov zostarnutý za jednu noc na francúzskej policajnej stanici, musel so zúfaloumahou vysvetľovať, že s tým nemá nič spoločné. Po francúzsky vie iba charge/décharge (náklad/výklad), tak neviem, akým spôsobom sa mu to podarilo. „Vyšetrovali ma tam celú noc, ako keby som bol zločinec a okolo imgrantantov skákali, kávičky im varili! Načo je nám európske občianstvo, keď s nami jednajú horšie ako s imigrantami?!“

Doma, ako prvé, mi vyložil špinavú hordu vecí a môže sa začať maratón prania, minimálne do nedele. S výzorom trosečníka, ktorého nájdu po troch rokoch na opustenom ostrove, natešený ako na Vianoce, uteká sa konečne okúpať. Aj my sme sa potešili

Po dvojhodinovej lázni vyliezol a hneď ako sa stihol prezliecť do pyžama, za sekundu zaspal. O štvrtej ráno ma zobudil plechový počítačový zvuk, v ktorom sa opakovane ozýval „kockatýsmiech z amerických seriálov, ktoré si fanatickozmagorený vo veľkom sťahoval do svojho notebooku. Bola to jeho jediná záchrana pred nudou na dlhé noci v kabíne kamiónu. Jeho životný priestor sa na pár týždňov obmedzí na 2×3 metre, kde pracuje, spí, stravuje sa, oddychuje. Keď potrebuje na WC, musí hľadať najbližšiu benzínku, o sprche ani nehovorím. Vedie osamelý život pustovníka.

Stíš to!“ Otočila som sa a nahnevane som išla späť. O pár hodín neskôr, keď som sakonečne trochu vyspala, som našla v kuchyni otca v skoro nezmenenej polohe. Ale pre zmenu mal v rukách hŕbu šekov, ktoré sa mu tu za dva týždne nahromadili. Pomocou internetbankingu sa ich snažil (niektoré po termíne) rýchlo zaplatiť. Konečne si všimol, že som hore, a prvé, čo na mňa vyšplechol, bola automatická otázka: „Čo nové doma?“ Ja na to už zúfalo: „Čo by tu bolo nové? Nič, nuda!“ Ale nejak mi to neveril a vyzvedal ďalej. Nápor otázok prestal, až keď pochopil, že fakt nič nie je nové.

„A kedy príde mama?“ pýtal sa dezorientovane.

„Veď v stredu!“

„Ta fasa! Zase sa minieme!“ nahnevano zadudral. Východniarska realita! Mama robí opratrovateľku v Rakúsku a otec sa túla po európskych diaľniciach. Rodičia po svete pracujú, len aby mohli uživiť svoje deti a dať im dobré vzdelanie, ktoré im zabezpečí „lepšiu budúcnosť.“ A deti vyrastajú doma samé…

Foto: Mike Brocklebank, CC

One thought on “Život v kabíne

  • 7. septembra 2016 at 17:35
    Permalink

    Velmi smutne…,,no bohuzial toto je dnesna realita nejednej slovenskej rodiny,,,

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *