Komunitarizmus a minimálny štát

Uvedomujeme si, že už prečítanie názvu článku vzbudí veľkú nevôľu u  leninistov (nechcem používať termín marx-leninistov, lebo Leninov revizionizmus mal pramálo spoločného s pôvodným marxizmom) a sociálnych demokratov, ktorí presadzujú silný centralistický štát. Podľa nich tzv. minimálny štát zabezpečuje len základné a nevyhnutné funkcie a je jednoznačne spájaný s klasickým liberalizmom (J. Locke) a libertarianizmom (R. Nozick). Ako si to v článku vysvetlíme neskôr, tak sloboda a nezávislosť od hegemonistického štátu nie je len doménou liberálov a libertariánov, ale aj radikálnej ľavice, medzi ktorú radíme ľavicových anarchistov a komunitaristov. Z tohto dôvodu použitý plurál v článku nie je „plural majestaticus“, lebo autor nevystupuje za seba, ale ani za DAV DVA, ale prezentuje komunitaristické postoje a názory. V článku porovnávame ľavicový anarchizmus a komunitarizmus, ktoré majú veľa spoločného, so socialistami.

    Anarchizmus rozhodne nevznikol z abstraktného premýšľania nejakého vedca alebo filozofa, ale z triedneho boja, ktorý rozhodne nebol ani Marxovým objavom počas bezsennej noci. Triedny boj, ktorý pracujúci bezprostredne viedli s kapitálom, bol spôsobený neslobodou a stáročnými snahami pracujúcich dosiahnuť slobodu v pravom slova zmysle. Triedny boj sa zrodil v prostredí vykorisťovaných pracujúcich, prekarizovanej a nezamestnanej inteligencie z radov tzv. Marxom a Leninom pohŕdaného lumpenproletariátu (1).  Myšlienky úplného odmietnutia triedneho boja a štátom riadeného systému spolužitia presadzujú socialisti z radov sociálnych demokratov (sociálny zmier) a národných socialistov (silný „jednonárodný“ štát), ale aj katolícki konzervatívci presadzujúci sociálny solidarizmus blízky korporátnemu fašizmu. Predsa vieme, že homogénna štátna organizácia, spájajúca novodobých otrokov a otrokárov do odborovo organizovaných organizácií – korporácií, kolaborujúca so štátnou mocou, bola a je základným predpokladom pre vznik a šírenie fašizmu.

    Diametrálne odlišné sú názory a postoje tzv. leninistov (neoboľševických komunistov), presadzujúcich silný centralizovaný štát na princípoch tzv. „demokratického centralizmu“ a na druhej strane anarchistov, ktorých zámerom je štát úplne zrušiť a nahradiť ho slobodnou bezštátnou spoločnosťou na princípoch seba organizovaných pracujúcich na federálnych princípoch.

    Komunitaristi presadzujú na jednej strane rázny triedny boj, bez ktorého sa privilegované oligarchické vrstvy nevzdajú vykorisťovania a „zákonnej“ uzurpácie nahanobených majetkov a kapitálu, ani na ne viazaných vylobovaných privilégií. Oligarchia sa rozhodne nevzdá hegemónie politickej moci viazanej na uzurpované majetky, ani jej voľnomyšlienkarskej „liberálnej morálky“ prezentovanej (aj podprahovo) cez ich súkromné masmédia ako jedinú a správnu pre celú „demokratickú“ spoločnosť. Na druhej strane komunitaristi presadzujú decentralizovaný minimálny štát, ale rozhodne nie na úrovní libertariánskeho „nočného strážnika“, chrániaceho majetky a privilégia majetnej oligarchie.

    Komunitaristi si jasne uvedomujú, že aj decentralizovaná samosprávna spoločnosť na úrovní slobodných pracujúcich, kooperujúcich v regiónoch, musí plniť nevyhnutné štátne funkcie na národno-republikovej úrovní. Bolo by nonsensom sa anarchistický domnievať, že príde nejaký imaginárny „Samo Sato,“ ktorý  zariadi na republikovej úrovní: národnú obranu, bezpečnosť obyvateľstva (boj s mafiami,  medzinárodnou kriminalitou a terorizmom), republikovú zvrchovanosť a ochranu národných hraníc (už len utečeneckou krízou a sťahovaním národov), ale aj vyššie odvolacie súdnictvo a zahraničnú bilaterálnu a multilaterálnu politiku… Na realizáciu týchto funkcií štátu sú nevyhnutne potrebné financie a dôsledná kontrola minimálne týchto inštitúcií. Taktiež na zabezpečenie ochrany a udržateľnosti životného prostredia, obnoviteľných prírodných zdrojov, ale aj primeranej exploatácie neobnoviteľných prírodných zdrojov si vyžaduje národné plánovanie, ktoré liberálna demokratická spoločnosť trestuhodne zanedbáva, ale aj odmieta. Prečo tomu tak je, si ujasníme popisom liberálnej demokracie. V prvom rade si potrebujeme uvedomiť, že liberálna demokracia je jednou z foriem buržoázno-kapitalistickej spoločnosti. Základom liberálnej demokracie je zachovanie antagonistických tried súčasnej spoločnosti, tzn. práce (námezdných pracujúcich) a kapitálu (vlastníkov výrobných prostriedkov a prírodných zdrojov). Pre nich je nevyhnutná spolupráca týchto tried a sociálny zmier na pôde kapitalistického súkromného vlastníctva. Vyjadrením tejto spolupráce sú parlament a zastupiteľská vláda, ktorá vyšla z tzv. aklamačných volieb, ktorými naivní voliči formálne potvrdzujú legitimitu oligarchiou navrhnutých partokratických kandidátov. Liberálna demokracia formálne vyhlasuje slobodu slova, tlače, združovania a rovnosť pred zákonom, avšak všetky tieto slobody majú určitý podmienečný charakter. Len dovtedy a potiaľ sa povoľujú, pokiaľ neodporujú záujmom vládnucej triedy, tzn. liberálnej oligarchickej buržoázii. Liberálna demokracia ponecháva nedotknuteľným princíp súkromného kapitalistického vlastníctva. Rovnako tak ponecháva oligarchickej buržoázii právo držať vo svojich rukách celú ekonomiku krajiny, všetky výrobné prostriedky a prírodné zdroje, ale aj masovokomunikačné prostriedky, vzdelávanie, vedu, umenie, čo fakticky robí buržoáziu neobmedzeným majiteľom krajiny. Monopolné postavenie buržoázie v ekonomike krajiny jej umožňuje nastoliť svoju plnú neobmedzenú moc aj v politickej oblasti. Parlament aj zastupiteľská vláda v liberálnych demokraciách sú v skutočnosti len výkonné orgány liberálnej buržoáznej oligarchie. Liberálna demokracia je teda jedným z druhov buržoáznej diktatúry oligarchie, zamaskovanej klamlivými formuláciami fiktívnych politických slobôd a záruk demokracie. Uvedomme si, že demokracia v etymologickom a sémantickom slova zmysle ako vláda ľudu pre ľud nikdy a nikde nebola realizovaná, ani v antickom Grécku! Vždy to bola vláda majetnej oligarchie, ktorej moc vyplývala z reálnych (Solónova reforma), alebo súčasných krypto majetkových cenzov na základe ktorých dochádzalo k deľbe majetkov a prírodných zdrojov a k prináležiacej moci nad ľudom krajiny.

    Liberálna buržoázna ideológia definuje štát ako orgán regulujúci zložité sociálno-politické, občianske a spoločenské vzťahy ľudí vnútri súčasnej spoločnosti a chrániace právny poriadok tejto spoločnosti. Anarchisti ale aj komunitaristi s touto definíciou úplne súhlasia, ale so zásadným dodatkom. Ten spočíva v tom, že v základoch právneho poriadku súčasnej spoločnosti stojí skutočnosť, ktorou je zotročenie väčšiny pracujúceho, ale aj nezamestnaného ľudu nepatrnou oligarchickou menšinou. V takejto forme súčasný štát slúži práve tejto porobe ľudu. Štát je súčasne organizovaným násilím oligarchickej buržoázie na pracujúcich a je jej výkonným orgánom. Ľavicoví socialisti a z nich konkrétne leninisti považujú buržoáznu vládu a buržoázny štát za služobníkov kapitálu. Tvrdia, že moc a štát v rukách socialistických strán môžu byť silným prostriedkom vo veci oslobodenia proletariátu. Preto sú pre socialistickú vládu a proletársky štát.

Skupina umiernených socialistov stojí za prevzatím moci miernou parlamentnou cestou (sociálni demokrati), ale druhá časť je za vybojovanie moci revolučnou cestou (komunisti a ľavicoví socialisti-revolucionári).     Anarchisti (s výnimkou anarchokapitalistov) a značná časť komunitaristov považuje oba tieto spôsoby za zásadne chybné a škodlivé pre oslobodenie práce a pracujúcich. Štátna oligarchická a centralizovaná moc bola vždy spojená s vykorisťovaním a zotročovaním ľudových más. Vyrástla z tohto vykorisťovania, alebo bola pre jeho realizáciu zriadená. Uvedomujeme si, že moc bez násilia a vykorisťovania stráca pôdu pod nohami a elementárny zmysel. Štát a hegemonistická moc berú masám iniciatívu, ničia ducha tvorivosti a vychovávajú ich v otrockej psychológii poslušnosti a poroby. Naivné je očakávanie a vkladanie nádeje do vládnych miest, do vedenia pozostávajúceho z nominantov vykorisťovateľov. Oslobodenie pracujúcich je možné len počas priameho revolučného boja širokých pracujúcich más a ich triednych organizácií s kapitalistickým oligarchickým systémom.

    Komunitaristi na rozdiel od anarchistov považujú za rovnocennú možnosť prebranie vládnej moci aj formou víťazstva vo voľbách, ale len so širokou podporou pracujúcich v jednotlivých regiónoch. Len s ich masovou podporou je možná zmena spoločenského systéme a jeho dlhodobá udržateľnosť. Na druhej strane si potrebujeme uvedomiť, že prevzatie moci sociálno-demokratickými stranami parlamentným spôsobom v rámci súčasného zriadenia ani o krok neposunie oslobodenie práce a pracujúcich vpred. A to už len preto, že skutočná sila a tým aj skutočná moc naďalej zostane v rukách oligarchickej buržoázie, ktorá bude aj naďalej držať vo svojich rukách celú ekonomiku a politiku krajiny. Úloha socialistickej moci v tomto prípade skĺzne k reformám v rámci liberálneho systému, čiže k zlepšeniu buržoázneho kapitalistického zriadenia.

    Uchopenie moci pomocou sociálneho prevratu a zorganizovanie tzv. „proletárskeho štátu“ tiež nemôže reálne poslúžiť ozajstnému oslobodeniu práce a pracujúcich, najmä námezdných zamestnancov. Štát je budovaný spočiatku akoby za účelom ochrany revolúcie, neskôr nevyhnutne obrastie špecifickými potrebami novej vládnej a byrokratickej oligarchie vytvorenej z tzv. revolucionárov z povolania a ich rodín a klientov. Tzv. revolucionári z povolania si opäť nechajú okolo seba vyrásť privilegované kasty červenej byrokratickej a represívnej buržoázie o ktoré sa opierajú, aby si udržali moc. Prostredníctvom nich si násilím podriaďujú masy svojim potrebám a potrebám poslušných privilegovaných kást byrokracie v regiónoch. Týmto spôsobom reprodukuje základ novej štátnej kapitalistickej moci a štátno-kapitalistického násilného podrobenia spojeného s násilným vykorisťovaním pracujúcich námezdných más novou oligarchiou jednej strany. Nie nadarmo sa hovorí, že len hlupák sa nepoučí na vlastných chybách!

    Komunitaristi na rozdiel od anarchistov nechcú úplne zrušiť štát, ale jeho moc presunúť na regionálnu úroveň formou reálnej priamej participácie a kooperácie v komunitách. Obmedzí sa tým byrokracia na kontrolovateľnú minimálnu úroveň. Na plnenie nevyhnutných celorepublikových úloh minimálnemu štátu plne postačia štyri  ministerstvá – zahraničných vecí, obrany, financií, revízií a kontroly. Čím sa minimálne trojnásobne zníži byrokratický aparát a náklady na jeho platy a prevádzku. Celé národné hospodárstvo, ale aj nevýrobné služby budú v rukách priamych výrobcov a pracujúcich v službách, ktorí budú priamo a zároveň kolektívne participovať na nich v jednotlivých rezortoch  na regionálnej úrovní. Takto sa reálne stane, že všetky sféry takejto spoločnosti, t.j. ekonomika, politika a spoločenské vzťahy, spočívajúce na triednom násilí, ktorého služobnými nástrojmi sú vláda, polícia, armáda a justície, prestanú byť nástrojom v rukách mocenskej oligarchie. Všetko v tejto novej spoločnosti, počnúc jednotlivou továrňou (pred ktorou končí právo a demokracia) a končiac celým donucovacím štátnym systémom, prestanú predstavovať „citadelu“ súkromného alebo štátneho kapitálu. Prestane existovať štátny moloch, kde sa námezdní pracujúci nenachádzajú ani na jeden okamih bez dozoru. Plne sa zamedzí svojvôli hegemonistickému štátu v rukách oligarchie, kde sú vždy v pohotovosti sily, určené na zamedzenie každému hnutiu pracujúcich, ktoré by akýmkoľvek spôsobom ohrozovalo poriadok alebo dokonca stabilitu súčasného liberálno-kapitalistického zriadenia. Ak chceme urobiť zmenu v spoločnosti, tak nepotrebujme meniť či prevychovávať ľudí, ale vytvoriť spravodlivý spoločenský systém, postavený na morálke a ľudskosti a ten zmení ľudí v pozitívnom slova zmysle.


1 V modernej sociálnej teórii je niekedy používané slovo chudobný ako ekvivalent k Marxovej „lumpenproletariát“. [16]  Dňa 14. mája 2012 bol publikovaný článok s názvom „Kolonizovaní korporáciami‚, kde autor Chris Hedges použil tento koncept:

„Nebezpečenstvo pre korporatívny štát nepochádza od chudobných. Chudobní sú tí, ktorých Karol Marx odmietol ako lumpenproletariát nepoužiteľný pre revolúciu, aj keď sa k nej pripojili. Skutočné nebezpečenstvo pre elitu pochádza z deklasovaných intelektuálov, lebo tieto vzdelané stredné triedy mužov a žien sú vyblokované z pokroku pomocou skostnateného systému. Pozostávajú z umelcov bez štúdií alebo divadiel, učiteľov bez tried, právnikov bez klientov, lekárov a sestier bez pacientov a novinárov bez novín… hospodársky upadajúcich, ktorí  sa miešajú so spodinou, vytvárajú most medzi svetmi elity a utláčanými a preto sú dynamitom, ktorý spúšťa vzburu.“ Viac na: https://en.wikipedia.org/wiki/Lumpenproletariat


Foto: Rebecca Siegel, CC

Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

close

Pomôžte nám s propagáciou: