Cirkevná náuka o rodine … a iné mýty

Zdieľaj článok:

Kedysi dávno čakali nádejní svokrovci, že budem chodiť do miestneho svätostánku na predmanželskú náuku. Pokúsil som sa, no už pri prvej návšteve sme sa zhodli s vtedajším miestnym duchovným, že nebudeme hrať navzájom komédiu – on sa nepokúšal moju maličkosť učiť o rodine a ja som mu na oplátku pomohol pri rôznych spoločenských aktivitách, ak to bolo v mojich silách.

Všetko nakoniec skončilo inak, ale to sem nepatrí. Podstatou mojej dnešnej úvahy je jedna otázka – ako môže učiť o rodine a vzťahoch niekto, kto to vlastne nepozná inak, než z knižiek ? Každý namietne, že aj duchovný obvykle vyrastal v nejakej rodine a budem s jeho názorom súhlasiť. Lenže rásť s rodičmi a žiť v partnerskom vzťahu, to sú dve rôzne veci. A povedal by som, že príliš odlišné, aj keď sa to na prvý pohľad môže javiť inak.

Celibát

Bez zbytočnej omáčky alebo rituálnych tancov okolo tejto otázky to poviem na rovinu – celibát pokladám za nezmysel, ktorý nemá navyše žiadny reálny základ. Navyše si myslím, že množstvo sexuálnych škandálov by nikdy nevzniklo, ak by tento inštitút neexistoval.

Pokladám za úplne normálne, že dospievajúceho alebo dospelého muža priťahuje opačné pohlavie, je to súčasť života. Môžeme si zakazovať, čo len chceme, ale prírode a jej zákonom sa nakoniec musíme podvoliť. Ak to neurobíme a snažíme sa o niečo neprirodzené, sú výsledkom len problémy. Či už osobné alebo spoločenské.

Písmo sväté alebo dobrý človek

Byť dobrým človekom je náročná a možno aj nesplniteľná úloha. Sme ľudia, robíme chyby a či sa nám to páči alebo nie, každý niekomu v živote ublížime. Rozhoduje len jedno – úmysel. Pravidelne vidím mnohých cupkať do svätostánku a citovať rôzne state z biblie, ale o mnohých by som povedal, že ich človečenstvo začína a končí na prahu svätostánku. Sotva ho opustia, sú síce sami sebou, ale sotva – ľudia. A už vôbec nie – dobrí.

Myšlienka je krásna vec, ale zbytočná – ak sa ľudia riadia všetkým možným, len nie myšlienkou. Presnejšie – dobrou myšlienkou. Ktosi povedal, že aj vo väzení nájde viac poctivejších a slušných ľudí, než v predných laviciach počas bohoslužieb. Ktovie … pravdou ostáva, že s väčšinou ľudí v predných laviciach by som si ani pohľad nevymenil. Lepšie byť zlým kresťanom, než pokrytcom.

Ako s výchovou o rodine ?

Celibát je nezmysel. O rodinných radostiach i strastiach by mali učiť ľudia, ktorí ich poznajú. Z vlastnej skúsenosti, nie z nejakej cirkevnej dogmy, ako by to asi malo vyzerať. Máločo v živote človeka vyzerá tak, ako si predstavuje. A nič na tom nezmenia ani záplavy peňazí. Aj vtedy si ľudia len kúpia ilúziu … a realita je často horšia, ako tie najhoršie predstavy.

Základ vzťahu k rodine sa buduje v detstve, skúsenosti sa získavajú vo vzťahoch formou pokus-omyl. Kto tým neprejde, nevie o rodine nič, alebo veľmi málo. Príliš málo, aby mohol o nej iných učiť.

Ak niekto hľadá príčiny cirkevných sexuálnych škandálov, sú práve v skostnatelých základoch cirkvi. V zásade nič a nijako nemeniť, čo vydržalo tisícročia, vydrží aj ďalej …. na tej zásade nie je nič zlé okrem toho, že nie sme v stredoveku, keď stačilo v tme ukázať na horiace oči vlka pri okraji lesa a vykríknuť – diabol ….

Ak chce cirkev riešiť problémy iných, mala by najprv vyriešiť tie vlastné. Nemôžeme ospevovať dokonalosť človeka len preto, že pri jeho problémoch a omyloch vždy odvrátime hlavu, alebo mávneme rukou. Skôr či neskôr opadne pozlátko každej pretvárky a ukáže sa pravda v plnej nahote.

Nebojuj so životom a nehľadaj dokonalosť

Život si treba užiť s dobrým i zlým. Život je síce smrteľnou chorobou, ale jej priebeh môže byť krásny. Vždy to záleží od nás a nášho postoja. Kto sa neocitne na dne, nemôže vystúpiť na vrchol. A tak je to aj s rodinou.

Kto chce o rodine učiť, mal by ju najprv poznať. Ak sa odbúrajú dogmy, môžu dobré myšlienky zmeniť svet a ľudí k lepšiemu.

Keď kňazom dovolia byť ľuďmi, budú môcť učiť ľudí. Pokiaľ však budú spútaní dogmami a nezmyselnými obmedzeniami, sotva naučia ľudí niečo užitočné. A o rodine už vôbec nie.

Rodinu a jej podstatu spoznáte v najťažších chvíľach. Vtedy poznáte aj cenu vlastného života. Kto neprejde peklom, nemôže spoznať raj. Kto tým neprešiel, nemôže odovzdať skúsenosti iným.

Cudzinec

Obrázok: Mikuláš Galanda – Slovenská rodina , CC