Branislav Fábry: Igor Matovič je symptóm, nie príčina nemorálnosti režimu

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vládna koalícia I. Matoviča, ktorá nastúpila k moci v roku 2020, sa ocitá pod neustálou kritikou kvôli svojim iracionálnym a nespravodlivým krokom, ktoré zasahujú prakticky všetky oblasti spoločenských vzťahov. Lenže hoci je táto kritika do značnej miery oprávnená, vláda I. Matoviča a spol. prináša aj jedno veľké pozitívum. Ukazuje totiž, čo všetko „dokáže“ politický systém v súčasnej SR a aké obmedzenia základných práv súčasný ústavný poriadok pripúšťa. Samozrejme, Matovičova vláda je excesom existujúceho politického systému, mnohé jej kroky sú však iba prejavom širšieho trendu fungovania politiky a práva v SR. Fakt, že I. Matovič a spol. nám nedostatky súčasného právneho poriadku SR demonštrovali takto otvorene, presvedčil ľudí, ktorí si mysleli, že niečo podobné je v našom „demokratickom a právnom štáte“ nemožné.

V nasledujúcom článku sa budem venovať týmto témam:

Zvyšovanie represie v 21. storočí

Problémy nášho „demokratického“ systému rozhodne nezačali s Matovičovou vládou, ale majú dlhodobý a štrukturálny charakter. Na začiatku 21. storočia existovalo na Slovensku veľa ľudí, ktorí verili, že existujúci politický systém je správny a že je garanciou slobody a spravodlivosti do budúcnosti. Aj Dzurindova vládna koalícia, ktorá disponovala ústavnou väčšinou, bola presvedčená, že jestvujúci ústavný poriadok možno s niektorými úpravami zachovať. Ústavnou novelou 90/2001 Z.z. preto vytvorila inštitúcie (Súdna rada SR, verejný ochranca práv, inovácie na ústavnom súde), ktoré mali zlepšiť fungovanie štátu, nemali ho však zmeniť zásadne. Na začiatku 21. storočia mnohí tiež verili, že po očakávanom vstupe do EÚ a NATO bude perspektíva Slovenska výlučne pozitívna. Zjavne však nepostrehli trend nárastu neslobody v Európe, ktorý existoval už dlhšie, avšak až v 21. storočí sa naplno presadil. Dôležitým medzníkom boli teroristické útoky z 11. septembra 2001 v USA, po ktorých nastalo masívne obmedzovanie ľudských práv a slobôd. Nechvalne známy Patriot Act alebo zriadenie koncentračného tábora na Guantanáme, kde väzňom upreli právo na súdny proces, signalizovali zásadnú zmenu postoja k ľudským právam na Západe.

Na Slovensku sme vtedy ešte nepristúpili k takým zásadným opatreniam, avšak prijali sme nové dokumenty, obmedzujúce slobodu ľudí, na ktoré narážame práve v súčasnosti. Jedným z nich bol aj ústavný zákon č. 227/02 Z.z. o bezpečnosti štátu… Mnohí ho vtedy podceňovali a mysleli si, že podobný predpis bude existovať len pro forma a bude úplne neškodný, za Matovičovej vlády sa však stal zásadným nástrojom obmedzovania ľudských práv. Dzurindova vláda sa na začiatku 21. storočia okrem vytvorenia uvedeného zákona dopustila aj niekoľkých ďalších krokov v rozpore s hodnotou ľudských práv, najmä pri účasti na protiprávnej agresii v Iraku 2003. Na Slovensku neboli intervencie na Blízkom Východe vnímané ako významná téma, keďže slovenská verejnosť nepocítila, čo sa v Iraku vlastne stalo. Lenže keď sa masívne porušujú ľudské práva v zahraničí, je pravdepodobné, že ani vnútroštátny právny poriadok nezostane voči tomuto trendu imúnny.

Ďalším významným krokom k obmedzovaniu práv občanov bolo prijatie nového Trestného zákona v roku 2005 (300/05 Z.z.). Tento „Lipšicov zákon“ bol prijatý pod populistickou zámienkou boja proti kriminalite, korupcii, atď., avšak prinášal drakonické sankcie. Bol neporovnateľne tvrdší a prísnejší než dovtedy platný trestný zákon, ktorý SR zdedila ešte z čias socializmu (140/61 Zb.). Excesy trestného zákona verejnosť registrovala len pri mediálne zaujímavých témach, napr. pri neprimerane vysokých trestoch za marihuanu. Absurdnosť trestných sadzieb vynikla zvlášť až počas núdzového stavu v roku 2020. Predstava, že za útok na verejného činiteľa počas krízovej situácie bude trest odňatia slobody od dvanásť rokov vyššie, je niečo nemysliteľné hoci aj pre socialistické právo. To bolo často neprimerane reštriktívne, jeho trestný zákon (TZ) bol ale ďaleko miernejší než ten súčasný. Nespravodlivosti súčasného TZ cítiť aj kvôli jeho triednemu charakteru, keď je krátky na veľkých oligarchov, avšak tvrdo dopadá na drobnú kriminalitu. Nebezpečenstvo extrémne tvrdých ustanovení TZ pocítime zrejme v najbližších rokoch viackrát, keďže pandémia zrejme tak rýchlo neskončí a aj núdzový stav sa bude opakovať častejšie.

Dezinformácie, hybridné hrozby a extrémizmus

Ďalším nástrojom pri náraste represie voči právam jednotlivcov a pri budovaní policajného štátu v SR v 21. storočí sa stal boj proti extrémizmu. Ten začal zmenami v trestnom práve ešte za vlády R. Fica a dosiahol také rozmery, že sa stal hrozbou pre R. Fica samotného. Boj s extrémizmom predstavuje hrozbu pre slobodu jednotlivca kvôli svojej vágnosti. Politické idey sa nedajú zobraziť ako nejaká priamka, na ktorej sa vyznačia dva body a za nimi sa nachádza pravicový a ľavicový extrémizmus. Vágnosť pojmu extrémizmus preto umožňuje štátnej moci vytvárať extrémistov z každej nepohodlnej skupiny v spoločnosti. Za extrémizmus sa dá považovať podľa potreby všetko, od enviromentalizmu až po kresťanský „fundamentalizmus“. Pojem extrémizmus je ako taký veľmi nebezpečný a žiaľ, v SR sa masívne zneužíva. Stalo sa folklórom rôznych „odborných“ publikácií označovať za pravicových extrémistov všetkých, ktorí majú odlišný názor, najmä na vzťahy s Ruskom. Do niektorých publikácií o pravicovom extrémizme sa zaradili subjekty naozaj veľmi svojvoľne (písal som tu). Samozrejme, že niektoré ideológie, najmä fašizmus, treba odmietnuť a oponovať im, ale trestné právo v súčasnosti ukazuje, že hranica medzi bojom proti extrémizmu a politjustíciou je naozaj veľmi tenká. Súčasný režim, oháňajúci sa problematickou teóriou „militantnej demokracie“ (písal som tu), pritom často používa nástroje, ktoré boli typické aj pre policajné štáty minulosti.

Ešte väčšou hrozbou než extrémizmus sú však pojmy hybridná hrozba a dezinformácia, ktoré sa rozmohli v posledných rokoch (téme som sa venoval tu) a predstavujú nástroj na totalitarizáciu spoločnosti. Hybridnou hrozbou totiž môže byť všetko, čo sa nejakému aktivistovi v štátnom orgáne nepozdáva. Žiaľ, boj proti hybridným hrozbám v súčasnosti cieli najmä proti slobodne a kriticky mysliacim ľuďom. V súčasnosti ešte režim kvôli hybridným hrozbám a dezinformáciám neposiela ľudí do väzenia, ale rôzne obmedzenia sa objavujú už teraz. Po zákazoch „dezinformačných médií“ verejne volajú niektorí členovia vládnej koalície: napr. M. Klus z SaS verejne deklaroval, že by rád zakázal časopisy ako Zem a vek a obdivuje režimy, ktoré takéto alternatívne médiá zakazujú. Pojem dezinformácia je v princípe veľmi arogantný, lebo keď ho štátny orgán používa, tak vytvára dojem že pravdu hľadať nemusí, ale ju už pozná – vznikajú tým akési malé „ministerstvá pravdy“. Ako „ministerstvá pravdy“ v SR vystupujú najmä ministerstvo zahraničia a Polícia SR, hoci sami často uvádzajú nepravdy (písal som tu). Výsledkom je narastajúca atmosféra strachu a objavujú sa aj pokusy o čistky v akademických inštitúciách.

Štrukturálny problém Slovenska

Základným problémom súčasného ústavného systému v SR je nerešpektovanie prvých dvoch článkov ústavy. V čl. 1 sa uvádza „Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát…“ Zvrchovanosť SR bola už dlhší čas problematická a I. Matovič s J. Naďom iba demonštrovali, aká je realita, keď o celoplošnom testovaní pod vedením armády najprv informovali nemeckú kancelárku či ďalších zahraničných politikov a až potom prezidentku SR. Ani o právnom štáte sa na Slovensku už dlhšie hovoriť nedá, najmä z hľadiska právnej istoty, avšak I. Matovič a spol. vniesli do právneho poriadku celkom mimoriadnu právnu neistotu. Ukazuje sa, že ani orgány kontroly ústavnosti nie sú schopné tieto excesy zastaviť. Ústavný súd by pritom mohol rušiť právne normy, ktoré boli pripravené v rozpore s princípom právnej istoty ako základným princípom právneho štátu. Túto šancu mal aj pri rozhodovaní o protiústavnosti vyhlásenia núdzového stavu Matovičovou vládou, ktoré bolo pripravené v rozpore so základnými požiadavkami právnej istoty. Samozrejme, Matovičova vláda mala právo vyhlásiť núdzový stav, ale ÚS SR ho mal odmietnuť práve kvôli princípom právneho štátu. Je zrejmé, že keby ÚS SR zabrzdil Matovičovu vládu už pri núdzovom stave, tá by aj pri príprave celoplošného testovania postupovala s väčšou opatrnosťou a rozvahou.

Najhoršia situácia v SR je pritom z hľadiska demokracie, ku ktorej sa ústava SR opakovane prihlásila. Podľa čl. 2 ods. 1: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ O priamom výkone moci občanmi sa nedá veľmi hovoriť, najmä kvôli nefunkčnosti inštitútu referenda, avšak ani výkon moci občanmi „prostredníctvom svojich zástupcov“ nefunguje. Je tradíciou, že po voľbách sa politici prestávajú správať ako nástroj v rukách občanov a začínajú konať nezávisle od vôle občanov. Žiaľ, platilo to pre všetky doterajšie vlády, i keď až I. Matovič ukázal, ako veľmi možno konať v rozpore s čl. 2 ods. 1 ústavy. Matovičova vláda tiež dokázala, že problém s demokraciou nespočíval v „zlom Ficovi“, ale v systematickom postoji moci k ústave. Z hľadiska aspoň čiastočnej obnovy demokratických princípov by bolo potrebné, aby nemohli politici vďaka víťazstvu vo voľbách robiť, čo sa im páči. V súčasnej SR sa vytvoril stav, keď víťaz volieb štyri roky po voľbách ignoruje vôľu občanov a správa sa takmer ako diktátor. Je paradoxné, že dokonca aj v štátoch, kde vôbec nefunguje volebná súťaž, sa politici usilujú počúvať viac hlas občanov, lebo vedia, že „nedobili svet“. Jedným z limitov pre vládnu moc by bolo sfunkčnenie inštitútu referenda, aby si občania mohli presadiť svoje požiadavky aj bez politikov, ktorí tradične zrádzajú predvolebné sľuby. Téme referenda som sa venoval tu. Do budúcna by mohli i ústavní sudcovia viac sledovať, či vládna moc je vykonávateľom vôle občanov alebo sa mení na „diktátora voleného na štyri roky“.

Hlavná zásluha Igora Matoviča

Všetci si dnes uvedomujeme, že v SR sa okrem koronavírusu musíme venovať aj ďalšiemu problému, ktorým je chaotický štýl vládnutia a náladové rozhodovanie predsedu vlády. Iracionálnosť a chaotickosť vládneho rozhodovania veľmi obťažuje a šikanuje občanov, i tak je ale I. Matovič menej nebezpečný než by mohol byť. Práve kvôli svojim bláznivým nápadom a velikášskemu štýlu vládnutia predstavuje I. Matovič menšiu hrozbu než niektorí iní potenciálni vládcovia SR. Z histórie vieme, že najväčšie nespravodlivosti sa dejú pod rúškom serióznosti, pod klenbou zákonnosti a v mene spravodlivosti. I. Matovič však takýto dojem nebudí a preto nie je až tak nebezpečný ako by sa mohlo zdať.

Naopak, Matovičova vláda prináša nečakanú výhodu. Pri tvorbe práva sa na posúdenie kvality návrhu zákona občas vytvára myšlienková konštrukcia „zlého človeka“, ktorý hľadá spôsob, ako porušiť jednotlivé ustanovenia návrhu. Pre normotvorcu je dôležité poznať, ako by sa dal zákon porušiť, aby bolo možné odstrániť slabé ustanovenia. Na Slovensku sme pri príprave ústavy či ďalších predpisov nekládli dostatočný dôraz na poznanie týchto možností zneužitia, ale príliš často sme normy pripravovali rýchlo a bez dôkladného zváženia. Súčasnosť nám však dáva skvelú možnosť, aby sme využili model „zlého človeka“, ktorý sa zreálnil v osobe I. Matoviča, keď porušuje ústavné normy. Keby trend obmedzovania slobody na Slovensku pokračoval doterajším tempom, režim by zrejme občanov „uvaril ako žabu“. Represia a obmedzovanie ľudských práv sa doteraz zvyšovali pomaly, ale trvalo a systematicky. Tým, že sa v roku 2020 vďaka Matovičovej vláde zostrila represia až príliš rýchlo, dostala verejnosť šancu precitnúť.

Aj mnohí občania, ktorí si v minulých rokoch mysleli, že ich režim nechá na pokoji, ak sa nebudú príliš aktivizovať, už dnes pochopili, že majú spoločný problém s tými, ktorých režim šikanoval doteraz. To, čo zažívame v súčasnosti je tak zrejme posledná šanca na záchranu vnútorného mieru v SR. Po konci Matovičovej vlády by bolo treba začať hľadať novú ústavu, ktorá by zahŕňala všetkých občanov a nerobila z časti obyvateľstva verejných nepriateľov. Alternatívou k tomuto vývoju je nastolenie úplného policajného štátu alebo revolučný výbuch. Na záver možno konštatovať, že keď sa bude v budúcnosti hodnotiť obdobie vlády I. Matoviča, objaví sa veľa kritiky a málo pozitív, ale hlavným pozitívom bude zrejme to, že nám tak ukázal slabiny ústavného poriadku a otvoril oči tým, ktorí príliš dôverovali verejnej moci.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


8 thoughts on “Branislav Fábry: Igor Matovič je symptóm, nie príčina nemorálnosti režimu

  • 1. novembra 2020 at 17:33
    Permalink

    Plne súhlasím s Braňom Fábrym. Naša politická situácia je charakteristická pre demokraciu, ktorá došla do svojho konečného konca: zvrhla sa ako rakovina. Predstavte si namiesto mena Matovič meno Kiska, dosaďte tam namiesto Matoviča meno Truban. Pomyslite si, že namiesto Matoviča robí tie kroky Danko. Alebo že by príkazy k stavu núdze a zákazu vychádzania dával Kotleba. …je to ozaj jedno – je to súmrak demokracie a na menách už až tak nezáleží…prečo si myslíte, že Kaliňák, Fico, či Počiatek alebo Kažimír by robili niečo iné? Možno by to robili „noblesnejšie“. Ale robili by to.
    Došli sme na kraj- ale nielen u nás na Slovnsku…čo je za tým okrajom?

    Reply
  • 2. novembra 2020 at 12:18
    Permalink

    Plne súhlasím s názormi autora až nato, že nedodržiavanie Ústavy a nedemokratická povaha nášho štátu nie je našim „štrukturálnym“ problémom, ale eminentným politickým či mocenským problémom a pokiaľ sa moc nedostane do rúk pracujúceho ľudu aj reálne, potiaľ sa nič podstatné nezmení.

    Reply
  • 2. novembra 2020 at 18:53
    Permalink

    Vyslovujem úprimnú vďaku JUDr. Fabrymu za tento príspevok. Sám som sa snažil veľakrát upozorniť na tie ustanovenia TZ, ktoré demolujú slobodu prejavu v SR. Tento článok je komplexný a fundovaný.
    Teraz by mal nasledovať druhý krok, a to aby si niektorá strana prevzala jeho obsah do svojho programu. Ktorá tak urobí, tú budem voliť.
    PS
    Pán Blaha, pomôžete?

    Reply
  • 3. novembra 2020 at 20:27
    Permalink

    K článku dr.Fábryho: Pochopili sme to viacerí správne, že prežívame teda koniec demokracie ako ju definoval antický svet a ako si ju idealizovali intelektuáli od 17. po 20.storočie? Pýtal som sa významnej osobnosti slovenskej historickej vedy, profesora Matúša Kučeru: Parafrázujem ho, že všade tam, kde nastal posun technologických a hospodárskych síl v dávnoveku, prestali platiť dovtedy dohodnuté a stabilizované pravidlá a teda „právo“ a nové rozdelenie moci z titulu hospodárskej a technickej prevahy podporené vojensky (v tom zmysle že „meč stanoví čo je to právo“) a v chaose a v nových výbojoch sa vytváralo „nové právo“.
    Sme teda niekde v ére tohoto „prepólovania práva“? Stará demokracia už neexistuje, to čo tu máme je zdeformovaný stav práva, kde „navrch“ bude mať ten, kto mocensky ovládne hospodárstvo a technický vývoj. Nemyslím geopoliticky. Myslím tým v každej spoločnosti a ľudstvo dnes nie je usporiadané iba „po krajinách“ ale cez rôzne skupiny, komunity…
    dostal som dobrú radu: naštudovať si, v ktorom okamihu dejín Rímskej ríše sa zvrhla občianska spoločnosť -republica – zložená z patricijov a plebejcov – kde „technologicky“ hospodárstvom vládli tí, čo mali otrokov a mocensky tí, čo vedeli s nimi narábať: V ktorom okamihu a za akých podmienok sa ustanovil v starovekom Ríme „najvyšší vládca“ – cézar (myslené ako funkcia)?

    K ohlasu Imricha J: vážne chceš voliť nejakú „politickú stranu“ v tomto chaose? Vážne chceš že aby sa Ľuboš B. ujal v tom svojom pohodlí štátneho zamestnanca teraz tej sebaobety aby sa stal „posledným plebejcom“ alebo dokonca novým „Spartakom?“…tu už ozaj pomôžu Sitnianski Rytieri ( ale národ slovenský ešte nehladuje a nie je mu zima v príbytkoch, takže si nemyslí, že „už je najhoršie“…)
    prepáčte mi úvahy mimo ekonomického rámca

    Reply
    • 4. novembra 2020 at 15:42
      Permalink

      Chaos-nechaos, chcem voliť stranu, ktorá na Slovensko vráti slobodu prejavu.

      Reply
  • 4. novembra 2020 at 19:51
    Permalink

    Za posledný polrok sa v plnej nahote ukázali zásadné nedostatky nášho systému riadenia spoločnosti, ktorý omylom nazývajú demokraciou. Je čas na opustenie nezmyselného vládnutia politických strán, ich delenia (a tým aj celej spoločnosti!) na pravicu, stred a ľavicu, rôznych ideologických škatuľkovaní na liberalizmus, konzervativizmus, progresivizmus, a iné „izmy“. Je to v konečnom dôsledku len balamutením voličov, bez toho aby sa politický systém skutočne modifikoval smerom ku skutočnej demokracii podľa významu tohto slova t.j. k vláde ľudu.

    Ľudia intenzívne chcú zmenu, ale nie iba zmenu bábok na javisku, lebo pri existujúcom nastavení pravidiel systému to ťažko zabezpečí požadované (a nutné!) zmeny. Treba zmeniť pravidlá systému, pravidlá smerujúce ku skutočnej demokracii! Teda ku skutočnému odovzdaniu moci do rúk ľudu!
    Myslím, že už iba ponuka takéhoto postupu ústavnej zmeny má šancu osloviť široké spektrum voličov a umožniť pronárodným stranám dostať sa do parlamentu s dostatočným počtom mandátov na uskutočnenie požadovaných systémových zmien. Na to strany nepotrebujú desiatky stránok predvolebných sľubov, stovky bodov volebného programu, na to úplne postačia TRI najdôležitejšie a najočakávanejšie body, ktoré voličom chýbajú, aby ľud mohol efektívne a trvalo rozhodovať o svojom živote:

    1. FUNKČNÉ REFERENDUM – zaviesť nové pravidlá referenda, aby sa referendá stali funkčným nástrojom rozhodovania občanov o všetkých dôležitých otázkach života spoločnosti, aby referendá nikdy nemohli byť zneplatnené pasívnymi voličmi, a aby výsledky referend boli Národnou radou vyhlasované ako riadne zákony.

    2. NOVÝ VOLEBNÝ SYSTÉM – zaviesť zmenu volebného systému, kde sa do parlamentu nebudú voliť politické strany, ale svojich poslancov si budú voliť všetky okresy Slovenska, a voliči budú mať celé volebné obdobie možnosť určovať ako majú ich poslanci pri jednotlivých zákonoch hlasovať, a okres bude mať možnosť zmeniť hlasovanie svojich poslancov v parlamente.

    3. VLÁDA ODBORNÍKOV – zaviesť zmenu kde vláda a celá exekutíva štátnej správy budú zložené zo skutočných odborníkov, ktorí sa nebudú nezmyselne meniť po každých voľbách. Terajší stav kde poslanci robia slúžky úradníkom treba napraviť tak, aby poslanci vládli, určovali úradníkom (vláde) čo požaduje robiť ľud. Nielen pri voľbách ale celý čas, pri každej téme…

    Moja analýza systému a návrhy zásadných nutných úprav systému sú v dokumente na stránke http://www.demokracianahlas.sk/dokument/

    Reply
  • 4. novembra 2020 at 20:30
    Permalink

    K bodu 1.
    To už máme, stačí znížiť kvórum pre účasť voličov zúčastnených na referende.
    K bodu 2.
    Takže voliči „poslancov z okresu“ nebudú robiť nič iné, než študovať navrhnuté zákony, aby vedeli, či ich poslanci hlasujú podľa ich predstáv – čiže voliči budú akési tieňové parlamenty s právom určiť a meniť hlasovanie poslancov v parlamente (???).
    K bodu 3.
    A poslanci budú „riadiť vládu odborníkov“ – a tých nájde a vymenuje kto?
    A celkove:
    Každý okresný kandidát na poslanca bude zrejme mať svoj program. Nakoniec sa ich zíde v parlamente 150 (alebo menej podľa počtu okresov?). Ako sa títo všetci dohodnú na programe, ktorým budú úkolovať „vládu odborníkov“? Podľa toho, „čo požaduje ľud“.

    Máte ešte niečo podobné srandovné, pán stano24?

    Reply
    • 4. novembra 2020 at 22:43
      Permalink

      Dobrovoľne priznávam, že ešte niečo podobne srandovné ako ste popísal Vy, pán Juhár, nemám… ;o/

      K bodu 1: Nič nemáte, každé zníženie kvóra sa dá „podliezť“, pričom stále nie je možnosť aj odmietačom referenda vyjadriť sa, a aj s prípadným výsledkom úspešného referenda si politici vytrú…

      K bodu 2: Čítať s porozumením a pochopením, prosím: Napísal som nie „voliči“ ale „okres“ (množina „komunálnych“ poslancov okresu, viď odporúčanú literatúru!) bude mať možnosť zmeniť hlasovanie svojich parlamentných poslancov… Vám sa doteraz ešte nestalo, že ste nadávali na to ako v parlamente zahlasovali vo veci ktorá sa Vás blízko týkala? A houby ste s tým mohli urobiť… Práve okres by mal zasiahnuť, ak ich poslanec v parlamente koná inak ako je vôľa okresu, najmä ak sa ich to životne týka, a on ich názor zastupuje! Nie práve o tomto je skutočná demokracia? To si myslíte, že iba prezidentka najlepšie vie ako vplýva nový zákon na ľudí v okresoch? A napriek tomu „robí nohy“ parlamentu…

      K bodu 3: Vy nemáte predstavu o kvalitných odborníkoch, ktorí by sa hodili do vlády? Lebo podľa mojich poznatkov z diskusií tisíce a stotisíce občanov predstavu majú! Poslanci by pozbierali tipy zo svojich okresov, a väčšinovým hlasovaním sa parlament na najviac preferovaných kandidátoch zhodne… Chce to len trochu sa nad tým zamyslieť, lebo zotrvávať pri starých „partajníckych“ zvykoch je cesta do pekla…. A hľadanie možností ako najlepšie riadiť spoločnosť podľa toho „čo požaduje ľud“, je pre Vás srandovné? No čo už, každý sme nejaký…

      A celkove: Poviete mi úprimne načo by mal byť poslancovi program? Nepotrebujeme poslancov „sľubotechny“ a stranícke „podržtašky“, ale kvalitných ľudí, ktorí majú dôveru od ľudí zo svojho najbližšieho okolia k tomu , že sú dobrí, a že budú najvhodnejší na riešenie každodenných problémov v poslaneckom zbore. Zotrvačnosť myslenia v starých koľajach je strašnou záťažou, ale pokiaľ budeme pozerať na problémy „starými okuliarmi“ tak sa dopracujeme akurát k takým „zmenám“ našej „nedemokracie“ aké tu na nás skúšajú už 31 rokov…

      V komentári som dal len „chuťovku“ k môjmu návrhu, k prečítaniu odporúčaného dokumentu, kde je môj pohľad na problematiku popísaný detailnejšie, uvažovaný ako námet do diskusie. Dočkal som sa akurát „srandovnej“ odpovede… Alebo máte nejaký svoj lepší návrh riešenia na podiskutovanie?

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom