KEĎ BIJE SLOVANSKÉ SRDCE – výber poézie

Mier je príliš veľká a cenná hodnota na to, aby bol obetovaný zištným záujmom vojnových štváčov a ich prisluhovačom rôzneho politického a ideového zafarbenia kdekoľvek vo svete. Lebo keď sa raz rozhorí svetový požiar, zahasiť ho môže opäť iba ľudská krv a popol.

„Za akých ťažkých podmienok sa tento boj viedol, akú vysokú cenu platil telesným i duševným utrpením za svoju lásku k národu a k jeho slobode, ako sa boril za dedičstvo svojich otcov, takmer stratený v neznámom mori, musí vedieť každý otec, každá mať, brat, sestra, musí vedieť celý národ a jeho synovia a dcéry.“

Láska k vlasti bola vždy hybnou silou daného národa. Mobilizovala ľudí na účasti verejného života a zapájala ich do zveľaďovania vlastnej krajiny, lebo  úprimne prežité vlastenectvo a národné povedomie motivujú pozitívne, v prospech celku.

Slováci si  ctia odkaz svojich predkov a na svoju históriu pamätajú. Dobrý vlastenec môže byť len sebavedomý a hrdý človek. Tam, kde chýba sebavedomie a sebaúcta prichádza zvádzanie v podobe napodobnenín, náhrad za vlastenectvo. Preto je veľmi dôležitý prístup štátu k vlastným občanom, lebo spoločnosť k vlastenectvu treba vychovávať. A tu je alfou omegou práve historické povedomie! Vlastencom sa človek nerodí, vlastencom sa človek stáva. A to je nádej. Nádej pre Slovensko. Lebo druhým krokom vlastenectva je obrana vlastného národa a rodnej  zeme. A chrániť svoju zem môžu len tí, ktorí ju ľúbia, ktorí si ju vážia, ktorí ju ctia, lebo boli vychovaní v hodnotách, o ktoré treba stáť. Ochota brániť štát a nechať ohroziť svoj život je priamo úmerná dôvere v tento štát – na tej všetko začína aj končí.

Tieto verše venujem svetlej pamiatke našich partizánov, a súčasne chcem v mene našej generácie v 75. roku výročia SNP poďakovať za bojovú vernosť a chrabrosť všetkým, ktorí sa pričinili o oslobodenie našej vlasti, keď svetový požiar fašizmu spaľoval celú Európu. Nech poslúžia veci mieru a upevneniu posvätného priateľstva medzi ruským a československým ľudom.

Valovičová Soňa

V DARGOVSKEJ PUSTEJ TÍŠINE

/venované Alexander Petrovič Golubjev /

V dargovskej pustej tíšine
Iba strom v ústraní smútil sám
Nad Tým, ktorého objala
V posmrtnom hábite cudzia vlasť
… Hruď zväčša za domovom ľpie
Ak v diaľke rovnaká krv čaká
Kdekoľvek kosti zloží duch
Len jediná zem je mu drahá

Tak prelomil si mlčanie
Hoc zmysly zľahli od únavy
Sen silou mlade vzoprel sa
Ako v dňoch nádeje a slávy

Zem, nebo nezmenili tvár
Len nový pán je, otrok iný
Však krvou presýtená zem
Nezožala vďak …iba hany!
Svet ničí klamstiev úmysel
Vojsko, súpera, bité davy
Zomiera pamäť národa
Odpusť Slovensku páriň mladý!

SVS

BOH ŹEHNAJ EURÓPE!

Bola jar, ráno orosené
Keď spoznala si túto zem
Z kaluže krvi Holubica
Vypla si krídla na svoj vzlet

Hoc kadidlu dych ponášal sa
Tvár Ti mrzačil súmrak bied
Moc búrok uprostred besnení
Stíchla, až zdá sa – hrobov niet

A kým si žila, bolesť v hrudi
Z pŕs tlačila sa denne von
Zhmotňovala, čo nosíš v hĺbke
Myšlienky, city v jeden v tón

… Tak plynul čas, Ty zostarla si
No vedela si predvídať
Že človek zmení ľudskú dráhu
Vydá Ťa živlom napospas?

Dnes opäť v súmrak kloní sa zem
Ach, aká zmena na nebi –
Temnota noci v polopravdách
Krídla už kántri bleskami

V diaľke sa skaly zachmúrili
Hmlou sa prediera hlučný rev
Kvapky sa ženú po priestore
Rodiacej búrky pre svoj cieľ!

SVS

…ďalšie básne v pokračovaní



Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *