Branislav Fábry: Boj proti infodémii – hrozba pre demokratickú diskusiu? (2. časť)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Tento text je pokračovaním predošlého článku, v ktorom som rozobral neseriózny prístup  bojovníkov proti tzv. infodémii a dezinformáciám. V tejto časti rozoberiem problematiku nebezpečnej terminológie, ktorú používajú tzv. bojovníci proti dezinformáciám, ako aj niektoré príklady z histórii, ktoré predstavujú varovné memento pre súčasnosť.

Konkrétne sa budem venovať týmto témam:

.

Problém pravdy a nebezpečná terminológia

Pravda patrí k najzložitejším témam v dejinách filozofie i v dejinách mnohých vedeckých disciplín. Otázka toho, čo je pravda a ďalšie súvisiace otázky sú napriek trvajúcej diskusii stále otvorené a preto treba pri ich riešení postupovať s pokorou. Na tomto mieste nie je priestor popísať všetky teórie pravdy, ktoré sa doteraz objavili, treba však poukázať na problém, že na našom území sa od začiatku 20. storočia pravda „modifikovala“ každých 20 až 40 rokov. Zvlášť pri témach, ktoré sú v centre súčasného boja proti dezinformáciám, ako napr. demokracia, ľudské práva, história či ekonomická teória, sa zdá, že pravda je vecou dohody určitých skupín v spoločnosti. Netreba spomínať príklady zásadných obratov v historických a ekonomických vedách, ktoré si mnohí ešte pamätajú ešte z obdobia po roku 1989, stačí poukázať na to, s akým dogmatickým presvedčením sa súčasné štáty EÚ označujú za demokratické – podobne ako svojho času Nemecká demokratická republika. Demokracia je dokonca výslovne uvedená v ústavách členských štátov EÚ. Väčšina klasikov teórie demokracie by s takým označením zrejme nesúhlasila a videla v daných štátoch skôr vládu oligarchie. Mali by sme však preto naše ústavy označiť za dezinformačné?

Taký prístup by bol určite veľmi nevhodný, avšak poukazuje na to, aká nebezpečná je terminológia pri diskusii o dezinformáciách a hoaxoch v súčasnosti. Zvlášť pojem dezinformácia je nejasný a možno ho ľahko zneužiť. Ako príklad možno uviesť publikáciu Denníka N pre stredné školy, kde pojem dezinformácia definujú takto: 

Úmyselne vytvorená klamlivá informácia. Nemusí ísť o úplný výmysel, môže to byť informácia, ktorá sa opiera o pravdivú udalosť, ale niektoré fakty sú v nej zmanipulované.

Ide o veľmi problematickú definíciu, pretože pojem „manipulácia“ má široký rozsah a veľká časť spravodajstva pracuje s faktami manipulatívne. Stačí si len spomenúť na nekonečný prúd manipulácií s faktami v kauze Russia Gate, ktoré mainstreamové médiá v SR i v zahraničí roky šírili (pozri tu). Určitým druhom manipulácie je aj zamlčovanie dôležitých informácií mainstreamom, vrátane zamlčovania politicky nepohodlných demonštrácií v centre Bratislavy, napr. tu. Problémom sú i anonymné zdroje, napr. nedávna „informácia“ v New York Times, že Rusi platili Talibanu za útoky na vojakov USA a ich spojencov. Pri uvedenej definícii je to však ešte zložitejšie s úmyslom subjektu uvádzať klamlivé informácie. Nepravdivosť informácie býva často výsledkom výsledkom zlej interpretácie alebo chýb v preberaných zdrojoch. Zlý úmysel sa dá len málokedy dokázať jednoznačne. Lenže ak sa zlý úmysel nepodarí dokázať, potom konanie nemožno zaradiť pod vyššie spomínanú definíciu pojmu dezinformácia…

Najnebezpečnejším prejavom prejavom súčasnej terminológie sú však pojmy ako „dezinformačné médiá“ alebo „dezinfo scéna“. Denník N v zmienenej príručke uvádza: 

Dezinformačné médiá alebo konšpiračné médiá. Súhrnný názov pre médiá, ktoré šíria konšpiračné teórie, hoaxy, neoverené alebo zmanipulované informácie. Väčšinou sú zacielené jedným smerom (proti migrantom, EÚ, USA atď).

Žiaľ, dané označenie je prejavom totalitného myslenia a táto nálepka má za cieľ diskreditovať médiá s odlišnými názormi. Konšpiračné teórie a zmanipulované informácie totiž nie sú javom len v médiách, ktoré kritizujú EÚ či USA, ale aj v tých, ktoré kritizujú Rusko. Zaujímavým aspektom je aj postoj jednotlivých médií k slobodnej diskusii k článkom. Ide najmä o možnosť čitateľov reagovať na nepresné informácie v spravodajstve. Pred zavedením cenzúry kritických názorov v diskusiách denníka Sme na rôzne manipulácie poukazovali anonymní, ale vecní diskutéri, postupne ich však začali pochybným spôsobom blokovať. Je očividné, že v súčasnosti Sme, Denník N, ale i ďalší slobodnú diskusiu skôr hatia.

.

Pravda a dezinformácie v minulosti

Pokiaľ ide o problematiku pravdy a „dezinformácií“, existuje mnoho príkladov z minulosti, z ktorých by sme si mali brať poučenie. Už v 16. storočí povedal známy francúzsky filozof M. de Montaigne: 

To, čo je na tejto strane Pyrenejí pravda, to je na druhej strane lož.

On sám bol pritom svedkom náboženských vojen, asi najzásadnejšieho konfliktu o „pravdu“ v Európe, počas ktorého sa boj proti „dezinformáciám“ prejavoval najvypuklejšie. hoci sa daný pojem nepoužíval. Lenže vďaka rôznemu chápaniu pravdy medzi katolíkmi a evanjelikmi či ďalšími náboženskými skupinami sa veľmi zužoval aj priestor pre slobodu myslenia a prejavu a každá vieroučná „dezinformácia“ mohla viesť k sankciám pre ich šíriteľa. Žiaľ, boj proti dezinformáciám patril k tradičným nástrojom politickej nadvlády aj po skončení náboženských vojen. Vládnuce skupiny v spoločnosti boli vždy citlivé na témy, ktoré považovali za dogmy a ak začali boj proti „dezinformáciám“, bolo len otázkou času, kedy začnú obmedzovať slobodu myslenia, slobodu prejavu a právo na informácie.

Za dezinformácie boli tradične považované mnohé inovatívne vedecké myšlienky. Orgány verejnej moci proti nim chránili „pravdu“ aj právnymi nástrojmi: G. Galilei svoje „dezinformácie“ v obave pred trestnými sankciami odvolal – názor však nezmenil a jeho výrok „A predsa sa točí.“ sa stal legendou. Aj známy lekár Paracelsus musel opakovane kvôli svojim „dezinormáciám“ utekať z rôznych akademických ustanovizní, pretože nevyberavou rétorikou spochybňoval Galénove „pravdy“. Veľmi zle dopadol slávny maďarský lekár a „konšpirátor“ I. Semmelweis, ktorý odhalil pravú príčinu „horúčky šestonedeliek“ – nedostatočné hygienické opatrenia lekárov. Väčšina lekárov to však považovala za dezinformáciu, Semmelweisovi vyčítali zlý úmysel a vtedajší mainstream ho hanobil skoro ako ten súčasný: kvôli neustálym osobným útokom, vrátane rôznych verejných autorít, skončil nakoniec v blázinci. Veľký problém mal spočiatku aj L. Pasteur, ktorý presadzoval „konšpiračnú teóriu“ o mikroorganizmoch ako o príčinách chorôb. To väčšine jeho súčasníkov pripomínalo tzv. vitalizmus, teóriu o životnej sile, ktorá sa v mechanistickej medicíne 19. storočia považovala za prekonanú. Vyčítali mu „reakcionársky“ úmysel a trvalo to pomerne dlho, kým jeho revolučné teórie uznali.

.

Návrat ku Svätej aliancii?

Z hľadiska historických paralel začína súčasná situácia trochu pripomínať niektoré minulé obdobia, zvlášť obdobie tzv. Svätej aliancie, ktoré bolo príznačné bojom proti slobode prejave v celoeurópskom rozmere, podobným tomu, čo zažívame dnes. Situácia sa od tej dnešnej líšila najmä tým, že vtedy mala „pravda“ opačný obsah. Na čele štátov stáli zástancovia absolutistických monarchií, opierajúci sa o „vyššiu moc“ a najväčšiu hrozbu pre „legitímnych“ vládcov predstavovali zástancovia demokratických zmien. V období Svätej aliancie sa začala používať aj nová terminológia, ktorá mala toto prenasledovanie odlišných názorov odôvodniť. Spustil sa hon na „demagógov“, označenie, dosť podobné pojmu „populista“ v súčasnosti. Rovnako sa objavil pojem „Volksverhetzung“ (poburovanie ľudu), ktorý je veľmi blízky pojmu „hate speech“ (nenávistný prejav). V nemeckom trestnom zákone toto slovo dokonca dodnes popisuje skutkovú podstatu TČ, ktorý zahŕňa práve „hate speech“. Samozrejme, podobne ako dnes, aj vtedy sa objavili zoznamy nepriateľov „pravdy“, ktoré boli robené skoro tak voluntaristicky a tendenčne ako tie dnešné.

Pochopiteľne, toto prenasledovanie „demagógov“ pred približne 200 rokmi nezostalo len v teórii, ale začala sa aj honba proti odlišným názorom na univerzitách. V rámci tohto prenasledovania musel v roku 1819 opustiť Karlovu univerzitu v Prahe známy filozof B. Bolzano, ktorý hlásal nové myšlienky v sociálnej oblasti. Vyšetrovali aj jeho študentov, ktorí mali rovnaké pochybnosti o vládnucom sociálnom systéme. Niečo podobné sa dialo v Rusmi ovládanom Poľsku (Kongresovka). Zrejme najznámejší útok proti slobode myslenia však nastal v Prusku, centre vtedajšej filozofie. Tento útlak postretol napr. W. von Humbolta, jedného z tvorcov teórie právneho štátu. Kvôli nevhodným názorom bol pozbavený svojich verejných funkcií, avšak niektorí iní známi autori, museli utiecť za hranice (J. Goerres) alebo ich čakal dlhý trestný proces (F. Schleiermacher). Mimochodom, v období národného obrodenia zasiahlo prenasledovanie kvôli „poburovaniu ľudu“ aj Slovensko (napr. J. Kráľ)…

.

Boj proti infodémii a hrozba totalitarizmu

Celkovo, boj proti dezinformáciám prináša veľmi veľké riziká opakovania chýb minulosti. Mnohí z bojovníkov proti dezinformáciám by radi obnovili stav, keď sa informácie zhromažďovali u novinárov, ktorí rozhodli, čo z nich možno zverejniť a čo zamlčať. Táto pozícia moci sa nástupom nových technológií oslabila a mnohí novinári či oligarchovia v ich pozadí sa s tým nedokážu vyrovnať. Hlavným problémom pri strate ich informačnej dominancie sú tzv. alternatívne médiá a sociálne siete. Návrat do obdobia pred internetom sa však už asi nepodarí zrealizovať a aj preto sa objavuje skôr snaha uzavrieť diskusiu v mainstreame pred nepohodlnými názormi a tých, ktorí miesto mainstreamu využívajú na prezentáciu nepohodlných názorov iné platformy, onálepkovať ako verejných nepriateľov. Medzi totalitné postupy patrí aj tradičné obvinenie, že alternatívne médiá platí nepriateľská veľmoc – tak ako pred 1989 odporcov platili USA, dnes ich dnes platí Rusko… Zapojenie Ruska má však vrátiť mainstreamu aj trochu dôstojnosti: ide o to dokázať, že verejnosť neprestala dôverovať médiám kvôli neobjektívnemu spravodajstvu, ale preto, lebo proti nim bojuje Kremeľ.

Celkovo sa zdá, že boj proti infodémii a dezinformáciám je len zámienka, ktorá má napomôcť formovaniu totalitného informačného prostredia. Základným krokom smerom k totalite je predstava určitých skupín, že sú v pozícii majiteľov pravdy a môžu posudzovať pravdivostnú hodnotu výrokov ostatných ľudí bez toho, aby s nimi viedli otvorenú diskusiu. To sa najlepšie robí cez nejaké verejné zoznamy “konšpirátorov“. Ako ukážkový príklad takejto totalitnej arogancie bola „odpoveď“ stránky blbec.online na vecnú otázku predstaviteľov hrot.info. Riziko nástupu totalitných praktík zvyšujú aj ďalšie javy v spoločnosti, napr. zastrašovanie názorových oponentov či zamestnávateľov nepohodlných ľudí, ako aj zostrovanie trestného práva. Pri tomto postupe však prichádza o. i. k masívnemu porušovaniu mnohých základných práv a slobôd, či už práva na informácie alebo práva na ochranu osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Aj preto možno konštatovať, že práve boj proti infodémii a dezinformáciám je závažným ohrozením zvyškov tých demokratických princípov, ktoré v súčasnej SR ešte zostali.


PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

8 thoughts on “Branislav Fábry: Boj proti infodémii – hrozba pre demokratickú diskusiu? (2. časť)

  • 1. júla 2020 at 10:43
    Permalink

    Pán Fábry, na diskusiu treba dvoch a napokon nie je s kým a o čom. Platí – smrť západnému fašizmu, kapitalizmu a kolonializmu! Žiaľ v histórii žiadna zmena, žiaľ, racionálne dobrovoľne, bez násilia a prelievania toho najvzácnejšieho, sa nikdy neudiala. Ešteže existuje pritiváha – Rusko, pretože platí vojna a mor sú nevyhnutné. Pri toľkých investíciách človeka, ktoré sa vynaložia denne na zabíjanie, by to bola dnes na Zemi katastrofa. Namiesto moru máme koronavírus. Bez Rusov, klasickými zbraňami by nás Slovanov vystrieľali ako poľné zajace.

     
    Reply
  • 1. júla 2020 at 11:50
    Permalink

    Viacerí filozofi v priebehu vekov rôznym spôsobom povedali, že ľuďom zvyčajne stačí vedieť niečo pomenovať – a z toho usudzujú, že to čo vedia pomenovať to aj poznajú.
    Bežné pochopenie je zvyčajne totožné s možnosťou slovného vyjadrenia. Odtiaľ pochádza jeden zo základných omylov každodenného myslenia – ak niečo pomenujeme, vyjadríme slovami – myslíme si, že tomu aj rozumieme. Z toho vychádzajú aj tie „vedomostné“ súťaže v TV alebo dnes semináre pre školy „o konšpiráciách“ – trápia decká aby definovali hoax, konšpiráciu a uviedli ten „najsprávnejší“ príklad.

    Dnes sa v rámci INFODEMIE hľadajú nové pojmy (napĺňajú ich nič nehovoriacim obsahom, ktorý možno využiť pre alebo proti len na základe „úsudku“ cenzora/bojovníka proti konšpiráciám a hoaxom). Vymýšľajú sa metafory, používajú rôzne prerobené prirovnania (dnes v tom exceluje Matovič). Keď sa toto bude dostatočne dlho opakovať, tak tomu ľudia podľahnú lebo si na to zvyknú.

    O veciach samotných nie je potrebné nič vedieť, ale stačí mať vynájdený nejaký prostriedok na prehováranie, aby sa ľuďom neznalým (a prehováraným na niečo) zdalo, že poznajú viac ako znalci (Platón: Gorgias).
    Na tomto výroku možno poznať akým spôsobom u nás vyrástli znalci – politici opozície, ich nominanti, miništranti…ale aj ich voliči. Už vedia ako bojovať proti plagiátom (ale nie vlastným), ako proti rodinkárstvu a -„bratríčkovaniu“ sa s mafiánmi (proti tým iným mafiánom).

    Často zavádzajú nové pomenovania, vytvárajú a menia významy slov (ako keby si osobovali právo určovať významy). Príkladom môže byť väzba „read my lips“, ktorou prezident pomenoval jav, keď ho prichytili pre klamstve (takto sa udomácnil pojem pre podobné klamstvo – „čítajte moje pery“).

     
    Reply
  • 1. júla 2020 at 20:03
    Permalink

    Chýba mi vecná diskusia o súčasnom stave v SR. Tu predsa žijeme a teraz.
    Konkrétne o legislatívnom paškvile v Trestnom zákone, tzv. trestné činy extrémizmu, zavedené novelami TZ z rokov 2009 a 2017. Zatiaľ jediný článok, ktorý sa tomu fundovane venoval, bol v Hlavných správach tu:
    https://www.hlavnespravy.sk/tridsiatich-rokoch-slobodou-pravom-aka-sloboda-ake-pravo/1994351
    Galileo Galilei ma netrápi. Trápi ma, že nás zastrašujú náhubkovými právnymi normami a špecializovanými trestnými orgánmi. Mimochodom je to dielo vlád Smeru.
    Neviem, či som jediný, koho to trápi, ale kým si po niekoho neprídu …

     
    Reply
  • 2. júla 2020 at 12:18
    Permalink

    Imrich, problémom je, že každý si kričíme do vlastnej „hlásnej trúby“ a jeden druhého už ani počuť nechce, nie že nepočúva…to je psychologický stav slovenskej spoločnosti. Sme ako česi po Bielohorskej bitke, keď im zobrali všetko a exulanti (aj J.A.Komenský ) sa rozpŕchli po svete: „český“ kráľ z Ríma ich nepotreboval. Ani dnes nás tu nepotrebujú – ba – ako lacnú arbeit-silu a spotrebiteľov dvojročných záručných tovarov.
    A ešte nás potrebujú – aby 5 a pol milióna občanov SR zatiahli do ručenia na 750 miliárd Eur (čo zachráni: Euroako menu, banky, globálne korporácie). Počúvajte tu na SVBB Cesta do otroctva alebo na linku youtobe https://www.youtube.com/watch?v=KroRbr2bl4Q&list=PL3ksLlvEHPwFnOH0D1vH6II23X1wESHHx&index=2&t=0s

     
    Reply
    • 2. júla 2020 at 20:10
      Permalink

      Peter,
      tu ide o slobodu prejavu. Zdá sa, že nikomu nevadí, že ho môžu zavrieť za neopatrný alebo ostrejší názor vyslovený verejne. Alebo úplne svojvoľne za názor, ktorý sa niekomu nepáči. Veď pod pojmy „hanobenie“, „podnecovanie k nenávisti“, „popieranie alebo schvaľovanie“, prípadne pojem „extrémistický materiál“ sa zmestí hocičo. Aj tričko s runami, alebo gombík so staroslovanským symbolom (to vraj povedia „znalci“, no zbohom právo). A pod „prejavením sympatií k hnutiam smerujúcich k…“ možno aj tričko s kosákom a kladivom.

       
      Reply
      • 2. júla 2020 at 20:32
        Permalink

        Presne tak. V jednej relácii na SVBB mi právnik tvrdil, že právo je disciplína s vlastnými pravidlami a nemôžem naň aplikovať matematiku. Šlo o logiku prvého rádu, najmä výrokový počet. A tu to teraz máme. Všetky tie medializované procesy s extrémistami, ale aj napríklad s Kočnerom, pracujú s rekurzívnymi dôkazmi. To je úplný koniec práva. Bez najmenších pochýb už Slovensko nie je právny štát.

        PS: Ten rekurzívny dôkaz je v tom, že napríklad červená hviezda sama osebe je neutrálny symbol, ale keby ho mal na tričku ľavičiar Ľuboš Blaha, tak je to extrémistický symbol. Všetko, čoho sa dotkne Blaha, sa stane extrémistickým symbolom a tak on sám seba usvedčuje.
        Alebo povedzme také číslo 227. Normálne číslo ako každé iné. Keby sme ho tu na Dave použili v nadpise nejakého článku, tak sa nájde inkvizítor, čo zistí, že takéto číslo mal Stalinov rozkaz „Ni šagu nazad!“ a okamžite by nás to usvedčovalo zo stalinizmu.

         
        Reply
        • 3. júla 2020 at 20:15
          Permalink

          Som už právnik na dôchodku, ale v živote som sa v oblasti práva s pojmom „rekurzívny dôkaz“ nestretol. Pátral som trochu na webe a tam tiež nič, čo sa týka práva, jedine v matematike alebo programovaní. Neviem teda, kde sa vzala táto „novinka“.
          Pokiaľ ide o to, že právo nie je exaktná oblasť, že to nie je matematika, je to pravda. Nástrojom práva je jazyk a ten je prirodzene výrazovo nedokonalý. Preto je v právnych normách nevyhnutná precízna formulácia a jasné definície. Inak to dopadne ako v spomínanej časti Trestného zákona. Tam mám však podozrenie, že išlo o zámer…
          Okrem jazyka je nutné ešte stavať právo na základe správnych princípov, ale to je na ďalšiu debatu.

           
          Reply
          • 3. júla 2020 at 21:01
            Permalink

            Ja nie som právnik. Mám matematické vzdelanie a som asi do dnešnej slovenskej reality príliš sčítaný a hĺbavý… a doma je málokto prorokom, chápem.

             

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom