Branislav Fábry: Do kríža: protiruská propaganda v RTVS a ústavné zmeny v Rusku

Zdá sa, že aj na začiatku roku 2020 RTVS pokračuje vo svojom protiruskom ťažení ďalšou vlnou propagandy. Neprekvapuje, že jedným z jej tradičných prejavov bola relácia „Večera s Havranom“ z 28. januára, kde si moderátor spoločne s troma Ukrajincami vzájomne pritakávali pri svojej kritike Moskvy. Existovali očakávania, že trochu odlišná bude relácia „Do kríža“ s názvom „Máme sa báť Ruska?“ z 19. februára. Ukázalo sa však, že RTVS nedokáže prekonať svoj tieň a každý, kto sledoval danú reláciu, musel tú jednostrannosť vidieť. Diskusia nebola ani „polemická“ ani sa v nej nestretli „názoroví oponenti“, ako sa uvádzalo v upútavke. Naopak, táto diskusia skončila kritikou „neuveriteľnej propagandy“ zo strany G. Mesežnikova, ktorú údajne rôzne slovenské médiá šíria v súlade so želaniami Kremľa.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

  • Nevyvážené zloženie diskusie
  • Ústavné zmeny a prípravná komisia
  • Ruská ústava a medzinárodné právo
  • Demokracia v Rusku
  • Máme sa báť Ruska?
  • Potreba serióznej diskusie

.

Nevyvážené zloženie diskusie

Diskusná relácia „Do kríža“ pritom mohla byť pluralitnejšia. Napr. v diskusii o Istanbulskom dohovore (12. február) si tvorcovia pozvali tak zástancu, ako i odporcu dokumentu, čo prispelo ku kvalite rozpravy. Lenže pri téme „Máme sa báť Ruska?“ nepozvali proti sebe diskutovať zástancu a odporcu politiky V. Putina, ale zavolali si dvoch jeho odporcov. Nič na tom nemení fakt, že obaja pochádzali z Ruska. V. Lipitský je kritikom prezidenta V. Putina a jeho politiky, avšak svoje názory vyjadruje úprimne a má pri tom čestný úmysel. Iný prípad je G. Mesežnikov, ktorý svojou kritikou Ruska plní očakávania hegemónov na našom území, tak ako to robil aj pred rokom 1989, keď propagoval politiku Kremľa. Avšak napriek tomu, že účastníci diskusie sa medzi sebou líšili v niektorých aspektoch, stále išlo o dvoch kritikov oficiálnej ruskej politiky. To spôsobilo, že diskusná relácia nebola vyvážená.

Veľmi zle pôsobili aj moderátori diskusie. Už od začiatku nabrali jasný smer: Š. Chrappa začal konštatovaním, že Putin v Rusku dominuje už dvadsať rokov, zatiaľ čo v Nemecku sa vystriedali dvaja kancelári, vo Vatikáne traja pápeži, atď. Lenže tieto porovnania boli dosť nepresné, pretože z hľadiska funkcií sa aj v Rusku za dvadsať rokov vystriedali dvaja prezidenti (Putin, Medvedev). Okrem toho, ani v prípade Vatikánu nie sú dlhé funkčné obdobia výnimkou a napr. Ján Pavol II. bol pri moci dlhšie než V. Putin. Aj ďalšie otázky a porovnania v diskusii boli tendenčné a vyvrcholilo to tým, keď J. Daniška viackrát zopakoval analógiu Ruska po B. Jelcinovi s „Weimarskou situáciou“. To bolo prejavom neúcty voči ruským obetiam Druhej svetovej vojny a nech už to moderátor myslel akokoľvek, takéto analógie do serióznych diskusií nepatria.

Ústavné zmeny a prípravná komisia

Vďaka nevyváženému zloženiu diskutujúcich sa diváci dozvedeli viacero dezinformácií, najmä o chystaných ústavných zmenách v Rusku. Zlomyselná bol napr. táto dezinformácia G. Mesežnikova: „Podľa mňa je to fraška, že vznikla komisia na posúdenie ústavných zmien, 75 ľudí, z toho 11 právnikov, teda medzi nimi ani jeden ústavný právnik, ale väčšina sú nejaké celebrity…“ Naozaj ani jeden ústavný právnik??? V skutočnosti sú medzi členmi komisie dvaja vedúci katedier ústavného práva (z MGU a Kazane), riaditeľka Ústavu pre legislatívu pri vláde, zástupca Centra verejno-právneho výskumu, ale aj ďalší, ktorí sa zaoberali ruskou ústavou: rektor Ťumenskej štátnej univerzity, dekan Právnickej fakulty zo Sankt Peterburgu, atď. Za neférovú možno považovať i Mesežnikovovu kritiku komisie kvôli nízkemu počtu právnikov – uviedol, že ich je 11 zo 75. To opäť nebola pravda, bolo ich 13, ale ani nízky počet nie je dôvod na kritiku. Pre porovnanie, na začiatku 21. storočia pripravoval tzv. Konvent pre budúcnosť Európy novú ústavnú zmluvu pre EÚ a právnici tam boli takisto v menšine.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že cieľom podobných výrokov bola snaha znevážiť komisiu i celý proces novelizácie ústavy v RF. Lenže situácia nie je čierno-biela: v komisii pre prípravu ústavy vystupovali aj nekritickí oportunisti, ale aj skutočné osobnosti s nezávislým myslením. Navyše, prebehla tam diskusia, v ktorej padali najrôznejšie návrhy. Niektoré boli lepšie, niektoré horšie, ale zaujímavé je, že v diskusii Do kríža výslovne spomenuli pochybnú ideu na zriadenie funkcie „najvyššieho vládcu“, hoci táto sa nakoniec do návrhu novely ústavy vôbec nedostala. Išlo pritom o jeden z množstva neúspešných návrhov, ale médiá na Západe o ňom písali najviac – aby zosmiešňovali celú novelizáciu ústavy. Keby sa však podobne pristupovalo k neprijatým návrhom napr. pri Konvente o budúcnosti Európy, určite by sa našlo taktiež veľa dôvodov na škandalizáciu.

Za oprávnený bod kritiky zo strany V. Lipitského možno uviesť rýchlosť prác prípravnej komisie. Na druhej strane, o návrhoch zmien ruskej ústavy sa medzi odborníkmi diskutuje už dlho. V poslednom desaťročí sa o téme napísalo mnoho publikácií (napr. tu) a o jednotlivých návrhoch sa diskutovalo i na odborných podujatiach (napr. tu). Dokonca možno povedať, že v odborných diskusiách právnikov sú návrhy na zmenu ústavy doslova „evergreenom“. V decembri 2019, keď sa v Rusku slávil deň ústavy, sa pritom o danej téme písalo aj v novinách, napr. tu a veľa naznačovali i verejné vyjadrenia prezidenta V. Putina z konca roku 2019, v ktorých podporil rozšírenie práv parlamentu.

Ruská ústava a medzinárodné právo

Za veľmi nepresné možno považovať aj tvrdenie hostí v diskusii, že návrh novely vytvára prednosť ruskej ústavy pred medzinárodným právom, aby sa Rusko poistilo pred rozhodnutiami medzinárodných súdov, ktoré ho čoskoro čakajú. Prednosť ruskej ústavy pred medzinárodným právom však existuje už dnes: konštatoval ju ústavný súd, najneskôr nálezom zo 14. júla 2015. Išlo o reakciu najmä na prípady Markin v. Russia (2010) a Yukos v. Russia (2014) z ESĽP v Štrasburgu, ktoré vyvolali medzi ruskými právnikmi značný nesúhlas. Súčasnou novelou sa prednosť ruskej ústavy pred medzinárodným právom nevytvára, ale iba formálne zapracúva do textu ústavy. Vo svete také čosi nie je ani žiadne špecifikum, naopak, prednosť ústavy pred medzinárodným právom je veľmi typická pre štáty EÚ, vrátane Nemecka.

Neveľmi presvedčivé bolo aj to, ako hostia v diskusii Do kríža prejudikovali rozhodnutia medzinárodných súdov o Rusku v budúcnosti, čo nie je príliš šťastné, najmä keď sa aj v minulosti ukázalo, že výsledok nebýva vždy taký ako „prognostici“ očakávajú, napr. pri rozhodnutí CAS o vrátení olympijských medailí ruským športovcom z februára 2018. G. Mesežnikov v diskusii spomínal i rôzne arbitráže, kde Rusko prehráva. Ani tu však nejde o nespochybniteľné inštitúcie a určite treba rozlišovať medzi viac a menej serióznymi arbitrážnymi konaniami. Napr. neseriózna arbitráž, ktorá priznala Chodorkovskému proti Rusku 50 miliárd dolárov, nepôsobila presvedčivo (o prípade som písal tu). Práve takéto arbitráže veľmi prispeli k posilneniu nedôvery ruskej verejnosti voči arbitrážnemu súdnictvu. Celkovo, pri mnohých arbitrážach ide o spornú formu rozhodovania, ktorá sa vyznačuje netransparentosťou a korupciou – písal som tu.

Demokracia v Rusku

Problematický naratív presadzoval G. Mesežnikov aj pri diskusii o demokracii v Rusku. Vyhlásil, že je „irelevantné“, čo sa nachádza v ruskej ústave, pretože to „nie je odvodené od demokratického procesu“. Iste, že Rusko nie je príliš demokratické, avšak ústava a právo sú aj tak dôležité, najmä pre právnu istotu či princípy ústavnosti a zákonnosti. Pre USA bola ústava rozhodujúcim dokumentom aj v čase, keď boli dokonca otrokárskym štátom. Navyše, hoci možno konštatovať, že počas vlády V. Putina bolo v Rusku málo demokracie, za B. Jeľcina to bolo v mnohých ohľadoch rovnako zlé alebo ešte horšie. Problematické tvrdenia sa spomínali aj o protivládnych protestoch či o ďalších témach, avšak pri formáte diskusie sa im nedalo predísť.

Za nepresvedčivé možno považovať Mesežnikovovo tvrdenie, že od roku 1992 prebiehali v Rusku „nádejné zmeny, ktoré mohli viesť k pluralitnému systému“. Nuž, zmeny po roku 1992 v RF neboli vôbec nádejné, naopak, prišlo k bezprecedentnému úpadku ekonomiky, rozpadu inštitúcií a k občianskej vojne: v roku 1993 nechal B. Jeľcin rozstrieľať parlament a svojim demokratickým odporcom zakázal kandidovať v nasledujúcich voľbách. Rusko v 90-tych rokoch vôbec nesmerovalo k „pluralitnému systému“, ale ku kolapsu. V danej súvislosti zaráža tvrdenie, že B. Jelcin bol vraj „demokraticky zvolený prezident“. V skutočnosti B. Jeľcin nebol zvolený demokraticky, ale oligarchicky: v decembri 1995 mal extrémne nízku podporu verejnosti a voľby v roku 1996 vyhral vďaka podpore oligarchických médií, ktoré z neho robili hrdinu, zatiaľ čo jeho komunistického protikandidáta démonizovali. Samozrejme, že aj V. Putinovi médiá pri voľbách pomáhajú, ale nemusia „vyrábať volebný zázrak“ ako v prípade B. Jeľcina.

Za neserióznu treba považovať i snahu vyviniť „demokratov“ z vytvárania oligarchického modelu v Rusku 90-tych rokov, vraj „demokrati za to nenesú zodpovednosť“. Lenže v skutočnosti mnohí z tých, ktorí sa hlásili k demokratom počas vlády V. Putina, vytvárali za Jeľcina ekonomické reformy a pri občianskej vojne v roku 1993 ho podporovali i proti parlamentu, napr. bývalý vicepremiér B. Nemcov. Podobne mnohí z tých, ktorí dnes bojujú za „demokraciu“ v Rusku, zbohatli práve vďaka zločinom z 90-tych rokov (M. Chodorkovský). Lenže oligarchizácia ekonomiky a politiky v RF nebola ničím výnimočným, naopak, vyznačovali sa ňou aj iné krajiny strednej a východnej Európy, i keď v Rusku 90-tych rokov bol oligarchický model najvypuklejší. V súvislosti s hodnotením ekonomiky v diskusii bolo zaujímavé aj hodnotenie strednej Európy ako úspešnej. V skutočnosti sú však ekonomické úspechy strednej Európy skromné. Mimochodom, ešte v roku 2013 vykazovalo i Rusko vyššie HDP na 1 obyv. než Maďarsko alebo Poľsko.

Máme sa báť Ruska?

Názvom celej diskusie bolo „Máme sa báť Ruska?“ a preto sa v diskusii objavila aj otázka ako hodnotiť zahraničnú politiku Moskvy. V tejto súvislosti sa prezentovala účelová čierno-biela rétorika o Rusku a USA. G. Mesežnikov veľmi tvrdo odsúdil Rusko ako „nepredvídateľného partnera“, vyčítal mu všetko možné, hovoril, že je to „ríša“, ale súčasne rýchlo doplnil, že „USA nie je ríša“. Lenže čosi podobné znelo veľmi tendenčne. Pri diskusii o Kryme zasa účastníci diskusie nápadne obišli predchádzajúce udalosti na Majdane v Kyjeve, ktoré pripojeniu Krymu k RF predchádzali. Rozhodne nemožno súhlasiť ani s tvrdením v diskusii, že konflikt prebiehal „v réžii Putina“. Je zrejmé, že keby traja ministri štátov EÚ, ktorí garantovali dohodu V. Janukovyča a lídrov Majdanu z 21. februára 2014, zabránili porušeniu dohody, situácia na Kryme a v Donbase by neeskalovala.

Veľmi jednostranne bol v diskusii prezentovaný aj pohľad na vojnu v roku 2008 a podľa očakávania, málo sa riešila otázka, nakoľko je za rozpory vo vzájomných vzťahoch zodpovedný Západ. G. Mesežnikov zdôrazňoval obavy V. Putina z farebných revolúcií. Tieto obavy reálne existujú, ale treba sa pýtať, či nie sú oprávnené. Veď protivládne zhromaždenia na Majdane v Kyjeve navštevovali poprední západní politici – nemecký minister zahraničia, vysoká predstaviteľka EÚ pre zahr. politiku či vedúci americkí politici ako J. McCain. To nemožno hodnotiť inak ako zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu! Pre porovnanie, predstavme si, že by S. Lavrov chodil na zhromaždenia Žltých viest vo Francúzsku a hovoril tam o potrebe zmien v EÚ… Rusko je dnes obviňované aj z oveľa menších vecí, lebo používa „hybridné prostriedky“.

Potreba serióznej diskusie

Možno konštatovať, že z celej diskusie „Do kríža“ vznikol o Rusku veľmi jednostranný dojem, ktorý sa nepríliš líši od doterajších protiruských relácií RTVS. Pritom nie je nutné škandalizovať všetko, čo sa v Rusku deje, naopak, nebolo by na škodu vypočuť si aj odlišné názory. Zvlášť ústavné otázky treba diskutovať poctivejšie. Je chybou, že v diskusii sa neobjavil dostatočný priestor pre analýzu návrhov ústavnej novely, ktoré dekoncentrujú politickú moc a zvyšujú právomoci parlamentu v RF. Ak prejde novela ústavy v súčasnej podobe, príde i k výraznejšej deľbe moci medzi politickými subjektami v RF. To je veľmi odlišný trend než napr. pri novele ústavy v Azerbajdžane v roku 2016.

Naopak, za najproblematickejší návrh možno považovať vytváranie jednotného systému verejnej správy. Takáto zmena ústavy je riskantná, pretože si bude vyžadovať  reformu verejnej správy. Avšak aj keby bola daná reforma dostatočne pripravená, určite prinesie neočakávané výzvy a možno aj chaos vo verejnej správe. Každá podobná reforma sa navyše niekoľko rokov overuje v praxi a výsledky sa nedajú dostatočne predvídať. Rusko pritom zjednocuje viacero subjektov federácie s rôznymi špecifikami vo verejnej správe a aj to môže vyvolať nečakané problémy. Preto výsledky ústavných zmien môžu byť nebezpečné práve tu a prípadný rozvrat vo verejnej správe RF bude mať následky i pre zahraničie.

O tom sa však v relácii nediskutovalo, miesto toho sa opakovali niektoré klišé, čo viedlo k tomu, že určité skupiny Slovákov sa iba utvrdili vo svojich predsudkoch o Rusku.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Branislav Fábry: Do kríža: protiruská propaganda v RTVS a ústavné zmeny v Rusku

  • 25. februára 2020 at 17:58
    Permalink

    Áno, verejnoprávne médiá by mali byť politicky neutrálne, ale občania dennodenne zisťujú, že za svoje poplatky im verejnoprávny rozhlas aj televízia poskytujú služby, ktoré majú k neutrálnosti a nestrannosti veľmi ďaleko. Dokonca aj „štatút verejnoprávnosti“ týchto médií je len formálnym dokumentom, z porušovania ktorého si tieto „verejnoprávne“ médiá vôbec nerobia ťažkú hlavu…

    Prečo je to možné? Myslím, že je to v dôsledku už spomínaného katastrofálneho (prakticky žiadneho!) zakomponovania týchto mediálnych inštitúcií do systému demokracie. V Ústave SR nenájdete o týchto mediálnych inštitúciách ani zmienky, venuje sa im iba osobitný „obyčajný“ Zákon o rozhlase a televízii Slovenska, a až čítaním tohto zákona sa vám vyjasní, prečo ani generálny riaditeľ a ani Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie nie sú v súčasnosti schopné zabezpečiť nápravu požadovanú občanmi.

    Stačia malé chuťovky zo zákona, ako napr.
    – RTVS chráni a rešpektuje NEZÁVISLOSŤ svojich pracovníkov a spolupracovníkov…,
    – orgány Rozhlasu a televízie Slovenska sú RADA a generálny riaditeľ…,
    – generálny riaditeľ … rozhoduje o všetkých otázkach týkajúcich sa RTVS, ktoré nie sú podľa zákona vyhradené do VÝLUČNEJ pôsobnosti rady…,
    aby vám bolo jasné, prečo ani nasadený nový riaditeľ (Rezník) nemá páky na nápravu!

    Ďalšie podobné úvahy v dokumente na stránke http://www.demokracianahlas.sk/

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: