Bezcharakternosť v politike, absencia programu a pletky

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Už dlhšie som chcel napísať tento blog. Nedá mi to. Viem, že by sa to nemalo pre akúsi fiktívnu jednotu akejsi ľavice, ktorá vlastne ani neexistovala (tá jednota), ale keď sa na to pozerám, už nemôžem mlčať. Je mi totiž na vracanie a nedokážem sa stotožniť ani s tým, čo robí táto vláda, ani s tým, čo robí opozícia.

Keď čítate texty významných politológov, filozofov a esejistov ako Marx, Hobbes, Rousseau či Wallerstein, máte troška iné očakávania od politiky, než tí, ktorým denno-denne média vymazávajú mozog. Dostali sme sa do stavu absolútneho úpadku. Iste, kto čítal Machiavelliho pochopí, že politika často nie je o ideáloch… ale na strane druhej, mohli by sa tí, ktorí sa nazývajú politikmi aspoň hrať na to, že nejaké ideály majú. No mám pocit, že level chladnokrvného politického pragmatizmu už dosiahol svoj vrchol. A to, bohužial, na oboch stranách barikády. Politici sa doslova vysmievajú občanom, ktorí majú nejaké politické ideály a vzdelanie…

Pletky ako hlavná téma namiesto sociálnej politiky

Problém je, že namiesto reálnej politiky sa riešia pletky. Kto s kým spal, kto má koľko frajeriek, kto pije, kto sa kde ubytováva, či kto sa s kým bavil a podobne. Iste začalo to absolútnym kreténizmom zo stránky Zomri, ktorej jazyk totálneho vulgárneho primitivizmu si osvojili politici, ako dobrú marketingovú stratégiu pre tupé pubertálne decká. No a potom sa ešte riešia diplomovky či súkromné komunikácie s frajerkami. Iste, je to problém, obzvlášť ak ten istý, čo volal po likvidácii Danka sám sa tvári, že sa ho to netýka. Ale nemôžu sa tieto zástupné témy stať hlavnou líniou politickej diskusie. A to je hlavná kritika aj do „vlastných radov.“ Ak má byť jedinou politickou víziou boj proti Matovičovi aj za tú cenu, že sa do vlády do dostanú ešte horší, pragmatici, ktorí by pozatvárali najradšej polovičku Slovenska len preto, že nemá názor ako oni, tak je to fakt zlé.

Bezcharakternosť a prevracanie kabátov

A teraz k hlavnej veci, ktorá ma maximálne štve a to je bezcharakternosť v politike a prevracanie kabátov. Deje sa to prakticky všade a človeku, ktorý má ešte zbytky elementárnej súdnosti je z toho na vracanie.

Povedzme si to otvorene. Pellegriniho stvoril Fico, Fico mu dal mandát vládnuť a nikdy voči nemu neprejavil žiadny verejný útok, teda kým ho nezradil. Či sa to jeho ultrafandom páči alebo nie, je to fakt. Zato pán Pellegrini je ukážkovým príkladom človeka, ktorému ide namiesto ideálov len o svoj vlastný kult osobnosti a vyprázdnené, navoňané marketingové frázy. Pravidelne na Fica útočil a to ešte úboho cez médiá. Celý čas to hral na to, že žiadnu stranu zakladať nebude a potom sa zrazu dozvieme, že ju zakladá. Klamal a klamali aj jeho ľudia. Stačí si teraz retrospektívne pozrieť vystúpenia v médiách. Keby bol Pellegrini chlap, postaví sa Ficovi priamo. Keby. Nehovorím, že musel prejavovať slepú lojalitu, napokon na Ficovi je dosť čo kritizovať (ale skôr zľava). Ale čakať na výsledok volieb, aby potom zo seba urobil spasiteľa v koronakríze, zbieral body a následne založil nový centristický neideologický projekt s cieľom dehonestovať stranu, ktorá ho stvorila je neuveriteľne nechutné a podlé. A to ešte nehovorím o jeho ideologickej vyprázdnenosti a ľuďoch v pozadí, pre ktorých je napr. NATO posvätné. No a tiež sa mi zdvíha žálúdok z tých, čo sa tvária, že sa nič nestalo, zmenili si smerácke profilovky na HLAS a idú ďalej. Ľudia ako Erik Tomáš, kedysi „verný Ficovi až za hrob“, ktorý sa len tak, zrazu ocitol pri Pellem bez akejkoľvkek hanby. Hnus.

Zomrifan Pelle ako budúci partner progresívcov?

Pelle by nemal problém spojiť sa aj ultraliberálmi PS, SPOLU, Kiskovcami len preto, aby mohol vládnuť. Napokon sám to v televíznej relácii povedal. A čo je najhoršie, všetko to robí len z vlastnej ctižiadosti. Pamätáte si na to video, kde sa Pelleho pýtajú na stránku Zomri? Ako sa snažil vyťažiť maximálne politický kapitál z toho, že sa chcel priživiť na tomto primitívnom hejte? Pripomenieme vám to…

Prečo práve tento moment zdôrazňujem. Pretože táto stránka tým najprimitívnejším spôsobom urážala celé roky voličov Smeru. Dehonestovala ich, dehumanizovala, robila z nich totálnych idiotov. A tento pán, ktorý za túto stranu kandidoval si ju veselo lajkuje a ešte dokonca sa smeje z knižky, ktorú vydali a ktorá je na hrane zákona (či už porušovaním autorských práv, vulgárnym osočovaním a ohováraním, či šírením nepravdivých údajov).

Úplne inú rétoriku mal v TV JOJ, kde sa tváril, že to vraj ako premiér musí sledovať. Mimochodom horlivou podporovateľkou Zomri je aj Monika Beňová.

A to ešte 5. 4. 2019 stránku Zomri označil za viac trápnu ako vtipnú. Marketingoví poradcovia mu zrejme poradili inak a tak nám zmenil názor.

Je paradoxné, že sa celý čas Fico tváril, že sa nič nedeje. Sám dobre vedel, že ho Pelle zradí a sám dobre vedel, ako to celé skončí. Všetci boli ticho a čakali čo bude po voľbách. Len z čistého politického pragmatizmu, aby bolo viac percent. A potom človek, ktorý ich chcel voliť mal problém sám pred sebou obhájiť, prečo volí stranu, ktorej líder povie v televízii, že si vie predstaviť vládu s Kiskom. Skutočne najhoršie na tom je, že to bol aj podvod na voličoch. Kto volil Smer, volil zjednotený Smer. Nevolil Pellegriniho egotrip na pozíciu severokórejského vodcu (viď jeho slogany Pelletón, Pelleho jedenástka… všetko, celý marketing sa točí len okolo Pelleho). A to nehovorím o tom, že sa stal miláčikom korporátnych médií. Prečo asi… Odmietam už byť politicky korektný len preto, že možno v budúcnosti bude treba Pelleho hlasy pre novú koalíciu. Som presvedčený, že ak by mali Pelleho ľudia hlasovať o liberálnych témach, ktoré ľuďom už maximálne lezú na nervy, budú hlasovať s progresívcami.

Ficova defenzíva, čakanie a nerozhodnosť

Čo ma však štve najviac je, že Fico ešte aj po tejto zrade povie, že s ním nebude bojovať, že sa bude sústrediť na Matoviča. Vládne nám vláda, ktorá sa diskredituje sama. Nemá cenu už riešiť ich diplomovky, statusy o jedlách či ponožkách. Oni sa totiž musia historicky znemožniť sami. Absolútne nemá zmysel riešiť donekonečna pletky a nepolitické témy. Ľudí to už maximálne unavuje a znechucuje.

Fico by mal práveže bojovať programom! Pretože ako sa chce odlíšiť od centristickej a vyprázdnenej politiky, ak nie jasným tvrdým ľavicovým programom a vymedzením sa voči Pellemu? Alebo to skončí zase fiaskom a ultraliberálmi v novej vláde akože ľavice? A zase budeme kolaborantsky hlasovať o odsune vojakov do Pobaltia či logistických centrách NATO na našom území? S Kmecom namiesto Lajčáka? S Kmecom, ktorý Korčoka považuje za najlepšie ministra súčasnej vlády? A lajkovačmi Zomri okolo Pelleho?

A potom je tu ešte fenomén čakania na Godota. Prečo Fico tých ľavičiarov nemobilizoval skôr? A vlastne, prečo to vlastne stále nerobí? Kde sú tí ľavičiari, o ktorých hovoril? Prečo za celý ten čas, čo tušil Pelleho zradu nespolupracoval s autentickými ľavičiarmi a prišiel s tým až teraz? Pritom tí ľudia sú a čakajú na príležitosť. Stačí si prelistovať aj týmto médiom. Diczhazy, Michelko, Deák, Jánošík, Albert, Kravčík, Fábry, Ondrovič, Daněk a celý rad ďalších mladých ľavičiarov, ktorí len čakajú na to, aby sa mohli aktívne angažovať. Ale to by ich niekto musel osloviť. Ešte stále nie je neskoro.

Bezcharakternosť aj medzi osobnosťami bez vplyvu

Nuž ale späť k téme bezcharakternosti v politike. Tých bezcharakterných ľudí je v politike viac. Žiaľ, aj v tej malinkej, a vlastne úplne bezvýznamnej, za to extrémne sebavedomej a arogantnej. Narážam napríklad na jednu osobnosť, ktorá blokuje aj vlastných fanúšikov a potom sa ide oháňať zjednocovaním ľavice. Táto osobnosť sa raz pridá na stranu reálneho antisystému, a potom skončí vo vodách politickej korektnosti a relativizovania. A keď mu ďalší z jeho neúspešných projektov skrachoval, ruiny odovzdal ďalšiemu ctižiadostivému pseudo-lídrovi, ktorého taktiež namiesto ideálov zaujíma iba kariéra, marketing a napodobňovanie liberálneho hejtu (len v červenej farbe). Budem tak ohľaduplný, že ho nebudem menovať. Nebudem ako on, ktorý tak rád pichá nože do chrbta vlastným súdruhom a blokuje ľudí podľa vlastných sympatií a antipatií. No myslím, že ak si to prečíta, určite sa v tom nájde. Keby mu to aspoň dalo nejaké percentá vo voľbách, ale je to úbohé, trápne a politický neúspech tejto narcistickej osobnosti, ktorá seba považuje za dokonalú, to celé iba tragikomicky uzatvára.

Syndróm ufrflaný dedo rýpal

A potom sú tu ešte páni ultraradikáli, ktorí budú hovoriť každému, kto sa o niečo pokúsil, ako sa to robí, no sami nepreložia „ani krížom slamy.“ Od ufrflaných dedov k pseudorevolucionárom, ktorí čakajú na svetovú revolúciu. Syndróm tzv. rypákov maximálne znechucuje každého, kto sa vôbec chce nejakým spôsobom angažovať. Všade boli, všetko videli a všetko čo ktokoľvek urobí je zlé. Akúkoľvek aktivitu zhejtujú a zdehonestujú, lebo sami vedia všetko najlepšie, hoc ich vplyv je na bode mrazu a schopnosti žiadne. Založia si svoje mikrostraničky, prípadne ani to, a vypisujú, a vypisujú, a vypisujú. Celý svoj čas trávia trollovaním Facebooku alebo vypisovaním kilometrových komentároch aj na tejto stránke. Znechucujú, urážajú a berú posledné zbytky energie, ktorá ešte zopár húževnatým ľuďom so silným duchom zostala.

Žalostný stav neaktivity komunistickej strany

Potom je tu ešte politika komunistov. Tí sa tvária, že neexistujú. Občas kladú vence, občas sa objavia pri Biľakovom pomníku, aby ho nejaký psychicky narušený jedinec mohol zase zničiť. Jedinou silnou akciou bola akcia 17. novembra a jedna konferencia o budúcnosti komunistickej ľavice. A inak nič. Pasivita, ticho, ba dokonca minimálna snaha o spoluprácu s ľuďmi, ktorí by strane radi pomohli.

Iste, s lídrom strany Hrdličkom sa dá v politickej rovine súhlasiť. Má dobrú víziu, v podstate vlasteneckého demokratického socializmu, čo je vlastne aj jediné aspoň čiastočne politicky realizovateľné. Avšak s „aktivitou“ strany, ktorá nedáva žiadne vyhlásenia, neorganizuje takmer žiadne akcie sa ťažko dá počítať s tým, že by sa tieto ideály naplnili. Pánov komunistov treba naučiť komunikovať na sociálnych sieťach, naučiť ich robiť grafiku a hlavne naučiť ich politický marketing. Tak ako mainstreamové politické strany robia marketing bez politiky, tak zase komunisti robia politiku bez marketingu. Obe situácie sú zlé.

A taktiež ich treba naučiť diplomacie, lebo hejtovaním Blahu v zmysle, že nie je dostatočne radikálny, hoc dobre vedia aká je situácia v našej kolónii, si asi moc fandov nezískajú. Potom budú môcť v budúcnosti spolu s radikálnejšou verziou Smeru spolupracovať v budúcej vláde. Ak však nie, nebude mať volič radikálnejší od Smeru žiadnu alternatívu, pretože ostatným subjektom jednak aj tak hrozí zánik a jednak ich vplyv je ešte mizernejší. Jedine komunisti nepaktujú s proresivizmom, a toto by mali použiť ako svoju najsilnejšiu stránku. Takže ak sa nepreberú, ich volič prejde k ľudákom… ach… vlastne on to už dávno urobil…

Nebuďme ako oni, ponúknime program

Nuž a preto som naštvaný, musel som to zo seba dať von. Je mi z celej súčasnej politickej situácie na vracanie. A aká je alternatíva? Návrat k politike! Nie k postoju, že my sme bolí síce zlí, ale oni sú ešte horší. Treba sa vrátiť k  skutočnej socialistickej politike, riešeniu tém, ktoré sú podstatné od potravinovej sebestačnosti, cez bytovú otázku až po napríklad budovanie štátnych a družstevných podnikov ako záchranným riešením pred blížiacou sa krízou. Iba tak dokáže ľavica presvedčiť ľudí, že má ešte čo povedať a aj nás, že máme za čo bojovať. Program nemôže byť postavený len na „lebo Matovič“, pretože potom to nebude nič iné, než to čo robil sám Matovič – znegovaný program „lebo Fico.“

naštvaný a politikou maximálne znechutený
Ondrej Gorod II.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


6 thoughts on “Bezcharakternosť v politike, absencia programu a pletky

  • 29. júla 2020 at 11:15
    Permalink

    Výborný text, výstižný.

    Reply
  • 29. júla 2020 at 11:57
    Permalink

    Súhlasím s každou jednou myšlienkou. Vystihuje situáciu na ľavej strane politickej scény tak, ako ju vnímam aj ja. Kto sleduje správanie sa jednotlivých predstaviteľov politických strán, nepotrebuje ani ich samotné menovanie autorom. Trochu ma mrzí, že autor zrejme nepoužil vlastné meno, ale uplatním názor, že nech to písal, kto to písal má pravdu. Aspoň ja s ním súhlasím. Osobne ma mrzí, že naša komunistická strana zápasí s mnohými aj nepredvídanými problémami. Ukázalo sa v predchádzajúcich mesiacoch, že kým tí niektorí nemenovaní členovia, aj funkcionári, pôsobili v strane skôr ako „mľandraví“ a života neschopní ľudia, zrazu majú energie a rozumu na rozdávanie. Preto si kladiem otázku, či to bol zámer bojkotovať činnosť, či sa zámerne tvárili ako večne unavení, zaneprázdnení a úlohy, ktorými boli poverovaní buď vôbec, alebo len s ťažkosťami plnili. Aj tieto skutočnosti dosť brzdili našu aktivitu, ktorú sme chceli naštartovať 17. novembra a neskôr ďalej rozvinúť. Je to však za nami a zase sme o niečo skúsenejší. Verím, že už nezopakujeme chyby a napriek pandémii naplánované aktivity zrealizujeme. Neviem predvídať, či prídu predčasné voľby, či nastúpi úradnícka vláda, možno nejaká zrekonštruovaná. Premiér to so svojou diagnózou dlho neobháji, a tí, ktorí sú pri ministerských korytách , naplnených „výdatnými euópskymi dotáciami“ a pripútaní k nim reťazami ako bábky na vodiacich nitkách, musia splniť svoje úlohy. Nebudeme to mať ľahké v tejto sitácii, ale obchádzať, minimalizovať, alebo bsolútne ignorovať zradcov zamená opäť chyby opakovať.

    Reply
  • 29. júla 2020 at 15:23
    Permalink

    Slovensko doplatilo na to, že ľavica na začiatku rabovačiek spolupracovala alebo aspoň sa prizerala na rabovanie. Komunistická strana nemala proti mediálnej sfére žiadne šance. Po založení SDĽ si zopár bielych golierov zaobstaralo fleky, dostali sa do vlády a čakali na trafiky za zásluhy. Osobne som zažil pred revolúciou chalana, ktorý sa stal potom ministrom školstva. Veľa toho pozitívneho nenarobil. Keď sme ako dôstojníci záložáci pôsobili na manévroch, tak sa správal veľmi nekolegiálne voči každému. Vietor z neho mali aj kariérni vojaci na štábe. Najnovšie sa ukázal ako bojovník – ale nie za spravodlivosť. Zapojil sa do boja proti Kotuliakovi – hoci maslo na hlave majú tí, čo Kotuliaka chcú odstrániť. Podarilo sa mu zverejniť na intenete svoju reč pred senátom – ale médiá to ignorovali. Najnovšie sa o pomeroch na škole vyjadrila pedagogička ktorá popisuje organizované krágľovanie. No bohužiaľ práve takto pôsobili tí naši SDĽ kári čo si vydobili trafiky (Weis, minister obrany čo vyhrával na tipovaní, Schmognerová…).
    Fico sa pokúsil vytvoriť ľavicovú stranu ale v počiatkoch sa tam automaticky nanominovali ľudia všelijakí a pôsobili ako krtkovia (v tajných službách im hovoria maulwurf). SMER má ešte šancu robiť ľavicovú politiku a pritiahnuť ľavicovo zmýšľajúcich občanov na svoju podporu. Ale musí to byť naozaj ľavicová politika.
    P..S.: herec Miloš Kopecký na zjazde spisovateľov vystúpil a povedal aj túto vetu:

    My Češi, My Slováci, jsme národ, který dělá všechno jako kdyby. Skusme dělat něco doopravdy !!!

    Tí okolo mu tlieskali (podobne ako matovičova banda, keď mu nevyslovili nedôveru v parlamente) a nevnímali, že hovoril aj o nich.

    Nahrávka z toho zjazdu kolovala po celej republike.

    Podobne – keď vyšiel list o korupcii z KSČ…. tak ho všetci čítali a schvaľovali, ale…. mali dojem, že je to o niekom inom. Keď sa opýtali Biľaka na stretnutí v Bratislave, prečo s tým KSČ niečo nerobí…tak zahlásil, museli by sme zatvoriť veľa ľudí a museli by sme stavať nové basy!!!
    V KPŠ v Modre-Harmónii v tom istom čase vystupoval lektor, ktorý šéfov štátnych podnikov školil…. a hovoril, že by nemali mať na dvore stavebný materiál, na ktorý nemajú papier o kúpe…. ale keď to zamontujú, tak už nemusia nič vysvetľovať.

    Ľavicovosť sa dostáva do problémov práve pre podobné trafiky, pružnú morálku….

    Reply
  • 29. júla 2020 at 16:54
    Permalink

    Najťažšie sa človek stotožňuje s pravdami, ktoré nedokáže zmeniť. Keby nebol Pellegrini, našiel by sa iný rozvracač. Keby nebol Matovič, našiel by sa iný šašo…Od Jesenského „demokratov“, sa v slovenskej politike veľa nezmenilo: obracanie kabátov sa stále nazýva „demokratické“ právo na zmenu osobného postoja. Politickú podporu má ten, kto lepšie poplatí (a viac naleje….). S Jesenským – vo vetre sa vŕbové kríky poohýňali a duby vyvrátilo… Ale v provinciách nie sú suverénni vladári, ale tí „trafikanti“, ktorí svoju licenciu získali úklonmi bez chrbtovej kosti… Do oficiálnej politiky sa môže zapojiť len ten, kto je ochotný za kariéru predať aj vlastnú mater. Ak sa o to pokúšajú iní, skôr-neskôr, ich po „použití“ vyhodia, ako použitý toaleťák- smradľavých a špinavých…

    No, a k ľavici, zvlášť tej „komunistickej“. Rozčilení není program, kritizoval politiku osobného revanšu „tatíček“ Masaryk. Ani základom komunistickej politiky nemôže byť rozčúlenie z novembrovej prehry… Keď členovia KSČ „schopní všetkého“ prebehli (alebo sa „prekabátili“), kto ostal? Zopár komunistov v množstve ukrivdených aparátnikov, ktorých často nemali radi ani doma. Už nestačilo citovať „Marxa“ a „Lenina“, bolo treba bojovať… Jednoduchšie, než obnoviť bojaschopnosť komunistov, však bolo obnoviť „bratstvo“ straneverných. A s nimi organizovať zájazdovú cestovku po pamätných miestach proletárskych bojov…To nemohlo obstáť, to nelákalo a neláka ani robotníkov, ani študentov…Keď som organizoval obnovovanie komunistického hnutia začiatkom 90-tych rokov, mal som za cieľ, ideál strany „víry uhlířské“, prvorepublikovej strany Gottwaldovského typu. A vedel som, že ľudí ani program, nie je možné ani potrebné meniť. Chcel som stranu budovať zdola. Prišli (po najhoršom) Ševc so Zozuľákom, nasľubovali a stranu personálne ovládli (namenovali okresných a krajských tajomníkov, často v regiónoch bez jedinej fungujúcej základnej organizácie). A odvtedy sa nič podstatné nezmenilo…Pohodlne vládne „verchuška“, ktorá sa hravo vysporiada s každým, kto by mohol stranu viesť do politického zápasu. Vyhodili Hoptu aj Fajnora, Jágrikových zväzákov aj Feješových veteránov. Majú stranu, ako skalickí konšelovia novú šibenicu (tá bude enem pro nás, a pro naše deti…) .

    No áno, občas sa do strany, pomýlený jej názvom, zatúľa nadšenec. Áno mnohí ostávajú, lebo nič „lepšie“ nie je, a sami nemajú silu lepšiemu pomôcť na nohy…A tak ostáva naozaj len čakanie na Godota ( s rizikom, že ak sa korúhvičky na bojisku obrátia, bude KSS arénou mnohých „prebudených“ godotov…)

    Reply
  • 29. júla 2020 at 21:17
    Permalink

    Výstižný článok. Súhlasím. A tých nielen mladých a schopných so skúsenosťami je oveľa viac. Kopli ste si aj do Blahu. Nech sa spamätá-. Je s kým a je čo robiť. Robiť a prestať kecať. To nám pracujúcim pomôže najviac.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *