Z ARCHÍVU: José Mujica – najchudobnejší prezident sveta

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Z archívu DAV DVA vyberáme hodnotný článok Tomáša Bóku o významnej osobnosti. Článok pôvodne vyšiel 16. 8. 2016.

V záplave rôznych agentúrnych správ, bulvárnych noviniek, zaručených i menej zaručených teórií, ako aj rozličných instantných jednohubkových múdrostí, šíriacich sa vo virtuálnej záplave jednotiek a núl, sa tu a tam objaví aj zmienka o „najchudobnejšom prezidentovi sveta“. Tá v našincovi okamžite zarezonuje – bývalý uruguajský prezident José Mujica totiž nekompromisne rozbíja vžité predstavy o politických lídroch, ktorých výkon funkcií je akosi neodmysliteľne spätý s nablýskanými bavorákmi, hriešne drahými hodinkami a luxusnými apartmánmi. Kým mnohí svetoví lídri obývajú honosné paláce, Mujicovi postačí domček na malom farmárskom pozemku. Kým nejeden politik si potrpí na značkové oblečenie, Mujicu by ste ťažko odlíšili od bežného staršieho pána v dave. A zatiaľ čo drvivá väčšina politických reprezentantov neustále zveľaďuje svoje beztak tučné bankové kontá, Mujicovi bohato postačí mesačný príjem, vo výške nedosahujúcej ani priemernú mzdu Slováka. Kto je tento neortodoxný chlapík a aký bol jeho životný príbeh?

Zo skromných pomerov

José Alberto Mujica Cordano sa narodil 20. mája 1935 v uruguajskej metropole Montevideo. Otec Demetrio, v ktorom prúdila španielska a baskická krv, bol drobným farmárom, kým matka Lucy bola dcérou chudobných talianskych prisťahovalcov. Po skorej smrti otca, ktorá chlapca zastihla vo veku piatich rokov, ho vychovávala matka, obhospodarujúca skromný pozemok s viničom. Záujem o politiku a dianie v spoločnosti Mujicu čoskoro privial do okolia konzervatívnej Národnej strany. Neskoršie dramatické udalosti v krajine však jeho politické názory postupne posúvali čím ďalej tým viac doľava.

Hospodárska kríza a sformovanie mestskej guerilly    

V časoch Tupamaros

Koncom 50. rokov začal mať Uruguaj hospodárske problémy, čiastočne aj pre znížený dopyt po poľnohospodárskych produktoch na svetových trhoch. Inflácia a hromadné prepúšťanie znamenali prudký prepad životnej úrovne obyvateľstva. Rozmáhali sa nepokoje, v študentskom hnutí sa šírili militantné nálady. Z týchto podmienok vzišlo aj marxistické guerillové Hnutie za národné oslobodenie, známe skôr pod názvom Tupamaros. Názov odkazoval na legendárneho peruánskeho bojovníka proti španielskemu kolonizačnému útlaku, Túpaca Amaruho II. (Práve podľa neho bol mimochodom pomenovaný aj legendárny americký rapper Tupac Amaru Shakur.) Ozbrojené hnutie vzniklo z militantných buniek Socialistickej strany, radikalizovaných zložiek Hnutia pre podporu roľníkov a aktívnych členov odborových zväzov. Jeho cieľom bolo so zbraňou v ruke bojovať za práva pospolitého ľudu proti konzervatívnemu režimu, ktorý nebol schopný vyriešiť hospodárske problémy krajiny k jeho spokojnosti. K partizánom vedeným Raúlom Sendicom, ktorých inšpirovala Kubánska revolúcia, sa v polovici 60. rokov pridal aj Mujica. Skupina začala svoju činnosť sériou prepadov bánk, kasín či iných podnikov, s cieľom získať peniaze pre ďalšiu činnosť. Zároveň si však získala vysokú kredibilitu a popularitu medzi širokými masami ľudí, keďže časť z ulúpených peňazí a jedla rozdávala najchudobnejším vrstvám v predmestiach Montevidea.

„Slová nás rozdeľujú, činy spájajú!“

Logo marxistickej mestskej guerilly Tupamaros

V roku 1968, kedy sa režimu začínali ľudové nepokoje vymkýnať spod kontroly, prezident krajiny Jorge Pacheco oklieštil niektoré ústavné práva a vyhlásil výnimočný stav. Nakoľko predošlé úspešné akcie Tupamaros vládnu moc značne diskreditovali, vláda začala rázne prenasledovať akýchkoľvek politických disidentov a spustila brutálne represie búriaceho sa obyvateľstva. Ničím výnimočným nebolo ani mučenie väzňov či krvavé potláčanie demonštrácií. Guerilla reagovala radikalizáciou a pristúpením k ráznejším formám boja, od politických únosov až po atentáty. Heslom Tupamaros bolo: „Slová nás rozdeľujú, činy spájajú!“ Súboje sa zostrovali, až napokon prebehlo niekoľko ozbrojených stretov s armádou, so stratami na oboch stranách. Mujica bol v marci 1970 pri zadržaní v montevidejskom bare šesťkrát postrelený, jeho život zachránil iba rýchly chirurgický zákrok v nemocnici. V septembri nasledujúceho roka bol súčasťou slávneho úteku stovky partizánov z väzenia Punta Carretas cez vykopaný tunel, vedúci priamo do obývačky vedľajšej budovy. Mujica sa však na slobode dlho neohrial, kedy bol po mesiaci opätovne zadržaný. V apríli 1972 sa mu však podaril spolu s niekoľkými ďalšími väzňami ďalší hollywoodsky kúsok – pomocou improvizovaných dosiek s kolieskami ušli tunelom, ktorý vykopali členovia Tupamaros zvonka. Avšak ešte v tom istom roku bol Mujica uväznený definitívne.

Trinásť rokov vo väzbe

V roku 1973 došlo v destabilizovanom Uruguaji k štátnemu prevratu, kedy bola nastolená tvrdá vojenská diktatúra. Armádni predstavitelia si uzurpovali prakticky všetku moc v krajine, pričom voči Tupamaros, ale aj iným disidentom či dokonca civilnému obyvateľstvu neváhali použiť tie najsurovejšie metódy. Pre uväznených guerillových bojovníkov nastali ťažké časy – pojem ľudských práv prakticky prestal existovať, väzni boli opakovane podrobovaní mučeniu, pobytom na samotke či v improvizovaných väzeniach s neľudskými podmienkami. Samotný Mujica bol dva roky pripútaný k starému napájaciemu žľabu pre kone! Budúceho prezidenta, trpiaceho halucináciami a paranojou, napokon po trinástich rokoch väznenia zachránila amnestia pre všetkých politických väzňov. Tá bola možná vďaka masívnym demonštráciám a generálnemu štrajku, ktoré napokon viedli k opätovnému nastoleniu parlamentnej demokracie v roku 1985. Veľavravným faktom je, že v danom roku Uruguaj viedol celosvetový rebríček v pomere politických väzňov voči celkovému počtu obyvateľov.

Politika namiesto zbraní

Niekoľko rokov po prepustení sa zvyšky Tupamaros rozhodli opätovne zaktivizovať, aj keď v zmenených spoločenských podmienkach už zbrane vymenili za štandardnú politickú cestu. Tupamaros sformovali spoločne s inými ľavicovými subjektmi Hnutie za ľudovú participáciu, požadujúcu väčšie zapojenie občanov do politických a spoločenských rozhodovacích procesov. Hnutie sa tiež stalo súčasťou širšej aliancie stredoľavých strán a hnutí, tzv. Širokého frontu. Prvým úspechom Mujicovho pôsobenia vo vrcholovej politike bola úspešná kandidatúra za poslanca vo všeobecných parlamentných voľbách v roku 1994. O päť rokov neskôr obsadil pozíciu v druhej komore parlamentu – Senáte. Aj vďaka prirodzenej charizme a daru osloviť široké masy ľudí Mujicova popularita závratne stúpala. V roku 2008 ho prezident Tabaré Vásquez menoval ministrom poľnohospodárstva, túto funkciu vykonával tri roky. V roku 2009 vyhral vnútrostranícky boj o získanie miestenky prezidentského kandidáta Širokého frontu. Prvého marca 2010 sa stal prezidentom Uruguaja ako prvý bývalý guerillový bojovník v histórii krajiny.

Antipolitická politika

Úspech Josého Mujicu zvykáva byť z veľkej časti pripisovaný jeho rétorickým schopnostiam, keďže svojím prirodzeným, nevyumelkovaným a „nepolitickým“ spôsobom komunikácie dokáže osloviť aj tých najjednoduchších ľudí. Pre svoju nekonvenčnosť si dokonca vyslúžil ambivalentný prívlastok „antipolitik“. Z politologického hľadiska ide o ľavicového pragmatika, obhajujúceho čo najrozsiahlejšie zapájanie ľudu do procesu tvorby legislatívy prostredníctvom inštitútov priamej demokracie. Je veľkým kritikom materializmu, konzumerizmu a podradenosti všetkých sfér spoločenského života ekonomicko-finančným záujmom. Hlása návrat k jednoduchosti, zdravým medziľudským vzťahom, solidarite a rodinným hodnotám. Je ateistom, zástancom práv zvierat a vegetariánom.

Legalizácia marihuany

V posledných rokoch sa zviditeľnil aj viacerými kontroverznými krokmi, predovšetkým celoplošným zlegalizovaním marihuany, ktorej pestovanie i distribúcia má byť plne pod kontrolou štátu. Od tohto opatrenia si uruguajská vláda sľubuje oslabenie vplyvu drogových kartelov, ale aj zvýšenie príjmov do štátneho rozpočtu a efektívnejší boj proti dôsledkom závislosti na marihuane. Uruguaj sa týmto krokom stal vôbec prvou krajinou na svete, ktorá zlegalizovala marihuanu v plnom rozsahu.

Rodinný a súkromný život

mujica IIJosé Mujica sa oženil v roku 2005 s ďalšou bývalou bojovníčkou Tupamaros Lucíou Topolanskou, ktorá tiež pôsobila v politika – vykonávala funkciu senátorky. Deti nemajú, bývanie v honosnom prezidentskom paláci počas Mujicovho funkčného obdobia odmietali a žijú poskromne v domčeku na malom farmárskom pozemku, na ktorom pestujú chryzantémy. Mujica sa preslávil aj tým, že 80-90% svojho príjmu venoval na rôzne dobročinné projekty, vrátane programu na podporu malých podnikateľov, či projektu na zabezpečenie bývania pre najchudobnejšie vrstvy. Na verejnosti sa zásadne ukazuje v jednoduchom, bežnom oblečení (oblek mal údajne na sebe len párkrát počas prezidentskej kampane, aj to výlučne bez kravaty) a nepotrpí si na žiadne špeciálne maniere a privilégiá. Jeho jediným „luxusom“ boli počas pôsobenia v prezidentskom úrade dvaja osobní strážcovia, ktorých musel zo zákona „strpieť“. Jazdí na staručkom Volkswagene typu „Chrobák“. Keď mu zaň podľa uruguajských médií jeden arabský šejk ponúkol milión dolárov, jeho reakcia bola typická – v prípade zrealizovania transakcie by sumu venoval nadačnému projektu, ktorý pomáha bezdomovcom s hľadaním bývania. Ohľadom svojho skromného životného štýlu sa pre BBC vyjadril nasledovne: „Môžem dobre žiť s tým, čo mám. Ide o otázku slobody. Ak vlastníte málo, nemusíte celý život pracovať ako otrok, aby ste si to udržali. A preto máte viacej času pre seba. Navyše rád trávim čas v záhrade a na čerstvom vzduchu.“

„Prezident nie je kráľ, ani boh.“

Príbeh Josého Mujicu zarezonoval po celom svete. Jeho hollywoodsky nádych, ale tiež sila jeho odkazu a zásadovosti v štýle „vodu káže, vodu pije“ dokonca priviedla známeho režiséra a dokumentaristu Emira Kusturicu k myšlienke nakrútiť o nekonvenčnom štátnikovi dokumentárny film. Existujú však i novinári a ľudia, ktorí Mujicovu skromnosť nedokážu pochopiť a vidia za ňou síce preexponovanú a neštandardnú – ale stále len praobyčajnú politickú „vychcanosť“. Táto možnosť je však málo pravdepodobná, nakoľko uruguajská legislatíva neumožňuje Mujicovi opätovnú kandidatúru a jeho funkčné obdobie sa pred rokom skončilo – odpadá tak motív prípadného pretvarovania sa. A ak ho ľudia opakovane častujú s jemným nádychom zlomyseľnosti titulom „najchudobnejší prezident sveta“, iba s úsmevom ponúka vlastnú definíciu chudoby – chudobní sú pre neho tí, ktorí všetku svoju energiu venujú vlastnému obohacovaniu a nikdy nemajú dosť. V rozhovore pre Al Jazeera sa dokonca vyjadril, že „prezident nie je kráľ ani boh, ale iba obyčajný úradník. Preto by mal žiť ako väčšina ľudí, ktorým má zároveň slúžiť a zastupovať ich. Možno niekomu pripadám ako výstredný starý chlap, ale to je moja slobodná voľba“.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *