Zomrel Paulo Villagio. Bol herec a aj jeho známa filmová postava komunista?

Zomrel herec, komunistický politik Paolo Villaggio, o ktorom málokto vie, že bol členom komunistickej strany Proletárska demokracia.

Kto by nepoznal legendárnu filmovú postavu talianskej komédie, účtovníka Uga Fantozzího.Všimli ste si skryté antikapitalistické, ba až komunistické odkazy tejto legendárnej komédie? Vďaka masívnemu vysielaniu v komerčných televíziách sa stal v slovenskom prostredí najznámejší film Maléry pána účetního (Fantozzi contro tutti) režiséra Neriho Parentiho z roku 1980. Keď som tento film pozerával ako dieťa, smial som sa z Fantozziho smoliarstva a ignoroval som podstatu posolstva tohto filmu. Mnohí dodnes vnímajú film iba v tejto dimenzii. Niekoľko rokov potom, v čase keď som sa začal zaoberať socializmom a marxizmom, sme debatovali s kamarátom, ďalším fanúšikom tohto filmu. Ten si ako prvý všimol triednu podstatu postavy Fantozziho. Ten je totiž dokonalou obeťou kapitalizmu – systému, myslenia, politiky, duchovnej vyprázdnenosti a ekonomiky.

Podľa talianskej Wikipédie postava Fantozziho vznikla už v roku 1968 ako stereotyp talianskeho babráka. Prvý román, zverejnený v roku 1971, predstavoval nešťastného účtovníka nižšej strednej triedy bojujúceho s neresťami, mučením a zmenami v talianskej spoločnosti. Má vizuálne škaredú manželku a dcéru, pričom pracuje vo veľkej, až stavovsky riadenej, súkromnej kapitalistickej firme, kde na pracovisku vládne drsný neoliberalizmus. Neoliberalizmus, nie ako ekonomická doktrína (ne)fungujúca od 70. rokov, ale spôsob myslenia (prípadne termín sociálny darvinizmus) – silnejší vyhráva, človek človeku vlkom či staň sa najúspešnejším aj za cenu, že pochováš svoju česť a ideály. Fantozzi, napriek tomu, že je chronický smoliar, nie je vždy submisívny, ale občas ako jediný spomedzi zamestnancov prejavuje rebéliu voči establišmentu. Pre svoju citlivosť je nútený často znášať to najhoršie za všetkých a prijať rolu obetného baránka. Prvý film vzniká v roku 1975 pod taktovkou režiséra Luciana Salceho (1975). V tomto filme sa stáva Fantozzi pod vplyvom jedného z kolegov na pracovisku komunistom. Avšak, stretne sa so svojim najvyšším nadriadeným, „intergalaktickým nadčlovekom“ – ako aktuálne dnes vyznieva táto scéna o všemocnosti vládnucej triedy. Tento človek ho napokon presvedčí, že vládnúca trieda je súcitná s pracujúcim ľudom a nešťastník sa necháva vo svojej citlivosti oklamať. Symbolicky sa stáva súčasťou akvária pre zamestnancov.

„Musel som sa ponižovať a slúžiť im! … 25 rokov môjho úbohého života. Teraz vám to oplatím!“ Fantozzi

Samotný úvod filmu Maléry pána účtovníka pojednáva o stave talianskej spoločnosti v hospodárskej kríze – absencia práce a hrajúci sa zamestnanci na pracovisku. Fantozzi samozrejme ako jediný pracuje za všetkých (v druhej časti dokonca ovláda bábky a figúrky zamestnancov, kým sa ostatní opaľujú a užívajú si na streche podniku). Zamestnanci utekajú domov a hľadajú únik v konzumerizme, aby tak zabudli na nezmyselnosť svojej práce – čo pripomína scéna fanatického prepínania televízora, prejav hnevu vykorisťovaných, únik do prázdneho a temného sveta (vtedy televízor, dnes facebook či naháňanie Pokémonov).

 Smrť vyše 100 ročného šéfa firmy zamestnanci oslavujú, avšak netešia sa dlho. Vystrieda ho karierista a autoritatívny psychopat Cobram, fanaticky milujúci cyklistiku. Na tom by nebolo nič zlé, keby svoj fanatizmus neaplikoval na zamestnancov. Zamestnanci, sú donútení stať sa cyklistami, inak im hrozí, že prídu o svoje miesta. Absurdnosť humoru vrcholí, keď počas špeciálne zorganizovaných pretekov zamestnanci zomierajú v dôsledku únavy či extrémnych podmienok. Ide samozrejme o symboliku podriadenosti zamestnancov. Cobram pôsobí ako fašistický diktátor, čo symbolizuje nielen jeho postoj, gestikulácia, ale aj ozbrojená stráž, ktorá ho doprevádza.

Ďalšia scénka predstavujúca triednu podstatu rozporov kapitalizmu je Fantozziho „výlet na lodi“. Na tejto lodi je Fantozzi so svojim kolegom Filinim v rukách šialenca (nadriadeného, ktorého okrem iného stráži na svojom pracovisku ako monarchu čestná stráž a svojich zamestnancov nazýva úbožiakmi, otrokmi a poddanými) a je nútený podstúpiť tie najponižujúcejšie a najabsurdnejšie situácie.

Podstata je ukrytá aj v záverečnej scéne. Fantozzi napíše na nebo svojou myšlienkou „Megaprezident je vôl.“ Vo firme sa spustí alarm. Zamestnanci sú nútení podstúpiť grafologický test. Po verifikovaní citácie je nútený samotným megaprezidentom (ktorý je zámerne znázornený ako mesiáš) prepísať nápis na nebi na „Fantozzi je vôl.“ Počas procesu mu komisia vyčíta, že si o svojom megaprezidentovi vôbec dovolil súkromne myslieť niečo zlé. Na konci filmu Fantozzi prehovorí pre susedov a ukáže, že napriek tomu, že je smoliar, je vlastne šťastný človek. Napokon však padá do otvoreného poklopu. Čo sa skrýva za týmto symbolom?

Znalcom Fantozziho komédií neunikne, že sa vo všetkých dieloch vyskytuje tá istá schéma humoru a situácií. Ide o akýsi železný rytmus blbých situácií, ktoré sa stávajú Fantozzimu v rôznych dejinných obdobiach. Na konci filmu Fantozzi opäť zasahuje prichádza marťan, ktorý sa Fantozziho pýta, či narazil na šťastnú planétu. Tesne predtým si Fantozzi želá, aby kdesi vo vesmíre existovala šťastná planéta. Marťan dodáva, že precestoval celý vesmír a planéta zem bola jeho posledná nádej. Fantozzi, motivovaný samovraždou, pošle svoju ženu po tri revolvery. Odpoveďou na túto scénu je predstava, že jediná možnosť vybudovať šťastnú planétu je v našich rukách, aj cez všetku tú smolu.

Mystickým vyriešením rébusu zacyklenosti našich existencií je závečerná scéna filmu Fantozzi v ráji, kde hlavná postava prichádza za samotným Buddhom. Je tu krásne parodovaný princíp kapitalistickej lotérie – Fantozzi si po živote plnom nešťastia želá byť konečne úspešný. Buddha dá Fantozzimu možnosť zatočiť kolesom šťastia – symbol fortuny, ktorý drží mnohých ľudí v ilúzii, že im raz systém na princípe lotérie umožní  byť úspešným. Fantozzi sa následne znova narodí ako Fantozzi. Čiže odkazom je zase – je to v rukách nás, Fantozziov. Nie je cestou stať sa úspešným, ale naopak, zabezpečiť spravodlivosť a rovnosť pre všetkých. Princíp lotérie je aj v inej časti Fantozziho príbehov. Keď konečne vyhrá, zistí, že jeho manželka zabudla podať žreb. Na prvý pohľad obyčajná komédia, avšak v skutočnosti sa jedná o príbeh, prešpikovaný silnými filozofickými odkazmi, parodujúci kapitalizmus.

Špeciálne časť Superfantozzi predstavuje celé dejiny ľudstva očami vykorisťovaného a spoločensky antidieálneho človeka-smoliara. V protiklade stojí už od biblických čias úspešný, krásny pár, ktorý predstavuje onen neoliberálny sen úspešných a krásnych ľudí. Iba raz sa karta obráti – počas Francúzskej revolúcie. Fantozzi s Filinim sú tu účastníci DAVu, ktorý žiada popravu aristokrata, avšak aj vtedy sa prejaví Fantozziho smoliarstvo, keď sa gilotína zasekne.

Ďalším príkladom Villaggiovho majstrovského humoru je mimoriadne aktuálna paródia na neoliberálne anarchistickú spoločnosť – film Krásná Země z roku 1977. Hlavná postava po rokoch práce na ropnom vrte v zálive sa vracia do svojej rodnej zeme. Plný ideálov ignoruje zvrátenosť a deštrukciu dysfunkčnej spoločnosti. Celým filmom sa popri problémoch čestného a pracujúceho človeka objavujú kontrastne psuedoalternatívci, ktorí v každej novej etape filmu menia chameleónsky svoju príslušnosť ku subkultúre, neschopní ponúknuť autentickú alternatívu (od anarchokomunistov, cez zelených hipisákov až po čosi ako Rainbow people). V Krásnej Zemi sa kradne, vypaľujú sa obchody, silnejší vyhráva, štát je totálne oslabený, panuje pravicová anarchia – skrátka sen neoliberálov. Kľúčová je záverečná scéna a preslov hlavnej postavy. Pochopia ho tí, ktorí odmietajú opustiť svoju rodnú zem aj napriek tomu, že je v hlbokom úpadku:

„Nikam nepoletím! Já neodejdu, jasný!? Slyšíš mě má krásná země? Já tady zůstanu, rozumíš? Já vím, že si se mě chtěla zbavit. Podívej se, jaks mi dala, vypálilas můj nádhernej obchod, bombardovala si mě, zmlátila jsi mě, urážela mě, oloupila a zneuctila. Ale já tady zůstanu a víš proč? Pretože jsem trouba. Ale žijou tady zrovna takový troubové jako já, co ráno vstávají a chodí do práce. Chápete mě, vy co jste takoví jako já. V tyhle zemi záleží nejvíc na nás a my ji to dokažeme, ať o to stoji nebo ne. Copak nechápete, že ten strach sedí v nás? … Otevřte všechno dokořán. Jak je to už dlouho, co lidé u nás spolu nehovoří? Co je s vámi? Vy jse krčíte, ohlížíte, přitom se máte klidně procházet a hladět dopředu….“

Keď sme tak debatovali so spomínaným kamarátom (ktorý sa mimochodom najviac cítil ako Fantozzi počas jeho pracovného pobytu v Škótsku, kde sa ako človek s titulom PhD. živil umývaním riadov) o interpretácii filmov s Fantozzim, skúsili sme pozisťovať po internete, či náhodou herec neprejavuje sympatie ku komunizmu. Na naše prekvapenie sme sa dozvedeli, že Paolo Villaggio bol členom komunistickej strany Proletárska demokracia.

Krásny záver príbehu. Samozrejme, túto informáciu v mainstreamových médiách nenájdete a musíte sa k nej dopracovať takto zložitým spôsobom.

Sme teda všetci babráci, keď sa s nami kapitalistické firmy zahrávajú ako s bezcennými bábkami? Keď sme nútení obetovať svoju ľudskú dôstojnosť pre záujmy mocných? Keď sme obeťami karierizmu, na úkor nešťastia svojich kolegov? Kto sa smeje na Fantozzim, smeje sa i na sebe (teda v prípade, že nepatrí ku hornému 1%). My všetci sme Fantozzi.
Na úplný záver, prvý z cyklu komiksov na tému Fantozzi a problémy dnešného človeka. S výstižným a úderným komentárom kolegu Tomáša Bóku: „…chudák si nevie nájsť prácu, a ešte aj z TV sa naňho valia sračky…“

Foto: koláže, komixi a screeny z filmu vybral L.P.

__
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

2 thoughts on “Zomrel Paulo Villagio. Bol herec a aj jeho známa filmová postava komunista?

  • 10. júla 2017 at 20:40
    Permalink

    Bol, ale s vaším režimem byla větší prča.

    Reply
  • 10. júla 2017 at 20:54
    Permalink

    Bol, ale s vámi byla větší prča.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *