Zóna bez peňazí v Bratislave 2017

Aj tento rok sa uskutočnila už tradičná akcia Zóny bez peňazí v Bratislave, ale aj v iných mestách Slovenska. Tak ako som pred rokom mapoval túto akciu ešte ako redaktor DAVu DVA, tak som sa rozhodol aj teraz, keď už som zo združenia preč, zaslať krátky informatívny text. 

Ľudia prišli so svojimi funkčnými a čistými nepoužívanými vecami do domu kultúry v Dúbravke už dopoludnia, aby ich mohli odovzdať a následne, aby si ich zobrali tí, ktorí ich budú chcieť a ktorým sa zídu. Ako býva zvykom, počty toho koľko si kto môže vziať a dať nie sú ohraničené, ale aj tak si nik neberie všetko a nikdy sa ani veci neminú a musia sa následne rozniesť do centier pre ľudí v núdzi.

Opäť pomáhali dobrovoľníci, medzi nimi veľa mladých ľudí a opäť bol zabezpečený aj predaj občerstvenia pre návštevníkov. Ako býva zvykom, prevládalo oblečenie a prevládali starší účastníci, mamičky s deťmi a ľudia na okraji spoločnosti. Opäť však ľudia veci prehadzovali, kopili, pohadzovali kade tade, že dobrovoľníci mali čo robiť.

Priznám sa, že nič som nedoniesol, ale ani si neodniesol, lebo jednak nič vhodné a použiteľné pre mňa ako mladého muža som tam nenašiel a na druhej strane ma znervózňovali tlačiaci sa dôchodcovia, nervózni a rýchlo sa pohybujúci ľudia a málo priestoru na odskúšanie. Keďže som ale videl, že ľudia si brali domov celé tašky, tak asi si mnohí našli to, čo potrebovali.

V čase okolo tretej hodiny popoludní tam bolo domácich potrieb, či oblečenia už ďaleko menej než kedysi v čase k záverečnej. Uvedomil som si, že organizátori by sa mali zamyslieť na tým, ako veci spraviť tak, aby úroveň neklesala prípadne sa odstránili súčasné chaotické záležitosti, skrátka posunúť to na vyšší level.

 

Paradox pri vchode

Foto: Marek Kopilec

2 thoughts on “Zóna bez peňazí v Bratislave 2017

  • 27. novembra 2017 at 14:25
    Permalink

    Ja osobne nemám rada charitu, nie je to systémové riešenie, považujem ju za nechutné predstieranie ľudskosti. Kupujeme si drahé kožuchy a ešte drahšie kabelky, vystatujeme sa svojím prepychovým bývaním, vlastníme niekoľko bytov a niekoľko áut, zaberáme niekoľko pracovných pozícií a tlačíme na zvyšovanie miezd, hoci ich oproti iným máme i tak už hriešne vysoké, užívame si cestovanie a drahé dovolenky, predvádzame sa v novom plastikovom outfite a stotisícovej róbe na plesoch…a potom raz možno i dvakrát do roka pohladíme bezdomovca a obdaríme ho lacným úsmevom, vyroníme horúcu slzu nad rodinou, ktorá sa ocitla v núdzi a zaplatíme jej ročné nájomné, v predvianočných akciách zosypeme omrvinky zo svojho bohatého stola ľuďom, ktorých sme my sami svojou nenásytnosťou vytesnili zo života, vytlačili na okraj chudoby…Vymýšľame žlté narcisy, modré nezábudky, biele paličky…a potom len tak periférne, ak vôbec, zaregistrujeme, že kdesi v bezpečne vzdialenej krajine zahynulo niekoľko vojakov, starcov, mužov, žien, detí; že na lavičke v parku nedôstojne zomrel muž, nepotrebný a nepoznaný; že sa bezradný dvadsaťročný mladík hodil pod vlak; že žena z existenčných dôvodov vyskočila z okna; že sa desaťročné dieťa pokúsilo obesiť … „A každý deň si uväzujeme „modrú“ kravatu a každý deň myslíme na to isté- na prachy.“ Ja nemám rada charitu! Nie je to systémové riešenie! Tých, ktorí sa charite venujú nezištne a srdcom, tých si nesmierne vážim, ale zaryto opakujem svoj názor: Nie je to systémové riešenie!

    Reply
    • 27. novembra 2017 at 17:31
      Permalink

      Poviem to jednoducho: súhlasím

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *