Zvuky v nepočúvateľnom svete

V septembri tohto roku bol na youtube kanály Občianskej televízie zverejnený projekt s názvom Zvuky z tohto sveta. Jedná sa o vyše 40-minútový film z produkcie Jána Bošanského a Lukáša Perného. Žánrovo by bolo možné vymedziť tento počin ako experimentálny a dokumentárny film, čo autori patrične zdôrazňujú už úvodným citátom L. Novomeského o umení, ktoré má byť pretváraním skutočna, nie púhym zobrazením.

Či sa tohto motta držali tvorcovia počas celého filmu je viac ako otázne, isté však je, že kratšia stopáž by filmu určite na škodu nebola, nakoľko všetky „zvuky“ tohto sveta mohli získať ešte hutnejšiu a koncentrovanejšiu podobu. Útok na emócie diváka, ako legitímny cieľ, by tak nabral rozmery jednej veľkej „jazdy“, zatiaľ čo takto som sa miestami pristihol, že iba počúvam Perného bicie a spojitosť medzi obrazom a zvukom (pre film rozhodujúca) sa akosi s pribúdajúcimi minútami vytrácala. Na druhú stranu ale musím uznať, že väčšiu časť filmu sa autorom práve toto napätie medzi extrémne rýchlym sledom obrazov a správne uleteným „soundtrackom“ podarilo udržať. To je napokon i dôvodom, prečo považujem za dôležité o tomto ich filmovom počine informovať.

Z „dokumentaristického“ uhla pohľadu sa jedná o film pojednávajúci o kontrastoch nášho sveta – primárne dvoch polarizovaných svetov – sveta bohatých, sveta večierkov a smotánky a sveta vylúčených a biednych. Z tohto hľadiska nejde o žiadne nóvum. Tematicky príbuzných dokumentov by sme našli viacero (hoci na Slovensku pomenej). Zaujímavé na tomto filme je však práve to, že nie je dokumentom… Resp. tvorcovia ho tak (na vlastnú škodu) predstavujú, ale jeho prednosti spočívajú úplne mimo sféry dokumentárneho filmu.

Mňa osobne zaujal predovšetkým ako pokus o umenie. Píšem zámerne pokus, nakoľko je vlastne nedôležité, či úspešný. Úspech spočíva už v samotnom zobrazení extrémne rýchlej reality, či skôr hyper-reality, ako o nej zmýšľa napríklad francúzsky filozof Gilles Lipovetsky. Požiadavka zvyšovania rýchlosti, výnosnosti, výkonnosti a flexibility, neustále inovácie, extrémne polohy všetkého, estetizácia každodennosti, eklekticizmus, permanentné krízy, úzkosť… To všetko je súčasťou dnešnej doby a film sa toho, z hľadiska svojej formy, veľmi dôsledne pridržiava, čím v podstate nastavuje zrkadlo všetkým tým, ktorí ho prehlásili (alebo ešte len prehlásia) za nepozerateľný či nepočúvateľný.

„Nepočúvateľnou“ je totiž iba táto doba.

Treba zdôrazniť, že celý film je pomerne konzistentný aj z hľadiska myšlienky a autori si dali dosť práce i so scenárom a zábermi, ktoré použili. Z najlepších momentov spomeniem módnu prehliadku za zvukov bezdomovcovho akordeónu či hlad v spojení s „food porn“ zábermi a vystrašeným dieťaťom, ktoré akoby jediné chápalo závažnosť situácie. Podobné motívy sa viackrát opakujú, čím sa autori zjavne snažia obnažiť „hypermodernu“, v ktorej sa všetko deje akoby naraz… Bieda i luxus sú tu permanentne prítomné v jednom nekončiacom psychedelickom úlete.

Bezdomovectvo inak zväčša ignorujeme alebo cynicky tolerujeme, pretože ho chápeme ako jav, ktorý sa deje „inde“, v inom „časopriestore“. Ako ale autori filmu správne pochopili, nečiníme tak preto, že by sme si ho neboli vedomí a potrebovali poučiť. Preto nás nepoúčajú ani nevysvetľujú, iba to všetko na nás prosto „vypustia“. To považujem za hlavnú devízu filmu (v kontexte súčasnej post-faktickosti a významu, ktorý pripisujeme dojmom namiesto pojmov).

Zaujímavým je tiež motív konfrontácie sveta ľudí a zvierat, ktorý sa vo filme niekoľkokrát opakuje. To už sme ale jednak videli v The Thin Red Line a jednak to možno rôzne interpretovať – áno, kačky ani morské riasy neriešia ľudské „statky-zmätky“, majú akoby svoj svet a svoju realitu, na druhú stranu sú uvrhnuté do krutého darwinizmu a pobijú sa o kus žvanca, čo aj film ukazuje, čím nepriamo potvrdzuje „prirodzenosť“ spoločenskej nerovnosti („sme len ako tie kačky!“), čo je pre mňa neprijateľný záver.

Negatívne hodnotím tiež absolútne rušivú pasáž (nezámerne rušivú, narozdiel od zvyšku filmu) recitácie Mor ho!, ktorá evidentne iba odráža videnie či vnútorné túžby autorov, ako si realitu predstavujú a ako o nej zmýšľajú, ale s realitou samotnou ani s jej zvukmi nemá súvis žiaden.

Nekvalitná kamera možno niekomu pridáva na autentickosti prežitku (mne nie), ale tak nejak nás utvrdzuje v tom, čo už v podstate vieme od začiatku – že stále ide iba o počin amatérsky.

Preto by som bol rád, keby v budúcnosti spolupráca Bošanského s Perným pokračovala v nadväznosti na túto ich „prvotinu“ a nabrala profesionálnejšie rozmery, čo je pochopiteľne podmienené hlavne výškou rozpočtu, ktorý si budú môcť dovoliť.

Budem rád, ak sa pokúsia ešte viac experimentovať. Veď prečo točiť zlý dokument, keď dokážu stvoriť vcelku podarenú artovku?

Obrázok: Ján Bošanský

4 thoughts on “Zvuky v nepočúvateľnom svete

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *