Existenciálne eseje Pavla Dinku, odvážne a kriticky o spoločenských problémoch cez významné diela kultúry

DINKA, P.: Stretnutia s krutým partnerom. Eseje o spoločnosti, kultúre a literatúre. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019

RSDr. Pavol Dinka – spisovateľ, autor, publicista, redaktor, politológ, mediálny analytik, prekladateľ, rodák zo Skalice, vlastenec so sociálnym cítením a perfektným prehľadom o kultúre, filozofii a umení. V minulosti sa venoval téme Slovenského národného povstania a západného Slovenska, kritike médií a manipulácií či téme boja za spisovnú slovenčinu. Niekoľko kníh venoval aj svojmu rodnému mestu Skalica a všeobecne Záhoriu (Skalica a Záhorie, Skalické búdy, Skalica a Skaličania v literatúre). Autor pracoval ako redaktor Hlas ľudu, neskôr ako vedúci kancelárie MK SR, taktiež ako člen Rady pre vysielanie a retransmisiu či šéfredaktor Literárneho týždenníka. Získal niekoľko významných literárnych ocenení (Cena Vojtecha Zamarovského, Cene E. E. Kischa) a do slovenčiny preložil významné politologické knihy ako Mocenské systémy Noama Chomskeho, Po kapitalizme – ekonomická demokracia Davida Schwieckarta (VSSS, 2011) či knihu Naša nádej od Michaela Alberta (VSSS, 2010). Po zaujímavých knihách rozhovorov ako Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? (VSSS, 2012) a Láska k moci a moc lásky (VSSS, 2017) vydal autor minulý rok novú knihu obsahujúcu cez dvadsať esejí s názvom Stretnutia s krutým partnerom (VSSS. 2019). Kniha v podstate pozostáva z autorovej tvorby publikovanej v Literárnom týždenníku a Slovenských pohľadoch.

Dinkove eseje sa čítajú ťažko vzhľadom na informačnú nasýtenosť a zaoberanie sa do hĺbky skutočne spoločensky závažnymi témami. Avšak sám autor od čitateľa vyžaduje ponorenie sa do hĺbky (jasne zdôrazňuje všadeprítomnú povrchnosť a mediálnu manipuláciu, ku ktorej ako protipól stavia kritické myslenie s ťažko filozofickým a umenovedným presahom). Dostojevskij, Hurban, Rimbaud, Čechov, Freud, Houellebecque a ďalšie významné osobnosti, ktorým autor venuje svoje eseje napovedajú, že kniha nebude zrovna bežným veselým čítaním. Už z úvodných viet a citátov je jasné, že autorovi je blízky existencializmus a ťažké témy, ktoré aplikuje na aktuálne spoločenské problémy. A práve touto vysoko intelektuálnou optikou (analógie s Dostojevského či Čechovovými postavami) analyzuje súčasné spoločenské javy ako napríklad dôverne známy fenomén hľadania nepriateľa, delenie na tých slušných a „neslušných“ Slovákov a všadeprítomné pokrytectvo, či verejné mediálne popravy nepohodlných.

Kniha je to veru odvážna a aj názory autora (možno práve preto talentovaného spisovateľa nemožno vidieť v tzv. oficiálnom prúde a ak tak iba v negatívnom kontexte). Dinka si všíma fenomén, ktorému som sa sám kedysi venoval z kulturologickej pozície, a to je depolitizácia výkladu umeleckých diel (autor robí presný opak), resp. účelové odignorovanie skrytého kódu, ktorý je zakrytý estetickým hodnotením diel. Uvádza napríklad film Muž v tieni (The Ghost Wirter), ktorý poukazuje na hlavných vinníkov invázie do Iraku v roku 2003 (Busha a Blaira): „Vyšetrovateľská komisia na čele s lordom Chilcotom, ktorá potvrdila, že invázia, opierajúca sa o zámerne vyfabrikované klamstvá tajných služieb, bola nielen agresiou, ale zároveň hrubo znevážila autoritu OSN…hodiny som lustroval po internete a hľadal recenziu, ktorá by tieto fakty spomenula. Nikde žiaľ ani zmienka…“ (s. 18) Taktiež uvádza film Olivera Stonea Čata, pojednávajúci o vypálení vietnamskej dediny. Následne hľadal recenzie, ktoré by poukazovali na podstatu filmu. Výsledok? „Opäť však iba recenzie s rýdzo estetickými kritériami, bez akýchkoľvek vysvetľujúcich faktov pre mladých ľudí. Namiesto oprávneného chrstnutia pravdy do očí, mlčíme, prinajmenšom sa bránime,“ (s. 18) dodáva Dinka. Dinka si tento fenomén všíma aj v článku, kde hodnotí martinskú inscenáciu Čechovovho Višňového sadu. Zdôrazňuje, že režisér sa snažil podľa bulletinu zaujať neutrálny postoj, čo už v princípe nie je možné: „…ono je to ľahké opájať sa vôňou višňového sadu… chýba nám Heglovo motto o vzdaní sa diablovi či skôr Mefistofeles, ktorý by nám ponúkol odpovede na všetky otázky… predstavte si, že by sme sa ho (Mefistofela pozn. aut) pýtali na všetky aktuálne problémy súčasnosti… odpoveď by bola neraz zdrvujúca.“ (s. 91) Dinka pripomína, že Čechovovo dielo má v sebe aj skrytý odkaz kritiky dosahovania zisku za každú cenu (obetovanie genia loci – sadu, na úkor ekonomických hodnôt; zanechanie zomierajúceho sluhu ako symbou starých časov za dverami), čo je typickým symptómom súčasnej krízy. Pripomína neviditeľnú ruku trhu, nenásytnosť bankárov, manipulácie médií, úpadok mravov. Podľa Dinku by Mefistofeles odpovedal dnešnému človeku, že zveril svoju moc falošným elitám a že systém, v ktorom žijeme, nedokáže „zabrániť neblahým dôsledkom ekologickej katastrofy, technologického rozvoja, biogenetických problémov, migrantským vlnám či hladomoru v najbiednejších enklávach sveta.“ (s. 91)

• 

V depresívnej eseji Mám sen… autor konštatuje, že presadiť kvalitné a hodnotové médium ako Literárny týždenník (ktorý sám autor viedol) je v dobe povrchnosti skutočne ťažké (z hľadiska nedostatku finančných prostriedkov a ľudských zdrojov). Napriek tomu autor končí esej pozitívnymi slovami nádeje: „Snívam, že svetlo zvíťazí nad tmou…“ (s. 23)

Dinkovo silné sociálne cítenie môžeme vidieť pri prerozprávaní vojnového príbehu z N. S. Michalkova z knihy Vyháňač besov (VSSS, 2018) a filozofickú erudovanosť pri analýze Van Goghovho obrazu: „Goghov obraz Pár topánok… nejde tu o obyčajné stvárnenie úžitkového predmetu, lež o heideggerovské hľadanie pravdy o človeku, úsilie vypovedať o ňom nevypovedateľné, vylupovať skryté, objavovať závan pracovných krokov po brázde oračiny…“ (s. 22).

Ďalšiu esej autor venuje Soshane Zuboffovej, kritičke kapitalizmu. Podstata článku spočíva v kritike diktátu ekonómie, kritike všadeprítomného individualizmu, mediálnej manipulácie, zamatovej totality tzv. liberálnej demokracie, a filozofických policajtoch, ktorí mediálne či existenčne (škrtnutie grantov) likvidujú názorových oponentov. Autor cituje Žižeka, Baumana či pápeža Františka, bilancuje 3,5 milióny exekúcií, 49 miliónov ľudí v USA v potravinovom nedostatku, negramotnosť britskej chudoby atď. Esej zakončuje Zuboffovej myšlienkou prerastania globálneho kapitalizmu do kapitalizmu dohľadu: „Budú o nás vedieť všetko, ale my nebudeme vedieť o ňom nič, naše mysle podmínúvajú digitálne data…“ (s. 31) Strata súkromia je novým špecifikom nového kapitalizmu dohľadu.

Keď prechádzame stranami knihy, postupne sa kryštalizuje autorov pohľad na súčasnú spoločnosť, ktorý interpretuje cez umelecké, literárne, výtvarné, filmové, divadelné či filozofické podobenstvá.

Esej Černe verzus biele, napríklad začína abstraktne Rimbaudom, pokračuje prerozprávaním filmu Hon (Jagte, 2012) a celú esej zakončí tendenciami súčasnej mediálnej cenzúry, démonizácie a kampaňami proti nepohodlným. Esej opätovne zakončuje zamýšľaním sa nad úlohou básnikov vidieť to, čo iní nevidia (s. 40).

V ďalšej eseji sa autor zamýšľa nad Mandevillovou bájkou o včelách a dovádza ju do spoločenských dôsledkov. Spomenie tu aj Akvinského, Kanta, Hobbesa, Erazma Rotterdamského či môjho obľúbeného Thomasa Mora. V ďalšej eseji prechádza od analýzy Gauguinovho obrazu Odkiaľ prichádzame Kto sme? Kam ideme? ku všadeprítomnej móde „byť za každú cenu first“. Dinka reflektuje aj cenzorské iniciatívy a vytváranie zoznamov nepohodlných tými „slušnejšími“ a „spravodlivejšími“. Ďalšie eseje venoval otázke práva na odpoveď (s. 59 – 68) a digitalizácii, zosieťovaniu sveta, čo prirovnáva k džinovi vo fľaši (s. 70). Tento džin v podobe záujmov gigantických spoločností ovláda naše životy a autor ho prirovnáva k novej verzii Orwellovho Veľkého brata.

• 

Esej, podľa ktorej autor pomenoval samotnú knihu (v inšpirácii Dostojevskim), začína Eliasom Canettim a vŕta sa tiež v psychoanalýze. Primárne sa v eseji venuje otázkam svedomia politikov, novinárov a spisovateľov. Pomedzi svoje eseje autor netradične preruší líniu ohlasom na svoju tvorbu (od J. Š. Kuzmovej).

V eseji venovanej Freudovi sa zamýšľa nad fenoménom šťastia a uvádza čitateľa do krátkeho exkurzu do rôznorodých koncepcií od stoikov, cez epikurejcov až po Dostojevského. Následne opäť prechádza z filozofie do reality a zamýšľa sa nad novinármi a strážcami ideologickej čistoty:

„…ako je to s ľuďmi, ktorí sa živia propagandou, duchovnou činnosťou spätou výhradne s negatívnymi konotáciami? Čomu a komu oponujú? Prináša im takáto práca šťastie, alebo to robia z presvedčenia, fanatizmu, resp. za peniaze?“ (s. 99)

V ďalšej eseji autor prepája Houellebecqove romány Soumission a Serotonín s politickou realitou problémov súvisiacich s riadenou migráciou (s. 104). Pokračuje esejou o Štefánikovi, inšpirovanou Jurajom Sarvašom (v eseji dominuje autorov úprimný a vlastenecký odkaz Štefánikovi).

V eseji Minervina sova (odkaz na Heglovu vetu zo Základov filozofie o oneskorenej múdrosti, ktorá sa zjavuje až po čine) sa naplno prejaví autorova obrazotvornosť: „…v jemnej hranici medzi životom a smrťou však môžeme odrazu zazrieť niečo, čo sa počas dňa v odlesku slnka pred nami skrývalo, zahaľovalo, ostávalo neviditeľné, v odlesku slnku pred nami skrývalo zahaľovalo, ostávalo neviditeľné, resp. tajné. Sumrak prináša nové, iné svetlo, a sivé súmračné tiene rovnako nadobúdajú nove kontúry. Ono nokturno, keď sa deň delí o moc s nocou…“ (s. 122)  Týmto až mystickým introm uvádza depresívnu a pesimistickú esej o paradoxoch súčasného sveta, a jeho možnej temnej budúcnosti. V eseji uvádza meno Ruslana Kocaba, ukrajinského mierového aktivistu a Hieronyma Boscha, ktorého obraz Minervinej sovy spája s predstavou o Veľkom bratovi.

Známou Baumanovou myšlienkou o tekutosti našej doby začína esej Rozkoš posledného človeka, kde opäť prechádza z filozofie ku kritike konkrétnych reálií slovenskej spoločnosti, aby sa opäť vrátil ku kultúre a filozofii a úvahám o ľudskom nešťastí.

V eseji venovanej Rachel Kuschnerovej a jej dielu The Mars Room (pojednávajúcom o temnej stránke americkej spoločnosti vo väzniciach a návrhu zrušenia klasických väzníc) sa zamýšľa na kriminalitou v USA (úvahu dopĺňa citátmi z diel Davida Schweickarta a Michaela Alberta, ktoré autor sám prekladal) s presahom až k Bratom Karamazovovcom a úvahám o tom, či tresty plnia svoj účel. Autor dochádza k projektu alternatívnych trestov, ktoré by chcel aplikovať aj do slovenských reálií.  V úvode a na konci eseje sa zamýšľa nad známym fenoménom, pozeraniu do mobilov v električke a neuprednostňovaniu miest na sedenie pre starších od mladšej generácie (autor tento motív opakuje v knihe viackrát ako typický symbol morálneho úpadku mladej generácie).

Dinka ďalšiu esej (tematicky zameranú na kúpených žurnalistov, autocenzúru, ideologizáciu médií, facebookové udavačstvo) venoval talentovanému a predovšetkým odvážnemu novinárovi  Udovi Ulfkottem, ktorého prejav o stave médií a spoločnosti sa stal virálne známym:

„Ulkoffte si sám sype popol na hlavu, priznáva, ako sa dal na poste žurnalistu FAZ korumpovať a podplácať, ako manipuloval a dezinformoval, ako využíval rozličné benefity firiem a organizácií.“ (s. 149)

Dinka pripomína, že názory, ktoré sa nepáčia a nevyhovujú neoliberálnej elite sa neraz zakazujú, zosmiešňujú, tabuizujú a predovšetkým prenasledujú (toto môžem potvrdiť na vlastnej skúsenosti). Konštatuje, že ľudia sa boja vyjadriť svoj názor v strachu pred prenasledovaním, čo len dokazuje, že žijeme v kontrolovanej spoločnosti autocenzúry a strachu (napokon autor spomína konkrétny príklad, inkvizičnú stránku konspiratori.sk, ktorá mimochodom medzi zakázané stránky zaradila dokonca aj môj blog na Pravde, čo je vrchol absurdity nakoľko na mojom blogu neponúkam inzerciu).

V eseji venovanej Elene Ferranteovej sa autor zamýšľa nad samotným písaním: „Čo je písanie? „Telapatia, čo iné?“ Odpovedá si King na otázku.“ (s. 162) Markoš, Ferrante, King – tri odlišné knihy, ktoré v čase písania Dinka čítal a ktoré komentuje popri úvahe o vlastnej tvorbe. Esej je vlastne reakciou na podnet čitateľa, ktorý Dinkovi uznáva jeho autentickosť a nepodliehanie dobovej propagande. Áno, zachovanie si vlastného názoru v dnešnej dobe je skutočne odvážny čin a Dinka bez pochýb odvážny je. Škoda, že máme tak málo intelaktuálov, ktorí sa neboja povedať nahlas pravdu podobne ako Dinka. V poslednej eseji (venovanej autorovi detektívok, Friedrichovi Dürrenmattovi a jeho románu Justícia, ktorý reagoval na zločiny 50. rokov) sa autor zamýšľa nad mediokraciou, atmosférou strachu z verejného pranierovania pri vyslovení pravdy, mediálnymi popravami a selektívnym výkladom práva v prospech určitých záujmov, kedy sa zlo prezlieka v mediálnom kabáte za dobro. Svet, kde si spravodlivosť zobrala dovolenku následne konfrontuje s Dürrenmattovou divadelnou hrou Fyzici. Dürrenmattov blázninec podľa Dinku perfektne vykresľuje súčasnú diktatúru politickej korektnosti.

Sumárne hodnotím Dinkovu knihu veľmi pozitívne, avšak nečíta sa ľahko. Na rozdiel napríklad od autorov ako Zelinka či Widmer, ktorí píšu viac s ľahkosťou, Dinkova kniha sa číta oveľa ťažie nakoľko autor rieši skutočne ťažké filozofické a spoločenské témy. Eseje dopĺňa odkazmi na závažné umelecké a literárne diela, citátmi z kníh, médií či štatistikami. Obdivujem autorovu odvahu vysloviť kritické postoje smerom k tým „nekritizovateľným“ a taktiež jeho obrovský prehľad v dejinách literatúry, divadla, filmu či výtvarného umenia. Kniha teda nie je len spoločenskou kritikou, ale veľkou inšpiráciou na čítanie zaujímavých kníh, pozretie filmu, návštevu divadla či galérie.

PhDr. Lukáš Perný

---