Doslova prekvapujúco pôsobil utorňajší zásah NAKA v sídle Penty, ktorému predchádzalo zadržanie jej partnera Penty Jaroslava Haščáka. Prekvapujúco najmä preto, že doteraz sa spravodlivosť tejto finančnej skupine za podivných okolností viac vyhýbala oblúkom, ako aj to, že posledné zásahy polície evokovali skôr teatrálne performancie s dôrazom na zábery novinárov, ktorí dostávali echo skôr ako policajti samotní.
Napokon nebolo tomu veľmi inak ani v tomto prípade. Desiatky kukláčov vyzbrojených samopalmi v podvečer napochodovali do budovy na Einsteinovej ulici a nič netušiacich bežných zamestnancov nútili stáť pri stene s rukami za chrbtom. Čo bude ďalej, je v úvodnej chvíli vždy ťažké bez primeraného odstupu predikovať. Na tomto mieste je však vhodné zhrnúť genézu kľučkovania pred spravodlivosťou spoločnosťou, ktorá je podozrivá z korupčných megakáuz pravicovej vlády Mikuláša Dzurindu.
„Hlas nápadne pripomínajúci“ Jaroslava Haščáka sme síce pred 9 rokmi ešte z pások Gorily nemali možnosť počuť, avšak písomne zaznamenaný obsah rozhovorov z bytu na Vazovovej odpálil rozbušku v spoločnosti, ktorá nadobro ukázala v plnej nahote pravicovú vládu SDKÚ, Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Táto, obdobne ako terajšia vláda, vyrástla vo svojom najlepšom čase na chrbte „slušnosti“ ako alternatíve k dovtedajšej – všetkými vplyvnými médiami označkovanej – zlodejskej vláde Vladimíra Mečiara. Jednoducho vo vtedajšom, širokým masám, ľahko zrozumiteľne podsúvanom binárnom svete: dobra a zla. Slovom – až identicky nápodobné tomu, čo zažívame dnes. Dokonca aj vtedajšie teatrálne zásahy polície v tejto chvíli najviac evokujú baranidlá a helikoptéry so stovkou kukláčov a dymom pred Mečiarovou Elektrou spred dvadsiatich rokov. Ten bol napokon už po dvoch hodinách výsluchu znova naspäť vo svojej obývačke…
Okrem sústa organizovaného zločinu z rokov 2005 a 2006, kšeftovania s privatizáciami, rozdávania provízií a politologických analýz s vsuvkami pornografických rozkoší medzi Jaroslavom a nápadne pripomínajúcim – vzdychajúcim – hlasom predsedníčky výkonného výboru Fondu národného majetku Anny Bubeníkovej (nominantky Ivana Mikloša, ktorú SDKÚ podržala dokonca aj po prevalení kauzy, aby ju o polroka na to Mikloš ďalej odporučil vtedy krachujúcim Grékom ako „odborníčku“ do funkcie Rady gréckeho privatizačného fondu…) je príbeh Gorilieho záznamu zaujímavý aj spôsobom, akým dokázal unikať spravodlivosti.
Vedomosť o existencii spisu a nahrávky kolovala ako verejné tajomstvo medzi určitými elitnými kruhmi, a napriek tomu bola ignorovaná. Priam kultovým sloganom tej doby sa stal Dzurindov výkrik: Lipšic sa načisto zbláznil! – ten istý Lipšic, ktorý o spise tiež vedel a mlčal už v roku 2010, a ktorý v mrazivom februári (toho roku mrazy dosahovali teplôt až do mínus 20) poslal na protestujúcich proti Gorile vodné delá, čo vysvetľoval ako nevyhnutný zákrok pre predídenie horším následkom. Podľa spôsobu práce tajných služieb musel byť Dzurinda a vtedajší minister vnútra informovaný o obsahu Gorily už v roku 2006, čo ani sám nepoprel. Až po piatich rokoch od vykonania záznamu došlo v koncom roku 2011 k jej písomnému zverejneniu.
Samotné zverejnenie prepisu nebolo dobre možné na hocakom internetovom serveri. Vďaka zverejneniu v zahraničí na serveroch Tumblr ostal text dlho prístupný každému, kto sa chcel s jeho rozsiahlym obsahom oboznámiť. Penta vytiahla svoje najmocnejšie právne kalibre a pálila plnou poľnou hlava nehlava – miestami až tak komicky, že zažalovala aj samotný Facebook, na ktorom si predsavzala zabrániť šíreniu informácií o spise. Penta si dokonca vymohla čosi, čo je priam nemožné – na okresnom súde Bratislava I dosiahla cenzúru a zákaz vydania knihy Toma Nicholsona o Gorile, z ktorej rozhodujúci sudca nemal možnosť vidieť, čo i len jedinú stranu pred vydaním rozsudku! Krajský súd toto nebotyčne absurdné rozhodnutie následne znegoval. Penta však očividne hrala aj o čas.
Pentu stálo a stojí úsilie o čistenie svojho mena mnoho času a prostriedkov. Vytvorila dokonca vlastnú webovú stránku, kde sa snaží celú kauzu vysvetľovať. Zaujímavé je najmä na nej zverejnené stanovisko ku skartácii kľúčového dôkazu – nahrávky a prepisu Gorily. Tá bola nariadená mimoriadne rozporuplným rozhodnutím súdu ešte v roku 2008. SIS požiadalo súd v roku 2005 o vykonávanie odposluchov z bytu, okolo ktorého sa podozrivo a často zhromažďovali luxusné vozidlá, a ktorý zhodou okolností susedil s bytom jedného z tajných agentov. Odôvodnenie pre uskutočňovanie odposluchov sa však líšilo od podstaty závažnosti trestných činov, o ktorých sa v priebehu nich vyplávalo na povrch, čo teoreticky mohlo súvisieť aj s tým, že agenti sa obávali, že identifikovanie pravého dôvodu odposluchov by ich účel zmarilo. Zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním však v §7 umožňuje použitie aj takto získaných informácií ako zákonných dôkazov. Po nariadenej skartácií sa predstaviteľom Penty a mnohým pravicovým politikom začalo trochu lepšie spávať.
Problém však nastal v momente objavenia kópií nahrávok kauzy Gorila. Tú najznámejšiu v zmysle zverejneného rozhovoru Kočner-Trnka vo viere, že ide o posledný existujúci exemplár mal Haščák odkúpiť za 1 milión eur. Kočner však Haščákovi s najväčšou pravdepodobnosťou klamal. Po jeho zatknutí sa nahrávka Gorily „objavila“ na pracovnom stole u neho doma pri policajnej razii. Prvý nákup nahrávky však siaha ešte do roku 2007. Podľa komentára k verzii zverejnenej na tumblr sa spomínalo, že bývalý príslušník SIS Ľubomír Arpáš predal nahrávky Pente za 6 milióny korún (takmer 200-tisíc eur).
A tu sa dostávame k udalostiam dnešných dní, kedy NAKA dňa 24. novembra zatkla Ľubomíra Arpáša a ďalšie osoby, voči ktorým vyšetrovateľ vzniesol obvinenie pre pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania v súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmu z trestnej činnosti a jednej obvinenej osobe aj pre trestný čin podplácania. Penta si Arpáša v minulosti najala ako experta na zdravotnícke analýzy – analýzy samotné ako ani informácie o sumách, ktoré mu uhradila však odmieta zverejniť. A práve tu vzniká podozrenie, že šlo o fiktívne úkony a predmetom za úhrady bolo niečo úplne iné. S najväčšou pravdepodobnosťou práve z týchto dôvodov došlo aj k utorňajšiemu zadržaniu Jaroslava Haščáka, ako aj razii v sídle Penty. Haščák sa z cely predbežného zadržania vzdal pozície výkonného manažéra v spoločnosti, naďalej však ostáva jej spolumajiteľom .
Emócie nie sú namieste. Čas a odstup býva najlepším sudcom. A hoc sa javí zadržanie Haščáka a veľkolepá razia –„zaisťujúca dôkazy po 14 až 15 rokoch od skutku“ – ako túžobne očakávaný krok, môže ísť rovnako tak aj o dymovú clonu, podobnú tej, ktorá sa ani len nestihla rozplynúť okolo Elektry pred návratom jej majiteľa. Napokon v čase, keď krajina prechádza chaotickým riadením boja s pandémiou, kolabovaním ekonomiky a najmä výdobytkami ignorovania verejných obstarávaní vďaka predlžovaniu núdzového stavu (so súbežnými rekordnými nákupmi štátu), platieva staré známe rímske heslo: „Chlieb a hry“ – dvojnásobne.
A aj keď sa mainstream posledné roky intenzívne a až detinsky snaží spojiť Fica s obsahom kauzy Gorila, napriek žalostne skromnému obsahu zachytenom v nej vo vzťahu k nemu, je práve dnes najvyšší čas, aby zmenil rétoriku aj vo vzťahu k predstaviteľom vtedajšej pravice, ktorí o masívnej korupcii vedeli, ak sa na nej aj nepriamo nepodieľali. To by však jej predstaviteľov ako Mikloša, či Dzurindu, nemali ponúkať ako akýchsi „stĺpčekových“ intelektuálov, ktorí „prospešne“komentujú dianie v dnešnej spoločnosti, ale mali by im s rovnakým dôrazom klásť otázku, kedy príde rad aj na ich vysvetľovanie týchto korupčných schém pred policajnými orgánmi.
Pravicová kauza rozkrádania štátu zaznamenaného v kauze Gorila pred rokmi ukázala, že svet slovenskej politiky nie je binárnym súbojom mýtického dobra a zla, ako sa nám svojho času snažili nahuckať marketéri politikov a ich spriatelení vlastníci médií.
suhlas. len by som doplnil, ze na Vazovovu chodil aj Dzurinda a tato cast nahravok bola znicena. mozno vsak niekde existuje kopia, ktovie