70. výročie Všeobecnej deklarácie ľudských práv 1948

Článok bol doplnený poznámkami filozofa Vladimíra Mandu.

10. december 1948 – pred 70. rokmi, 50 krajín sveta prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ku ktorej sa oficiálne hlási podľa stanov aj komunita DAV DVA. (pozn. 1) Oficiálne schválená bola Valným zhromaždením OSN dňa 10. decembra 1948 v Paríži. Súčasťou tejto deklarácie je napr. právo na dôstojný život, bývanie, jedlo, ošatenie, právo na prácu a spravodlivú odmenu za prácu, právo na bezplatnú lekársku starostlivosť, právo na zakladanie kolektívnych organizácií, ochranu v nezamestnanosti a množstvo ďalších, predovšetkým sociálnych práv. Sú to základné pravidla sociálne spravodlivej a rozumne riadenej spoločnosti. Vypracovanie konceptu mal na starosti Kanaďan John Peters Humphrey, pričom veľkú úlohu pri propagácii dokumentu zohrala Eleanor Rooseveltová. Každý sociálny filozof, ktorý úprimne usiluje o naplnenie sociálnych práv v praxi by sa v týchto dňoch mal rozhodne zamyslieť nad zmyslom tejto deklarácie, práve v čase prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti. Na úvod si uvedieme niekoľko bodov, priam z dokumentu:

  • čl. 1: Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní, čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom konať v bratskom duchu.
  • čl. 22: Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok, aby mu boli národným úsilím i medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaistené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, potrebné k jeho dôstojnosti a k slobodnému rozvoju jeho osobnosti.
  • čl. 23: Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Každý, bez hocijakého rozlišovania, má nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. 3. Každý pracujúci má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie odpovedajúce ľudskej dôstojnosti a ktorá by bola doplnená, keby toho bolo treba, inými prostriedkami sociálnej ochrany. 4. Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k nim.
  • čl 24: Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky. … Každý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle.
  • čl. 28: Každý má právo na to, aby vládol taký sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody vyhlásené v tejto deklarácii boli plne uplatnené.
  • čl. 16: Spoločnosť, v ktorej záruka práv nie je zaistená a v ktorej rozdelení moci nie je zavedené, nemôže o sebe hovoriť, že má ústavu.

70. výročie Všeobecnej deklarácie ľudských práv dokazuje, že v liberálnom poňatí demokracie nie je v plnej miere možné realizovať občianske a sociálne práva, hoc sú formálne deklarované pre každého občana. Realizácia sociálnych práv, tak ako ich uvádza Všeobecná deklarácia ľudských práv schválená OSN z roku 1948, je v trhovej spoločnosti (alebo v extrémnom prípade neoliberálizme) (pozn 2) obmedzená limitom podmienok trhovej spoločnosti, resp. podmienok spoločenského usporiadania, ktorého hlavným zmyslom je nekonečné generovanie zisku a nadprodukcia. Zisk je hlavným zmyslom buržoáznej výroby, z iných filozofických alebo teologických pohľadov na svet sa tento „zmysel“ môže javiť ako nezmyselný. Napokon pripomína to aj filozof Richard Sťahel, ktorý tento paradox zdôvodnil v kontexte problematiky fokusovania vzdelávania na aspekt potrieb trhu: „Redukovať systém a zmysel vzdelávania na potreby trhu znamená redukovať človeka na tovar na trhu práce, navyše na tovar na jedno použitie, pretože po odchode firmy či zmene firmou používanej technológie sa človek bez hlbších teoretických vedomostí sám len veľmi ťažko preorientuje.“ (Sťahel, 2014/18)

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt universal declaration of human rights
Eleanor Roosevelt so španielskou verziou Všeobecnej deklarácie ľudských práv

Realitou je, že k deklarovaným sociálnym právam je možné sa iba priblížiť prostredníctvom sociálneho štátu, ktorý je limitovaný globálnou trhovou ekonomikou. Národné štáty, v prípade že podporujú sociálny štát, môžu antisociálne trendy iba obmedziť (a to vo ochudobnenej miere, obzvlášť po divokej privatizácii strategických podnikov a orientácii na tzv. zahraničných investorov). Deklarované práva sa podarilo zabezpečiť iba pre časť obyvateľov, a to iba v konkrétnych historických obdobiach a v tých štátoch, kde existovalo alebo existuje aspoň elementárne sociálne zabezpečenie (čo sa napríklad o USA, kde neexistuje ani bezplatná zdravotná starostlivosť, povedať nedá hoc v Spojených štátoch bola Deklarácia prijatá jednohlasne). V praxi to znamená, že pri prvej najbližšej veľkej kríze (ako boli napr. 1929, 2008) budú v rámci šetrenia dosiahnuté sociálne práva anulované. (pozri. pozn. 3) Ostatne dokazujú to aj známe citáty z manifestu Marxa a Engelsa:

„V krízach vypuká spoločenská epidémia, ktorá by sa všetkým predchádzajúcim epochám zdala nezmyselnou – epidémia nadvýroby. … Čím prekonáva buržoázia krízy? Jednak násilným ničením veľkého množstva produktívnych síl, jednak dobývaním nových trhov a dôkladnejším vykorisťovaním starých trhov. Teda čím? Tým, že pripravuje všestrannejšie a mohutnejšie krízy a zmenšuje prostriedky, ako krízam zabrániť. … Novodobá buržoázna spoločnosť so svojimi buržoáznymi výrobnými a výmennými vzťahmi, so svojimi buržoáznymi vlastníckymi vzťahmi ktorá vyčarila také mohutné výrobné a výmenné prostriedky, podobá sa čarodejníkovi, neschopnému opanovať naďalej tajomné sily, ktoré vyvolal. Dejiny priemyslu a obchodu sú už niekoľko desaťročí len dejinami vzbury novodobých produktívnych síl proti novodobým výrobným vzťahom, proti vlastníckym vzťahom, ktoré sú životnými podmienkami buržoázie a jej panstva.“
Karl Marx, Friedrich Engels, Manifest komunistickej strany, 1848

Liberálne spoločnosti (s deregulovanou ekonomikou) po 70. rokoch od Deklarácie dokázateľne zlyhali predovšetkým v oblasti sociálnych práv. Faktom je, že nedokázali (v zmysle pre každého občana bez výnimky) zabezpečiť ani zmysluplnú a adekvátnu prácu, ani právo na ľudskú dôstojnosť (stotisíce ľudí na Slovensku ohrozuje chudoba), ani dôstojné bývanie (na Slovensku sú toho času 3,74 milióna exekúcií), ani potravu (vo veľkých mestách existujú ľudia, ktorí pojedajú odpadky), ani bezplatnú lekársku starostlivosti (aj keď je napr. u nás ústavne deklarovaná, ceny liekov sú vysoké a pre mnohých občanov, predovšetkým dôchodcov nesplatiteľné), ani spravodlivé pracovné podmienky, ani spravodlivé a rovnaké odmeny za rovnakú prácu (príklad – platy Nemcov a Slovákov napr. vo Wolkswagene, pozri tu), ba dokonca dnes niektoré súkromne podniky znemožňujú rôznymi spôsobmi (vyhrážkami, šikanovaním zamestnancov) aj zakladanie odborových organizácií. Sociálne práva teda v mnoho prípadoch supluje charita a dobročinné organizácie, čo je rozhodne negatívny jav. (z1) Kus práce urobili v ich realizovaní odborové organizácie, ale aj ich právomoci sú značne obmedzené. V momentálne situácii sú odbory a ľavicové hnutia jediným garantom boja za sociálne práva.

Výsledkom týchto nepríjemných dôsledkov by rozhodne nemala byť rezignácia, ale boj za sociálne a občianske práva, aspoň v tej miere ako je to v danej historickej situácii možné. Sociálne zamerané politické subjekty by preto mali rozhodne usilovať o naplnenie sociálnych práv aspoň do tej miery, do akej je to možné, i v podmienkach súčasného globálneho systému.

Vladimír Manda pripomína: liberálna demokracia už svojou podstatou nemôže byť sociálnou a preto v nej nie je možné zabezpečiť sociálne práva. (pozn. V. Mandu) Liberálna demokracia stojí predovšetkým na vyzdvihovaní práva na vlastníctvo. (pozri pozn. Y; právo na vlastníctvo) Sociálne práva sa v liberálnej demokracii realizujú iba v miere, ktorú dovoľuje trhová ekonomikaDôsledkom ideologickej predstavy o neobmedzenom hromadení zisku, neobmedzenom súkromnom vlastníctve (pozn. vlastníctvo je obmedzené na pár vlastníkov, neobmedzené je do určitej miery len z pohľadu vlastníka, ktorý môže vlastniť viac) a špeciálne vlastníctve výrobných prostriedkov (4) je súčasný stav. Iba časť nadproduktu je prostredníctvom daní a iných odvodov v rukách štátu; väčšina nadproduktu je v rukách 1% obyvateľov planéty Zem.

Minimálny, teda liberálny štát sa usiluje o maximálnu dereguláciu, teda o maximálne nezasahovanie do trhu, ktorého dôsledky sú antisociálne. V liberálnom sociálnom štáte majú sociálne práva jediné opodstatnenie – jemne zmierňovať dôsledky trhu. Medzi tzv. liberálnou demokraciou a neoliberálnym kapitalizmom existuje nerozlučné puto. Liberálna demokracia už vo svojej podstate nie je sociálna a preto ani nezabezpečuje rovné sociálne práva občanov, ale iba rovnosť príležitostí. Liberálna demokracia uprednostňuje vlastnícke práva, pred právami sociálnymi a pod slobodou chápe predovšetkým slobodu podnikania. Akési delenie súčasného liberalizmu na ekonomický a kultúrny je ilúziou. Liberalizmus mal už dostatok príležitostí v dejinách ukázať, že vie byť humánny – dokázal však presný opak, a to, že kultúrny liberalizmus je vždy spätý s ekonomickým. (Ľuboš Blaha v knihe Antiglobalista pripomína rok 1848 ako posledný historický moment, kedy sa liberáli postavili aj na stranu chudoby)  Ekonomická základňa a kultúrna nadstavba sú totiž vždy vzájomne prepojené.

liberálna demokracia (povaha politického systému) ↔ neoliberálny kapitalizmus (povaha ekonomického systému v konkrétnej historickej forme)

Vladimír Manda na otázku či je v liberálnej demokracii možné realizovať sociálne práva odpovedá:

Už názov príspevku obsahuje odpoveď, prečo je sociálne právo nevymožiteľné v rámci liberálnej demokracii. Lebo pojem liberálnej demokracie je vo svojej podstate contradictio in adjecto, teda liberál nemôže mať prívlastok demokrat, aj keď sa uvedené spojenie opakuje donekonečna. Historicky je liberál ten, kto podporuje slobodu vlastníkov výrobných prostriedkov, teda slobodu kapitalistov, ale nie slobodu námezdnej pracovnej sily. Teda liberál nie je skutočný demokrat. Liberál je demokrat, ale len pre kapitalistov, ale nie všetkých občanov. Fakt, že liberáli boli z rôznych dôvodov nútení rozšíriť politickú slobodu na všetko obyvateľstvo, čo sa stalo až po druhej svetovej vojne a vytvoriť tzv. liberálnu demokraciu, neviedlo k skutočnému oslobodeniu námezdnej pracovnej sily, ale len k jej politickej slobode, ktorá však bez ekonomickej základni a moci je bezzubá. V praxi to teda vyzerá tak, že v politickej rovine si človek môže hovoriť a voliť koho chce, ale ekonomickú podporu dostanú len tie projekty, ktoré sú v súlade so záujmami vlastníkov. Liberálna demokracia, teda presne povedané – buržoázna demokracia je v protiklade k sociálnym právam väčšiny občanov, lebo títo sú pre ňu len lacnou pracovnou silou a akékoľvek rozširovanie jej sociálnych práv by obmedzovalo jej zisky.

Nie je jednoduché pochopiť a aj teoreticky vyjadriť to čo je dnes hlavnou konkrétnou úlohou ľavice. Tradične – je to boj proti kapitalizmu za nastolenie socializmu, lenže dnes tu akosi nie je zhoda ani v tom či dnes žijeme v kapitalizme a čo to vlastne je a už vôbec nie je všeobecne jasné čo je to tá lepšia spoločnosť, respektíve socializmus, ktorí ale mnohí odmietajú. V podmienkach takejto zmätenosti názorov na povahu súčasnosti ako aj nejasností na povahu budúcnosti je veľmi ťažké vyjadriť v konkrétnej podobe hlavný cieľ dnešnej ľavice.

V spoločnosti, kde existuje vykorisťovanie, (5) existuje aj generovanie nadhodnoty (6), ktorú si privlastňuje a hromadí buržoázia (7) a existuje aj nekonečný boj o prežitie živnostníkov-samoživiteľov, maloburžoázie závislej taktiež na výkyvoch trhu a konkurenčnom boji s veľkoburžoáziou (ich sociálne práva a sociálne istoty nezabezpečí ani štát, ani zamestnávateľ, nakoľko sa zamestnávajú sami), (8) a existuje aj vykorisťovanie námezdnej pracovnej sily a tak zostávajú sociálne práva len na papieri, teda iba v normatívnej rovine v ústavách, deklaráciách, zákonoch a medzinárodných paktoch.

Trhový model spoločnosti závislí na zisku a strate, ponuky a dopyte, výkyvoch trhov jednoducho nedokáže zabezpečiť stabilitu. Môžete garantovať napríklad určitú minimálnu mzdu, no potom tu máme aspekt čiernej práce, zdražovanie a mnohé ďalšie javy, ktoré toto opatrenie znegujú. Samotný Adam Smith písal o „neviditeľnej ruke trhu,“ teda voľnotrhový model sa neodvoláva na racionálne riadenie spoločnosti, ale na akúsi metafyzickú silu. Vzhľadom na to ako funguje trh, sociálne práva teda nie je možné v plnej miere implementovať do praxe. (9)

Sociálne a občianske práva deklarované vo Všeobecnej deklaráciu ľudských práv budú realizovateľné iba vtedy, keď sa zmení celý systém.  Dovtedy bude možné usilovať o implementovanie sociálnych práv do praxe iba prostredníctvom posilnenia sociálnej dimenzie štátu. Zmena systém znamená v prvom rade zmenu vlastníckych vzťahov, hodnotových kritérií spoločnosti, prerozdelenie zdrojov, zmenu finančného systému a spôsobu spravovania celých štátov. Zmenu od glorifikácie súkromného ku kolektívnemu, ku zodpovednosti kolektívnej (za osud celej spoločnosti; a v konečnom dôsledku, i k zodpovednosti za celú našu planétu Zem). Zmena od zamerania na zisk, k zameraniu na zmysluplnosť, dosiahnutie šťastia pre celú spoločnosť. Pretože, ako pripomína Richard Sťahel:

Predpokladám teda, že prehlbujúca sa sociálna nerovnosť bude zvyšovať sociálne napätie. To bude rásť aj v dôsledku pokračujúcich technologických zmien, ako sú digitalizácia a robotizácia, pretože počet ľudí, ktorí nebudú mať šancu získať platenú prácu bude celosvetovo narastať. Pokračovať bude aj rast svetovej populácie, rovnako aj rast jej spotrebných očakávaní, čo bude prehlbovať devastáciu životného prostredia, jeho znečistenie i klimatické zmeny. (pozri: rozhovor s R. Sťahelom)

Realizácia sociálnych práv bude teda nutná aj pre zachovanie rovnováhy života človeka na planéte Zem. Teda sumárne: naplnenie sociálnych práv zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv je možné iba po
A)
zmene ekonomických vzťahov v spoločnosti;
B
) zmene hodnotových kritérií od individualizmu k solidarite a spoluzodpovednosti.

Záver tohto článku ukončím slovami pápeža Františka, ktorý v podstate verifikuje vyššie uvedené tézy a pri 70. výročí Deklarácie ľudských práv vyzval ísť proti prúdu. Pápež obvinil svetovú ekonomiku pre jej jednostrannú motiváciu na zisk a zneužívanie chudobných. Pápež prehlásil:

„Keď si pozorne všimneme naše spoločnosti súčasnej doby, nájdeme mnohé protirečenia, ktoré nás vedú k tomu, aby sme sa pýtali, či rovnaká dôstojnosť všetkých ľudí, slávnostne vyhlásená pred 70 rokmi, je skutočne uznávaná, rešpektovaná, chránená a podporovaná za každých okolností. V dnešnom svete pretrvávajú početné formy nespravodlivosti, živené zúženými antropologickými víziami a hospodárskym modelom založeným na zisku, ktorý neváha využívať, vyraďovať a dokonca zabíjať človeka. Zatiaľ čo jedna časť ľudstva žije v blahobyte, ďalšia časť je svedkom, ako sa jej vlastná dôstojnosť neuznáva, pohŕda sa ňou alebo sa pošliapava a ako sa jej základné práva ignorujú alebo porušujú.“ (v)

Podarí sa ľudstvu v budúcnosti naplniť sociálne práva zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv?

Autor sa profesionálne venuje sociálnej filozofii a otázke sociálnych práv.


Poznámky

(1) Členovia o. z. DAV DVA jasne deklarujú, že svojou aktivitou bojujú za naplnenie občianskych, ľudských, sociálnych a ekonomických práv tak, ako ich deklaruje Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN dňa 10.12.1948, ako rezolúciu 217 A (III).

(2) Na západe napriek všetkému, stále nie úplne je čistý neoliberálny kapitalizmus, ale obmedzený sociálny štát, ktorý tam (aj keď v obmedzenej forme) vďaka tlaku ľavice – ktorá o to bojovala od prelomu 19. a 20. storočia cez štrajky, protesty, bojkoty, demonštrácie… preto majú stále štátne podniky napríklad aj vo Švajčiarsku, Nemecku, Francúzsku. Vladimír Manda dodáva: „Výraz neoliberálny kapitalizmus  charakterizuje systém ako celok a štát, či už sociálny alebo nie je len jeho súčasťou, inak aký štát by vlastne zodpovedal neoliberálnemu kapitalizmu, keď sociálny štát je danému kapitalizmu nanútený?“

(3) Súčasnosť pripomína skôr 20. roky, 20. storočia, ktoré ako vieme vyvrcholili Veľkou hospodárskou krízou. Nenažranosť nepoznala hraníc a odrážala sa v slzách biednych. Pádom burzy na Wall Street dostal kapitalizmus dokázal, že je neudržateľný.  Táto kríza s globálnym dosahom bola prvým veľkým dôkazom, verifikáciou Marxovej teórie.  Podľa údajov Úradov práce pri Spoločnosti národov bolo v roku 1932 v priemyselných krajinách 30 miliónov plno nezamestnaných: len v USA to bolo 12 a Nemecku 7 miliónov (s ďalšími krajinami 30 miliónoch plno nezamestnaných, v kapitalistických krajinách sa za dobu 1928 až 1933 zorganizovalo 17 miliónoch štrajkov). Stavba domov v USA klesla o 80%, v krajine bolo 2 milióny bezdomovcov, 60% krajiny bolo podľa Federálnej vlády klasifikovaných ako chudobných, 5 miliónov farmárov prišlo o svoje farmy. (pozri aj Overproduction of Goods, Unequal Distribution of Wealth, High Unemployment, and Massive Poverty)

Kríz sme už zažili niekoľko: výsledkom bola vždy socializácia strát a privatizácia ziskov. Poslednú sme zažili v roku 2008, no už dnes ekonómovia varujú návrat. Stačí pripomenúť zadĺženosť krajín, milióny exekúcií a blížiacu sa krízu z nadvýroby špeciálnej automobilového priemyslu. K tomu môžeme ešte pridať migračnú krízu, ekologickú krízu a automatizáciu výroby. Teórii imperializmu dávajú za pravdu oficiálne čísla dokazujúce ekonomickú kolonizáciu východnej Európy. Sumárne je 4,2% HDP odsávaných zo Slovenska, z Maďarska 7,2%, z Poľska 4,7% a z Česka dokonca 7,6%.

(y) „La propriété c’est le vol.“ (Vlastníctvo je krádež) Pierre-Joseph Proudhon
Právo na vlastníctvo: ako už pripomínal sám Proudhon, je právo antisociálne. Proudhonova kritika súkromného vlastníctva sa dá vo všeobecnosti aplikovať aj ako kritika liberálnej demokracie. Podľa Proudhona je celkom logicky právo jednej osoby privlastniť si kus pôdy obmedzené matematickým vzťahom medzi počtom osôb a priestorom, ktorý možno nadobudnúť: „Vlastník zaznačí hranicu, ohradí sa a povie: „Toto je moje; každý sám za seba, každý za seba.“ Tak vznikne kus pozemku, kam odteraz nemá nikto právo vstúpiť. … Nech sa tento pozemok násobí a čoskoro ľudia – ktorí nikdy neboli schopní predávať a nemali žiadne výnosy z predaja, nebudú mať kde odpočívať, nebudú mať žiadne miesto na bývanie a odpočinok. Zomrú hladom pri dverách majiteľa pozemku, na okraji jeho majetku, ktoré bolo jeho prvorodeným právom.“ (Proudhon, „Labor as the Efficient Cause of the Domain of Property“) Tieto Produhonové slová sú azda najpresvedčivejšou argumentáciou v prospech redistribúcie a v prospech kritiky práva na neobmedzené súkromné vlastníctvo. Táto „neobmedzenosť“ je totiž v skutočnosti obmedzená nielen zdrojmi, ale aj priamou súvislosťou so záujmami celku a jednotlivca. Odvádza ju predovšetkým od teórie maximalizácie práva na pôdu. Tento aspekt rozvíjajú aj súčasní neomarxisti – kde sa berie oprávnenie, legitimizovanie prvého vlastníka pôdy na Zemi určenej pre celé ľudstvo. Jean-Jacques Rousseau sa v známom spise O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi pýta: „Ak však príroda nerozdelila svoje dary rovnomerne a niekoho uprednostnila, ako sa často hovorí, akou výhodou by ovplývali ti najobľúbenejší jedinci na úkor druhých za daného stavu, ktorý nepripúšťal skoro žiadne medziľudslé vzťahy?“ Odpovedá v druhej časti rozpravy: „Prvý človek, ktorý si ohradil pozemok a odvážil sa vyhlásiť „Toto je moje!“ a našiel nadostač prostoduchých ľudí, čo mu uverili, stal sa skutočným zakladateľov civilizovanej spoločnosti.“ (Rousseau, 2010, s. 71) V zjednodušených výkladoch tohto citátu sa uvádza zakladateľ ľudskej nerovnosti, čo má svoje opodstatnenie, nakoľko Rousseau stotožňuje civilizačný stav práve s nerovnosťou. Nebol jediný, okrem Rousseaua toto stanovisko zastávali sčasti aj Morelly, Mably či Charles Fourier. Rousseau ponúka alternatívu novej spoločenskej zmluvy založenej na princípe radikálnej demokracie.

(z1) Existencia charity (teda dobrovoľných, dobročinných organizácií), ktorá supluje štáty (a tým pádom aj zodpovednosť štátu zabezpečiť sociálne práva), popiera zmysel celej deklarácie, ktorej primárny účel bolo odstránenie príčin vzniku spoločenských anomálií. Slovami aktivistky Anny Mikulenkovej: „Charita je zlo, pokud má nahradit sociální systém a práva.“ (F) V každom prípade je úctyhodná obetavá práca všetkých, ktorí pomáhajú na úkor vlastného času a financií chudobným, ale v sociálne spravodlivej spoločnosti by také negatívne javy ako chudoba, bezdomovectvo a nezamestnanosť, vôbec nemali ani existovať.

(4) Výrobný prostriedok – stroje, nástroje, pôda, budovy, suroviny slúžiace k výrobe tovarov. Taktiež sem patria továrne, železnice, obchody, ale aj internet.

(5)  Podľa Peffera vykorisťovanie porušuje princíp maximalizácie slobody, podľa John Roemera existencia vykorisťovania nemôže byť morálne ospravedlniteľná, aj keby bola v súlade s osobnými preferenciami. Manda kriticky dodáva, že vykorisťovanie maximalizuje slobodu vlastníkov a taktiež, že otázka vykorisťovania podľa Marxa nie je otázkou morálnou, tak ako ňou nebolo ani otroctvo a ani feudalizmus ale otázkou historickej nutnosti.

(6) Nadhodnota je rozdiel vyplatenej mzdy a skutočnej hodnoty, ktorá je prácou vytvorená.
Pozn. V. Mandu: Nadhodnota je produkt vytvorený pracovnou silou nad jej vlastnú hodnotu. Keď už sa hovorí o mzde, teda o peňažnej podobe jej hodnoty, tak tá môže byť na úrovni hodnoty pracovnej sily, môže byť nad jej alebo aj pod jej hodnotou.

(7) Buržoázia – vlastníci výrobných prostriedkov, profitujú z nadhodnoty, z nadpráce robotníkov, pričom sami hodnotu nevytvárajú. Taktiež sem patria rentiéri, bankári, majitelia nehnuteľností zarábajúci na nájmoch a úrokoch.

(8) Maloburžoázia – malí výrobcovia, vlastnia výrobné prostriedky, sami s nimi pracujú, generujú hodnoty, ale sami musia bojovať s veľkoburžoáziou v neférovom konkurenčnom boji. Neférovosť tohto boja spočíva v taktikách ako lobbing, dumping a pod.

(9) Stačí drobný výkyv na trhu a samoživiteľ-živnostník nemá možnosť splatiť nájom či poistku a tak sa ocitá denno-denne v pernamentnej neistote.

Zdieľaj tento článok:

28 thoughts on “70. výročie Všeobecnej deklarácie ľudských práv 1948

    • 10. decembra 2018 at 22:39
      Permalink

      Bez obáv súdružka Slavomíra.
      Práve dnes sme na ceste k ľudským právam. Aj sociálnym. A hlavne si ich musíme zabezpečiť svojou voľbou.

      • 11. decembra 2018 at 8:06
        Permalink

        Ó, ja viem, pán Jankech, že si SVOJE práva budujete, pociťujem to na každom kroku.
        Ale stavať si svoje práva na bezpráví iných je najväčšie bezprávie, „pane“. Raz Vám to zlomí krk! Bože, prečo som o Vás zase škrtla, keď ste mi taký, poviem to jemne, nesympatický. Môžem Vás poprosiť o jednu láskavosť? Nekomentujte stále moje komentáre, budem Vám veľmi vďačná. Aby som nezabudla, trochu detinskosti a zábavy, len pre Vás, na rozlúčku:

        SEBECTVO

        Sebectvo, rozprávkový drak,
        zatienilo slnko ako mrak.
        Tri hlavy má,
        trikrát viac je
        a trikrát viac pije,
        na úkor iných žije.
        Necíti nič, len hlad !

        Spoznali ste sa?

        • 11. decembra 2018 at 9:06
          Permalink

          Ó súdružka Slavomíra.

          Veru sebectvo je strašná vec. To sebectvo a amorálnosť socialistov nemá hranice.
          Tak skúsme.

          1. Po roku 1948 prišlo tzv. znárodnenie. Najväčšia lúpež súkromného majetku v dejnách. Lúpež nestačila. Majiteľov „sociálne zmýšľajúci“ pozatvrárali, alebo vyhnali, alebo väznili či zavraždili.
          2. Menová reforma v. r1956 bola ďalšou lúpežou. Ľudia prišli doslova o všetko, o svoje celoživotné úspory či posledné zvyšky majetku. A potom prišlo druhé kolo samovrážd ako po znárodnení.

          A tú riekanku ktorá je o Vás a Vás podobných.

          Sebectvo, rozprávkový drak,
          zatienilo slnko ako mrak.
          Tri hlavy má,
          trikrát viac je
          a trikrát viac pije,
          na úkor iných žije.

          Spoznali ste sa?

          • 11. decembra 2018 at 14:19
            Permalink

            Dovzdelajte sa, pán Jankech, vidím, že nerozoznáte epigram od riekanky /učivo základnej školy/. A keď mi chcete nejaký epigram venovať, zložte vlastný, svoju tvorbu poznám.
            Čo sa týka znárodnenia, moji starí rodičia prišli o pomerne veľký majetok/ 12 ha pôdy, kravy, kone, stádo oviec–cez 20 kusov…/. A starí rodičia boli radi, nepovažovali to za lúpež, nesťažovali sa. A viete prečo?
            1. komunisti im zobrali drinu, lopotu, majetok, ktorý im bránil plnohodnotne žiť
            2. komunisti im dali prácu /na rozdiel od Vášho „skvelého“ kapitalizmu/, užili si dôchodok
            /neviem, neviem, ako by starká a starký zvládli v 80-tke prácu na poliach a okolo statku/
            3. a hlavne, pán Jankech,neboli egoisti ako Vy

  • 10. decembra 2018 at 20:38
    Permalink

    Z hľadiska ľavicového hnutia je nesporne rozhodujúci článok 28: „Každý má právo na to, aby vládol taký sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody vyhlásené v tejto deklarácii boli plne uplatnené“, pretože tento článok poskytuje ľavicovému hnutiu medzinárodný právny základ pre boj za lepšiu spoločnosť, teda spoločnosť, kde budú vyššie uvedené práva a slobody človeka plne realizované.

    • 10. decembra 2018 at 22:41
      Permalink

      Pán Manda
      Hlavne pri boji za lepšiu spoločnosť nezabudnite na toto právo:

      ČLÁNOK 17
      Každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu s iným.
      Nikto nesmie byť svojvoľne pozbavený svojho majetku

      ČLÁNOK 19
      Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu.
      Toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel vinu pre svoje presvedčenie a zahŕňa právo
      vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez
      ohľadu na hranice.

      Naozaj nezabudnite.

    • 10. decembra 2018 at 23:13
      Permalink

      Pán Manda,
      ja by som položil dôraz aj na článok 29, ktorý dáva dôraz na spoločenský, kolektívny charakter ľudských práv, že človek uplatňovaním individuálnych práv nesmie ohroziť práva ostatných ľudí.
      V tomto zmysle napr. právo vlastniť majetok nesmie ísť proti verejným záujmom. Z tohto pohľadu súkromné vlastníctvo môže byť realizované jedine tam, kde neohrozuje spoločenské záujmy a práva (sociálne, ekologické, zdravotné, bezpečnostné, kultúrne).
      Z tohto pohľadu napr. súkromné vlastníctvo verejne potrebných zdravotníckych zariadení, ako je pôrodnica je ohrozením verejného záujmu a popretím práv občanov daného regiónu.
      V demokratickej spoločnosti nositeľom moci je ľud a nie súkromní vlastníci. Povyšovanie práv úzkej skupiny súkromných vlastníkov nad právami ľudu je popieraním demokratických princípov a teda nezákonné.

      ČLÁNOK 29
      Každý má povinnosti voči spoločnosti, v ktorej jedine môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť.
      Každý je pri výkone svojich práv a slobôd podrobený len obmedzeniam ustanoveným zákonom výhradne preto, aby sa zabezpečilo uznanie a zachovávanie práv a slobôd ostatných a vyhovelo sa spravodlivým požiadavkám morálky, verejného poriadku a všeobecného blaha v demokratickej spoločnosti.
      Výkon týchto práv a slobôd nesmie byť v žiadnom prípade v rozpore s cieľmi a zásadami OSN.

  • 10. decembra 2018 at 22:37
    Permalink

    Problémom je že tzv. „ľavica“ ich za socializmu pošliapávala kde sa dalo.
    .
    Ale len tak pre zaujímavosť:

    ČLÁNOK 17
    Každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu s iným.
    Nikto nesmie byť svojvoľne pozbavený svojho majetku

    alebo:

    ČLÁNOK 13
    Každý má právo na slobodu pohybu a na voľbu bydliska vo vnútri hraníc každého štátu.
    Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú a vrátiť sa do svojej krajiny.

    alebo:

    ČLÁNOK 19
    Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu.
    Toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel vinu pre svoje presvedčenie a zahŕňa právo
    vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez
    ohľadu na hranice.

    a mohli by sme pokračovať.

    Sociálne práva sú v tomto článku zdôrazňované so snahou obísť aj iné rovnako dôležité ak nie dôležitejšie práva. Napr. právo na slobodu, majetok, slobodný prejav, šírenie presvedčenia a pod.
    Harmóniu v právach je možné dosiahnuť len v slobodnom a teda liberálnom prostredí. A aj tie sociálne práva.
    Stačí si len zistiť čo si zo svojho dôchodku môže kúpiť napr.70 ročný Rakúšan povolaním inštalatéra, a 70 ročný Slovák tiež inštalatér a hneď vieme ako vyzerali sociálne práva v časoch socializmu a aj kde boli lepšie zabezpečené.

  • 10. decembra 2018 at 23:31
    Permalink

    Veľmi dobrý článok. Liberáli si všetku túto kritiku zaslúžia.
    No liberálna ekonómia nás aj niečo naučila. Manifest KS sa mýlil v tom, že krízy sú krízami z nadvýroby. V rokoch 1929 a 2008 sme videli, že kríza prepukne náhlym prerušením spotreby. Výroba bola nastavená na očakávanú spotrebu, ale v momente, keď ľudí pochytí panika, že sa blížia horšie časy, zastavia spotrebu.
    Ďalší omyl bol v tom, že jadrom problému je súkromné vlastníctvo. Ako ste však viackrát spomenuli, vlastníctvo nie je problémom samo osebe, ale tým, že oprávňuje bezpracne dosahovať a kumulovať zisk.
    Spoločenské vlastníctvo, ktoré naďalej využíva kapitalistické tovarovo-peňažné vzťahy a tiež je jeho cieľom dosahovanie zisku, nie je žiadnym principiálnym riešením. Videli sme to na tom, aké jednoduché bolo u nás prejsť od socializmu ku kapitalizmu. Pre väčšinu ľudí to bola menej výrazná zmena, než prijatie eura namiesto koruny.

    Ale mýlia sa aj liberáli. „Neviditeľná ruka trhu“ Adama Smitha je jedna z najpokrivenejších myšlienok všetkých čias. Smithova predstava sa ani zďaleka nepribližovala ekonomickému zápasu vo voľnom štýle a bez pravidiel, ako nám to interpretujú liberáli. Smith bol totiž kresťanský filozof, nie ekonóm a on sám za svoje hlavné dielo považoval Teóriu mravných citov. Smithova definícia sebectva podnikateľa obsahovala aj súcit so svojimi spoluobčanmi. V Bohatstve národov doslova píše, že keď sa darí vlastníkovi majetku, tak sa stará aj o ľudí, ktorí na neho pracujú a ktorí žijú v jeho okolí.

    • 11. decembra 2018 at 9:00
      Permalink

      Pán Moravčík.
      Neviem ktorý ste ročník.
      Ale to čo tu píšete sa nápadne podobá na hodinu občianskej výchovy za socializmu.
      Proste úplné nezmysly.

      • 11. decembra 2018 at 10:34
        Permalink

        Pán Jankech, ste trápne málo originálny. To, že niečo sú nezmysly, môžete bez argumentov tvrdiť o čomkoľvek.
        Hodiny občianskej náuky za socializmu som zažil a za takéto názory by ma vyhodili za dvere.
        O Smithovi ste možno veľa čítali od liberálov, ale stavím sa, že Vy ste jeho diela ani nedržali v ruke. Takže vaša kritika má váhu asi tak tých rečí Ezopovej líšky o hrozne.

        • 11. decembra 2018 at 13:45
          Permalink

          Pán Moravčík.

          Pokiaľ nie sú Vaše argumenty založené na logike, racionálnom poznaní, poprípade vlastnej dlhoročnej skúsenosti, tak sú jednoducho mimo.
          Samozrejme teoretikov, filozofov je veľa, ale najlepší sú takí, ktorí nielen písali o svojich predstavách ( to je magor Marx) ale svoje teórie opreli aj o svoje skúsenosti z reálneho života.
          Ako to vyzeralo v praxi keď sa Marxove teórie pokúšali presadiť v praxi veľa hovoriť netreba. Na druhej strane ako to vyzerá, ak svoje konzervatívne ekonomické teórie uplatnili v praxi pravicovo orientovaní filozofi či ekonómovia vidím a porovnávam každý deň. Je to jednoducho úspech.
          Na Vás poznať že ste nikdy ekonomiku vo svojej či inej firme netvorili a nerozumiete jej.
          Adam Smith bol teoretik, a s mnohým sa dá súhlasiť a aj neviditeľná rika trhu je v princípe správna teória.
          .
          Zásadným problémom je však situácia, ktorú nemohol predpokladať a ani nezažil a to je napríklad situácia, kde sa na základe trhového správania vytvorili gigantické firmy ktoré takmer nemajú konkurentov. Facebook, Google, u nás napr. Telekom, či obrovské e-shopy ako Amazon, Alza, Mall či logistické centrá. To v konečnom dôsledku naozaj trh deformovať začalo. A preto vnikajú nové ekonomické otázky a ťažšie odpovede na ktoré ani teórie Adama Smitha nestačia. ( No Marxove už tobôž nie)

          Myslím že, vy tu iba teoretizujete a odmietate fakty o liberálnom štáte a socialistickom štáte, kde je jasné že ten liberálny priniesl prospech, slobodu, humánnosť a ten socialistický len násilie, chudobu a biedu.
          .
          Ešte si dovolím Vám zopakovať niektoré základné ľudské práva, ktoré liberalizmus nikdy nepoprel, a naopak, socializmus ich poprieť musel, inak by nebolo možné socializmus vybudovať.

          ČLÁNOK 17
          Každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu s iným.
          Nikto nesmie byť svojvoľne pozbavený svojho majetku

          alebo:

          ČLÁNOK 13
          Každý má právo na slobodu pohybu a na voľbu bydliska vo vnútri hraníc každého štátu.
          Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú a vrátiť sa do svojej krajiny.

          alebo:

          ČLÁNOK 19
          Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu.
          Toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel vinu pre svoje presvedčenie a zahŕňa právo
          vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez
          ohľadu na hranice.
          .
          Systém ktorý odmieta ľudské práva, nemôže byť správnym cieľom a preto vždy prirodzene zanikne.
          .
          Na záver, ako môžete uvedený článok nazvať dobrým keď odmieta fakty o ľudských právach aj keď sa na ne odvoláva. Úplný guľáš.

    • 11. decembra 2018 at 12:19
      Permalink

      Pán Moravčík,
      Vaša interpretácia kapitalistickej krízy nevyvracia Manifest, Vy hovoríte to isté čo Manifest, len to formulujete inak. Ak sa na to pozrieme z vecného hľadiska, tak vždy, keď sa zastaví spotreba tovarov, a nie je to vyvolané nejakými mimo ekonomickými príčinami, tak buď je to preto, že sa prestalo vyrábať alebo za predpokladu, že sa normálne vyrába, tak zastavenie spotreby je dôsledkom toho, že kúpyschopný dopyt na strane kupujúcich je menší ako množstvo ponúkaných tovarov, ergo, je to kríza z nadvýroby, vyrába sa viac než sú kupujúci schopní nie spotrebovať, ale nakúpiť. To isté sa udialo v 2008, keď sa „predalo“ podstatne viac hypotekárnych úverov než boli ľudia schopní splácať, teda reálne kúpiť. Je možné že niečo podobné čaká aj Slovensko, k tomu bude stačiť, aby sa zhoršili ekonomické pomery vo svete a EÚ alebo len v Nemecku. Vysvetľovať ekonomickú krízu jednoducho tak, že „ľudí pochytí panika“, nie je žiadnym vysvetlením. V 2008 ľudí zadĺžených hypotékami, ktoré nemohli splácať v dôsledku zhoršených ekonomických pomerov, teda aj svojich príjmov, nepochytila žiadna panika, prestali hypotéky splácať lebo na to proste nemali.
      Mám pripomienku Smithovi. Jeho názor z jeho hlavného ekonomického diela Bohatstvo národov, že keď sa darí vlastníkovi majetku, tak sa stará aj o ľudí, ktorí na neho pracujú a ktorí žijú v jeho okolí je skutočne výrazom podstaty jeho „súcitu“. Každému „nesúcitne“, teda ekonomicky zmýšľajúcemu je samozrejme jasné, že vlastníci majetku sa musia o tých čo na nich pracujú starať, ale nie pre súcit, ale pre to, aby na nich mal stále kto pracovať. V tomto zmysle sa nesporne feudáli o svojich poddaných starali. Dnes je situácia iná, podnikatelia sa o svojich zamestnancov nemusia moc starať, lebo vždy si môžu zadovážiť iné pracovné sily, napríklad zo zahraničia, ktoré sú na úrovni ich „súcitu“, teda mzdy akú sú im ochotní zaplatiť.

      • 11. decembra 2018 at 14:27
        Permalink

        Pán Manda, nešlo mi o akademické vyvrátenie Manifestu. Ide o pochopenie podstaty príčin, lebo správna diagnóza predurčuje úspešnú terapiu. Termín „nadvýroba“ označuje symptóm, nie príčinu, lebo znížením výroby sa kríza neodstráni, ani prísnou reguláciou výroby sa kríze nepredíde.
        Ak na druhej strane poviete, že „kúpyschopný dopyt na strane kupujúcich je menší ako množstvo ponúkaných tovarov“, tak ste vystihli príčinu. Keď si uvedomíme, že do Vášho výroku je potrebné doplniť slovo „vždy menší“, pretože kúpyschopný dopyt je v relácii so mzdami, ktoré sú len zlomkom z realizovaných tržieb a tie sú v relácii s predajnými cenami, tak máme šancu pochopiť, že „kríza z nadvýroby“ je v kapitalizme inherentná. (Manifest inými slovami tvrdí to isté.)
        Túto dilemu sa kapitalizmus pokúša riešiť stimuláciou kúpyschopného dopytu cez tvorbu dlhu. Alebo pri najnovších pokusoch experimentom s nepodmieneným príjmom.
        Tento principiálny generátor ekonomických kríz sa neodstráni jednoduchým zospoločenštením vlastníctva. Bolo by nutné kompletné a principiálne predefinovanie tovarovo-peňažných vzťahov tak, aby sa kúpyschopný dopyt v princípe vždy rovnal predajnej hodnote ponúkaných tovarov.

        • 11. decembra 2018 at 16:32
          Permalink

          Pán Moravčík,
          plne s Vami súhlasím, že správne pochopenie príčiny predurčuje úspešnú terapiu. Ale sa obávam, že vaše vysvetlenie neodhaľuje príčiny, pretože ani vaša terapia okrem požadovania rovnováhy medzi ponukou nevyjasňuje ako sa to má dosiahnuť.
          Súhlasíte s mojim tvrdením, že v prípade ekonomickej krízy je „kúpyschopný dopyt na strane kupujúcich je menší ako množstvo ponúkaných tovarov“ a teda vo vzťahu ku kúpyschopnému dopytu je tu nadvýroba. Podľa vášho užívania pojmov je však nadvýroba len symptómom krízy a nie príčinou. Ak je to tak, potom sa to rovnako vzťahuje aj k druhej strane daného vzťahu, t.j. aj nedostatok finančných prostriedkov na strane kupujúcich je len symptómom a nie príčinou.
          Z vášho vyjadrenia usudzujem, že ste sa z nejakého neznámeho dôvodu, rozhodli z dvojice vzájomne nutne spätých javov, z nadvýroby a dopytu, alebo ponuky a dopytu vybrať zaostávajúci dopyt ako príčinu krízových javov, ako keby samotný dopyt bol príčinou krízy.
          Ak sú teda uvedené javy tak tesne zviazané je namieste otázka, prečo Marx hovorí kríze z nadvýroby a nehovorí o kríze vytvorenej nízkymi platmi, teda dopytom. Je tomu tak preto, že ak predpokladáme nejakú úroveň miezd, ktorá zodpovedá ekonomickej hodnote pracovnej sily, teda kúpyschopný dopyt je danou veličinou, potom je to kapitalista v prostredí tzv. slobodného trhu, ktorý nie je regulovaný ani skutočnými potrebami človeka, ani jeho kúpyschopným dopytom, ale je hnaný vidinou zisku, vyrobiť a predať čo najviac, ktorý produkuje krízu. Kríza v kapitalizme je potom krízou práve z nadvýroby tovarov, nadvýroby, ktorá je dôsledkom spoločensky neregulovanej produkcie tovarov za účelom dosahovania zisku. Ekonomická kríza plní funkciu akoby prírodnej sily, ktorá vytvorenú nerovnováhu vráti do určitej rovnováhy a opäť sa to môže rozbehnúť. V tomto zmysle nemáte pravdu, že znižovanie výroby nevedie k odstraňovaniu krízy. Znižovanie výroby, zatváranie tovární, rast nezamestnanosti sú všeobecnými znakmi ekonomickej krízy.
          Rovnako s vami nemôžem súhlasiť, že v kapitalistickej je „dopyt vždy menší“ ako ponuka. Ak by tomu tak bolo, potom by ste nemohli vysvetliť nárast cien tovarov, napríklad enormný nárast ceny bytov v Nitre a dlhodobý nárast cien bytov v Bratislave, ak by tu neexistoval prvý opak, t.j. dopyt prevyšujúci ponuku. Ak by dopyt bol vždy menší ako ponuka, tak ponuka a s ňou aj ceny by nutne museli klesať až k bodu, kedy by sa ponuka a dopyt relatívne vyrovnali. Svetové trhy, napríklad s ropu sú toho jasným príkladom.
          Tvrdenie v Manifeste, že ekonomická kríza je kapitalistickej ekonomike inherentná neznamená, že sa v nej „inherentne“ vyrába vždy viac než aký je dopyt.
          Vaše „vysvetlenie“ alebo lepšie povedané váš odkaz na príčiny neustále zaostávajúceho dopytu za ponukou, odvolávaním sa na mzdy, tržby a predajné ceny nie je žiadnym vysvetlením.
          Hovoríte, že nejaký „principiálny generátor ekonomických kríz“ sa neodstráni jednoduchým zospoločenštení vlastníctva. Čo je to ten principiálny generátor nie je vysvetlené a už vôbec nie je jasné, prečo to spoločenské vlastníctvo neodstráni.
          Podľa vás je v zásade potrebné dosiahnuť, aby sa kúpyschopný dopyt v princípe rovnal predajnej hodnote ponúkaných tovarov. Čo v danom prípade máte presne na mysli nie celkom jasné, pretože takáto principiálna, teda nie presná rovnosť, ale neustále kolísajúca rovnosť ponuky a dopytu tu momentálne existuje.

          • 11. decembra 2018 at 17:15
            Permalink

            Pán Manda, Váš príklad cien bytov v Nitre a Bratislave nie je z hľadiska našej diskusie relevantný. Tie byty sa totiž väčšinou nakupujú na hypotéky a teda na dlh. Na strane dopytu to nie je ten „kúpyschopný dopyt“, o ktorom sme hovorili na začiatku a ktorý sa odvíja z miezd.

            Áno, súhlasím s vami, že aj nedostatok prostriedkov na strane dopytu je symptóm. A Vy svojimi úvahami, ktorými ste chceli ukázať, že sa mýlim, ste potvrdili, že poskytnutím potrebných prostriedkov na stranu dopytu (dlhom) nie je riešením.
            Mrzí ma, že ten generátor ekonomických kríz ostal nepochopený, lebo si obaja jasne uvedomujeme nerovnováhu, ktorá vzniká pri výrobe: na jednej strane sumárna hodnota vyrobených tovarov a na druhej strane sumárny objem príjmov získaných počas tejto výroby, ktorý je možné použiť spätne na nákup vyrobených tovarov. Obom je nám jasné (dúfam), že sumárna hodnota výrobkov je vždy vyššia, minimálne o ten mnohokrát spomenutý ZISK.
            Takže minimálne kým kapitalisti generujú zisk, vždy budú vznikať „krízy z nadvýroby“.

            Na záver zopakujem, že jednoduchým zospoločenštením výrobných prostriedkov, ak sa naďalej vyžaduje, aby výroba bola „zisková“ a ľudia sumárne zarobia menej, ako je sumárna hodnota vyrobených vecí, tak generátor kríz je stále obsiahnutý aj v takomto socialistickom modeli. Je možno menší o to, že zisk sa nezmrazuje vo finančných pseudoaktívach, ale spravidla sa vracia do obehu, no takýto systém potrebuje politického regulátora – „plánovaciu komisiu“, ktorá „zisk“ vracia do obehu.
            Je otázka, či je možné vymyslieť systém, ktorý by sa reguloval sám a pritom by negeneroval krízy (z vyššie spomenutých dôvodov to nebude kapitalizmus).

  • 11. decembra 2018 at 9:50
    Permalink

    Deklarácia ľudských práv známa ako charta ľudských práv nie je dôkazom ničoho.

    Sú to sformulované princípy a je známy počet štátov ktoré sa k nim hlásia.
    Dodržujú sa tieto princípy = práva na Slovensku?
    Nedodržujú.
    Je na vine usa, sovietsky zväz, rusko, maďari, česi, marťania?

    Nie na Slovensku sa nedodržujú zákony a ani ústava a je to jedno skoro všetkým! Nikto nemá záujem aby platili iba vtedy má ak sa to týka presne jeho!

    Dookola každý deň počúvame ako sa idú meniť a doplňať zákony a prijímať nové.
    Načo?

    Ak nedodržujeme zákon ktorý má 15 strán budeme dodržiavať ten čo bude mať 1000?
    Ak nedodržiavame 1000 zákonov budeme dodržiavať 5000 ?

    Načo je nám teda spomienka na Deklaráciu základných práv ak my samy nijako neprispievame k tomu aby platila pre všetkých každý deň a v plnom rozsahu?

    Nebolo by lepšie ju zrušiť ?
    Nebyť taký pokrytecký ale priznať NEVIEME zabezpečiť a NECHCEME ju v plnom rozsahu! Tak radšej nech nie je !!!

  • 11. decembra 2018 at 11:32
    Permalink

    V súvislosti s toľko spomínaným vlastníctvom, je nutné dôsledne odlišovať vlastníctvo výrobných prostriedkov, teda vlastníctva prostriedkov, ktoré sa stávaju prostriedkom vykorisťovania človeka od osobných foriem vlastníctva, ktoré slúžia len na uspokojovanie osobných potrieb človeka. Vlastníctvo továrne, obchodu atď., ktoré slúžia na produkciu a predaj tovarov nie sú osobným vlastníctvom, lebo jeho vlastník s daným vlastníctvom nemôže prostredníctvom svojej osobnej praktickej činnosti disponovať tak, aby ňou uspokojoval nejakú svoju osobnú potrebu. Socializmus, ani ten predošlý nezbavoval ľudí osobného vlastníctva a ani im nebránil v jeho rozširovaní. Je to práve vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktorého obnove bránil a ktoré vecne umožňuje, aby vlastník zamestnával pracovnú silu, ktorá s daným výrobným prostriedkom pracuje, produkuje tovar a vlastník si privlastňoval jeho nadprácu v podobe zisku. Týmto vykorisťovaním prostredníctvom vlastníctva výrobných prostriedkov v rozpore s Chartou premieňa zamestnaného na svojho služobníka, zbavuje ho jeho dôstojnosti najmä tým, že ho zbavuje materiálnych podmienok jeho slobodného rozvoja. Socializmus teda nepožaduje likvidáciu osobného vlastníctva, ale likvidáciu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a jeho premenu na spoločné vlastníctvo pracujúcich.

    • 11. decembra 2018 at 13:51
      Permalink

      Pán Manda.

      Vy veríte tomu čo tu píšete?

      Tak ešte raz:

      ČLÁNOK 17
      Každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu s iným.
      Nikto nesmie byť svojvoľne pozbavený svojho majetku
      ———————————————————————————
      Ako vyzerá Vaša teória v praxi je zjavné už z obdobia Slovenského štátu, kedy svojvoľne vzali majetok časti občanov. Končí to smrťou.
      Takže Vaše úplne choré teórie, ktoré tu predstavujete nakoniec vedú ku genocídam, holokaustu, násiliu, perzekúcii, väzneniu.

      Neexistuje žiadny dôvod na to aby spoločnosť odobrala niekomu majetok s výnimkou ak je usvedčený, že ho získal trestnou činnosťou. Inak to povedie k násili, biede a smrti. A bude to na škodu všetkým, dokonca aj tým chudobným.

      • 11. decembra 2018 at 13:54
        Permalink

        Ešte dodatok.
        Všetok majetok je osobný aj súkromný zároveň.
        A socializmus okradol ľudí o všetko.
        Paradoxne sa treba spýtať.
        Mali ste všetky výrobné prostreidky ako komunistická vládnuca trieda k dispozícii a to zadarmo. A aj tak ste systém priviedli na pokraj bankrotu.

        Ako ste to dokázali?

    • 11. decembra 2018 at 16:12
      Permalink

      Pekné rozdelenie typov vlastníctva, podľa toho ako generujú pre človeka príjem, som našiel v knihe Cash-flow kvadrant od Roberta Kyiosakiho. Rozlišuje 4 tzv. kvadranty, v ktorých:
      1. Človek nevlastní nič, je zamestnanec a musí denne pracovať, aby mal príjem.
      2. Človek je živnostník, vlastní výrobné prostriedky, ktoré bezprostredne potrebuje, vlastní svoje pracovné miesto a musí denne pracovať, aby mal príjem.
      3. Človek vlastní podnik, ktorý vytvoril. Vytvára systémy, ktoré sú schopné zamestnávať ďalších ľudí. Aktívne pracuje v podniku, ale nemusí pracovať denne, aby mal príjem.
      4. Človek je investor. Je inštitucionálnym vlastníkom podniku, ktorý vytvoril niekto iný. Na svojom vlastníctve nepracuje a vôbec nemusí pracovať, aby mal príjem. Jeho príjem je pasívny.

      Vulgarizáciou (nepochopením) Manifestu vzniká dojem, že principiálny antagonizmus v kapitalizme leží medzi kvadrantom 1 a všetkými ostatnými. (Presne tohto sa chytajú aj obrancovia kapitalizmu typu pána Jankecha.) V skutočnosti je však ten antagonizmus v polarite aktívny – pasívny, teda antagonizmus je medzi kvadrantom 4 a všetkými ostatnými.

      • 12. decembra 2018 at 22:40
        Permalink

        Pán Moravčík.

        Majetok môžeme vlastniť rôznymi spôsobmi a v rôznej forme.
        Ale typ vlastníctva ako ho vy opisujete je len spôsob jeho vlastnenia. Ale v princípe to neznamená nič. Akurát to, že niekto vlastní výrobné prostriedky a niekto nie.
        Tie štyri typológie potrebujete len účelovo pre Vaše marxisticko- socialistické teórie. :-)

        • 12. decembra 2018 at 23:11
          Permalink

          Už mi je úplne jasné, kto ste. Robot, ktorý vie len písať a v texte rozlišuje len kľúčové slová, text nečíta a nie je schopný chápať. Takže ľutujem, odkážte svojmu tvorcovi, že neprešiel Turingovym testom.

          • 14. decembra 2018 at 16:31
            Permalink

            Pán Moravčík.
            Skôr si myslím že Vy píšete o niečom, čomu jednoducho nerozumiete.

  • 11. decembra 2018 at 19:01
    Permalink

    Pán Moravčík,
    k tomu či úver je súčasťou alebo nie je súčasťou kúpyschopného dopytu je odpoveď jasná. Tomu čo predáva je úplne jedno či kupujúci kupuje jeho tovar za svoje alebo za úver, dôležité je že zaplatí. Úver a pôžičky síce „umelo“, ale navyšujú kúpyschopný dopyt. A možno vás to prekvapí, ale aj úver sa odvíja od výšky vášho platu, skúste si ísť zobrať úver do banky. Dokonca v prípade úveru sa neberie v úvahu len váš aktuálny plat, ale vaša dlhodobá schopnosť splácať úver povedzme 30 rokov. Teda môj príklad je relevantný.
    Celkový hodnotový vzťah medzi vyrobenými tovarmi a sumou platov je určite veľmi komplikovaný, ale Vaša predstava, že vo vzťahu k platom, je vždy viac vyrobenej hodnoty je síce pravda, ale z toho neplynie, že tento rozdiel je aj základom prebytku tovarov nad kúpyschopný dopyt. Vy vo svojich úvahách abstrahujete od toho, že okrem trhu, kde sa nakupujú osobné potreby, existuje aj trh strojov a technológií, ktorý je tiež vyrobený pracovnou silou, a kde nakupujú podnikatelia a oni nie sú obmedzený svojim platom, ktorý ani nepoberajú, ale veľkosťou svojho nakumulovaného kapitálu. A tak o tom, či veľkosť celkovo vyrobenej hodnoty je v rovnováhe so kúpyschopným dopytom na druhej strane je nutné zobrať v úvahu, že kúpyschopný dopyt je celkovo tvorený nie len mzdou pracujúcich, ale aj veľkosťou kapitálu, ktorý sú podnikatelia ochotní investovať do nových technológií a strojov.
    Pokiaľ ide o socializmus a jeho zisk tak aj tu sa majú a mali veci inak než hovoríte. Prirodzene že aj za socializmu, tak ako za každého iného spoločenského systému, bude vždy nutné, časť hodnoty vyprodukovanej pracujúcimi odobrať, pretože z niečoho je nutné reprodukovať a obnovovať výrobu, stavať školy, nemocnice a x ďalších vecí. Teda ani za socializmu nedostal pracujúci celú hodnotu, ktorú vytvoril vo forme mzdy. Ale z toho nijako neplynie, že sa tým vytváral prebytok tovarov na trhu, lebo časť vytvorenej hodnoty nejde na trh osobných potrieb ale na realizáciu spoločných projektov v sociálnej a kultúrnej sfére alebo na obranu a pod. Dokonca ako je známe socializmus na rozdiel od kapitalizmu netrpel nadvýrobou ale permanentným nedostatkov tovarov na trhu.
    Na vašu otázku či je možné vymyslieť ekonomický systém, ktorý by sa sám reguloval a neprodukoval by krízy, je z môjho pohľadu márnením drahocenného času.
    Poznámky ku kvadrantom alebo druhom vlastníctva. Prvý bod nie je pravdivý, pretože zamestnanec nevlastní výrobné prostriedky, ale vlastní svoju pracovnú silu, ktorú aj predáva. Teda je vlastníkom, ale len svojej pracovnej schopnosti. Tretí kvadrant predstavuje pravdepodobne nejakého boho-človeka, lebo človek sám, svojou prácou žiadny podnik, v ktorom by chvíľu pracoval a potom nepracoval nevytvorí, pokiaľ to má byť niečo iné ako živnostník pracujúci sám so svojimi nástrojmi. Ono sa to tak občas hovorí, že ten a ten vytvoril svojou aktivitou nejaký skutočný ekonomický podnik, ale pokiaľ tomu tak je, tak ho „vytvoril“ pomocou vykorisťovania pracovných síl a pomocou akumulácie zisku, ktorý z nich dostal, a z neho buduje „svoj“ podnik. Štvrtý, tzv. investor, ktorý nič nevytvoril, ale len investuje je obyčajní príživník alebo rentier. Ale nech v tých kvadrantoch hľadám kapitalistu, teda podnikateľa ktorý prostredníctvom svojho kapitálu podniká v ekonomickej sfére a samozrejme aj vykorisťuje, tak toho tam nikde nevidím.

    • 11. decembra 2018 at 19:54
      Permalink

      Pán Manda, hovoríte so mnou ako so študentíkom, čo sa pripravuje na bakalárku. Pritom ako fungujú banky a financie viem zo svojej praxe veľmi veľa, ľudí, čo majú ten istý mix skúseností je na Slovensku najviac niekoľko desiatok, takže, prosím, nestrácajte drahocenný čas, aby ste zapĺňali moje „medzery vedomostí“, lebo nehovorím rečou liberálno-ekonomického kmeňa. Zámerne. Lepší ekonomický model než kapitalizmus nevymyslíme, keď budeme používať len jeho myšlienkový aparát.
      Krátka zmienka o úvere – dostanete ho ako súčasnú hodnotu časti vášho budúceho platu. Je to pôžička z budúcnosti a preto úver nemôžete započítavať do bilancie súčasného obdobia, lebo tie peniaze ešte nemáte a je úplne jedno, že vám za tie ešte nezarobené peniaze niekto niečo predá.
      Trhom so strojmi a zariadeniami si zbytočne komplikujete úvahu. Ich hodnota sa totiž postupne prenáša do tovarov konečnej spotreby (ilustratívne podobne ako DPH) a ich existencia v podstate ešte zvyšuje ten rozdiel, o ktorom celý čas hovoríme. Spomenuli ste akýsi kapitál podnikateľa – ale odkiaľ ho on má? Nie náhodou z tržieb za v minulosti vyrobené tovary?
      Sledujte, ako sa nabaľuje DPH a ako ju nakoniec v cenách zaplatí konečný spotrebiteľ. Presne tou istou cestou sa všetky kladné prírastky kapitálu majiteľov tvoria z tržieb konečných spotrebiteľov. Sú len dve cesty, ako sa kumuluje kapitál – jedným sú tržby konečných spotrebiteľov a druhým je krádež. Úvahy o trhu kapitalistov – výrobcov, prípadne kapitalistov so štátom, sú len zbytočné medzičlánky.

      Ten kapitalistický podnikateľ, ktorého hľadáte, je vo štvrtom kvadrante. Ak ho nevidíte, smola. Zároveň vás nechcem presviedčať, že toto rozdelenie je geniálne a stotožňujem sa s ním. Keďže Kyiosaki je podobná krvná skupina ako Trump – je to exkurzia do ich myslenia a nemusíme na tieto informácie pozerať len cez prizmu súhlasím-nesúhlasím. Môže nás to mnohému naučiť.

      Takmer som Vám už napísal, čím ešte kapitalisti vykorisťujú pracujúcich, čo je zdrojom privlastnenej „nadhodnoty“ a marxisti si to zatiaľ vôbec nevšimli… ale ešte na to nie ste pripravení, pretože inštinktívne odmietate informácie, ktoré sú „out of box“… ešte to zrejme bude chcieť niekoľko ďalších diskusií.
      Mimochodom, veľmi si vážim, že ste sa so mnou do tejto diskusie pustili, ďakujem.

Pridaj komentár

close

Pomôžte nám s propagáciou: