Erik Germuška: Koronakríza potvrdila nutnosť obnovovania sebestačných národných štátov

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Dr. Erik Germuška vo svojom druhom článku pre DAV DVA, pôvodne publikovanom aj pre Literárny týždenník.

Geopolitika, koronavírus a zmatkovičovanie

Parlamentné voľby na Slovensku jasne potvrdili trend rastúceho vplyvu cudzích, no najmä treťosektorových inštitúcií. V súčasnosti sme svedkami úsilia o demontáž suverenity Slovenska, a to nielen v ekonomickom ponímaní, ale aj v psychologickej rovine. Ekonomická, potravinová a bezpečnostná závislosť Slovenska bola už dlhodobo evidentná, no v plnej nahote a v absolútnom svetle tento fakt odhalila koronavírusová kríza. 

V týchto dňoch sme dokonca prišli na to, že Slovenská republika už nie je schopná riešiť vlastnými prostriedkami ani bytovú otázku svojich občanov. Za všetko by sme mali vďačiť eurofondom. Je však zaujímavé, že za niekoľko decénií v období do roku 1989 sa vybudovalo obrovské množstvo dostupných bytov pre občanov, a to dokonca z našich vlastných finančných prostriedkov. V čase dzurindizmu sme boli kŕmení „bájkami“ o štáte ako o zlom vlastníkovi, zlom správcovi, zlom podnikateľovi a pod. Vzniká teda logická otázka: načo je nám štát? Pomaly ale isto dlhodobo smerujeme k rozvratu vlastnej štátnej spoločnosti. 

Na poli národnej kultúry zažívame tridsaťročný pôst od proslovenského filmu. Pamätáme si akurát novodobého Jánošíka, ktorý sa niesol v duchu deheroizácie slovenskej národnej legendy. Slovenská filmová a seriálová produkcia je na úrovni trápnych brazílskych telenoviel zo začiatku 90. rokov 20. storočia. „Naša“ televízna ponuka je plná (z USA a zo Západu prevzatých) dekadentných, tzv. zábavných televíznych šou programov, ktorá vychováva mladú generáciu bez morálnych hraníc, limitov a čo je najhoršie aj bez stimulovania k niečomu s vyšším cieľom a mravným ideálom. Kľúčovým trendom v tomto „priemysle“ je sexizmus, fenomén multinevery ako megatrendu, demoralizácia, absencia normálnych hodnôt a bezbrehé forsírovanie neoliberalizmu. Diváci sa stali nedvižnou  a všetko prijímajúcou masou, ktorá nie je schopná kritickej reflexie aušusových programov (teraz pre zmenu americkej produkcie v porovnaní s minulosťou, keď sa ideologicky primitívnym spôsobom forsírovali sovietske filmy). Súčasná filmová a televízna „kultúra“ (de facto antikultúra) útočí na pudy človeka, čo  sa prejavuje aj v jeho volebnom správaní. Pudová kultúra, pudový volič, teatrálne tlačovky – to je momentálny obraz slovenskej politickej scény. Nová štvorkoalícia demonštruje svoju neschopnosť a antiprogramovosť dzurindovsko-miklošovskými zastaranými „odbornými“ ekonomickými termínmi o prázdnej špajze, o prejedených dobrých časoch a pod. Dnes to však už nikoho nezaujíma. Ľudia chcú po 16 rokoch od vstupu do EÚ vidieť aj výsledky a zvyšujúcu sa životnú úroveň, inak je nám takáto Európska únia nanič, čo dokazujú aj jej bezzubé „opatrenia“ v prípade krutej koronavírusovej pandémie. Jej riadiaca „elita“ doriadila v Európe všetko, čo sa dalo. Deracionalizácia jej rozhodnutí a hlavne meškanie s rozhodnutiami je dôkazom toho, že títo eupáni svoju  neschopnosť už jasne odhalili a stali sa tak len smiešnymi figúrkami v procese (de facto) dezintegrácie EÚ. Dôkazom toho je fakt, že každý štát EU bojuje už len sám za seba, dokonca sú známe príklady blokovania pomoci (zabavovanie ochranných prostriedkov) pre niektorú z krajín EÚ, hoci išlo už o zaplatené objednávky tovarov. Tento egoizmus niektorých štátov EÚ (Nemecko a iné) je len potvrdením toho, že dlhodobo išlo o fejkovú integráciu, o falošné predstavy o demokracii, pretože koronavírus nielen ukázal, ale i dokázal, že je „najúčinnejším“ testom „životnosti“ integrácie, ozajstnosti medzištátnych vzťahov a miery solidarity v rámci EÚ. Nalievanie peňazí ECB (Európskej centrálnej banky) je len biednym pokusom o záchranu postupne nezachrániteľného. Je potešiteľné, že Slovensko sa mobilizuje zdola, naše továrne menia (vďaka integrácii vlastných mozgov) svoju výrobu, prispôsobujú ju pandemickej situácii. Ľudia sa začínajú spoliehať na vlastný rozum (solidárne šitie vlastných rúšok), nie na retardovaných, no, žiaľ, skvelo platených manažérov EÚ (aj zo slovenských príspevkov). Keby sme čakali na prebudenie ich lenivých mozgov, mnoho Slovákov už by voňalo fialky koronavírusu.

Aké sú súvzťažnosti geopolitiky a koronavírusu? Najdôležitejším odkazom súčasnej krízy spôsobenej koronavírusom je nutnosť obnovovania sebestačnosti národných štátov. Nepredvídateľná kríza megagradovaná koronavírusom jasne poukázala na absolútnu umelosť zoskupenia s názvom Európska únia. Európan ako umelá identita človeka – kváziobčana EÚ — neexistuje, iba ak geograficky, teda s oveľa väčším záberom na celú ostatnú Európu.  V histórii sme už totiž videli viacero vynútených prípadov umelých nadnárodných identít. Takou bol aj Čechoslovák, sovietsky človek a dnes je to Európan. Slovák je civilizačne aj súčasťou slovanskej civilizácie, o ktorej sa v súvislosti s globalizáciou — pochopiteľne — takmer nehovorí, no o fenoméne Slovanstva písal aj geniálny Slovák a politický vizionár Ľudovít Štúr vo svojou výnimočnom diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Jeho aktuálnosť i nadčasovosť je evidentná.

Je jasné, že súčasná megakríza ešte vyostrí súboj umierajúceho globalizmu a do popredia sa derúceho suverenizmu. V podvedomí najmä staršej i strednej generácie ostala ešte hlboko zakorenená zodpovednosť štátu takmer za všetko v našom živote, tak ako to bolo v minulosti aj v ČSSR. Dnes obviňujeme štát za všetko zlé, aj keď štát sa už dávno zriekol svojej zodpovednosti v privatizáciách štátneho priemyslu a tým aj priameho garantovania sociálnych istôt a garancie práce, čo je jedným zo základných zmyslov existencie človeka v spoločnosti. Po kolapse bipolárneho sveta sa transformujúce štáty spoľahli na neviditeľnú ruku trhu, ktorá bola výhodná hlavne pre postkolonialistické západné štáty; tie integrovali bývalé štáty Východného bloku do Európskej únie kolonialistickým modelom eurointegrácie. Vytvorilo sa Centrum (Nemecko, Francúzsko, Anglicko a iné) a Periféria (bývalý Ostblok), ktoré prehlbuje rozdiely a stupňuje závislosť „nových“ členov EÚ od „starých“. Vytvorili sa centrá, kde sa zabezpečuje technologický pokrok a na druhej strane štáty – montážne haly, ktoré nie sú schopné poskytnúť svojim občanom ani nové nájomné byty, dostatok domácej produkcie v obchodoch a podobne. Takáto cesta je zlá tak pre Slovensko, ako aj pre ostatné štáty bývalého Ostbloku. 

Nová vláda a špeciálne politická strana Sloboda a solidarita permanentne básni o minimalizácii štátu. Minimalizácia štátu znamená jeho postupný zánik. Štáty a národy bývalého Východného bloku majú niekoľko spoločných čŕt. Novovzniknutý slovenský ekonomický kapitál a oligarchia, ktorá vzišla z ponovembrového vývoja v roku 1989, má už nielen ekonomické záujmy, ale predovšetkým mocenské. Neúmerný zisk a z neho plynúce mocenské ašpirácie sú v ostrom protiklade so záujmami štátu a jeho občanov, ktorí štát tvoria ako jeho ľudský potenciál. Najexaktnejším príkladom podobného vývoja bolo Rusko 90. rokov 20. storočia, ktorého rozpad a mocenskú svojvôľu zastavil súčasný prezident Vladimír Putin. Príklad Ukrajiny je oveľa horší, pretože jej rozvrat oligarchickými skupinami je dokonaný. Ukrajina nemá — podobne ako Slovensko — skúsenosť so samostatnosťou, a preto novovzniknutá oligarchia mala priam neodolateľné nutkanie „urvať“ si z Ukrajiny toľko, koľko sa len dalo, a to na úkor vlastných občanov. Ak Slovensko nechce dospieť do podobného stavu kolapsu, musí tu byť preto oveľa viac štátu. Súčasné výzvy na zoštátňovanie strategických podnikov sú preto viac ako oprávnené. Štát musí byť na prvom mieste, inak sa výzvam súčasnosti nedá čeliť. Štát, občan a pracujúci človek (pracujúca chudoba) nemôže byť fackovacím panákom nadnárodného kapitálu. 

Migračná kríza poukázala na potrebu maximalizovať schopnosť obrany štátu a jeho hraníc. Hospodárska sebestačnosť a jej posilňovanie je ďalšou výzvou pre novú slovenskú vládu. Je však schopná antikorupčná koalícia odpovedať na tieto výzvy súčasnosti? Bude stačiť 1144 Sulíkových riešení pre Slovensko? Prinesie Matovičova antikorupčná zostava (s niektorými pochybnými ministrami, čo sa týka ich odbornosti) koncepčnú politiku? Podpora nadnárodného kapitálu a bezodnej bankovej diery nie je správnou odpoveďou ani dnes – v čase šíriaceho sa koronavírusu.        

Urputný boj za zachovanie globalistických a neoliberálnych poriadkov bude určite pokračovať. Nevyhnutná a prirodzená suverenizácia štátov, čo vonkoncom neznamená izoláciu, bude viesť k vyostrovaniu tohto boja. V ekonomike a priemysle nás zrejme čaká zrýchlené tempo masívneho zavádzania strojov a robotov, ktoré nie sú náchylné na rôzne choroby a budú schopné pracovať aj bez PN alebo materských dovoleniek. O megapotrebe rýchleho zabezpečenia potravinovej sebestačnosti Slovenska vďaka koronavírusu už nikto pochybovať nemôže. V tejto súvislosti preto vyvstáva kľúčová otázka: čo bude s človekom? Ak volič nezačne rozmýšľať pronárodne a proslovensky, nadnárodný a ani náš súkromný oligarchický kapitál to za neho neurobí.  Quo vadis, Slovensko? 

PhDr. Erik Germuška, PhD.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Erik Germuška: Koronakríza potvrdila nutnosť obnovovania sebestačných národných štátov

  • 18. októbra 2020 at 13:02
    Permalink

    Veľmi prínosný článok, najmä ak je autor tak mladý ako na obrázku. Dobre poukázal aj na to, že DNES je vlastne štát (teda vláda SR v tom zložení 4 milionári) najhorším vlastníkom – ide o to, že keď už je štát tak minimalizovaný, treba kompletne vymeniť vládu: a takisto parlament ako zákonodárcov.
    Úplne nových správcov štátu treba zvoliť.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *