Ivan Lulják: Nemusím byť platený ruskou alebo čínskou ambasádou, aby som mal vlastný názor

Zdieľaj článok:

Dostal som otázku, prečo vlastne vyznávam alternatívu, keď prináša dezinformácie, hoaxy, a že treba kritický myslieť a nie nekritický prijímať informácie všelijakých proruských trotlov, či som platený ruskou ambasádou a koľko vlastne dostávam,Odpovedám podľa pravdy.

Ruskou stranou nie som vôbec platený, nepoznám nikoho na ruskej ambasáde, vychádzam čisto z môjho výskumu, zo svojich poznatkov. Keďže často obhajujem socializmus, nie som platený ani ambasádou Činy, ľudovej Kórei, či Kuby a Vietnamu. Nepoznám žiadnych predstaviteľov týchto veľvyslanectiev a rovnako aj tu platí predošlé konštatovanie, vychádzam zo svojich výskumov.

A teraz k tomu kritickému mysleniu. V školách, kultúrnych domoch, detských domovoch a v iných inštitúciach sa vedie dômyselný boj za kritické myslenie, aj ja samotný som bol prítomný ako tichý pozorovateľ jednej takejto diskusie.

Dodnes si pamätám jednu prednášku z predmetu na vysokej škole, ktorý mal názov PROPAGANDA A IDEOLÓGIA. Prednášajúci docent nám prednášal, že kritické myslenie je vtedy, ak názorové protipóly majú rovnaké možnosti predniesť svoj pohľad a poslucháč má možnosť kritickým pohľadom rozobrať informácie a vyjadriť sa k ním. Ak čo i len jeden ideový názor nemá možnosť predniesť svoj pohľad, hoc druhá strana má možnosť sa k nemu vyjadriť a z ideového smeru napadať druhý pohľad – nie ej to už snaha o kritické myslenie, ale PROPAGANDA !!!!!

To znamená, že ak o konšpirátorských médiach sa vyjadruje jedna strana bez možnosti vyjadrenia druhej strany – kritické myslenie dostalo vážnu K.O. ranu a nemá s ním nič spoločné.

Kritické myslenie by bolo možné rozvíjať vtedy, ak by si za jeden stôl sadli Monika Todová, Juraj Smatana, Vladimír Šnídl a proti ním v rámci oponencie Nono Lichtner, Boris Koróni a ďalší z alternatívy. Vtedy objektívne môžeme povedať, že došlo k akejsi snahe o kritické myslenie.

Pozastavme sa teraz nad alternatívnym médiom, jeho problémami a nedostatkami. Každá jedna diskusia organizovaná súčasnými ideologickými centrami moci prebieha rovnako – snaží sa poukazovať na nesprávne informácie zo strany alternatívneho média. Viaceré poznatky sú správne. Alternatívne média trpia hŕbou pavedeckých názorov a nezmyslov, ktoré otupujú hrot i správnym informáciám. Obrovské nedostatky možno vidieť zvlášť v medicíne a histórii. V medicíne dochádza ku konšpiračným teóriám, ktoré majú často nelogický motív a priebeh. Správne sa v nich konštatuje, že súčasnej farmakológii ide o množenie ziskov, no idiotským spôsobom, sa pretláčajú myšlienky, ktoré celú teóriu zvrhnú do najspodnejšej stoky dezinformácie. Príkladov je mnoho a nebudem ich zbytočne rozpisovať.  Ťažké rany alternatíve spôsobujú rôzne pavedecké teórie o očkovaní, rakovine, nad ktorými aj pokrokoví lekári krútia hlavou.

Trochu viac sa rozpíšem o histórii. Teórie Viktora Timuru a Cyrila Hromníka vážne ubližujú v argumentačnej možnosti pokrokových historikov bojovať proti súčasnej buržoáznej historiografii, už z toho dôvodu, že myšlienky Hromníka a Timuru sa ako akési pomyselné brvno budú niesť s akoukoľvek argumentáciou inak zmýšľajúceho historika. V čom sú myšlienky Timuru a Hromníka streštené a vyložene hlúpe? V prvom rade nechcem spochybniť osobnosť Timuru, či Hromníka. Viktor Timura urobil veľmi mnoho pre rozvoj marxistickej filozofie a Cyril Hromník zase vo výskume dejín Afriky. No zároveň veľmi ublížili historickej vede pri výskume starých Slovanov a to obzvlášť ťažkým spôsobom. Nie je vôbec múdre starých Slovanov vidieť kdesi v staro indickom Mohendžo-dare a Harappe a tváriť sa, že Slovania sú starší ako ľudstvo samo. Obzvlášť hlúpe od Timuru je vytvárať vyložene debilné teórie o tom, že sanskrt je staroslovienske písmo, za akúsi praslovančinu, na čom si už aj pokrokoví jazykovedci klopkajú po čele. V podobnej intencii ide aj Cyril Hromník, hoc sám seba označuje za kritika Timurových myšlienok. Ten rozvíja teóriu o tom, že slovenské rieky pomenovali indickí kupci, ktorí kedysi pred Rimanmi navštívili Slovensko a dali Staroslovákom „múdre rozumy“ a nazvali ich rieky. V čom sa s Timurom nezhodnú je myšlienka o tom, ako to vlastne prebehlo. Kým Hromník rozvíja teórie o múdrych „Indoch z Východu“, tak naopak Timura za tvorcov staro indickej kultúry považuje Árijcov, teda Slovanov, o čom sa vraj hovorí v indických védach a múdrych knihách starých Indov. Staroindické knihy boli veľmi múdre, mali rozsiahle poznatky ako bojovať proti zdravotným neduhom a boli kultúrne vyspelí, no musím sklamať pánov Timuru i Hromníka, nekolonizovali západ a ani neprišli žiadni Slovania do Indie, to už skôr začnem veriť na Dänikenových mimozemšťanov. Oproti teórii hore uvedených pánov pôsobí aspoň trochu vierohodne.

Takéto myšlienky zavrhujú množstvo cenných poznatkov, ktoré môže médium s iným názorom priniesť a nebezpečne znižuje inak správne poznatky oproti mainstreamovému médiu.

Súčasná ideológia s radosťou a často hovorí o tom, že v argumentácii ťahajú za kratší povraz. Je to obľúbená lož, aby upútala pozornosť na vývody ideologických pracovníkov. V skutočnosti je to úplne inak.

Častou chybou amatérskeho prispievateľa napr. Hlavných správ je to, že môže prebrať informáciu bez reálnejšej možnosti overenia pravdivosti. Aj mainstream vypustí nevedomky novinársku „kačicu“, no má viac možností, ako svoj omyl odhaliť v čo najkratšom čase a podať opravnú informáciu, samozrejme ak kačica nebola cielené vypustená.

Na to má v službe platených vyštudovaných odborníkov, nie nadšencov, ktorí zbierajú informácie vo voľnom čase. Autor príspevku v alternatívnom médiu nemá čas ani finančné prostriedky pátrať vo viacerých informačných zdrojoch, kým redaktor v pracovnom pomere je naopak platený za to, aby informácie prinášal. V takomto nerovnom boji odháli skôr platený profesionál chybu neplateného amatérskeho nadšenca pracujúceho na výskume vo svojom voľnom čase, než naopak.A tak má mainstream „rýchlopalné“ zničujúce zbrane proti alternatívnemu médiu, ktoré sa dopúšťa prenášania neoverených informácií viac ako mainstream so stovkou pisárov. Zdanie objektivity zo strany mainstreamu prináša aj kritické poukazovanie na občasné prinášanie novinových kačíc aj vo výbušnej tématike, ktoré by mohli samotný mainstream ohroziť. Nie je to však snaha média kritický poukázať na svoje chyby, je to skôr snaha o využitie chýb vo svoj prospech. V prvom rade treba si uznať, že mainstream prizná chybu až vtedy, keď nemá argumentačné možnosti vyvrátiť druhý názor. Takéto chyby sú málokedy, no dejú sa. Vtedy nastupuje druhý frontálny útok ideologického aparátu, ktorú poukazuje na akúsi pochybnú schopnosť priznať si chyby, no opak je pravdou, je to snaha zaobaliť informáciu tak, aby z nej vyšla víťazne klasická žurnalistika.

Mgr. Ivan Lulják, historik