Braňo Fábry: Ústavné zmeny v Rusku a budúcnosť prezidenta Putina

Dňa 15. januára vystúpil Ruský prezident V. Putin pred Federálnym zhromaždením s výročným posolstvom. Venoval sa síce rôznym témam, najmä sociálnym a ekonomickým, vrátane úlohy rodiny v spoločnosti, avšak najväčšiu pozornosť vyvolali návrhy ústavných zmien, ktoré predložil. Veľkým prekvapením bolo, že išlo o návrhy, ktoré majú oslabiť pozíciu prezidenta v ústavnom systéme RF. V ten istý deň zložila funkciu vláda D. Medvedeva, čo vyvolalo ďalšie špekulácie o budúcnosti RF. Za nového premiéra bol vymenovaný M. Mišustin a spolu s ním sa objavilo aj viacero nových členov vlády. Uvedené návrhy ústavných zmien sa už stihli stať predmetom špekulácií, avšak je možné, že realita bude odlišná od toho, čo rôzni pozorovatelia očakávajú.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Návrhy ústavných zmien• Posilnenie alebo oslabenie Vladimíra Putina?• Stabilizácia Ruska za prezidenta Putina• Stabilita Ruska v budúcnosti?

Návrhy ústavných zmien

Pokiaľ ide o samotné ústavné návrhy, tie sa dajú rozdeliť do niekoľkých okruhov. Prvý okruh je spojený s posilnením suverenity Ruska a to najmä cez prednosť ústavy RF pred medzinárodným právom a rozhodnutiami medzinárodných orgánov. Ide o trend, ktorý v zásade nie je v Rusku nový a presadzuje už niekoľko rokov (pozri tu). Je spojený najmä so zhoršenými vzťahmi medzi Ruskom a západnými štátmi. Konkrétne ide o rozpory v orgánoch Rady Európy, kde Rusko v roku 2019 zvažovalo kvôli odňatiu hlasovacích opráv aj úplný odchod z danej organizácie. Tento scenár sa napokon podarilo zažehnať, ale vplyv medzinárodných organizácií na ruský ústavný systém klesá.

S uvedenou snahou o posilnenie ruskej suverenity súviseli aj zvýšené požiadavky na lojalitu verejných funkcionárov, napr. vo forme zákazu dvojakého občianstva či predĺženie požiadavky trvalého pobytu v RF (25 rokov pri kandidatúre na prezidenta). Suverenitu RF posilňuje aj návrh na zjednotenie systému verejnej moci, pri ktorom by sa vytvorili silnejšie väzby medzi štátnou mocou a jednotlivými orgánmi samosprávy. V súčasnosti sa táto požiadavka môže ukazovať ako premrštená, avšak mnohé vnútorné rozpory medzi štátnou mocou a samosprávou pretrvávajú, hoci vďaka pôsobeniu V. Putina nie sú až tak vypuklé. V prípade jeho nástupcu sa však môžu ukázať podobné rozpory aké existovali v 90-tych rokoch. Federalizmus a samospráva v RF sú stále nedostatočne upravené a často ide o inštitúcie, ktoré využívajú oligarchické skupiny. S tým súvisí aj potreba ústavného zakotvenia Štátnej rady, poradného orgánu, ktorý zahŕňa najmä hlavy ruských regiónov.

Za najzávažnejšie ústavné návrhy možno považovať snahu o presunutie právomoci týkajúcich sa kreácie vlády z prezidenta na Štátnu dumu. Z obsahového hľadiska ide o právo Štátnej dumy schvaľovať kandidatúru predsedu, podpredsedu vlády a federálnych ministrov – prezident by mal byť povinný ich aj vymenovať. Tento návrh je významný, lebo prezidenta oslabuje spôsobom, ktorý od prijatia ústavy v roku 1993 nebol predstaviteľný. Forma prezidentskej republiky zostáva zachovaná a posilňuje sa princíp deľby moci, i keď len formálne. Faktom ale je, že moc sa v Rusku (a nielen tam) už dávno nedelí medzi parlamentom a prezidentom. V situácii, keď sa oba orgány kreujú voľbami a tam víťazí vždy hlavná politická sila (Jednotné Rusko), stráca deľba moci svoju presvedčivosť. Možno aj preto prezident vo svojom prejave navrhol uskutočniť o uvedených návrhoch referendum.

Posilnenie alebo oslabenie Vladimíra Putina?

Mainstreamové médiá už návrhy prezidenta V. Putina označili ako snahu o posilnenie jeho osobnej moci, hoci takáto interpretácia je viac ako pochybná. Niet sa čo diviť, keďže podobná téza sa objavovala pri akejkoľvek ústavnej zmene v Rusku, lenže médiá by mali pri terajších návrhoch viac zohľadniť, či zmeny prinášajú koncentráciu alebo dekoncentráciu moci. Keby mali ústavné zmeny za cieľ posilniť osobnú moc V. Putina, najjednoduchšie by bolo zmeniť ústavu tak, aby mohol kandidovať tretí krát za sebou. Z hľadiska cieľa koncentrácie moci v jedných rukách by tiež bolo účelné prezidentské právomoci posilniť, nie oslabiť a to zvlášť v oblasti legislatívy. Pri súčasnom prerozdelení síl v ruských inštitúciách by podobné návrhy poslanci určite schválili a aj verejnosť by ich prijala bez väčších protestov.

Je však nepravdepodobné, že by kroky, navrhované v prezidentskom prejave, smerovali k posilneniu osobnej moci V. Putina. Ako nepresné možno označiť aj hľadanie analógie s rokom 2008, keď sa V. Putin stal premiérom a funkciu prezidenta prebral D. Medvedev. Uvedená analógia je problematická už preto, lebo D. Medvedev vtedy preberal pozíciu ústavne silného prezidenta a naopak, V. Putin vykonával funkciu ústavne veľmi slabého premiéra. Za účelom oslabenia funkcie prezidenta alebo za účelom posilnenia funkcie premiéra sa vtedy nemenila ani ústava. Tento krát však má ísť o zásadný obrat v porovnaní s doterajšími ústavnými pravidlami: prichádza k oslabeniu ústavných právomocí prezidenta, čím sa v značnej miere modifikuje i superprezidentská forma vlády, ktorá v Rusku fungovala od prijatia Jeľcinovej ústavy v roku 1993.

Pri návrhoch prezidenta V. Putina zohráva kľúčovú úlohu otázka, ktorá je aktuálna už niekoľko rokov: ako zabezpečiť stabilitu Ruska aj po jeho odchode z funkcie. Pre V. Putina ako prezidenta, ktorý rozvrátené Rusko z konca 20. storočia v podstate obnovil, boli možnosti vytvorené Jeľcinovou ústavou spočiatku veľmi výhodné. Lenže silná prezidentská ústava je rizikom do budúcnosti, najmä pre prípad, že by sa k moci dostal menej schopný politik. Pri silnej prezidentskej republike totiž veľa záleží od toho, kto bude prezidentom: ak bude prezident schopný, štát bude úspešný, ak bude prezident neschopný, tak toho bude môcť aj veľa pokaziť. Obmedziť riziko „zlého prezidenta“ však môže práve oslabenie silného postavenia hlavy štátu v období po V. Putinovi.

Prezident V. Putin tu v podstate preberá predstavu, známu z klasickej filozofie, že štáty potrebujú dobrého zakladateľa so silnými právomocami, avšak jeho nasledovníci by mali „dobre založený štát“ už len udržovať a rešpektovať „mravy predkov“ (mos maiorum). Môžeme diskutovať, či sa súčasné Rusko dá považovať za „dobre založený štát“ a existuje veľa dôvodov aj pre opačné tvrdenie. V. Putin sa však cíti ako zakladateľ stabilného štátu a preto chce stabilitu, vytvorenú na troskách Jeľcinovho Ruska, udržať. Pre V. Putina, ako aj celú generáciu politikov, ktorí sú dnes pri moci, je skúsenosť s vývojom v 80-tych a 90-tych rokoch určujúca. Zrejme sa obávajú, aby sa v budúcnosti k moci nedostal nejaký „nový B. Jeľcin“ a s ním aj skupiny liberálnych reformátorov z medzinárodných inštitúcií, ktoré sa v Rusku tak zle zapísali. Pre pochopenie významu, aký má nedávna skúsenosť na súčasné návrhy ústavných zmien, je potrebné pripomenúť si vývoj Ruska za B. Jeľcina a V. Putina.

Stabilizácia Ruska za prezidenta Putina

Ako je dobre známe, súčasná ruská ústava bola prijatá v roku 1993 v procese, ktorý sa vyznačoval mnohými kontroverziami. Ústava bola síce prijatá v referende, ale proti vôli ústavného súdu. Snahy o prijatie ústavy narazili na silný odpor najmä v parlamente a celý konflikt tak skončil občianskou vojnou. B. Jeľcinovi sa v ňom podarilo zvíťaziť vďaka podpore domácich oligarchov a ekonomických reformátorov. Tí vtedy silného prezidenta potrebovali, aby sa podarilo dokončiť proces privatizácie štátneho majetku. B. Jeľcin tak nechal rozstrieľať parlament s pomocou vojakov, vyplácaných z peňazí oligarchie. Následne zakázal kandidovať svojim demokratickým oponentom (nie však komunistom) a tým sa sám pasoval do úlohy „hlavného demokrata“. Lenže násilie v centre Moskvy v roku 1993 a následný vývoj mali dopad i na Jeľcinovu popularitu a v prezidentských voľbách 1996 sa proti komunistovi G. Zjuganovovi presadil len tesne, aj to najmä vďaka propagande oligarchických médií.

Keďže ekonomické reformy počas Jeľcinovej vlády prinášali Rusku bezprecedentný úpadok a podpora medzi obyvateľstvom klesala, B. Jeľcin sa stále viac dostával do závislosti na oligarchii a jej médiách. A aby si udržal priazeň oligarchov, robil im nové ústupky na úkor širokých más obyvateľov. Na začiatku 21. storočia sa tak Rusko ocitlo vo veľmi zlej situácii a mnohí politici i „experti“ očakávali rozpad Ruska. Zadlženosť dosahovala 100% HDP, reálny HDP Ruska bol viac ako dvakrát menší než pri rozpade ZSSR, devalvácia a inflácia sa od finančnej krízy 1998 vyvíjali zle, obyvateľstvo žilo v beznádejnej chudobe. Federálne zákony sa nedokázali presadzovať v mnohých regiónoch a centrálna moc bola slabá. Navyše, v auguste 1999 zaútočili z Čečenska ozbrojené jednotky pod vedením bývalého čečenského premiéra Š. Basajeva na ruský Dagestan a tým sa rozpútala druhá čečenská vojna.

Takto vyzerala situácia v čase, keď sa k moci dostal V. Putin. Je pochopiteľné, že hlavným motívom pri nástupe nového prezidenta bola stabilizácia situácie a zabránenie rozpadu štátu. Po kolapse Perestrojky a neľudských reformách z 90-tych rokoch si presne to želala väčšina obyvateľov Ruska. Fakt, že prezident dokázal vycítiť a naplniť želanie ľudí, bolo aj hlavným dôvodom jeho trvalo vysokej podpory. Stabilizácia Ruska sa pritom uskutočnila nielen v politickej, ale aj v ekonomickej oblasti: znížilo sa sa zahraničné zadĺženie, HDP začal narastať a roku 2013 bol v pomere na 1 obyv. dokonca vyšší než v Poľsku alebo v Maďarsku. Takisto aj mzdy zamestnancov začali po rokoch stagnácie a poklesu rásť. Hlavným dôvodom úspechov bolo to, že prezident dokázal zaviesť určitý poriadok a vynútiť poslušnosť oligarchov, niekedy kompromismi, niekedy nekompromisne (M. Chodorkovský, B. Berezovský). Po roku 2014 sa však situácia v ekonomike výrazne zhoršila, vláda nedokázala na nový vývoj presvedčivo reagovať a aj to vyvoláva obavy z destabilizácie krajiny v budúcnosti.

Za účelom stabilnej kontinuity zotrval prezident V. Putin po svojom nástupe pri existujúcej jeľcinskej ústave, hoci niektoré ustanovenia sa postupne novelizovali. Silná prezidentská ústava predstavovala základ pre jeho postup voči oligarchom. Samozrejme, že určitý vplyv na úspech V. Putina mali vonkajšie ekonomické faktory, napr. vysoké ceny ropy, ale keby V. Putin nedokázal vytvoriť aspoň určitý poriadok v ekonomike, tak by príjmy z ropy skončili v rovnako ako privatizačné príjmy z Jelcinovej éry (ktoré boli potenciálne oveľa vyššie). Vďaka svojim úspechom získal V. Putin popularitu aj medzi masami a preto sa stal menej závislým na oligarchii. Napriek tomu sa však ani on nepokúsil privatizačnú oligarchiu úplne odstrániť. Toto rozhodnutie situáciu krátkodobo stabilizovalo, ale tiež spôsobilo, že v Rusku naďalej pretrváva sociálna nespravodlivosť a jedna z najvyšších ekonomických nerovností vo svete. Z dlhodobého hľadiska ide o zásadnú hrozbu pre stabilitu RF.

Stabilita Ruska v budúcnosti?

Rusko v roku 2020 stojí pred výzvami tak vo vnútornej ako i zahraničnej politike. Vo vnútornej politike sú hlavnými problémami zlý demografický vývoj a veľká sociálna nespravodlivosť. V. Putin vo svojom príhovore Federálnemu zhromaždeniu tieto výzvy reflektoval a veľkú časť prejavu venoval podpore rodiny. Uviedol, že Rusko vstúpilo do obdobia silnej demografickej vlny a navrhol zabezpečiť pre deti jasle, vyslovil sa za bezplatné obedy pre školákov, venoval sa otázke prídavkov na deti a sľúbil ďalšiu podporu pre program tzv. materského kapitálu. V otázke zlepšenia sociálnej situácie obyvateľstva prezident prisľúbil skvalitnenie zdravotnej starostlivosti, zvýšenie príjmov pre zdravotníckych pracovníkov a odstránenie problémov pri prístupe k liekom. Prezident tiež prisľúbil zlepšenie situácie v oblasti vzdelávania, vrátane zvýšenia platov učiteľov.

Je však otázne, či prisľúbené opatrenia budú naozaj fungovať a či povedú k odstráneniu existujúcich problémov. Sociálnu nespravodlivosť sa navrhovanými krokmi odstrániť nepodarí a pri otázkách populačného vývoja má ruský štát len obmedzené možnosti. RF je síce stále magnetom pre pracovných migrantov z krajín bývalého ZSSR a imigrácia do Ruska výrazne prekračuje emigráciu z Ruska (pozri tu), avšak súčasný migračný prírastok už nie je tak veľký ako do roku 2014. Prezident tiež upozornil na fakt, že priemerný vek sa od roku 2000 zvýšil o osem rokov, ale faktom zostáva aj to, že natalita občanov RF je neuspokojivá. Takže hoci najkatastrofickejšie scenáre nastať nemusia, demografický vývoj RF oprávnene vyvoláva obavy a môže byť dôvodom nestabilného vývoja RF v budúcnosti. Na druhej strane, ide o štrukturálny problém celej Európy, na ktorý doteraz nenašla presvedčivé riešenie.

Veľkou výzvou pre stabilitu Ruska v budúcnosti bude aj vývoj medzinárodných vzťahov. Zdá sa, že môže prísť k novým konfliktom najmä na Blízkom Východe, pri ktorých bude Rusko cítiť ohrozenie. Rovnako rastúce výdavky na zbrojenie spolu s agresívnou rétorikou Západu predstavujú pre Moskvu vážnu výzvu. Rusko bude pritom vychádzať z vlastnej skúsenosti posledných desaťročí a vnímať Západ negatívne. Taktiež pokúsi brániť zasahovaniu do svojich vnútorných záležitostí a politické predstavy Západu o liberálnej demokracii nenájdu takmer žiadnu podporu. Treba si uvedomiť, že ruská verejnosť je dnes ešte viac protizápadne naladená než ruská vláda a západné naratívy sa najväčšmi diskreditujú práve zahraničnou politikou západných štátov. Z pozície EÚ by bolo preto najvhodnejšie rešpektovať Rusov, aby sa sami prepracovali k takej forme vlády, ktorá im vyhovuje, aj keď forma ich štátu nemusí byť v súlade s predstavami EÚ o liberálnej demokracii.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


10 thoughts on “Braňo Fábry: Ústavné zmeny v Rusku a budúcnosť prezidenta Putina

  • 23. januára 2020 at 23:21
    Permalink

    ÚSTAVA RF BYLA SEPSÁNA CIA

    V únoru 2019 Putinův poradce Vladislav Surkov se nechal před celým světem slyšet, že v Rusku započalo STOLETÍ VLÁDNUTÍ VLADIMÍRA PUTINA, jinak řečeno, ani po smrti Putina se nepředpokládá jiný kurs vládnutí, než ten nynější, tj. v čele proamer. dolaroví miliardáři, v čele ruské Centrobanky takové vedení, aby veškeré fin. toky v RF byly výlučně podřízeny amer. soukromé Feder. rezervní bance.

    V Rusku je veškerá ekonomika a politika podřízena jen a pouze amer. diktátu. Ústava RF má od r. 1993 zakotveno ustanovení, že ruská jurisdikce ve smyslu ochrany nár. zájmů RF je PODŘÍZENA VÝLUČNĚ právnímu diktátu USA.

    Článek 13 &2 a čl. 15 &4 v Ústavě RF praví doslova toto, cituji: „RUSKÝ STÁT SE ZŘÍKÁ OCHRANY SVÝCH TRADIČNÍCH HODNOT, VČETNĚ IDEOLOGIE, A PŘIZNÁVÁ PRIORITU MEZINÁRODNÍHO PRÁVA PŘED VNITROSTÁTNÍM PRÁVEM RF.“ Konec cit.

    ZDROJ:
    https://www.kramola.info/vesti/metody-genocida/konstituciju-rossii-pisali-v-ssha

    POSTSKRIPTUM
    Takový kolaps práva na národní úrovni nenajdete ani v jediné ústavě na této planetě. Tedy, s výjimkou Putinova Ruska.

    „V následujícím seznamu jsou lidé, kteří rozhodují o osudu Ruska a přijímají zákony, jimiž žijí ruští občané. Ze státního rozpočtu dostávají velké platy a důchody (až 10 000x vyšší oproti průměru RF), hovoří z mnoha míst o vlastenectví, ale mají nemovitosti v zahraničí a pasy jiného státu“, uvedl server https://cont.ws/.

    ČLENOVÉ RUSKÉ VLÁDY:

    Místopředseda vlády Dmitrij Kozak – trvalý pobyt ve Švýcarsku.
    Místopředsedkyně vlády Olga Goloděcová – trvalý pobyt v Itálii.
    Ministr průmyslu a obchodu Denis Manturov – trvalý pobyt ve Španělsku.
    Ministr práce a sociální ochrany Maxim Topilin – trvalý pobyt v Bulharsku.
    Náměstek ministra průmyslu a obchodu Georgij Kalamanov – trvalý pobyt ve Velké Británii.
    Náměstek ministra hospodářství Azer Talibov – povolení k pobytu ve Francii.
    Náměstek ministra financí Alexej Lavrov – trvalý pobyt v Itálii.
    Murad Kerimov, náměstek ministra přírodních zdrojů a ekologie – trvalý pobyt ve Francii a na Kypru.
    Náměstek ministra kultury Nikolaj Ovsienko – trvalý pobyt v Bulharsku.

    GUBERNÁTOŘI:

    Gubernátor Moskevské oblasti Andrej Vorobjov – trvalý pobyt ve Španělsku a Izraeli.
    Alexandr Uss, guvernér Krasnojarského kraje – trvalý pobyt v Německu.
    Gubernátor Stanislav Voskresenskij Ivanovské oblasti – americká zelená karta.
    Boris Dubrovský, bývalý gubernátor Čeljabinské oblasti – trvalý pobyt ve Švýcarsku.
    Maxim Liksutov, místostarosta Moskvy a vedoucí ministerstva dopravy – kyperské občanství.

    ČLENOVÉ RADY FEDERACE:

    Valerij Ponomarev – občan Velké Británie.
    Boris Nevzorov – občan Kypru.
    Andrej Klišas – trvalý pobyt ve Švýcarsku.
    Arsen Kanokov – povolení k pobytu ve Velké Británii.
    Elena Mizulina – trvalý pobyt v Belgii.
    Alexander Babakov – britské občanství.
    Suleiman Kerimov – trvalé bydliště ve Francii.

    POSLANCI STÁTNÍ DUMY:

    Alexandr Žukov – povolení k pobytu Velké Británie.
    Andrej Goluško – povolení k trvalému pobytu ve Francii.
    Grigorij Anikejev – španělské občanství.
    Alexander Prokopjev – trvalé bydliště na Kypru.
    Ajrat Chajrullin – trvalé bydliště ve Španělsku.
    Leonid Simanovskij – občanství Izraele a trvalý pobyt na Kypru.
    Rizvan Kurbanov – trvalý pobyt v Turecku.
    Michail Šapov – povolení k trvalému pobytu pro Španělsko.
    Alexandr Kravec – trvalý pobyt v Černé Hoře.G
    Grigorij Balychin – trvalý pobyt v Černé Hoře.
    Jelena Bondarenko – povolení k pobytu v Itálii.
    Igor Lebedev – americká zelená karta.
    Vjačeslav Nikonov – občanství USA.
    Alexander Remezkov – americká zelená karta.
    Nikolai Bortsov – britské občanství.
    Otari Aršba – gruzínské občanství.

    Už je jasné, proč je nyní situace v Rusku výbušná?

    Reply
  • 24. januára 2020 at 0:17
    Permalink

    Preboha „Vašku“ veď práve preto tú reformu Putin zahájil, prečítaj si – a naozaj si prečítaj dr.B.Fábryho a nešpekuluj len tak „zbrucha“……to o čom píšeš „bolo“ a mení sa.

    Braňo píše: …“súčasná ruská ústava bola prijatá v roku 1993 v procese, ktorý sa vyznačoval mnohými kontroverziami. Ústava bola síce prijatá v referende, ale proti vôli ústavného súdu. Snahy o prijatie ústavy narazili na silný odpor najmä v parlamente a celý konflikt tak skončil občianskou vojnou. B. Jeľcinovi sa v ňom podarilo zvíťaziť vďaka podpore domácich oligarchov a ekonomických reformátorov.“… a ja dodávam, že my vieme, kto „americkým marketingom“ volieb vytiahol Jeľcina ako víťaza a znemožnil Zjuganovi stať sa prezidentom….
    Mimochodom, tá zmienka dr.B.Fábryho
    “ Prvý okruh je spojený s posilnením suverenity Ruska a to najmä cez prednosť ústavy RF pred medzinárodným právom a rozhodnutiami medzinárodných orgánov. “ = to je POSILNENIE RUSKEJ SUVERENITY – to je to, čo chce dosiahnuť Ľudová strana Naše Slovensko: veľkej krajine sa to podarí, my ai spadneme do pozície európskej kolóny úplne, ak to „nedáme“…

    Reply
    • 24. januára 2020 at 6:43
      Permalink

      Súhlasím!Mám ale problém s poslednou vetou vášho príspevku …“posilnenie ruskej suverenity-to je to,čo chce dosiahnuť ĽSNS cit.Veľkej krajine sa to podarí,my asi spadneme do pozície európskej kolóny(kolónie?) úplne AK TO „NEDÁME“….koniec cit.
      Moje pochybnosti vyvoláva slov.spojenie „ak to nedáme“ ! Aký volebný výsledok potrebuje dosiahnuť vaša strana,aby ste mohli povedať „Dáme to!“Lebo aj za predpokladu,že by ĽSNS získala vo voľbách 30% voličských hlasov (môj predpoklad je 10-13%),tak vládu neposkladá.A keď nebudete vo vláde,tak budete len ťažko niečo meniť na súčasnom vazalskom postavení Slovenska.Takto totiž dnes funguje tzv.“zastupiteľská demokracia!“Slúži len tomu aby názorová roztrieštenosť voličov pretrvávala na takej úrovni,aby sme sa nikdy na ničom nedohodli.A zjavne sa to darí!Stačí sa poprechádzať po rôznych diskusných fórach.Dnes keď sa zíde 5 ľudí-smerák,kádehák,žaluď,kotlebovec a homosexuál zo strany Socialisti.sk,tak po minúte diskusie sa pohádajú a po dvoch minútach už aj pobijú!

      Reply
      • 24. januára 2020 at 14:00
        Permalink

        Re:dubnik: To „dáme to“ som dal ako skratku práve preto, aby som už nemusel písať. Potom je to únavné čítať…ale asi musím dovysvetliť:
        Ale ja si pamätám, že v obdobnej situácii sa ocitol SmerSD v marci 2012: po páde Radičovej vlády sa Smer veľmi angažoval ľavicovo až prosocialisticky (vtedy! to dnes neplatí) a doslova „musel prečísliť“ vo voľbách ostatných: podarilo sa. Dokonca si dojednal napriek bublaniu opozície aj ústavnú väčšinu. ALE NEVYUŽIL TO!
        Dnes je Ľudová strana Naše Slovensko v analogickej situácii. A nepíšem to kvôli propagácii: je to vážne: všetci ju chcú izolovať, ale pritom ĽSNS sa tak zmenila, že spolupracuje so 4 ďalšími stranami, ktoré by samostatne vo voľbách prepadli, je to spektrum od ľavicovej Priamej demokracie, národno-konzervatívnej Národnej koalície, cez KDH ŽP a dosť pravicovú Doma dobre. Má potenciál, ľudia si môžu vybrať. A PREČÍSLIŤ ostatných. (Len ako predseda Spolku národohospodárov Slovenska môžem potvrdiť, že takú názorovú demokraciu pri pracovných stretnutiach Programovej komisie som nezažil už dlho, ale pritom čo sa dohodne, tam je tvrdá disciplína v postupe).
        Široký názorový rozsah, ale pritom spoločný jednotný postup – to môže zafungovať pre konsolidáciu spoločnosti rovnako ako pre posilnenie štátnosti a hospodárskej suverenity. Dobre zorganizovaná a fungujúca vláda je preto „na spadnutie“… a tie reči o „fašizme“ preboha – ak naši vládni predstavitelia a verchuška nereagovali na prevrat na Majdane v Kyjeve, ani na Odeský pogrom 2.mája 2014, ani na tanky a lietadlá ostreľujúce Donecké medzinárodné letisko a Donbas, tak kto je tu „za fašistu?“ Celé Pobaltie i Kyjev máte horších od Kotlebovcov…ale nám hrozí riziko, že sa ponoríme hlboko ako kolónia a rozpustíme ako Veľká Morava po roku 907 n.l.
        Preto si vážim tento analytický článok Braňa Fábryho – aj nám treba zákonnou ústavnou cestou a otvorením jednaní tam kde sa dá s EÚ získať suverenitu zákonov NRSR nad zahraničnými. A preto treba to prečíslenie – tak ako v hokeji – dvojciferne vysoko.

        Reply
        • 24. januára 2020 at 14:58
          Permalink

          Re:Peter Zajac-Vanka !
          Držím palce! Ale som realista a pozerám sa na výsledky volieb pre vami spomínanú 4-koalíciu pronárodných strán dosť skepticky.Ak sa stane zázrak a ĽSNS získa vo voľbách toľko hlasov,že jej to umožní postaviť „jednofarebnú“vládu,tak by som si potom neprial byť v Kotlebovej koži.Nie len domáci renegáti,ale celý tzv.“vyspelý svet“Bruselom počnúc, cez Washington až po ostrovný štát Palau by sa vrhli na Slovensko.Kotlebu by okamžite označili za tyrana a despotu a podporovateľa terorizmu. S najväčšou pravdepodobnosťou by ho čakal osud Solejmáního a v jeho aute by mu pod zadok uložili takú nálož,že na mieste výbuchu by vznikol kráter,ktorý by po naplnení vodou mal rozmery len o niečo menšie ako Oravská priehrada.Bolo by ale dobre.keby tých kotlebovcov sedelo v NR SR toľko, ich názory nemohli byť by ostatnými stranami ignorované.

          Reply
          • 24. januára 2020 at 16:16
            Permalink

            Re:dubnik: Áno, uvažujete realisticky v duchu slovenského „nedá sa!“.
            1. Nevie sa ale, aký bude svet v roku 2020, po Brexite, ako bude ekonomický vývoj, medzinárodná situácia: zaoberať sa „malým Slovenskom“ bude hlavne Čaputová, Kiska a všetci, čo neuspeli vo voľbách…nie Putin, Merkelová, Macron,Netanjahu či Trump – budú spotení dosť zo svojich trablov;
            2. Určite vznikne situácia, ktorú práve tu na tejto webstránke môžeme nazvať „kontrarevolúciou“ – práve „progresívne sily“, kvázidemokrati, liberáli a zástancovia globálnych integrácií a smerovaní sa budú snažiť o nepokoje, o štrajky, o „venezuelský“ scenár: videli sme to nakoniec, že sa to dá – i uprostred mesta ako Kyjev 2014, Odesa 2014, Doneck a Luhansk 2014 dodnes,…som poučený profesorom histórie, že práve tie bohatšie vrstvy Veľkej Moravy zradili a majetné kniežatá so slovenskými rodokmeňmi sa ľahko vzdávali novej vojenskej sile…ale poučení týmto, potom už kapitanáty za čias Osmanských výbojov udržali Slovensko pokope, boli sme dokonca európskou hranicou s výbojnými Osmanmi:
            Takže to nie je „O Kotlebovi“ :Záleží iba na tom, či slovenská spoločnosť bude chcieť samostatne existovať, alebo to už vzdala: v auguste 1944 to nevzdala a bolo SNP…

            3. Národohospodári Slovenska za každého režimu vedeli usporiadať hospodárstvo: v 90.rokoch sa kontinuita prerušila a po 2004, keď na chvíľu prestali existovať: odrazu sme sa my prispôsobovali „trhom“ a cudzí investori „nám dávajú prácu“ …pokiaľ nedôjde k násilnému prevratu formou „slniečkových revolúcií“, práve hospodárske úsilie vlády v neistých dobách 2020 môže výrazne Slovensku pomôcť podchytiť a kontrolovať opäť svoje hospodárenie – a očakávajme, že za všetky krízové prejavy v SR v 2020 (prepúšťanie, problémy bánk, sociálne otrasy v EÚ prenášané sem k nám, mimoriadne situácie …) budú obviňované vládne strany, ktoré vzniknú po voľbách.
            To je realita. Tu nebude zápas ľavica x pravica. To bude zápas o koloniálne vyslobodenie sa, aby sme mohli sami riadiť svoju ekonomiku. Rozumiem vašim obavám…

  • 24. januára 2020 at 10:29
    Permalink

    Docent Fábry otvára (zasahuje) do diskusie, či odpor voči súčasnému dekadentnému režimu potrebuje osvieteného vodcu alebo viac demokracie. Keďže režim propagandisticky ovláda verejnosť je zrejmé, že ohroziť ho môže len partizánsky boj ( a netreba vyhadzovať do povetria mosty, postačuje detronizovať režimnú propagandu) alebo politická iniciatíva osvieteného vodcu (Mečiara, Putina, Fica, Tenga). Skúšku z osvietenosti však títo lídri skladajú aj schopnosťou demokratizovať spoločnosť. Mussolini i Hitler sú toho dôkazom ( spojenie s kapitálom, z nich urobilo neovládateľné monštrá – vojnových zločincov) . Podobne sú (boli) ohrození aj súčasní neposlušní lídri. Oligarchovia určujú veľkú časť ich politiky. Môžu sa ich však reálne zbaviť? Som náchylní interpretácií, že tak, ako Lenin využil zlato sionistických bankárov na úspešnú revolúciu, aj oni majú možnosť využiť podporu sionistickej oligarchie na zmenu. Paradoxne sú ohrozovaní „ulicou“, ovládaanou médiami, tretím sektorom a ambicióznymi mladíkmi, rozoznávajúcimi „príkazy doby“. Čo s tým? Len „step by step“ budovanie demokratickej spoločnosti. Rozmnožovanie ostrovčekov pozitívnej deviácie, posilňovanie suverenity (presadzovanie autentických záujmov).

    Reply
    • 24. januára 2020 at 19:46
      Permalink

      Viete p.Janošovský,prevratných zmien a dejinných zvratov dosahovali vždy národy pod vedením výraznej osobnosti -vodcu.Raz za čas,veľmi zriedka ale predsa,sa niekde vo svete narodí výnimočný človek,ktorý dokáže strhnúť za sebou národ,vnuknúť mu svoju ideu lepšieho života, postaviť sa mu do čela a viesť ho za naplnením tej idei.História je plná takýchto osobností ktoré „preslávili“ svoje národy či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle toho slova.V Rímskej republike bolo pravidlom,že ak ríšu ohrozil vnútorný alebo vonkajší nepriateľ,tak jeden z konzulov na návrh senátu vymenoval na pol roka diktátora,ktorému odovzdal všetky právomoci nad vojskom aj impériom.Diktátor zjednal nápravu a vrátil svoje právomoci senátu.Tak si myslím,že aj Slovensko by dnes nutne potrebovalo osobnosť,nazvime ju hoci aj „vodcom“,ktorá by dokázala zjednotiť slovenský národ,lebo len slepý a ten kto vidieť nechce nevidí,že suverenita a svojbytnosť Slovenska je dnes
      celkom zjavne ohrozená.Maďari majú svojho Orbána a bránia sa.Rusi majú svojho Putina a tiež sa bránia.Poliaci majú svojho Kaczyňského a dokážu vzdorovať bruselskému diktátu.A k Orbánovi tak isto ako ku Kaczyňskému môžeme mať stovky výhrad…..len si myslím,že tie výhrady musíme dnes odsunúť aspoň na čas bokom.Lebo tak ako sa denacionalizácie a straty svojej identity obávajú Maďari a Poliaci,tak by sme sa tejto hrozby mali obávať aj my!Ak sa však pozrieme na našu politickú scénu,tak široko-ďaleko nevidno žiadnu, v slovenskej politike etablovanú politickú stranu s lídrom,ktorý by dokázal osloviť Slovákov aspoň tak,ako Orbán Maďarov.Naše politické strany sa rujú medzi sebou ako svorka psov o ohryzenú kosť a ani nevidia,že sa ku nim blíži niečo,čo zožerie nie len národ ale aj ich samotných. V strane Smer-SD v súčasnosti vládne predvolebné prímerie,ktoré sa celkom určite skončí voľbami.Potom sa znovu rozhorí boj medzi priaznivcami OldLeft a NewLeft.Myslím,že zvíťazia probruselskí „eurosocialisti“,Fico podľa mňa rád odkráča do politického dôchodku a Blaha?Bohvie ako a kde skončí.Odchod obidvoch z politiky bude stratou pre Slovensko – si myslím ja.ĽSNS tiež nedáva nádej,lebo nie je dostatočne kádrovo vybavená,má nulový koaličný potenciál a odradzuje najmä starších voličov svojou minulosťou,keď sa jej členovia prezentovali adoráciou „Slovákštátu“,J.Tisa a príslušníkov Hlinkových gárd.Takže žiadny „vodca“a už vôbec nie „osvietený“ sa k potešeniu slovenských a zahraničných pseudo demokratov,demokratúrnikov,progresívcov,homosexualistov,genderistov,žaluďov,čiernoprdelníkov a multikulturalistov – nechystá uchopiť moc lebo takého u nás jednoducho niet.Už len jeden mesiac a všetko bude jasnejšie.Žiaľbohu, po skúsenosti keď si tento národ dokázal zvoliť za prezidenta ľudí ako je Kiska a Čaputová,to po voľbách vôbec nevidím so smerovaním Slovenska ružovo.

      Reply
  • 24. januára 2020 at 11:52
    Permalink

    „Múdra“ vláda elít nie je podľa mňa koncept na zahodenie.

    Domnievam sa, že v praveku a staroveku, keď najvyššou spoločenskou formou bola obec alebo kmeň, ľudia prišli na to, že je pre spoločenstvo výhodné, keď ho riadia tí najschopnejší a najskúsenejší z nich, pod dohľadom celej občiny. Ak (by) sa vodcovia previnili tým, že by chceli na úkor spoločenstva získať pre seba výhodu ( po dnešnom korumpovali ), občina by s nimi urobila rýchlo krátky proces.

    Preto koncepciu vlády ľudu, alebo robotníckej triedy, veľmi nepovažujem za liek na nešváry doby, pretože vnímam ich jasné obmedzenia. Mali by sme sa obrátiť na vedomostnú spoločnosť, teda na vládu elít z radu odborníkov s tým, že je potrebné rozpracovať koncept transparentnosti ich konania pred verejnosťou ( robotníckou triedou, ktorá by vykonávala dohľad nad vládou elít ).

    Súčasný svet si zakladá na odbornosti, no koncepcie spoločenskej kontroly/ dohľadu nad nimi nie sú na takej úrovni, na akej je odbornosť. Žijeme však v dobe výpočtovej techniky, blíži sa doba umelej inteligencie neskôr aj nezávislej samostatnej inteligencie. Túto treba využiť a dať ju do rúk „plebsu“, aby vykonávali dohľad nad vládou a rozhodovaním elít.

    Takáto „spoločnosť kontrolovaných elít“ sa mi javí ako efektívnejšia a vyššia ako (údajná) demokracia, kde je väčšia pravdepodobnosť chybných rozhodnutí.

    Reply
    • 24. januára 2020 at 17:46
      Permalink

      Nuž stereotypy politiky ( hlúpa vláda ľudu, múdra vláda elít) rúca realita. Prezidentovi Husákovi nesiahajú Kováč s Kiskom ani po členky. Alebo porovnajte premiéra P. Colotku či J. Lenárta s J.Moravčíkom či profesorkou Karafiátovou… Jeden z mojich priateľov ma vždy nútil „radiť sa“, s poznámkou „viac hláv, viac kapusty!“ Skutočne reálna demokracia je vždy múdrejšia než jeden „vyvolený“…Súhlasím, že v súčasnom stave debilizácie spoločnosti by vláda „ulice“ (Poliačkovej či Matovičovej) bola katastrófou. Preto sa musíme spoliehať na osvieteného lídra. No, ako malý národ, nemáme dosť síl na riešenie perónistických úletov lídrov za zenitom. Musíme, a tu tiež súhlasím, spoliehať na občinovú múdrosť! Naviac blížime sa k digitálnej civilizácii, kde demagogických politikov vystriedajú „chip“-y a matice programov. Viem si predstaviť už dnes, že by podľa humánných zákonov súdili softwearové kaapacity. Naformulovať návrhy sporných strán sa dá, dá sa aj spracovať dôkazy. Porovnať ich so zákonmi je „malina“. Nateraz tomu bráni korupcia právneho systému – polície, prokuratúry, súdov,advokátov a exekútorov. Chráni ich, že politici ich potrebujú na svoje utilitárne záujmy a dividendy z tohto systému sú najväčším profitom miestnych elít (bankové výnosy, obchodné marže a zisky farmapriemyslu sa vyvážajú)t

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: