Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Báseň na motýlích krídlach
(Ľubomír Feldek)
Dnes do môjho básnického obydlia
vletel motýľ,
na stole mi sedel
a ja som mu písal báseň na krídla.
Myslel som si – zošit.
Ktože vedel.
Báseň potom odletela spolu s ním
a bude žiť, len kým žije motýľ,
nezachová sa z tej básne ani rým,
čo by si ľud o sto rokov nôtil.
A aj dnes ju môže čítať iba kvet –
a nie celú,
motýľ neposedí –
a aj to len jeden kvet, kvet alfabet,
neuznaný dosiaľ mužmi vedy.
SLOVO
(Laco Novomeský)
Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami
a potom odíď, básnik ihravý.
Hodina odbila a čas je okovaný
a my ňou chabí, tápaví.
S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku
nás zdrví tento neúprosný vek.
Všetko je stratené?______________________
Mám slovo na jazyku.
Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.
Zmysel verša: „Mám slovo na jazyku. Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek“? Nemyslím na slovo každé a na akékoľvek slovo, ale na slovo prebolené a vybolené mnohými trýzňami, mnohými rozpakmi a veľkými zápasmi o pravdu a jej vlastné decko: krásu; myslím na slovo, za ktorým stojí život; na slovo takých Baudelairov, Apollinairov, Verlainov, Rilkeov, Lermontovov, Puškinov až Jeseninov a Majakovských, Jankov Kráľov atď. atď., aby som spomenul nosné stĺpy toho budoviska, ktoré, zo slov zložené, je najskvelejším a najbezpečnejším činom vekov. Je pravda, slovo samo nelieči a na bolesti, na ktoré som myslel a na ktoré, dúfam, mysleli ste i vy pri pohľade na obrazy tej stovky básní, ktoré som napísal, je slovo liekom prislabým. Ale myslite na nosnosť slova, ktoré sa môže stať grandióznymčinom činom s liečivou – a ešte viac: uzdravujúcou silou, ako idea sa stáva mocou, keď si ju osvoja húfy.
Laco Novomeský: O svojej tvorbe, 1940
MATERČINA
(Andrej Plávka)
Za celý život
som z tvojich hlbín málo vydoloval,
hľadajúc v trýzni mučivej
na každú báseň vyhriebsť pravé slová,
čo ostali by nažive
i dávno po mne
v príbytku verša ako zvestovanie
o tvojej kráse trvácej,
aby tie slová z ticha vykresané
zaklopať mohli na srdce,
čo žije všade,
v ľuďoch i veciach, dychtí len po slove,
tom pravom, čo preberie,
keď iba ním o sebe pravdu povie
jak sladký šepot matere.
Bez teba isto
ľudia i veci ostali by nemé,
brat by bol cudzí bratovi –
bez teba lásku k milovanej žene
najsladšie ktože vysloví?
Nehanbím sa priznať, že som v celej svojej básnickej tvorbe čerpal z tých istých zdrojov, z ktorých čerpala a stále ešte čerpá naša ľudová pieseň: z najhlbších podstát človečích, povedané po novomeskovsky a s úprimným doznaním, že mi neraz pri úzkostlivom hľadaní slov šumela v mysli melódia ako podtón či formovateľ básnického rytmu, ktorý veru neraz určil i konečný tvar.
Andrej Plávka: Rodné listy, 1979
Dal by som za báseň poslednú košeľu
(Ján Kostra)
Dal by som za báseň poslednú košeľu.
Ó, popol popoludnia niekedy v nedeľu.
Zhorelo všetko do tla. Do tla všetko zhorelo?
Nenájdem v zhorenisku nepuknuté slovo ani v pondelok?
Utorok
dlhý je ako rok
a ani v stredu nádej ešte nezhasne.
Nie, nemožno žiť predsa bez básne.
Vo štvrtok pamäť zachvátila panika:
Čo bolo, všetko berie bežiaci pás, ktorý do tmy uniká.
I v piatok vidím naložené vagóniky s mojou rudou miznúť v tuneli.
Späť vezie vláčik balvany, ta, kde si od praveku čupeli.
Sobota.
Márna to bola robota.
Pointa príde zase v nedeľu.
A znova a znova dal by som za báseň poslednú košeľu.
Zdroj: Ars poetica, Antológia slovenskej poézie o poézii, vyd. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
Ilustračné foto: Marián Moravčík
Túlavý vetrík
ti rozopol svetrík,
túlavo hladí,
jemne ťa ladí do leta.
Túlavý, bosý
vône ti nosí,
do BÁSNE si ťa oblieka.
Pekné. Ale chýba mi tu básnička od Feldeka: HERCI….
a prípadne list Chudíka českému básnikovi Seifertovi a jeho odpoveď
Pošlite, uverejníme na budúcu nedeľu. :-)
veľa vecí je na internete vymazaných. Už sa nedá nájsť ani pásmo v rozhlase Chudík… o písaní listov Seifertovi a o odpovedi k tej básni od Feldeka. Akurát sa objavilo „vysvetlenie“ od Feldeka….. že vraj sa vtedajší Minister kultúry priznal….. že je to vraj o ňom !!!! Čím sme teda starší, tým viac si vymýšľame…. Tá báseň sa dá nájsť už iba v knižniciach. Dokonca ani v životopise a vo wykypedyi sa tejto básni všetci radšej vyhli….
ale niečo sa predsa našlo
(Uverejnené v týždenníku Nové slovo 11. novembra 1982 po smrti sovietskeho komunistického vodcu Leonida Iľjiča Brežneva) 05.01.2013 22:18 | there
TEN FELD-kurát
sa nevzdáva ani tejto MINÚTY?:
Ladislav Chudík: Mal som ťažké problémy
Vo svojej biografii Žijem nadstavený čas LADISLAV CHUDÍK spomína aj na tienisté stránky svojho života.
Dotknem sa teraz jednej možno pre vás trochu nepríjemnej témy. V sedemdesiatych rokoch uverejnil Ľubomír Feldek báseň Herci, v ktorej satirickými šľahmi častoval hercov za to, že „zabudli hneď, /že od malička kvôli cudzím ideám/ mávali hlavy vhodne upravené, čiže prázdne“, že z titulu svojej popularity sa na počkanie – a za peniaze – vyjadrujú všade a ku všetkému. Spomínam si, že vás hercov to vtedy tak strašne urazilo, až ste písali oficiálne protesty na najvyššie miesta. Prečo?
Lebo Feldek spôsobil traumu celému hereckému stavu. Odsúdili sme tú báseň, lebo sme vnímali, koľko zla môže napáchať v slovenskej spoločnosti. Cítili sme, že štve ľudí proti nám hercom. A ponúka sa ako bič do ruky každému, kto nás bude chcieť biť.
Ale nikto vás nebil…
Tá báseň poškodila povesť hercov. Vždy sa hodila, keď bolo treba hercov diskreditovať. Vytiahli ju „staré štruktúry“ v roku 1989, keď sme boli v prvej línii nežnej revolúcie. Chodili mi hnusné anonymy, nejaký dobrák mi napísal, aby som si na Hviezdoslavovom námestí vybral strom, na ktorom chcem visieť. Feldekových Hercov uverejnil mečiarovský plátok Slovenská republika v roku 1996, keď slovenskí herci vstúpili do štrajku proti autoritárskym praktikám vtedajšieho ministra kultúry Hudeca.
Ale za to už Feldek naozaj nemohol. Slovenská republika ho vtedy špinila tak ako hercov. Bolo odporné, že naraz sa im janičiar Feldek so svojou básňou hodil. Nech už je akokoľvek, herci v roku 1989, ale aj v roku 1996, tú báseň jasne popreli svojimi postojmi, svojím správaním.
Keď sa proti tej básni verejne ohradili predstavitelia hereckej komunity ako Mikuláš Huba a Viliam Záborský, Feldek sa vykrúcal, že on to myslel tak, ako keď diváci pokrikujú na futbalistu: „Čo to tu hráš, ty herec!“
Nech vám je útechou, že báseň po rokoch dostihla svojho autora – Feldek sa dnes sám často prezentuje ako herec…
Tá báseň je prítomná a bude sa dať použiť vždy, keď niekto bude chcieť biť hercov, ktorí sa postavia za správnu vec.
P.S.: o „vysokej“ úrovni Feldeka sa vo svojich listoch vymieňaných s Chudíkom podelil aj nositeľ Nobelovej ceny za literatúru SEIFERT, ak by si ten rozhovor samochvály a bolestínstva FELDEKA prečítal CHUDÍK-SEIFERT tak by sa smiechu nezdržali. Škoda, že sa nevyjadria ľudia, ktorí mali tú smolu dostať sa s týmto človekom do kontaktu a pretrpieť si jeho dobromyseľnosť a dobročinnosť „samoprenasledovaného“ disidenta. 06.01.2013 8:30
iný diskutér:
Nájdite
si v Googli heslo Jozef Kot,prekladateľ,spisovateíľ.Je vynikajúcim znalcom historickej angličtiny,prekladateľom Shakespeara aj modernej americkej literatúry.Pochybujem,že zle pochopil Shekaspeara a preto musí pán Feldek,ktorý neovláda angličtinu, prepisovať slovíčka v Kotovom preklade.Obaja páni boli členmi KSČ.Keď bol p.Feldek vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ,,tak p.Kot bol jeho nadriadený,bol riaditeľom odboru umenia na Ministerstve kultúry SR,ktoré riadil Miroslav Válek.Dnes je p.Kot dôchodca,ktorý vyučuje angličtinu a p.Feldek
„významný“ disident. 22.01.2013 11:46 | kawai
P.S.: pán Feldek po nejakom čase zistil, že je lepšie zamlčať tú báseň a nadpriemernú aktivitu pred r. 1989 ako ju zdôvodňovať a bagatelizovať. Písmenká nepustia (listy Chudíka a Seiferta k tejto téme a k tomu pánovi).
Ľubomír Feldek: od Brežneva k penisu
Leonid Iľjič a viagra
Keď v roku 1982 spisovateľ, šéf redakcie pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a funkcionár tamojšej Základnej organizácie Komunistickej strany Slovenska Ľubomír Feldek napísal angažovanú báseň venovanú pamiatke zosnulého generálneho tajomníka ÚV KSSZ a predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Leonida Iľjiča Brežneva, netušil, že o sedem rokov zahodí stranícky preukaz komunistu a stane sa z neho nielen budovateľ krajších kapitalistických zajtrajškov, ale aj bojovník za lepšie postavenie. Nie však robotníckej triedy či pracujúcej inteligencie, lež postavenie úplne iného charakteru…
Zaslúžilý umelec Ľubomír Feldek:
Odkaz Leonida Iľjiča
Odchádzam – a je mi v tejto chvíli,
akoby som šiel opäť s vami do útoku,
súdruhovia,
ktorí ste neváhali obetovať život
v štyridsiatomtreťom
na uzkom piatačke Maloj zemli…
Ten názov v zemepise nejestvuje –
no mali by dnes celú planétu
nazývať tak prozreteľne,
ako my,
bojovníci Osemnástej armády,
nazývali sme tú piaď
sovietskej pôdy pod Novorossijskom,
lebo z nej nebolo kam ustúpiť –
i etu zemlju vo što by ti nistalo,
my dolžny byli uderžať!
A čo ty, ľudstvo,
ty Osemnásta vesmíru,
čo spravíš?
Ani ty
ustúpiť nemáš kam
a preto
odkazujem ti mierový program!
Eto, požaluj, i jesť glavnyj vyvod,
kotoryj vynes ja
iz opyta velikoj vojny,
v ktorej som prežil 1418 ohnivých dní a nocí!
Mne už mier nechýba –
už matka
veľká ruská zem,
povolala si ma k sebe navždy
a načúvam jej rodný hlas
a hľadím
v jejo dobryje, lučistyje glaza…
Ale vám, obyvatelia malej zemegule,
odkazujem i v hodine svojej smrti
svoj glavnyj vyvod:
život.
(Uverejnené v týždenníku Nové slovo 11. novembra 1982 po smrti sovietskeho komunistického vodcu Leonida Iľjiča Brežneva)
Ľubomír Feldek:
Škriepka srdca s penisom
Vzácni páni, dámy milé,
dnes v neoklasickom štýle
vám rozpoviem, čo sa stalo,
keď sa oslavovať malo
jedno veľké výročie.
Neprišlo vám na um, čie?
Všetko vám hneď bude jasné –
ale najprv z tejto básne
sa o škriepke dozviete,
ktorá vznikla v bufete.
Kto sa poškriepil a s kým?
Nuž, jazykom slovenským
škriepili sa s pátosom
dvaja:
srdce s penisom!“
PENIS
Srdce! Berúc do úvahy
všetky príbehy a vzťahy,
tebe jedno radil by som:
vždy sa pokloň pred penisom!
Si vždy druhé – od počiatku
vekov ja som na počiatku!
Najprv penis musí spojiť
s vajíčkom spermatozoid,
až potom plod zrazu kope
a v tom plode srdce klope.
SRDCE
Nemáš pravdu, penis hrdý!
Či si mäkký a či tvrdý,
bez klepotu srdca ani
trt nespravíš v milovaní.
Musia v mužovi a žene
tĺcť dve srdcia zaľúbené –
až potom na tomto svete
môžu splodiť srdce tretie.
PENIS
Nie, nie! Ja som prvý predsa!
Nik nesplodí srdce, keď sa
penis predtým nepostaví!
SRDCE
Zľav, penis, zo svojej slávy,
pýchu nechaj na pokoji.
Od toho, či penis stojí,
či nestojí a len visí,
život predsa nezávisí.
Od srdca však áno – žije
len ten, komu srdce bije.
A komu nie, tomu beda –
veď bez srdca žiť sa nedá.
Preto lekári a vedci
hlavne o to dbajú všetci,
aby srdcia zdravo bili,
a vďaka nim ľudia žili.
Preto vymýšľajú lieky,
čo zachránia srdcia v žití –
a penis na večné veky
je vždy menej dôležitý.
PENIS
Ba naopak, srdce milé!
Pristihnem ťa pri omyle!
Pýchou každej apatieky
sú na tvrdý penis lieky!
Najmä jeden, viagra zvaný,
je po celom svete známy,
lebo desať rokov už on
slúži roztúženým mužom.
Stopäťdesiat miliónov
ich už skríklo „to je ono!“
keď im pri pohlavnom styku
prestal hroziť problém vztyku.
Vďaka Viagre. Nie div teda,
že šesť kusov sa jej predá
za sekundu! Ďakujeme
jej za to, že jestvujeme,
že svet môže dobre spávať,
vymretia sa neobávať,
že nebije ľudstvu dvanásť –
vďaka viagre pribúda nás.
A pre koho vynašli ju?
Pre srdce? Nie! Históriu
tohto lieku zachytáva
jednoznačne každá správa,
každá kniha, každý spis:
vynašli ju pre penis!
SRDCE
Počkaj, penis! Pomaly!
Tak sa veci nemali.
Čo tvrdíš, je mätúce.
Vynašli ju pre srdce!
Mne ňou chceli pomôcť v žití –
a až pri jej použití,
keď robili pokusy,
len náhodou akousi –
sťaby z neba udrel hrom! –
zistili, že srdciarom
zúčastneným na pokuse
stojí penis v jednom kuse,
že má srdciar-pacient
zrazu penis ako cent!
PENIS
Nuž, a či tá náhoda
bola dáka nehoda?
Poď sa, srdce, dohodnúť,
že keď s viagrou stúpa chuť
mne, penisu, súložiť,
máš aj ty hneď vôľu žiť!
To bola reč s mravnou silou!
Aj srdce s ňou súhlasilo.
A obaja diskutéri
boli zrazu jednej viery,
stretli sa ich dôvody,
uznali, že výhody
viagry, modrej tabletky,
sú rovnaké pre všetky
dôležité orgány,
skríkli „hrajte, organy!“
oslávili spoločne
to desiate výročie,
a na záver oslavy
zvalili sa do trávy…
… Najprv penis viagru užil
a zamieril tam, kam túžil.
Nuž, a srdce, čo sa pri tom
naplnilo veľkým citom,
zvolalo:
„Ach, vďaka, vďaka!
Vďaka viagre teraz čaká
aj mňa rozkoš veliká!
Veď ten penis sa tak schopne
po viagre vždy zrazu vzopne –
až sa srdca dotýka!“
(Uverejnené v roku 2008)
Viac ako zaujímavý rozhovor. Dokument o tom, aký je Feldek výmyselník a ako vie zdôvodniť čokoľvek:
https://noveslovo.sk/c/Lubomir_Feldek_Aj_dnes_je_v_literature_cenzura
výber z rozhovoru:
To znamená, že dnes literatúre chýba cenzúra?
– Ale ona tu vlastne je a prejavuje sa ekonomickými pákami, lebo umelci musia produkovať nie to, čo sa páči ľuďom, ale sponzorom. Takže cenzúra funguje veselo ďalej, len je inak maskovaná. A existujú pre literatúru obmedzenia aj dnes, veď ako je táto činnosť ocenená? Taký preklad je práca niekoľkých mesiacov, a to preto, že som rýchly. Dostanem zato trebárs 20 tisíc, a to ešte musím zdaniť. Moja dcéra, ktorá mi robí francúzsky riadkový preklad, dostane dvetisíc korún. V tomto smere je na tom literatúra veľmi zle, ale myslím si, že postupne sa s tým bude musieť niečo robiť. Ale ja osobne sa nesťažujem, ja sa viem uživiť a mám čo robiť.
A oslavná básnička k Brežnevovej smrti, to nebola politická daň?
– Panebože, kto by neoslavoval, keď zomrel Brežnev (smiech). Dnes by som vám tiež vedel povedať mená politikov, ktorí keby zomreli, tak by som s nadšením o nich napísal oslavnú báseň..
Dokonca, keď sa máme vrátiť k tej brežnevovskej básni, tá mala už vtedy svojho prvého kritika a to som bol ja. Ja som poskytol maďarskému novinárovi Lászlóvi Tóthovi interview, kde som sa ja sám z tej svojej básne vysmial – pred revolúciou. Prečo by som ja mal o nej hovoriť po revolúcii. Alebo som bol v novembri 1989 v Rusku na besede časopisu Voprosy literatury, kde som predniesol prejav o návrate Dubčeka do politiky, pretože bolo nezmyselné, že Dubček bol v ofsajde, pričom Gorbačov robil socializmus s ľudskou tvárou. Ten môj prejav bol publikovaný v Rusku, od slova do slova a Dubček bol potom na predstavení mojej hry, kde mu publikum usporiadalo cez prestávku ovácie.
Nemyslíte si, že sa vám tie veci darili len preto, lebo ste boli členom komunistickej strany?
– Ja som za to zaplatil, že som bol členom komunistickej strany. Pretože Válek nás presviedčal tak, že vravel: stále niečo chcete a ja nikoho nemám – všetci bezpartajní. Pezlár má celý stranícky aktív, ako ja s ním mám bojovať? Aspoň vedúci oddelení by mali byť v strane, potom sa to bude ináč bojovať! A ja som mu, samozrejme, trikrát povedal nie. Ale jedného dňa mi ho prišlo strašne ľúto. Hovoril: vieš, čo mi to dalo roboty, aby som od Lenárta dostal tie prihlášky, však to nemôže každý vstúpiť. Za teba už 10 robotníkov Slovnaftu muselo vstúpiť, a ty to nechceš vyplniť.
Vy ste vstúpili do strany kvôli Válkovi?
– Keď sa ma po nežnej revolúcii pýtali, prečo som vstúpil, povedal som, že z kamarátstva. Ja som ju vôbec nepokladal za dôležitú. Pre mňa bolo dôležité, aby vychádzala slovenská literatúra. Ja by som do komunistickej strany vstúpil možno dnes. Ale vtedy pre mňa nebola dôležitá. Pre mňa bolo dôležité, aby som ja odišiel z toho vydavateľstva s pocitom, že napriek tomu, že doba nebola priaznivá, slovenská literatúra fungovala. Starali sme sa, čo sme nevydali my, vydala Smena… Slovenský spisovateľ bol taký – ako sa dnes módne hovorí – ostrov pozitívnej deviácie.