Minulý týždeň sa objavili závažné podozrenia, ktoré sa týkajú vzťahu sudkyne P. Záleskej a M. Tódovej, novinárky Denníka N. Opozičný politik R. Fico upozornil na to, že dotyčné ženy sa spolu stýkajú, že spoločne navštívili testovanie na koronavírus 21. decembra a pýtal sa, či spolu strávili i dovolenku. To sa môže ukázať ako škandál preto, lebo jedným z hlavných problémov Slovenska v roku 2020 bol únik citlivých informácií zo spisov na Špecializovanom trestnom súde (ŠTS) do Denníka N. Keďže sa však zdá, že existuje snaha túto vážnu tému marginalizovať, upozorním na problém vzťahu sudcov a novinárov.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Sudcovia a novinári

• Etické pravidlá pre sudcov

• Organizovaná skupina v justícii?

Sudcovia a médiá

Podobne ako v iných oblastiach spoločenského života, médiá zohrávajú významnú úlohu aj oblasti súdnictva. Práve médiá totiž vytvárajú verejný obraz o súdnom konaní. Novinári tu majú dokonca neobvykle veľký vplyv, pretože na rozdiel od umeleckých alebo politických prejavov sú súdne rozhodnutia dlhé a napísané zložitým odborným jazykom. Preto existuje len málo ľudí, ktorí podrobne sledujú súdne konania a dokážu si overiť tvrdenia uvádzané médiami. Úloha médií môže byť pri súdnych konaniach aj pozitívna, pokiaľ plnia informačnú funkciu. Problém nastáva, keď novinári pre verejnosť informácie o súdnych konaniach či rozhodnutiach účelovo selektujú a skresľujú. Samozrejme, nepresný výsek informácií o súdnom konaní nemusí byť spôsobený len zlým úmyslom, ale aj nedostatočnou znalosťou problematiky či hľadaním senzácií. Niekedy je však selektívne informovanie naozaj výsledkom nečestných zámerov novinárov, ktorí sa snažia ovplyvniť verejnú mienku v prospech konkrétneho subjektu alebo záujmu.

V zahraničí sa často poukazuje na dôležitú úlohu médií v trestnom procese a v krajinách s „litigačnou“ kultúrou ako USA patrí téma ovplyvňovania súdov médiami k „evergreenom“ právnických diskusií. Tam sa pri súdnych procesoch veľmi často využívajú metódy PR ovplyvňovania cez médiá. Pre súdy by však pri spolupráci s médiami mali existovať červené čiary a to vzhľadom na úlohu súdu ako objektívneho a nezávislého orgánu. Médiá môžu v súdnom konaní plniť veľmi negatívnu úlohu, keď dokážu vytvárať neprimeraný nátlak najmä na účastníkov či svedkov. Niekedy sa stáva, že svedkovia prispôsobujú svoje konanie a výroky verejnej mienke, vytvorenej spravodajstvom médií. Preto je veľkým rizikom, ak boli svedkovia vopred informovaní únikmi zo spisov a vedeli, čo sa od nich „očakáva“. Ide o jeden z najzávažnejších zásahov do práva na spravodlivý proces.

Etické pravidlá pre sudcov

Na Slovensku už úniky zo spisov dosiahli taký rozmer, že sudcovia a obzvlášť sudcovia ŠTS by sa mali vyhýbať všetkému, čo posilní obavu z ich systematickej spolupráce s Denníkom N a spol. V Zásadách sudcovskej etiky, ktoré prijala Súdna rada SR, sa v čl. 4 ods. 8 uvádza: „Sudca vykonáva svoje osobné a mimosúdne aktivity tak, aby bolo minimalizované riziko ich konfliktu s jeho povinnosťami vyplývajúcimi zo sudcovskej funkcie.“ Z informácií, ktoré sú k dispozícii vzniká obava, že vo vyššie uvedenom prípade konkrétna sudkyňa riziko konfliktu neminimalizovala, ale naopak, svojim konaním posilňovala. Je málo pravdepodobné, že by si neuvedomovala, aké obavy musia vyvolávať úzke kontakty práve s M. Tódovou. Aj podľa Európskej charty štatútu sudcov platí (4.3): „Sudcovia sa musia zdržať akéhokoľvek správania, konania alebo prejavu, ktoré by mohlo reálne ohroziť dôveru v ich nestrannosť a nezávislosť.“ Podobné ustanovenia možno nájsť aj v Bangalorských princípoch, ktoré stanovujú etické pravidlá pre sudcov na globálnej úrovni.

Žiaľ, na Slovensku sa stalo zvykom tolerovať neetické konanie, ak je to odôvodnené bojom proti korupcii. Uvidíme, ako sa k medializovaným podozreniam postaví Súdna rada SR, ktorá po personálnych zmenách v minulom roku musí preukázať schopnosť seriózne riešiť etické problémy. V prípade podozrení voči P. Záleskej treba riešiť i otázku, nakoľko jej konanie a články M. Tódovej budili dojem kooperácie. Závažné otázky vznikajú zvlášť v kauze M. Lučanského, ktorého poslala do väzby P. Záleská a Denník N voči nemu publikoval niekoľko agresívnych článkov. Práve v tejto kauze sa objavilo viacero závažných podozrení, o ktorých sa opakovane písalo a ktoré vyššie uvedené obavy posilňujú.

Organizovaná skupina v justícii?

Celá aféra má nebezpečný rozmer aj preto, lebo veľká časť verejnosti je presvedčená, že na Slovensku existuje organizovaná skupina, ktorá sa koncentruje na ŠTS a Úrade špeciálnej prokuratúry s prepojením na Denník N a niektoré ďalšie médiá či mimovládne organizácie. Táto časť verejnosti je tiež presvedčená, že štýl práce danej organizovanej skupiny spočíva v kombinácii „mediálneho lynčovania“ a neprimeraného ukladania väzby sudcami ŠTS. Nemožno si nevšimnúť, že na ŠTS pôsobí len malá časť sudcovského stavu v SR, avšak práve zo spisov tohto súdu uniká do Denníka N množstvo dôležitých informácií. Nie je to síce dôkaz o tom, že informácie vynášajú osobne sudcovia, avšak v kombinácii s oslavnými článkami M. Tódovej a spol. v prospech konkrétnych sudcov, vrátane P. Záleskej, vzniká vážne podozrenie z organizovanej spolupráce medzi mediálnou a súdnou mocou.

Existencia podobnej organizovanej skupiny by predstavovala problém aj preto, lebo by išlo o koncentráciu tých mocí, ktoré nie sú závislé od volebných procesov. Médiá, ktoré na Slovensku zverejňujú úniky z trestných spisov, patria oligarchickým skupinám a najmä o vplyve vlastníkov firmy ESET na politiku sa hovorí už dlho. Podobne ako médiá, ani súdna moc na Slovensku nemusí svoju legitimitu potvrdzovať vo voľbách zo strany občanov. Určitú garanciu nezávislosti súdnej moci by mohlo predstavovať pluralitné zloženie vyše 1200 sudcov s rôznymi politickými postojmi, problém však nastáva, ak sa nejaká malá politicky a ideologicky kompaktná skupina v rámci súdnej moci stane príliš mocnou. Hoci si súdna moc stanovila určité hranice voči politickým stranám, nielen škola tzv. právneho realizmu vychádza z predstavy, že súdne rozhodnutia majú politický rozmer. Na Slovensku tieto obavy posilňuje fakt, že malý počet osôb na ŠTS a Úrade špeciálnej prokuratúry je vecne príslušný na rozhodovanie, ktoré môže zásadným spôsobom ovplyvňovať verejnú politiku, najmä problematiku korupcie či extrémizmu. Za problém treba považovať aj nový trestný čin „ohýbanie práva“ v kombinácii s likvidáciou imunity sudcov za rozhodovanie. Tento nástroj v rukách malej organizovanej skupiny by mohol viesť k ovplyvňovaniu súdnej moci na Slovensku.

Uvedené riziko by sme nemali podceňovať a pamätať na príklady spolupráce súdnej a mediálnej moci v Latinskej Amerike. Napr. v Brazílii „protikorupčný“ sudca S. Moro za pomoci mediálnej kampane „zlikvidoval“ niekoľko politikov, vrátane I. Lulu, favorita prezidentských volieb 2018 a následne sa stal ministrom spravodlivosti vo vláde oligarchického prezidenta J. Bolsonara. Až keď bol v tejto funkcii, tak sa preukázalo, že ako sudca porušoval zákon a vytvoril organizovanú skupinu, v rámci ktorej vopred oznamoval rozhodnutia prokurátorom a vyšetrovateľom, ktorým udeľoval aj pokyny, aké dôkazy a svedectvá mu majú priniesť proti konkrétnym politikom. Téme som sa venoval napr. tu a tu. Ak by sa však potvrdilo, že aj na Slovensku špecializovaní protikorupční sudcovia a prokurátori systematicky spolupracujú s médiami, mohlo by ísť o „únos štátu“, typický pre krajiny Latinskej Ameriky.

---