Krompachy/Bratislava 19. februára (TASR) – Pri pamätníku „Obetiam padlým na týchto miestach v boji za prácu a chlieb“ si v Krompachoch každý rok pripomínajú tragické udalosti z roku 1921. Zákrok četníkov proti účastníkom demonštrácie vyústil do krviprelievania, pri ktorom zahynuli šiesti ľudia a ďalších 14 bolo zranených. V nedeľu 21. februára uplynie od Krompašskej vzbury, ktorá sa nazýva aj vzburou hladu, 100 rokov.
Pred budovou závodného konzumu Krompašskej pohornádskej účastinnej spoločnosti, v tých časoch to bol najväčší hutnícky podnik na Slovensku, čakala v pondelok 21. februára 1921 na prídel potravín skupina žien robotníkov. Od úradníkov sa však dozvedeli, že už aj tak nízky prídel múky bude znížený z dvoch kilogramov na 1,8 kilogramu na mesiac a navyše prídel čiastočne nahradili len kukuričnou múkou a krupicou. V snahe vyjednávať sformovali delegáciu, ktorú vyslali za riaditeľom krompašských železiarní.
Zatiaľ čo delegácia nespokojných žien rokovala s vedením železiarní, vedúci zásobovacieho oddelenia privolal četníkov, ktorí začali zhromaždené ženy brutálne rozháňať. Konflikt sa vyhrotil až do takej miery, že robotníci, ktorí prišli brániť svoje manželky, zabili dvoch vedúcich pracovníkov železiarní, na čo vydal veliteľ četníkov rozkaz strieľať. Na dlažbe železiarní zostali ležať štyria mŕtvi robotníci, ďalší 14 boli zranení.
Robotníci súčasne zastavili prácu v celých Krompachoch, keď štrajkovali až do 17. marca 1921. Generálnym štrajkom ich podporili pracujúci v Slovinkách, Gelnici, Smolníku a v Prakovciach. K protestom došlo aj v Košiciach, Banskej Bystrici i v ďalších mestách.
Na druhý deň po krviprelievaní bolo vyhlásené stanné právo. Četníci zadržali 64 robotníkov, ktorí boli neskôr odsúdení na viacročné väzenie.
Krompašská vzbura a dôsledky veľkej hospodárskej krízy vyvrcholili až do zastavenia výroby v tamojších železiarňach, pričom v roku 1923 fabriku demontovali. O prácu prišli stovky ľudí, nastalo obdobie vysťahovalectva a biedy.
Na motívy tragických udalostí v Krompachoch, ktoré našli široký ohlas v celej Československej republike, bolo napísaných viacero kníh a v roku 1971 vznikol na motíve rovnomennej drámy Jána Skalku tiež televízny film režiséra Igora Ciela nazvaný Krompašská vzbura.
Ale tatiček Masaryk je ospevovaný ako svatec.
Za tatíčka Masaryčka chodili deti do školy bosé (ako aj môj starý otec, ročník 1916) a nezriedka aj hladné, v zime museli žiaci nosiť na zakúrenie v škole drevo z lesa a v chudobných dreveniciach s veľmi skromným vybavením domácnosti sa tiesnilo aj 10 ľudí.
Nehovoriac už o tom, že predovšetkým na vidieku sa jedávalo zo spoločnej misy, takže o nejakej hygiene sa ani nechyrovalo. Otcovia rodín boli nútení vandrovať za chlebom ako drotári, nezriedka aj do USA či Argentíny. Doma nechali ženu s X deťmi, ktoré de facto ani nepoznali svojho otca.
Streľba do štrajkujúcich robotníkov bola teda logickým vyvrcholením masovej nespokojnosti so sociálnymi podmienkami v prvej ČSR. Mocipáni nechceli vidieť utrpenie a biedu, ktorú sami spôsobovali a za ktorú boli zodpovední.
Ďalšie významná vzbura na Slovensku bola v Košútoch a v severných Čechách sú známe štrajky a vzbury v Moste a Duchcove.
Glorifikovať takúto dobu môžu iba neempatickí blázni. Pre chudobinu to boli veľmi zlé časy, doslova očistec.
Ešte dodatok – ako pubertiakovi mi ešte aj starká z otcovej strany, ročník 1925, spomínala, ako ju, spolu s ostatnými deťmi, bili ostrím pravítka do roztvorenej dlane na hodinách náboženstva, keď sa nenaučili nejakú zbytočnú modlitbu. Povedala mi, že prvorepublikový kapitalizmus priniesol bežným občanom doslova ľudské utrpenie po všetkých stránkach.
Chodila do školy v Čirči pri Starej Ľubovni, ako 21-ročná sa vydala na Moravu, kde zostala žiť.
Aj dnes sú na Slovensku deti , ktoré nikdy neboli v cukrárni, na kúpalisku , v kine , ,ktoré nemajú doma jedinú knižku hoci by ju chceli . Ich jediným previnením je , že sa narodili do chudoby a podľa dnešnej antisociálnej vlády je to ich chyba a majú sa viac usilovať vid vyjadrenie Sulíka . Ešte šťastie , že máme sociálnu pani prezidentku , ktorá zabezpečila cez Potravinovú banku 170 ton potravín čo oznámila s veľkou pompou , to že predtým bez výčitiek podpísala antisociálny zákonník práce ticho zamlčala .