110 rokov od narodenia národného umelca PhDr. Alexandra Matušku, DrSc., ktorý písal aj do DAVu

Od narodenia Alexandra Matušku uplynie v stredu 26. februára 110 rokov. Literárny vedec, kritik, esejista a publicista Alexander Matuška zdôrazňoval, že literatúra patrí k súčasti národného života.

Životopis

PhDr. Alexander Matuška, DrSc. (* 26. február 1910, Vlkanová – † 1. apríl 1975, Bratislava) bol slovenský literárny vedec a kritik. Pseudonym: Fedor Tomšič, Matúš Meščerjakov.

Vyštudoval gymnázium v Banskej Bystrici, neskôr študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, gréčtinu, latinčinu a československý jazyk). Prednášal tu aj F. X, Šalda. Neskôr pôsobil ako pedagóg vo viacerých inštitúciách. Stal sa šéfredaktorom Slovenský pohľadov a pracoval tiež v ČSAV.

R 10, mladý DAV

Matuška bol členom akademického spolku, ktorý „vychovala“ staršia generácia DAVistov. Nazývali sa R 10 a tvorili ho okrem Matušku – Michal Chorváth, Kazimír Bezek, Ján Kostra a ďalší. Okrem DAVu publikoval v tom čase v časopisoch Přítomnost, Legionářský týden, Slovenské hlasy (príloha Národního osvobození), v Tvorbe, Živene a Eláne. 

Zaujímal sa o Vajanského, Hviezdoslava, Jesenského, Krasku, Timravu, L. N-Jégeho, ruskú literatúru, Karla Čapka, R. Jašíka a J. C-Hronského.

Stál pri zjednocovacom zjazde KSS a sociálnych demokratov organizovanom prevažne DAVistami v Banskej Bystrici. Publikoval v Novom slove a DAVe. Bol väznený Nemcami po potlační povstania. Po oslobodení sa stáva poslancom SNR a Snemovne národov FZ ČSSR.

 „To falošné krčmové gesto, keď druh druha potľapkáva po pleci takmer ako prejav spoluúčasti na čine. My nepoznáme pravú, mužnú, chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo.“

Alexander Matuška

Ako uvádza TASR, po skončení 2. svetovej vojny sa natrvalo usadil v Bratislave. Najprv bol pracovníkom tlačového a neskôr propagačného odboru Povereníctva informácií, neskôr redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, pracovníkom Povereníctva školstva a šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 až do konca života pôsobil Alexander Matuška ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).

Dielo

  • Vajanský prozaik (1946),
  • Profily (1946),
  • Štúrovci (1948),
  • Nové profily (1950),
  • Vavríny nevädnúce (1953),
  • Pre a proti (1955),
  • Človek proti skaze – pokus o Karla Čapka (1963)
  • Alexander Matuška Osobne a neosobne (1983)
  • Súborné dielo Alexandra Matušku I. a II. (2010, 2011).

Zomrel 1. apríla 1975 vo veku 65 rokov v Bratislave.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “110 rokov od narodenia národného umelca PhDr. Alexandra Matušku, DrSc., ktorý písal aj do DAVu

  • 28. februára 2020 at 13:43
    Permalink

    Úvod, ktorý napísal Alexander Matuška k nádhernej knihe Trygve Gulbranssena Večne spievajú lesy:
    …ak sa začítame do románov severských, a najmä nórskych, mieša sa do nášho obdivu trocha závisti, že ich autori vedia byť takí domáci a takí „svetoví“, že ich natoľko milujú doma a cenia vonku a že stvorili zo svojich geograficky malých krajín literárne veľmoci…

    …národ, jeho prostredie, jeho borba, jeho túžby prerážajú na každej strane; lenže neutopili sa títo spisovatelia v svojráze, dané im je vidieť a podať všetko nie z uhla jedinečnosti a planej zaujímavosti, lež z hľadiska obecnej ľudskosti. Sú krajoví a národní a severskí; a sú ľudskí.

    Príbeh je rámcovaný divou prírodou ďaleko na severe, plnou zvierat, vrchov a jazier, opradený bájami a povesťami o vílach a škraiatkoch, nebezpečná, prudká, živelná atmosféra s refrénom šumu a spevu lesov.No najväčšou silou tohto románu sú jeho postavy.

    V strede Gulbranssenovho záujmu je človek, človek s krvou a nie s autorovým atramentom v žilách; ľudia robustnej životnej energie, náčelnícke duše, hrdé a tvrdé, s nefalšovanými inštinktmi a pudmi, určovaní tradíciami rodu a prírodou, donucovaní neustále a každodenne, skutočne, a nie teoreticky bojovať o svoj život. V znamení vôle a činu vytvárajú niečo svojím žitím, rozmnožujú hodnoty.
    Nech sa úlohy moderného románu určovali akokoľvek rozmanito, jedna je nemenná a musí zostať, lebo inak sa stratí aj umelecký zmysel: doviesť čitateľa k nejakej životnej pravde, k nejakému mravnému zákonu. Túto úlohu Gulbranssenov román skvelé plní. Človek je autorova starosť, človek a jeho mravný vzrast. Kritériom autorovým pre hodnotu človeka a jeho vzrastu je, koľko a akého úsilia vie vyvinúť z túžby a potreby po životnej pravosti. Treba pritom zostať celý, nedať sa zlomiť zvratom v sebe samom, vyjsť zo zápasu s démonmi posilnený, a nie nahlodaný. Hlavnej postave románu, starému Dagovi, sa to podarí. …Životné údery ho privedú k poznaniu, že peniaze a moc, ktorých otrokom sa stal, „právo“, ktorého sa dovolával, urobili ho síce mocným, obávaným, lež osamelým, bez družnosti a lásky ľudí, bez radosti a šťastia. Pochopí, že je síce povinnosťou muža, aby si sám pomohol, ako to bolo nepísaným zákonom jeho rodu, že však láska a milosrdenstvo kážu pomôcť slabším. Pustil sa „ po najťažšej ceste sveta: starať sa trochu o ľudí.“ Členovia jeho rodu dobýjali víťazstvá nad prírodou – on zvíťazil nad prírodou v sebe, nad sebou samým. Dostal sa tak zo sveta živočíšnosti a egoizmu do sveta mravného poriadku.Také je – prosté a veľké posolstvo prítomnej knihy.
    Alexander Matuška/1947/
    KRÁSNE!!!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: