Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


DAV DVA je ľudové médium – od vás, pre vás. Naša čitateľka Iveta Hajdová nám posiela dve eseje a jednu báseň do kultúrnej rubriky DAV DVA, ktoré pre Vás zverejňujeme. „Posielam Vám pár „iných“ článkov a básničku. Neviem, či sa budú hodiť , možno do kultúrnej rubriky, ale život nie je
len politika. …aby ľudia čítali aj niečo iné, ako lacné politikárčenie, ktoré ich často oberá o obyčajné radosti života.“ Iveta Hajdová

Prečo láska

Píšem o nej často. Prečo?
Vytráca sa z našich životov a jej nedostatok rúca základy humánnej  spoločnosti.
Tento obyčajný ľudský cit nás učí mnoho. Učí nás empatii, úcte voči druhým i životu samotnému, čestnosti,  spravodlivosti, obyčajnej ľudskosti a zodpovednosti.
Vďaka nej získavame iný pohľad na svet , na spoločnosť, ale i na samých seba.
Láska to nie je len cit muža a ženy ako je to v poslednej dobe podávané spoločnosti, ale je to spôsob  nášho správania sa k ľuďom, ktorí nás obklopujú, či sú to naši najbližší, kolegovia v práci, priatelia, kamaráti, alebo len známi a náhodní „okoloidúci“ v našom živote.
Láska je aj to, ako sa správame k prírode, k Zemi.  Mala by byť hybnou silou nášho intelektuálneho a duševného rozvoja. Mala by nás posúvať vpred, aby sme dokázali rásť a to, čo sme prijali nezištne dávali ďalej.
Žiaľ, často vidieť ako je láska hanobená, vysmievaná a pošpinená. Najviac to vidieť  práve na tom, ako je znevážený cit medzi mužom a ženou. Za Lásku sa vydáva pohlavný pud a povrchný sex, ktoré so skutočnou Láskou nemajú v skutočnosti nič spoločné. Média sú plné filmov, seriálov, poviedok,  ktoré sú preplnené sexuálnymi scénami a promiskuitou, bez skutočného citu. Ľudia tento model „ plytkej lásky“ preberajú a dobrovoľne sa  ochudobňujú o všetku tú krásu, ktorú skutočná láska ponúka.
Ochudobňujú sa o milovanie, ktoré je naplnením spoločného citu a darom, ktorí si partneri dávajú, ale najmä splynutím nielen tiel, ale aj duší.
Myslím si, že je čas Láske vrátiť jej  pravý význam a charakter, krásu a vzácnosť. Začať ju prijímať, ale najmä ju dávať .
Ako?
Na začiatok úplne stačí usmiať sa na toho druhého, často aj neznámeho, ktorý kráča oproti nám, objať svojich blízkych, počúvať ich a dávať im svoj čas, ale hlavne nepremýšľať o tom, či za to niečo dostanem…
Vtedy sa Láska nadýchne a začína v nás znova žiť.

Obyčajné ráno

Postavila som kanvicu s vodou na sporák, povytiahla roletku na okne a vpustila do kuchyne trošku raňajšieho svetla.
Pod okno, tak ako každé ráno pribehol psík a pozoroval ma, čo robím.
Pokrájala som ovocný koláč , poukladala ho na tanierik a olizla si prst na ktorom mi ostala odrobinka z neho.
Kanvica začala pískať, rýchlo som nasypala kávu do šálky a zaliala ju. Odniesla som ju do jedálne a zavolala na teba, že raňajky už máš hotové. Pustila som rádio, len tak potichu. Hrali nejakú starú pesničku.
Vrátila som do kuchyne po tanier s koláčom, akurát si si sadol, keď som ho položila na stôl.
Usmial si sa na mňa  a pritiahol ma k sebe. Zaboril si tvár do kvetov na župane, ktoré voňali čerstvo uvarenou kávou. Opätovala som úsmev a pobozkala ťa na vlasy a na nos.
Obyčajné ráno,  také ako každé iné, s chvíľkou pokoja pred každodenným zhonom.
Neobyčajnosť obyčajných, všedných chvíľ si uvedomíme keď nám hrozí, že o ne môžeme prísť, alebo keď o ne skutočne prídeme.
Podobných chvíľ je v našich životoch veľa, ale my nimi len tak prejdeme bez toho, aby sme si uvedomili ich krásu a výnimočnosť.
Všetko to, čo možno berieme ako samozrejmosť sa môže nezvrátiteľne skončiť behom okamihu.
Každá pekná chvíľka v našich životoch je veľký dar, tak ako život samotný a my nesmieme dopustiť, aby ľudská hlúposť, sebeckosť, chamtivosť  a nenávisť mali navrch a zničili pokoj v našich životoch a dušiach.
Musíme povedať NIE zlu, ktoré má mnoho podôb. Len tak si zachováme to, čo sme dostali darom.

V mojich očiach

Keď budeš cítiť smútok
ťažší ako mraky na oblohe,
objímem Ťa krídlami mojich rúk
a jemne si priviniem
Tvoju hlavu na hruď.
Perami ti postrapatím vlasy,
usmejem sa na Teba
a pobozkám Ťa na nos.
Pozriem Ti do očí
a Ty z tých mojich budeš čítať
krehké verše lásky
napísané šťastím a nehou.
V mojich očiach
budeš vidieť nádej
ukrytú v drobných slzách.
V mojich očiach
budeš Ty sám…


Páčil sa Vám článok? Nezabudnite ho zdieľať na sociálnych sieťach, alebo preposlať mailom známym. Touto jednoduchou cestou nám pomôžete dostať hodnotné informácie k širšiemu počtu ľudí…

Iveta Hajdová
Foto: Peter Marek

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Iveta Hajdová: Eseje a báseň

  • 7. júna 2018 at 13:43
    Permalink

    Pekné, pani Iveta!

    Reply
  • 7. júna 2018 at 14:09
    Permalink

    Ďakujem zo srdca.

    Reply
  • 7. júna 2018 at 15:46
    Permalink

    Viete, prečo sa mi Vaše práce páčia? Lebo píšete srdcom! A čo ide zo srdca, to ide do srdca.
    Napíšem Vám dialóg z Moliérovho Mizantropa/ mojej obľúbenej hry, keď ju nepoznáte, prečítajte si ju, stojí za to, je nadčasová/
    ORONT žiada ALCESTA, aby sa vyjadril k jeho básni, dožaduje sa pochvaly:

    ORONT
    A pokiaľ ide o môj sonet…? Pane, čakám.
    ALCEST
    Nuž úprimne vám poviem:strčte si ho dakam.
    Vybrali ste si vzory bez posvätenia
    a celá vaša reč je neprirodzená.
    Čo je to:“cukrovou obolže penou naše nám trápenie?“…
    Našušorený štýl, čo vychvaľujú všade,
    s pravdou je v príkrom nesúlade.
    Sú to len slovné hračky, choré predstavy
    a smiešny jazyk, ktorým nikto nevraví.
    Vkus našich drsných predkov vôbec nepôsobí
    tak hrubo ako nevkus našej jemnej doby.
    Poviem vám starú pieseň-má len zopár slov,
    no krajšia je než stovky módnych sonetov:
    „Keby mi chcel sám kráľ
    svoj Paríž venovať
    a zaň by som sa mal
    ja svojej milej vzdať,
    poviem mu: Čo ma varíš?
    Nechaj si kráľ, svoj Paríž-
    ja mám to dievča rád,
    ej, veru rád.“
    Staromódny je štýl a jednoduché rýmy,
    ale tá drobná pieseň viacej hovorí mi,
    než tupý bľabot, čo sa tvári vznešene.
    Nechápete, to prosté, čisté cítenie?
    „Keby mi chcel sám kráľ
    svoj Paríž venovať
    a zaň by som sa mal
    ja svojej milej vzdať,
    poviem mu: Čo ma varíš?
    Nechaj si kráľ, svoj Paríž-
    ja mám to dievča rád,
    ej, veru rád.“
    Tak vraví pravá ľúbosť – a jej hlas je večný.

    A to prosté, čisté cítenie je i vo Vašich textoch. Prajem veľa úspechov v ďalšej tvorbe!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *