Bohu dušu a mne špekáčiky, poviedka Dominika Petrušku

Východoslovenský spisovateľ zo šarišskej vrchoviny Dominik Petruška, vám dnes prináša svoju poviedku o nostalgických spomienkach na oslavy dňa detí.

Písal sa rok 2000, bol 31.máj a následne nasledoval 1 .jún zvaný tiež emdédovi.

Na školskom dvore ukončila naša zlatá pani riaditeľka základnej školy nástup žiakov s prísľubom obrovskej zábavy (na deň detí všetkých detí )  v podobe športového dňa vo voľnej prírode. Nezabudla pripomenúť, že vrcholom podujatia bude opekanie špekáčikov. A to nemala hovoriť. Teda aspoň nie predo mnou. V predstavách mojej sedemročnej hlavy bolo totižto zbožné želanie pani riaditeľky rozkazom nielen pre nás žiačikov ale aj pre matku Prírodu. Lenže-lenže. Vieme že mamička Príroda sa už s nejedným sedmoročiakom a nielen s ním kruto zaihrala. Zahrala sa aj so mnou. 

Následný 1. jún pricestoval aj s plnou nošou dažďa a iných búrkovitých prejavov. Mňa a mojich predstáv o splnení prísľubu opekania sa to neskutočne dotklo. Ja, ináč najposlušnejšie dieťa v triede, vždy plniace rozkazy pani triednej učiteľky, večne namosúreného školníka a hundrajúcej pani upratovačky, slovom ťuťko triedy, som sa vzpriečil. Tak po jánošíkovsky:

Bohu dušu a mne špekáčiky!

Toto som si nemienil dať vziať. Pani riaditeľka sa ale vzdala, a vydala umiernenejší znovoplán alebo tiež zreformovaný pôvodný prvoplán. Opäť sme sa zišli na školskom dvore, ale už bez špekačiek, že sa len tak medzi kvapkami dažďa prebehneme na patričné vopred určené miesta v priľahlom blízkom lesíku, pod dozorom triednych učiteľov. Toľká zrada predstáv.

Fúj, to bolelo až fyzicky, cítim to ešte dnes ako mi búši spenená krv z hnevu čo zachvátil mi moju hriešne malú hriešnu dušičku. A potom že deti nehrešia. Och, och, a ešte ako! 

Naša milá vždy prívetivá pani učiteľka nás zoradila, umiernila a dali sme sa na pochod. Rozprávala nám nádherné príbehy aby nám spríjemnila a oslnila zamračenú oblohu a pokvapkanú cestičku a mokrú trávičku. Robila čo bolo v jej silách. Všetkých zaujala svojím štebotavým hláskom, až na jednu tmavú výnimku. Mňa. Špekáčiky som mal úzko primknuté k telu. Tvorili súčasť mojich údov, zamestnávali moje zmysly tak intenzívne, až došlo k neplánovanému skratu v mysli. Zlosť dokonalá dielo skazy. Začal som postupne zaostávať za davom spolužiakov. Povedal som si:

„Pomstím vás drahé špekáčiky, pomstím!!!“

Vtom som sa otočil a v tej chvíli som bol individualistom, rozhodnutým utiecť ďaleko od hlučného davu. Adrenalín stúpal priamo úmerne s ubehnutými metrami. Z metra sa zrodil kilometer a utekajúc nevediac kam a poriadne ani pred kým, hnal ma len pocit nezmyselný pocit pomsty a urazenej samoľúbosti . Už som sa blížil z vedľajšej cesty na hlavnú, keď tu zrazu: „Kde sa vzal tu sa vzal…“ nič netušiaci otec, a k tomu ešte môj, riadiac motorové vozidlo. Nestačil sa čudovať, čo jeho potomok o takomto čase sám, bez dozoru, blúdi po rušných cestách. Tu už môj hnev opadol a nastúpil strach z nedobre vykonanej práce. Otec samozrejme pribrzdil, pozastavil sa a spýtal sa kam smerujú moje kroky. Nakoľko som bol dosť vynaliezavý, moja odpoveď bola skromná, ba temer žiadna.

Rýchlo som nastúpil do pristaveného auta, nakoľko som v diaľke zbadal nebezpečie v podobe bežiacej a mávajúcej pani učiteľky. Tatko sa pousmial a ako dobre vychovaný a ešte lepšie vyzerajúci mladý pán, mysliac si o sebe aký je atraktívny, milej pani učiteľke zamával na pozdrav, pridal plyn a odštartovali sme smerom k pošte. Pani učiteľka bola mladá a plná odhodlania uviesť veci na pravú mieru. To aby si môj tata nenamýšľal že behá ďalší kilometer kvôli nemu až na poštu, dobehla nás ako maratónec. Zvíťazila, ale našťastie nezomrela, len sa vysilená zviezla na poštársku stoličku a spýtala sa: “Prečo? Si nás opustil.“ Odpovede sa nedočkala. Nastalo ticho a následné zemetrasenie. Ale až doma od mamy.

Tá keď spustila až zem sa zachvela a pevná pôda pod nohami tiež. Špekáčiky boli vykúpené a vošli do siene slávy mojich spomienok. Pani učiteľke vzdávam hold za to, že sa na mňa nesťažovala u pani riaditeľky. Tú hanbu by som bol veľmi ťažko znášal. Bolo to tajomstvo – naše spoločné. Želám všetkým žiakom terajším i budúcim takýchto pedagógov, ktorí vedeli a vedia pochopiť tajomstvo špekáčikových malých nezbedných duší.

Dominik Petruška

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “Bohu dušu a mne špekáčiky, poviedka Dominika Petrušku

  • 31. mája 2020 at 17:54
    Permalink

    Milé! Veru, veru, sľuby treba plniť! A to platí i pre ľavicu.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom