Internacionalizmus a vlastenectvo kedysi a dnes

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

„Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.“
– Ľudovít Štúr

Určite ste si všimli, že DAV DVA má vo svojom znaku päťcípu hviezdu, ktorej sa mnohí neznalí a nevzdelaní fanatici boja ako čert svätenej vody a už na základe tejto hviezdy nás majú potrebu odsúdiť. Táto päťcípa hviezda v skutočnosti symbolizuje internacionalizmus, päť svetadielov, víziu spolupracujúceho ľudstva v prospech sociálne spravodlivej spoločnosti. Červená farba symbolizuje preliatu krv pracujúcich v boji za svoje sociálne práva a taktiež symbol rovnosti medzi ľuďmi, ktorí sa nerodia s privilégiami, šľachtickými titulmi či obrovskými majetkami.

Humanizmus a internacionálne bratstvo národov v budúcej globálnej spravodlivej spoločnosti je základným hodnotovým východiskom ľavicového myslenia. Na tomto ideovom základe vznikol tak prvý DAV, ako aj DAV DVA a tak ako prvý DAV, tak aj DAV DVA si zároveň uvedomuje, že medzi internacionalizmom a vlastenectvom existuje neoddeliteľný vzťah. Ak neexistujú národy (nácie) nemožno predpokladať vzťah medzi (inter) národmi. Internacionalizmus sa od radikálneho kozmopolitizmu delí predovšetkým v tom, že predpokladá bratstvo medzi národmi, no nepredpokladá ich zánik a unifikáciu do jediného celku bez identity. Internacionalizmus je projekt už zo svojho názvu v princípe pluralitný, teda predpokladá medzinárodnú integráciu a zároveň rešpektovanie odlišností, kým radikálny kozmopolitizmus predpokladá spájanie štátov s buď miernym alebo úplným odmietnutím konceptu národných štátov. Internacionalizmus naopak predpokladá integráciu štátov s ich špecifikami v prospech budovania budúcej beztriednej spoločnosti.

KORENE INTERNACIONALIZMU V SLOVENSKOM NÁRODNOM OBRODENÍ

„Kollárovo zdôrazňovanie, že vzájomnosť „nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu“, teda vo vytvorení jednotného slovanského štátu a jeho sústredenie vzájomnosti na pole literárne a kultúrne vyplývalo z realistického odhadnutia vtedajších možností a situácie slovanských národov. Kollár bol príliš veľkým duchom, aby si neuvedomoval politické korene a politický dosah i ním hlásanej literárnej vzájomnosti. Ohas, aký vyvolala jeho Slávy dcéra a štúdia o Vzájomnosti najmä medzi Čechmi, Juhoslovanmi a Ukrajincami, nemohol nechávať nikoho v tejto veci na pochybách.“
– Vladimír Clementis

Je ťažké zhrnúť tisíce viet do jedného odstavca tak, aby bola vystihnutá podstata, no predsa sa o to pokúsim (upozorňujem, že nejde o vedeckú štúdiu, ale o komentár, preto nepôjdem do hĺbky). V súčasnosti je trend vytvárať zo štúrovcov zadubených autonomistov, ktorí propagovali izoláciu a separáciu. To je ale veľký omyl. Kým humanista a iniciátor kultúrnej jednoty Slovanov, Ján Kollár, bojoval o kultúrnu vzájomnosť, Štúrovci vo svojej koncepcii primárne vychádzali z predstavy práva na uznanie vlastného štátu, jazyka a kultúrnych práv národa. Avšak tak generácia Všeslávie ako aj štúrovci nikdy nepopierali víziu všeobecného humanizmu, ku ktorému majú Slovania prispieť. Štúr jasne zdôrazňoval, že nacionálna zadubenosť bez vízie všeobecného humanizmu je len márnomyseľnosť. A podobne Francisci, Janko Kráľ či Štefan Marko Daxner, pred nimi aj Ján Kollár, zdôrazňovali jednotu národného s víziou všeobecnej humanity.

Import Herderovej a Hegelovej filozofie spôsobil, že do slovenského národného hnutia prišli niektoré zásadné tézy: 1. základným predpokladom národa je existencia vlastného štátu (Hegel) a 2. Slovania ako najmenej expanzívny kmeň majú jedinečnú príležitosť ukázať svoju mierotvornú a humanistickú misiu pre svet budúcnosti (Herder). Už samotné základy slovenskej národnej ideológie teda predpokladajú humanistický rozmer. Interpretácie extrémnych autonomistov a pravicových radikálov odmietajú prijať humanistické tézy štúrovskej generácie na ktorú nadviazali v neskoršom období práve davisti. Interpretácie fanatických liberálov a až extrémnych dogmatických marxistov zase odmietajú prijať právo národov na sebaurčenie, právo na vlastný kultúrny vývoj.

DAVISTICKÁ CESTA

„Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná.“
– Gustáv Husák

Davisti spočiatku popierali a radikálne bojovali proti tradícii. V duchu avantgardy a nových vízií z leninskej revolúcie bojovali proti konzervativizmu a národniarstvu. Avšak iba spočiatku. Je to paradox, ale práve davistická generácia sa neskôr stala v 20. storočí najautentickejšou kontinuitou štúrovskej tradície. Davisti museli nanovo objaviť slovenské dejiny aby ich reinterpretovali pre potreby novej doby. Mierotvorná misia Slovanov, o ktorej písali Štúr sa razom stala maximálne aktuálnou počas antifašistického odporu proti imperiálnemu pangermanizmu. A po vojne sa štúrovská vízia kooperujúcich slovanských národov (aj s neslovanskými) skutočne začala napĺňať vznikom východného bloku. Avšak prišli päťdesiate roky a nastalo fanatické ťaženie proti buržoáznemu nacionalizmu. Davisti sú väznení, celá koncepcia vyškrtnutá. Prichádzajú roky šesťdesiate a v Novomeského textoch opäť nachádzame tézu o návrate k avantgarde, avšak tento krát popri vízii rozvíjania národnej kultúry. Kruh sa uzavrel. Nastala jednota internacionálneho, národného, avantgardného aj tradičného. Novomeský vytvoril spolu s Clementisom, Okálim a ďalšími most medzi tradíciou a pokrokom. A práve táto tradícia inšpiruje aj nový DAV DVA.

Sociálny, národný a kresťanský pilier sú základom slovenskej štátnosti. Extrémna sekularizácia, tak ako extrémna klerikalizácia ničomu a nikomu nepomôžu. Davisti kritizovali tak extrémnych klerikálov, ako neskôr aj extrémne dogmatické výklady marxizmu. Kuzmány a Moyzes založili v 19. storočí tradíciu, z ktorej môžeme čerpať dodnes a čerpal z nej aj Novomeský. Tradíciu zmierenia v prospech veci spoločnej. Kuzmány a Moyzes zaoblili hrany medzi katolíkmi a evanjelikmi v prospech veci národa. A tak môžu ide dnes sekulárni humanisti zaobliť hrany medzi nimi a kresťanmi, tak môžu radikálni internacionalisti pochopiť aj záujmy antiglobalistov v otázke suverenity, tak môžu napokon aj rozumnejší liberáli pochopiť záujmy rozumnejších konzervatívcov. Iba to čo skutočne spája, posúva národ. Žiadne sektárstvo a víťazstvo jedinej správnej ideológie (či už liberálnej, konzervatívnej alebo marxistickej) nás neposunie. Tak ako musíme liberálom uznať ich boj v 19. storočí za slobodu slova, tak liberáli musia uznať konzervatívcom uznať ich boj za existenciu slovenského národa, bez ktorého by sme nemali žiadne politické práva.

Ak by dnes žil Novomeský, Clementis a Husák, robili by to, čo je prospešné pre národ a sociálnu spravodlivosť. Snažili by sa bojovať za záujmy ľudu nie preto, že by chceli za každú cenu verklikovať poučky z učebníc marxizmu-leninizmu, ale pre úprimnú snahu porozumieť národu a posunúť národ k vyššiemu civilizačnému štandardu. Prečítal som príliš veľa textov od týchto autorov, aby som pochopil ich spôsob myslenia (len pripomeniem snahy Novomeského a Husáka o zmierenie komunistov s kresťanmi, ktoré neboli ľuďmi ako Široký pochopené; či Novomeského spochybnenie postupov pri násilnej kolektivizácii a taktiež jeho zdôrazňovanie demokratickej cesty k socializmu a boj proti unifikácii umenia a za slobodu v umeleckej tvorbe). Myslím si, že davisti neboli marxisti preto, že Marxa vnímali ako proroctvá z Biblie. Davisti boli marxisti preto, lebo slovami Novomeského považovali komunizmus za jedinú správnu univerzálnu ideu smerujúcu k všeobecnému humanizmu. Marxizmus bol iba metódou k dosiahnutiu tejto idey, marxizmus pre nich nebola dogma, ale jedna z ciest, ktorá sa v tej historickej situácii ukazovala ako jediná. Ak by bol Novomeský dogmatikom, určite by nesedel v 50. rokoch v base, neorganizoval by v SNG výstavu dadaistov a neobnovil by Maticu slovenskú. A taktiež Gustáv Husák či Vlado Clementis by nepísali štúdie o Štúrovcoch, ktorých by Marx bezcitne odsúdil.

DAVISTICKÉ RIEŠENIE ČESKEJ A SLOVENSKEJ OTÁZKY, ŠALDA AKO VEĽKÝ VZOR

„Roku 1947 nestojí medzi nami snaha mať zo Slovenska menej vyspelú agrárnu krajinu, kým v Čechách je sústredený všetok priemysel. Nestojí medzi nami ani jeden z tých, či už oprávnených alebo demagogických argumentov, ktoré slovenskému povedomiu dávali protičeské zacielenie. Naopak! V obnovenom štátnom zväzku s českým národom sa Slovensko po prvý raz stáva skutočne slovenským a po prvý raz sa rozbieha životom modernej národnej spoločnosti.“
– Ladislav Novomeský, Československá vzájomnosť, 1947

Čechoslovakistický koncept, ktorý naprojektoval Masaryk v prvej republike, a nadväzoval čiastočne na Kollárov odkaz, na Slovensku nebol prijatý. Jeho nasledovník, Eduard Beneš do poslednej chvíle v londýnskom exile bojoval s davistami o ideologickú kontinuitu z prvej repubiky, kým Novomeský jasne zdôrazňoval vzťah medzi Čechmi a Slovákmi ako dvomi rovnoprávnymi a najbližšie kooperujúcmi národmi (dokonca s garanciou Gottwalda; z tohto obdobia tiež pochádza medializovaný Husákov návrh pripojenia Slovenska k Sovietskemu zväzu, ktorý bol alternatívou iba v prípade, že by česká strana nebola ochotná uznať rovnoprávnosť Slovákov). V kultúrnom zmysle však zdôrazňovali, že obom kultúram nepomôže splynutie, ale zvýraznenie špecifík. Treba pripomenúť, že ak by nebolo komunikácie davistov s pražskou avantgardou, azda by nevznikol ani DAV. Novomeského texty od 20. až po 60. roky sa bohato venujú českej kultúrnej sfére – píše o Nezvalovi, Voskovcovi a Werichovi, Seifertovi, Horovi, Olbrachtovi, Nejedlom, K. H. Máchovi, Wolkrovi, Haškovi, S. K. Nemuannovi, ale aj Karlovi Čapkovi, Masarykovi, Benešovi, no predovšetkým F. X. Šaldovi, ktorý autora inšpiroval k propagovaniu idey československej vzájomnosti. O Šaldovi písal Novomeský podrobne až do 60. rokov, kde ho citoval pri obhajobe federácie. Novomeský v nadväznosti na Šaldu nechce česko-slovenskosť ako splynutie kultúr, ale ako vzor ku rovnoprávnemu a plodnému, dialektickému pomeru medzi Českom a Slovenskom.

Boj post-davistov (davistov už bez časopisu DAV) o uznanie Slovákov vyvrcholil vznikom federácie, čo bol dôsledok tzv. pražskej jari. Československo zostalo jednotné, avšak namiesto pražského centralizmu došlo k vzájomnému porozumeniu a uznaniu dvoch rovnoprávnych národov. A tak by tomu malo byť aj v chápaní internacionalizmu dnes. Slovensko má právo na vlastný rozvoj, vlastnú kultúru, vlastnú cestu; zároveň však nemôže podliehať izolácii, sektárstvu a extrémnemu autonomizmu. Zlatá stredná cesta mostu medzi východom a západom, ktorú projektoval Novomeský je to, čo sa dnes javí ešte viac aktuálne.

KRITIKA DAVU OD FANATIKOV

Akýsi Martin Frankel v sektárskom duchu o DAVe DVA napísal, že „s názormi ako „triedne vedomie bez národného sebavedomia? Obe musia byť v symbióze“ sa nedivím, že to nikto nekupuje… iba marxistická strana môže uspieť Nie iba marxistická cesta môže uspieť. Uspeje tá cesta, ktorú si národy a celé ľudstvo vyberie. Marx bol veľký mysliteľ, perfektne spracoval ekonomickú teóriu kapitalizmu, ale nebol jediný. Boli tu aj Robert Owen, Étienne Cabet, Henri de Saint-Simon, Thomas More alebo Wilhelm Weitling či Bernard Bolzano. Aj ich vízie, hoc by ich niekto hodil cez palubu, sa môžu stať v dejinách veľkou inšpiráciou. Nepopieram význam Marxa, ale zároveň nerobím z Marxa svätca, ktorého treba uctievať a blahorečiť ho.

Napokon nie je náhoda, že Novomeský venoval niekoľko prednášok a článkov tomu, prečo Marx nepochopil naše dejiny, ale až naše dejiny pochopili Marxa. Myslel tým pasáže, keď Slovanov urážal a hanil ako reakcionárov. Marx totiž nedokázal pochopiť, že bez jazyka a bez vlastného štátu sa národ nedokáže posúvať dopredu a keď sa nedokáže vzdelávať a napredovať, nedokáže ani bojovať za svoje sociálne, občianske a politické práva. Aj Marx sa totiž mohol v mnohom mýliť, tak ako sa mohli mýliť Owen, Cabet, More, Weitling, Štúr, Bakunin, Gercen či Kossuth. Či svet dosiahne sociálnu spravodlivosť evolučnou alebo revolučnou cestou, dokážu dejiny. Nie som prorok a nestaviam sa do pozície ako pán Frankel, že iba jedna cesta je tá správna. Dejiny si vyberú…

NÁVRAT K VÍZII JEDNOTY INTERNACIONÁLNEHO A NÁRODNÉHO

„Socialistický obsah v národnej forme môže byť sľubným zajtrajškom literatúry a umenia v socialistickej budúcnosti, ale aj v prítomnosti usilujúcej sa o socialistickú budúcnosti, no v humanizme rastúce, a humanizmom sa pretvárajúce a v humanizme sa prekonávajúce umenie – naliehavo zdôrazňujem: umenie – zachovávajúce, ba aj vyzdvihujúce s ním súvisiace národné špecifiká nás priblížia a stotožňia s ideálom socialistického umenia.“
– Laco Novomeský, 1967

A tak i dnes, nový DAV DVA, má na čo nadväzovať. Je to vízia svetového humanizmu na jednej strane a na strane druhej úcta k tradícii, ktorá má mnohé pokrokové prvky od štúrovcov až po medzivojnových davistov. Internacionálne potrebuje národné a národné potrebuje internacionálne. To je základná vízia, ktorá DAV DVA delí od fanatikov sprava, aj zľava. Syntéza v národnej kultúre je to jediné, čo môže Slovensko zachrániť aby nezaniklo v dôsledku westernizácie a vplyvu extrémne kozmopolitných projektov popierajúcich národnú identitu na jednej strane a zároveň sa neizolovalo do separatívneho autonomizmu na strane druhej. Toto je cesta po ktorej kráčali pôvodní davisti a cesta, po ktorej musíme kráčať aj my.

Novomeského kultúrny koncept dodnes inšpiruje. Novomeský bol v prvom rade humanista, pacifista, antifašista, internacionalista, v druhom rade sa hlásil k Slovanstvu a v treťom k upevňovaniu väzieb s najbližším slovanským národom v Československu a napokon zdôrazňoval, že sme Slováci, čo je naša identita na ktorú máme byť ako vlastenci hrdí. Ak by som hľadal jediného autora, ktorého politické predstavy sú mi najbližšie, tak je to práve Novomeský. Iste aj Novomeský sa v mnohom mýlil, idealizoavl si Sovietsky zväz aj mnohé osobnosti, ktorá sa neskôr nezachovali podľa svojich ideálov, ale bol to človek, a každý človek má právo sa mýliť. Ak pôjde DAV DVA cestou Novomeského a jeho „družiny“, pôjde správnou cestou, ktorá je tak internacionálna, ako aj vlastenecká. A to je to, čo potrebuje národ, i samotná idea humanizmu.

Lukáš Perný

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “Internacionalizmus a vlastenectvo kedysi a dnes

  • 21. novembra 2020 at 13:39
    Permalink

    MARK BLAUG, holandsko-britský ekonóm
    „Marx – ekonóm, je dodnes žijúcou a závažnou postavou v zmysle, v akom to nemožno povedať o žiadnom z autorov, ktorých sme doteraz spomenuli.
    Bol prehodnocovaný, revidovaný, vyvracaný, pochovaný tisíckrát, a napriek tomu odmieta odísť do vyhnanstva histórie myslenia.
    Tak či onak, jeho myšlienky sa stali súčasťou názorovej klímy, v ktorej všetci uvažujeme, či už sme marxisti alebo nie.
    Nikto sa nebije za Adama Smitha alebo Ricarda, ale krvný tlak vždy stúpa, keď je reč o Marxovi. “
    Economic Theory in Retrospect. Cambridge 1985

    SAMUEL KLINE COHN, historik
    (ČLOVEK ZÁPADU) vo svojej knihe Lust for Liberty,

    Takže som bol ohromený, keď som videl analytikov austrálskej investičnej skupiny, Macquarie Wealth, jednej z najkapitalistickejších spoločností na svete, ako hovoria investorom:
    „Konvenčný kapitalizmus umiera alebo sa aspoň mení na niečo bližšie k verzii komunizmu.“

    Analytici spoločnosti Macquarie pochopili, že to nie je len preto, že náhle potrebujeme zásah zo strany štátu, ale aj preto, že priority obyčajných ľudí presunuli výber trhu na koncepty spravodlivosti a pohody.

    SLAVOJ ŽIŽEK, marxistický filozof
    Nielen že sa Marx nemýlil, ale v mnohých ohľadoch mal dokonca pravdu – až na to, že ona pravda je ešte doslovnejša, než ako ju sám vnímal.
    Náš terajší cynický vek by pre Marxa poskytoval len pramálo prekvapenia.
    Nielen teda, že si Marxov myšlienkový odkaz aj naďalej zachováva svoju platnosť: jeho učenie je v skutočnosti ako duch, ktorý nás neprestáva prenasledovať.
    Životaschopnosť mu však môže zachovať len to, keď sa zameriame na tie z jeho postrehov, ktoré pre dnešnú dobu platia v ďaleko väčšej miere, než ako tomu bolo v Marxových časoch.

    MARK CARNEY, guvernér anglickej banky
    Automatizácia miliónov pracovných príležitostí zrejme povedie k masovej nezamestnanosti, k stagnácii miezd a vzniku komunistických režimov počas jedinej generácie.
    „Marx a Engels začnú zrejme znovu byť relevantní.“
    Na konferencii Canada Growth Summit 2018, konštatoval, že vzostup umelej inteligencie a vysoko technologických strojov vyvolá obrovské nerovnosti medzi silne kvalifikovanými pracovníkmi, ktorí budú mať prospech z technologického rozvoja, a ostatnými, ktorí budú diskriminovaní.

    MARXOV FRAGMENT O STROJOCH

    Scéna je Kentish Town, Londýn, február 1858, asi štyri hodiny ráno.
    Na Marxa je v Nemecku vydaný zatykač a v Londýne tvrdo pracuje, zapisuje si poznámky a myšlienkové experimenty. Keď si nakoniec preštudovali, čo Marx tej noci písal, ľavicoví intelektuáli z šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia priznali, že to „spochybňuje všetky doterajšie vážne interpretácie Marxa“. Volá sa to „Fragment o strojoch“.
    V ekonomike, kde stroje robia väčšinu práce, musí podstata znalostí, uzatvorených do strojov, byť „spoločensky vlastnená“. Vo svojom konečnom nočnom myšlienkovom experimente si Marx predstavoval konečný bod tejto trajektórie – vytvorenie „ideálneho stroja“, ktorý trvá navždy a nestojí nič. Stroj, ktorý by sa dal zostrojiť zadarmo, by výrobnému procesu nepridal žiadnu hodnotu a rýchlo by, počas niekoľkých účtovných období, obmedzil cenu, profit aj pracovné náklady všetkého, čoho by sa ten stroj dotkol.

    V týchto úvahách, ktoré vyšli tlačou až v polovici dvadsiateho storočia, si Marx predstavoval, že budú informácie ukladané a zdieľané v niečom, čo sa bude volať „všeobecný intelekt“ – bude to mozog všetkých ľudí na Zemi prepojený sociálnymi znalosťami, kedy majú všetci ľudia prospech z každého upgradu. Krátko povedané, predstavoval si niečo veľmi podobného informačnej ekonomike, v ktorej dnes žijeme. A, ako napísal, existencia tejto informačnej ekonomiky „vyhodí kapitalizmus vysoko do povetria“.

    Reply
  • 22. novembra 2020 at 16:49
    Permalink

    Marx bol génius a zároveň zložitá povaha.
    So všetkých jeho priateľov (s výnimkou Engelsa) sa stali nepriatelia. Vo chvíľach keď zistil , že nerozumejú jeho myšlienkam alebo ich spochybňovali im dokázal nadať do negrov.
    V čase očakávanej revolúcie ho rozčúlil nepochopiteľný boj Slovanov o sebaurčenie napr.: v Rakúsko- Uhorskej ríši. (Pre úplnosť treba dodať, že aj neskôr zisťujeme v Mein Kampf, že Hitler nenávidel Habsburgovcov za to, že v ríši nadŕžajú Slovanom.)

    MARX, PRUSKÍ HLUPÁCI, SLOVANIA A RUSKO
    Keď Marx počas návštevy u korunnej princezny Viktórie vyčerpal konverzačné možnosti o slovanskej gramatike (ako píše princezná Viktória :“má veľký záujem o porovnávaciu gramatiku, čo ho viedlo k štúdiu staroslovienčiny) zvrtol reč na politiku. Očakával „veľký a časovo nie vzdialený krach“ v Rusku, ktorý sa začne reformami zhora a vyvrcholí pádom cárizmu. …
    *
    V liste americkému organizátorovi Internacionály A. Sorgemu mal ešte väčšiu predtuchu:
    „To, čo tí pruskí hlupáci nevidia, je, že súčasná vojna (medzi Francúzskom a Nemeckom) vedie … nevyhnutne k vojne medzi Nemeckom a Ruskom.
    A takáto vojna č.2 bude pôsobiť ako pôrodná asistentka nevyhnutnej sociálnej revolúcie v Rusku“.
    Marx sa nedožil drámy roku 1917, ale ani najmenej by ho neprekvapila.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom