Centralizovaná hierarchická moc politickej oligarchie

Pred rokom sme v Slobodnom vysielači (SV) spolu kolegom Tiborom Moravčíkom v sérii relácií Vzdelávanie pre dospelých podrobne analyzovali zhubnosť hierarchickej moci na prekarizovaný pospolitý ľud. Po sérii relácií predpokladáme, že takmer každý uvažujúci poslucháč SV vníma, že hierarchické dejiny civilizácie ukazujú to, že korene politickej moci sú spojené s fyzickou a vojenskou silou, neskôr aj psychickým násilím. Tak ako v minulosti, aj v súčasnosti si panovníci násilne uzurpujú „cudzie“ územia, ľud a prírodné zdroje. Počas celých dejín civilizácie (počas posledných cca 5000 rokov) oligarchickí vládcovia na rôznych úrovniach nútili a nútia ľudí násilím pracovať, aby si oni mohli viesť slobodný a bezstarostný život.

    Centralizovaná oligarchická politická moc potláčala a potláča násilím pospolitý ľud, či už fyzickým, alebo psychickým, ktorý ju akokoľvek ohrozoval alebo ohrozuje aj v súčasnosti. Oligarchia si násilím uzurpovala prírodné zdroje a po ich ovládnutí získala politickú moc a v svoj prospech zmanipulovala legislatívu. Na základe historicky nelegitímne „prijatých“ zákonov hŕstkou samozvaných uzurpátorov sa „vyvolení“ vyniesli na vrchol hierarchie. Toto násilie sa tiahne ako čierna niť históriou ľudstva. Indoktrináciou bola pospolitému ľudu „naprogramovaná“ myšlienka, že „zákon“ a poriadok je viac, než ľudská dôstojnosť, viac než sloboda, viac než ľudský život! Dnes už mocným globalizovaným oligarchom vôbec nezáleží ani na tom, že prostredníctvom násilia a sankcií uplatňovaných zákonov je ľudstvo na pokraji svojho zániku… Preto tento štátne alebo globálne centralizovaný oligarchicko-hierarchický systém je potrebné zmeniť od základu, pretože nevznikol historicky prirodzene, ale násilím. Ak veríme historickým faktom z učebníc a kníh tak, ľudia „nemali inú možnosť“.

    Centralizovaná hierarchická oligarchia potláča duchovno a slobodu, aby si zachovala svoju moc. Vnucuje ľuďom svoje „hodnoty“. Čím je hierarchická mocenská pyramída vyššia, tým je jej základňa širšia, teda tým menej záleží egregoru (1) moci na živote jednotlivca. Z vieroučných a psychologických kníh človek vníma vnútornú hierarchiu, čo znamená, že jeho vnútornej trojici vládne hlava. Taký človek vníma okolitý svet obdobne a všetko okolo neho je usporiadané hierarchicky. (2) Čím vyššie stojí človek na hierarchickom rebríčku, tým viac energie egregoru moci sa v ňom koncentruje. Zároveň tým zreteľnejšie sa u neho začnú prejavovať vlastnosti človeka daného systému, stáva sa na ňom závislý so všetkými dôsledkami na osobnosť, lebo ľudia sa menia pod tiažou mocenských štruktúr. (3)

    V celých dejinách, počas ktorých existuje civilizácia, bolo vypracovaných mnoho spôsobov, ako z človeka urobiť nevoľníka. Hierarchia podporuje finančnú oligarchiu, vytvára otrokov a chudobu. Preto sa všetky známe formy vládnutia usilujú o vybudovanie globálnej civilizácie otrokov. Vytváranie globálneho systému je vždy sprevádzané s páchaním násilia na najbezbrannejšej časti spoločnosti. Mocenský centralizovaný hierarchický princíp stojí na jednej strane na psychológii otroka a na strane druhej na úsilí upevniť si svoje postavenie na úkor druhých. Vzniká paradox, že ak sa niekto skláňa pred autoritami, bude sa zároveň snažiť si aj niekoho podriadiť a prevýšiť druhých, aby neostal na spodku hierarchie, po ktorom každý šlape… Komplex otroka, ktorý človek v sebe má, ho núti stúpať po hierarchickom rebríčku a usilovať sa o vládu nad ostatnými. (4) Otrocká a konzumná spotrebná psychológia plodia chudobu, zločinnosť a korupciu. (5)

    Centralizovaná hierarchická oligarchia buduje byrokraciu určenú na výber daní, kontrolu dodržiavania zákonov a ich presadzovanie do života. Rozumie sa tým premyslený systém polície, súdov, úradov a inštitúcií. Ich námezdní zamestnanci sa úzko špecializujú na konkrétne činnosti a sú od seba dômyselne izolovaní informačne a komunikačne.

    Mocenské štruktúry možno rozdeliť do 3 stupňov hierarchie moci:

  1. Viditeľní, známi vodcovia a vládcovia  (zvolené vlády, parlamenty, kráľovské rody…)
  2. Neznámi (tajní) vládcovia (obvykle vodcovia určitých tajných združení ako napr. mafie, slobodomurári a pod.)
  3. Neviditeľné egregory z jemno hmotných vrstiev. (6) (napr. „neviditeľná“ ruka trhu, „nervózne“ finančné trhy)

    Na prvý pohľad vyššie uvedené, spolu s prečítaným z politicko-ideologických kníh z čias socializmu, v nás evokuje predstavu, že sa jednalo výlučne o otrokárske, feudálne a kapitalistické zriadenie a pravicové strany, ale nie je tomu tak. Základným ideologickým problémom tzv. „radikálnej“ komunistickej ľavice sa stalo dogmatické chápanie marxizmu-leninizmu (ďalej M-L) ako „komunistického“ Svätého písma. Tým sa súdruhovia dostali pod silný mentálny paradigmatický blok, ktorý im nedovoľujú prekročiť „Leninov tieň,“ hoci sa veľmi výrazne zmenila doba. Komunisti v zmysle Leninovej dogmy (tézy?), zverejnenej v práci „Čo robiť“ v r. 1902, túžia sa stať revolucionármi z povolania. V. I. Lenin revíziou „Marxovho učenia o revolúcii položil jednostranný dôraz na tzv. subjektívneho činiteľa a schopnosť revolucionárov z povolania vyvolať a doviesť sociálny prevrat do úspešného konca“. (7) Aj keď bol V. I. Lenin veľmi ostro vyhranený voči cirkvi, veľmi verne skopíroval náboženskú cirkevnú hierarchiu a schopnosti jej „pomazaných duchovných“, ktorých nahradil revolucionármi z povolania (ďalej RzP), aby kázali jeho revolučné evanjelium, ktoré má spasiť ľudstvo. Centralizovaným hierarchickým usporiadaním komunistickej strany sa RzP túžia dostať na vrchol politickej hierarchie aj v 21. storočí, našťastie, bez akejkoľvek podpory proletariátu. Ich osobné ambície a túžby po bezprácnom živote im  zabraňujú uvažovať v iných intenciách ako vo  veľmi podobnom, prísne hierarchicky centralizovanom duchovenstve v katolíckej cirkvi. Podobne ako katolícky klérus, veriaci v  pápeža, nedokáže myslieť mimo to, čo pre nich určí Učiteľský úrad vo Vatikáne, tak aj RzP dogmaticky veria v Leninove spisy.

Ak sa pozornejšie, objektívne a bez zaujatia či nadržiavania pozrieme na ideológiu M-L, tak sa v podstate jednalo len o Leninovu veľmi radikálnu revíziu marxizmu, ktorú veľmi ostro kritizovali ortodoxní marxisti ako napr. Rosa Luxemburgová. Leninom bola v r. 1903 spôsobená schizma (rozkol v Sociálnodemokratickej strane, ďalej SDS), kedy sa odtrhla väčšina (boľše) od SDS Ruska, lebo sa mu nepodarilo presadiť jeho dogmy v celej SDS. Dogma M-L hovorí o tom, že „socializmus je prechodným obdobím medzi kapitalizmom a komunizmom“, ale dejinné udalosti sú úplne iné. Skúmaním histórie za posledné storočie zisťujeme, že táto dogma sa stala poverou (vierou v neuskutočniteľné a vyfantazírované túžby). Paradoxne zisťujeme fakt, že komunistické a národné socializmy boli len prechodovým obdobím medzi raným kapitalizmom a globálnym ultraimperializmom. Nikde ani v náznakoch nebola vybudovaná žiadna komunistická spoločnosť, ak si odmyslíme cirkevné a náboženské komunity (protestantské, husitské, anabaptistické či židovské – v izraelských kibucoch). Tieto komunity neboli komunisticky centralizované, ale komunitaristicky decentralizované! Čím sa (asi len zdanlivo) tzv. „revolucionári z povolania“ (= červená šľachta) dostávajú do začarovaného kruhu či gordického uzla, ktorého preťatie riešia na politbyre kolaboráciou s triednymi nepriateľmi. Nič nie je presvedčivejším dôkazom o tom ako posledná kandidátka KSS (2016), kde sa na popredných miestach objavili konatelia spoločností, právnici, exekútori, podnikatelia a iné indivíduá, ktoré vykorisťujú a na poplatkoch zdierajú prekarizovaný ľud. Niet ani najmenších pochýb, že na politbyre došlo k zabetónovaniu formou tzv. oligarchizácie politickej moci v rukách novej červenej šľachty, ktorá ovládla finančné zdroje a ich kontrolu, prispôsobuje si stanovy a utajuje dôležité informácie, pričom centralisticko-hierarchicky ovláda subordinované stranícke organizácie ako svoje poslušné výkonné nástroje. Lenže žiadna železná (Goetheho železný zákon…) nevyhnutnosť ani rozumová prešpekulovanosť nezariadi cez RzP nastolenie novej formy socializmu! Ani nenastane nový komunistický zlatý vek ľudstva, v ktorý intuitívne (a zrejme aj naivne) veril Marx v počiatkoch kapitalizmu. Ako správne píše doc. L. Hohoš, zatiaľ „nedisponujeme bez ohľadu na výmysly intelektuálov uceleným projektom novej spoločnosti, ktorý by ako normatívny ideál bolo treba ´iba´ uviesť do praxe“. Lenže na druhej strane ani „nevzniká alternatívna ľavicová strana, ktorá by sa nebála otvorene povedať, že sa orientuje na budúcnosť a teda je stranou antisystémovou!“ Na druhej strane to neznamená, že sa nebude usilovať aspoň o čiastkové politické riešenia v prospech prekarizovanej nižšej strednej triedy a spodných prevažne nezamestnaných tried tzv. lumpenproletariátu, ktorým tak pohŕdal Marx. Nakoniec to imanentne „zaklincoval“ v r. 1902 V. I. Lenin v dogme o vedúcej úlohe RzP, ktorých nepracujúci lumpenproletariát nemá prečo, a ani z čoho platiť. Tak ho ani nevedia využiť pre svoj blahobyt (ako zdroj ich platov) v permanentnej latentnej fáze na „štábe politbyra“ ÚV. Nevedia ho ovládnuť do takej miery, aby ich poslúchal, a ani ho zneužiť na to, aby im s nasadením zdravia a života vybojoval revolúciu a dostal RzP na vrhol novej mocensko-politickej hierarchie, ak mu nič nedajú na jeho živobytie a ani nechcú pre neho nič urobiť!

    Veľmi výstižne poukazuje doc. L. Hohoš na fakty, ale najmä na dôvody krachu socializmu a sociálneho štátu vzdaním sa triedneho boja za práva pracujúcich.  Záverom sa preto plne zhodneme s doc. L. Hohošom, ktorý výstižne píše: „Marxisti však mali pravdu v tom, že welfare state (sociálny štát) neznamená koniec triedneho boja za oprávnené záujmy nižšej strednej triedy a spodných tried.“  Veľmi výstižne píše K. Marx v Kritike Gothajského programu, vychádzajúc z prác ekonómov a ekonomických podmienok: „Socializmus nemôže zrušiť biedu, ktorá je podmienená prírodou (obmedzenými zdrojmi), ale ju len zovšeobecniť, rozdeliť ju rovnomerne po celom povrchu spoločnosti!“ Ale ak bude hranica „egalitárnej chudoby“ pri súčasnej výkonnosti ekonomiky na úrovni cca 1000 € a priemernej mzde 900 €, tak to bude fajn životná úroveň v porovnaní so súčasnou minimálnou mzdou na úrovni cca 405 € a súčasnou hranicou chudoby cca 347 €. Je to aj teraz možné za predpokladu, že sa zisk nevyvezie do daňových rajov, ale zostane na preinvestovanie v regiónoch a ako odmeny pracujúcim. Na to nepotrebujeme ani revolucionárov z povolania, ani nimi nastolený štátny socializmus! Ale len zdravý rozum, zmysel pre spravodlivosť a odvahu radikálne zmeniť spoločenský systém na decentralizovaných, nehierarchických a  egalitárnych všeľudových princípoch.


1 Nekrasov, A.: Egregory. Strážní andělé?, Eugenika,  1. vydanie,  Bratislava 2010, s. 67

2 Ibid s. 151

3 Ibid s. 220

4 Ibid s. 217

5 Ibid s. 219

6 Ibid s. 145

7 Kulašik, P.: Dejiny politického myslenia, UMB, Banská Bystrica 1995, s. 108


Foto: David Blackwell., CC

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *