Liberálny fašizmus nie je oxymoron, ale krutý paradox zvrátenej doby. Jeho existenciu dokazujú filozofi, politológovia aj politici

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Budúci fašisti si budú hovoriť antifašisti

Vlastnou matkou európskej tragédie v rokoch 1933 až 1945 bolo dôsledné liberalistické chápanie demokracie, ktoré ovládlo západnú Európu.

Laco Novomeský

Súčasní a propagandisti režimu často argumentujú, že pomenovanie liberálny fašizmus je politologický oxymoron (1, 2). „Fašizmus však nemôže byť liberálny, fašisti vždy nenávideli liberálov a liberalizmus,“ píše autor článku Tomáš Kyseľ. Podobne sa vyjadril aj Eduard Chmelár, podľa ktorého je pojem liberálny fašizmus politologický oxymoron. Paradoxne sám Chmelár sa stal terčom útokov liberálnych fašistov.

Politológ a filozof Ľuboš Blaha Kyseľovi odpovedal nasledovne:

Len pre poriadok, ak hovoríme o liberálnych fašistoch, nerobíme tak preto, že liberalizmus a fašizmus považujeme za totožné ideológie. A áno, každý vie, že historický fašizmus, či už v miernejšej Mussoliniho podobe alebo extrémnejšej Hitlerovej nacistickej podobe, bol absurdným vyústením mnohých konzervatívnych hodnôt. Preto sa tomu hovorí extrémna pravica. Ale prepanakráľa, pointa je, že súčasní liberáli sa v mnohých ohľadoch správajú ako fašisti a preto im hovoríme liberálni fašisti. Nie preto, že uctievajú Hitlera. Haló, to ako vám napadlo.

Ľuboš Blaha následne predložil konkrétne body, ktoré liberálny fašizmus dokazujú:

  • Nedokážu tolerovať iné názory a kriminalizujú ľudí, čo neveria v ich liberálnu ideológiu. Fašisti takisto nedokázali tolerovať nič než fašizmus.
  • Šíria nenávisť a výsmech voči všetkému, čo nepovažujú za liberálne, vrátane hodnôt národa, kolektívnych identít, solidarity či socializmu. Rovnako ako fašisti nenávideli hodnoty, ktoré ich ideológia nevedela prijať.
  • Liberáli sú v ekonomike presvedčení, že slabší si nezaslúžia pomôcť a vlastne by ich mal eliminovať voľný trh. Najprudšie to kedysi vyjadril liberálny filozof Herbert Spencer, ale podobne rozmýšľal aj guru neoliberalizmu Hayek.
  • Liberáli tlieskajú zbrojeniu a americkým vojnám. Zjavne ich fascinuje násilie a ničenie iných národov, tak ako kedysi Hitlera. Chcú, aby ich veľká Amerika kontrolovala svet a zašliapla neposlušné štáty, tak ako po tom túžili nacisti v Nemecku.
  •  Najviac mi liberáli pripomínajú fašistov tým, ako nenávidia Rusov a ďalších Slovanov. V druhej svetovej vojne povraždili fašisti cez 30 miliónov Slovanov a sovietske Rusko bolo ich hlavným ideologickým nepriateľom.
  • Podobne ako fašisti, aj liberáli obhajujú korporátnu kapitalistickú ekonomiku, v ktorej by zlikvidovali ľavicové strany, odbory a robotníckych rebelov a ľudia by otočili na kapitalistické molochy.
  • Najznámejším prípadom krásneho súznenia liberálnej ekonomiky a fašistickej politiky bol Pinochet v Čile, ktorý podľa rád amerických neoliberálov sprivatizoval dôchodky aj zdravotníctvo, povraždil ľavicových odporcov, odstránil odbory a zaviedol fašistický režim.
  • V globálnej ekonomike liberáli obhajujú systém štrukturálneho rasizmu, v ktorom rozvojové štáty otročia na veľmoci a žijú v otrockých podmienkach, len aby západné korporácie mohli bohatnúť.

Slovenský právnik Branislav Fábry v podobných súvislostiach používa termín militantná demokracia. Charakterizujú ju dvojaké metre pri hodnotení spoločenskej reality, ochrana oligarchie , podpora militarizmu a usilovanie o kriminalizovanie politickej opozície.

Na paradoxy liberálneho extrémizmu upozornil aj filozof Peter Janoshazi:

Progresívne média a politici pomáhajú priviesť na svet ultra-nacionálne hnutie v nenávisti triumfujúce nad konkurenciou. Košice ukázali, že najlepšou mobilizačnou silou proti jednému druhu nacionalizmu je iný druh nacionalizmu.

Na existenciu liberálneho extrémizmu upozorňuje dlhodobo aj politológ Roman Michelko v súvislosti s citátom Emila Hodála v kontraste citátov Mazurka. Po citácii Hodála, kde sa vyhráža vraždami národne a sociálne cítiacich ľudí dodáva:

Toto tu v kontraste s tým, čo povedal Mazurek je v poriadku. To je len mladícka nerozvážnosť. Kde to žijeme? Uvedomte si aká partia sa chystá vládnuť v roku 2020.

V podobnom duchu píše aj publicista Juraj Janošovský:

 A verejný vulgárny (faktami nepodložený) antikomunizmus dnes šíria mainstreamové média rovnakým spôsobom ako NSDAP. Rovnako (ako Tisov režim), aj v súčasnosti miestni kolaboranti nahradili právny štát policajným. S odpočúvaním, donášaním a politickou korupciou. Média „odstreľujú“ neposlušných funkcionárov, zatiaľ iba na TV obrazovkách. No agresívni aktivisti (viď spomínanú stránku „ZOMRI“) sa prezentujú pripravenosťou riešiť problémy súčasného protektorátu aj „ostrými“.

Aktivistka Soňa Valovičová pripomína:

Liberálny kapitalizmus je predvečer veľkých zmien pre ľudstvo, bohužiaľ v tej najhoršej podobe, čo svetu môže dať… Pre liberalizmus je doménou krivý charakter človeka, nemorálnosť a nenávisť k pravde.  Iba pravda zachráni svet. Kapitalizmus a jeho reakčný liberalizmus nie je o pravde, je o klamstve. Čoskoro to pochopíme všetci… Prepisuje sa minulosť, aby sme neprotestovali a boli lojálni, pod falošnou maskou mierových misií celú Európu pri všetkých hraniciach s Ruskom ‚chránia‘ tanky a bojové vozidlá, a socializmus a jeho symboly kosák a kladivo sa dostali na čiernu listinu zakázaných symbolík… Dnešný liberalizmus je posledným štádiom, v ktorom sa terajšia civilizácia nachádza. Chaos, anarchia, pomýlené hodnoty, individualizmus, naschvál sofistikovane zamieňané pojmy a dojmy do nesprávnych slov a výrazov, v tom najreakčnejšom období kapitalizmu vo vykorisťovaní človeka človekom pod heslami slobody jednotlivca, vo svete plnom lokálnych krutých vojen. Kam kráčame?

Bývalý minister školstva Juraj Draxler taktiež upozorňuje na praktiky liberálnej kaviarne. Liberálnych fašistov Draxler opisuje ako človeka kaviarne:

Mozog človeka z kaviarne totiž nie je schopný chápať svet, ktorý nie je rozdelený na dve časti, na nás a tých zlých. Ak im náhodou vysvetľujete nejaký názor na spoločnosť, vedu alebo umenie a ten neobsahuje upokojujúce slová ako Smer, Rusko, Danko a podobne, kaviarnik zneistie a po chvíli sa dostavia tiky… Svetom pravého intelektuála z kaviarne sú nadávky, regulujú mu hormonálnu rovnováhu. Raz som jednému jedincovi neodpovedal ani na jednu z päťdesiatich nadávok, roztriasol sa a kým som ho stihol zastaviť, zo zúfalstva zhltol hrsť tabletiek. Takže opatrne.Človek z kaviarne nie je prírodou prispôsobený na to, aby sa sám od seba niečomu venoval a nechal iných na pokoji. Ak ich dáte viacerých na jedno miesto a nemajú svoje bežné terče, veľmi rýchlo sa začnú žrať medzi sebou.

Podľa filozofa Vladimíra Mandu sú otázky, na ktoré sa zameriava tzv. liberálna kaviareň iba ohlupovaním a odvádzaním od skutočných životných problémov.

Liberálni extrémisti sa často odvolávajú na tzv. liberálnu demokraciu a jej hodnoty. Na otázku, čo to vlastne tá liberálna demokracie je, sa snažil nájsť odpoveď filozof Richard Sťahel:

Je to politický systém? Štátne zriadenie? Ideológia? Politické hnutie či smer politickej filozofie? Alebo aj všetko vymenované? Ak áno, aký je potom rozdiel medzi liberálnou, kresťanskou a sociálnou demokraciou?  Aby sme sa vyhli zmätkom okolo mnohých významov pojmu liberálna demokracia, bolo by vhodnejšie používať pojem ústavná demokracia. …. Zanovito trvať na tom, že zriadenie, ktoré tu máme a ktoré čelí ohrozeniu, je liberálna demokracia, môže preto veľmi ľahko vyvolávať dojem, že na právach, ktoré nevznikli v rámci liberálneho politického myslenia, až tak nezáleží. Tento pocit však, žiaľ, umocňujú aj vyjadrenia mnohých predstaviteľov liberálnej politiky na Slovensku, ktorí už neraz avizovali, že najlepšie by bolo, keby sa, keď už nie všetky, tak aspoň niektoré sociálne, kultúrne a environmentálne práva do ústavy nedostali, a keď už tam sú a nedajú sa odtiaľ (zatiaľ) odstrániť, treba intenzívne popracovať na tom, aby sa tieto práva marginalizovali, spochybnili či skarikovali a ich dostupnosť čo najviac sťažila.

O liberálnom fašizme hovorí tiež Emil Páleš. Ten zdôrazňuje, že súčasní tzv. antifašistickí bojovníci (falošní antifašisti) sú najväčším faktorom fašizácie.

No a na záver ešte jedno video:

Extrémny liberalizmus reflektujú aj politici

Podstata javu, tzv. liberálneho extrémizmu sa stáva skutočným spoločenským problém. Dokazuje to aj fakt, že na tento problém čoraz častejšie reagujú aj politici. O liberálnom extrémizme už otvorene hovorí aj Robert Fico či Štefan Harabin. Na liberálny extrémizmus ako spoločenskú hrozbu upozornil aj predseda NRSR Andrej Danko počas osláv SNP:

Aj dnes stojíme na pomyselnej hranici, keď sa deformujú hodnoty ľudskosti a sme svedkami návratu k extrémistickým ideológiám. Na jednej strane je tu extrémizmus fašistický, a na strane druhej klasicky liberálny. Často práve oni umelo vyvolávajú konflikty, aby sa potom tvárili, že sú ľudskí a priateľskí. Práve v dnešnej dobe internetu sa nesmieme nechať manipulovať klamstvami vytrhnutými z kontextu. Propaganda a manipulácia je dnes prítomná a je silnejšia ako kedykoľvek predtým.

Na strane druhej, pojem liberálny extrémizmus využíva aj ultra-konzervatívna pravica, čím tento pojem relativizuje a dáva liberálnym fanatikom zámienky aby svoj nečestný politický boj, ktorý sprevádza šírenie nenávisti a násilie odôvodňovali. Ultra-konzervatívci tak napokon liberálnym fašistom napomáhajú. Paradoxne, liberálni fašisti zase zbierajú body pre ultra-konzervatívnych tým, že sami skĺžajú k pouličným útokom, nadávkam, dehonestovaniu a násiliu ako súčasti politického boja.

Existenciu liberálneho extrémizmu dokazujú čoraz častejšie útoky „liberálov“ na ľudí, ktorí s nimi nezdieľajú názor. Tento extrémny „liberalizmus“ nemá nič spoločné s Kantovým kategorickým imperatívom ani Millovými textami o slobode. Tento liberalizmus prebral skutočne fašistické praktiky aj do aktivistickej praxe (fyzické útoky, vyhrážanie, okrikovanie na ulici, lynčovanie nepriateľa či dokonca zákaz vstupu do podnikov pre politický názor). Aj preto je pomenovanie liberálny fašizmus legitímne.

Ondrej Gorod II.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


9 thoughts on “Liberálny fašizmus nie je oxymoron, ale krutý paradox zvrátenej doby. Jeho existenciu dokazujú filozofi, politológovia aj politici

  • 25. januára 2020 at 15:24
    Permalink

    Fíha, „…budete prví, ktorých budeme strieľať. “
    Toto nie je extrémizmus? Toto nie je šírenie nenávisti?
    Zuzana má zaujímavých fanúšikov! Novodobé gestapo!
    VYNIKAJÚCI článok a reakcie!!!

    Reply
  • 25. januára 2020 at 17:39
    Permalink

    Bohužiaľ, musím súhlasiť s kritikou spojenia liberálny fašizmus, ktoré obhajuje najmä Ľuboš Blaha. Jeho používanie svedčí o tom, že Ľuboš Blaha vychádza zo západnej podoby marxizmy, ktorý z neho vyrobil koncepciu sociálne spravodlivej spoločnosti, hoci Marx túto koncepciu nikde nerozvíjal.

    Marxizmus vychádza z materialistického chápania dejín, z podmienenosti spoločenského vývoja výrobno-technologickou úrovňou. Materialistické chápanie dejín chápe dejiny ako sled spoločensko-ekonomických foriem, ktoré môžeme chápať ako prírodno-historické materiálne objekty, ktoré sa vyvíjajú jeden z druhého. Dejiny teda chápať ako striedanie objektov, nie – izmov, za tým sa skrýva skôr voluntarizmus.
    V dejinách poznáme 9 SEF a 9 základných historických epoch: 3 prvobytné formy, Nevoľníctvo, Kapitalizmus, Socializmus…

    Demokracia, Fašizmus, Liberalizmus, Konzervativizmus, Absolutizmus, Imperializmus, Nacionalizmus, ap. nie sú osobitné spoločensko-ekonomické formy, ale možné podoby, možné formy správy vymenovaných.

    Preto nie je možné postaviť proti sebe socializmus a liberalizmus, socializmus a demokraciu, ako sa aj tu často robí, pretože sa dotýkajú rôznych úrovní.

    Edo Chmelár so svojím antikomunizmom sa napr. hrubo mýli, ak si myslí, že nový systém možno postaviť od začiatku ako demokratický. Všetky systémy vznikali za pomoci autoritatívnej formy správy, pretože musia prekonať odpor starého systému, akumulovať na úkor osobnej spotreby veľké ekonomické zdroje na prestavbu spoločnosti, čo v demokratickom systéme nejde, a hlavne, pri utváraní systému neexistujú prirodzené sociálno-ekonomické sily, vlastná sociálno-ekonomická základňa, ktorá by systém prirodzene držala spolu. Preto sa nevoľnícky systém utváral cez despotickú podobu, Kapitalizmus cez absolutizmus, Socializmus cez diktatúru proletariátu.

    Liberálnu podobu môže systém zaviesť až potom, keď upevní svoju sociálno-ekonomickú základňu, keď sa opiera o vlastné sociálne a ekonomické sily, ktoré ho pevne držia spolu a nepotrebuje uplatňovať autoritatívne formy správy. Napr. kapitalizmus až v post-klasickej dobe, po r. 1968.

    Naopak, po fašistickej podobe siaha kapitalizmus, najmä veľký kapitál v čase jeho ohrozenia, jeho hlbokej krízy. Nejde tu teda o zmenu spoločensko-ekonomického systému, len o zmenu podoby kapitalizmu. Preto kapitalizmus môže veľmi ľahko prezliecť liberálny kabát za fašistický, ak sa bude cítiť ohrozený. Takým sa cítil nemecký kapitalizmus po prvej svetovej vojne, i svetový kapitalizmus vznikom ZSSR a socializáciou svetovej verejnej mienky. A takým sa začína pomaly cítiť dnes západný kapitalizmus, pod tlakom ekonomickej, politickej, duchovnej krízy a najmä pod tlakom globálneho ekonomického, obchodného a technologického presadzovania sa socialistickej Číny. Preto v USA, ale aj v iných kap. krajinách začínajú sa objavovať autoritatívne prvky, aj priamo prvky fašizmu.

    A toto viedlo k vzniku pojmu liberálny fašizmus, lenže presnejšie ide o postupnú premenu, prerastanie liberálneho kapitalizmu na fašistický kapitalizmus, na fašistickú podobu kapitalizmu, kde kapitalizmus obsahuje tak liberálne ako aj fašistické prvky. Pojem liberálny fašizmus vynecháva ako svoj základ kapitalizmus, prakticky pojem kapitalizmus sa prestal používať, ale sústreďuje sa na kritiku liberalizmu, nie kapitalizmu. A vlastne dezorientuje verejnosť aj vo vzťahu k ľavici, ktorá potom nemá jasnú predstavu, čo vlastne ľavica chce.
    Pretože v r. 1988-89 aj socializmus dospieval k liberálno-demokratickej podobe, svedčí o tom množstvo krokov v jednotlivých krajinách.

    Reply
  • 25. januára 2020 at 18:27
    Permalink

    Fašistický kapitalizmus => Fašo-kapitalizmus, Fašo-kapitalisti, Fašo-prokapitalisti … fašokapíci…
    …já to tedy beru, šéfe…

    Reply
    • 25. januára 2020 at 21:33
      Permalink

      Zmenila sa v Hitlerovom Nemecku kapitalistická vlastnícka štruktúra, ekonomická podstata? Nie, zostala nezmenená, súkromnovlastnícka, kapitalistická, len sa zmenila demokratická forma správy na fašistickú diktatúru, demokratická podoba kapitalizmu na fašistickú podobu kapitalizmu. Zmenila sa nejako sociálna, triedna štruktúra Hitlerovho Nemecka. Vôbec nie, zostala kapitalistická.
      Ak chce niekto vymedziť liberalizmus alebo fašizmus ako osobitné spoločenské systémy, musí ukázať, ako sa sociálnou a ekonomickou štruktúrou odlišujú od kapitalizmu.
      Toto spojenie má určite väčšie oprávnenie ako liberálny fašizmus. Čím viac takýchto pojmov mimo reality bude naša zmätkujúca ľavica vymýšľať, tým menej jej ľudia budú rozumieť, čo vlastne chce.

      Reply
  • 25. januára 2020 at 19:14
    Permalink

    Citujem z článku:
    „Paradoxne, liberálni fašisti zase zbierajú body pre ultra-konzervatívnych“ (fašistov) „tým, že sami skĺžajú k pouličným útokom, nadávkam, dehonestovaniu a násiliu ako súčasti politického boja.“

    Vyjadrujem hlbokú vďaku neznámym autorom tohto článku, že mne, nevedomému hlupákovi, jasne odporučili voliť stranu Smer. Čo by som si bez vás počal, intelektuáli.

    PS
    Výborný postreh Juraja Draxlera. Ostatným odporúčam triezvy pohľad na stav súčasného Slovenska, bez zbytočného filozofovania. Možno prídu aj na to, kto je za to všetko zodpovedný.

    Reply
  • 25. januára 2020 at 20:25
    Permalink

    Presnejšie a príznačnejšie vyjadrenie slovenskej politickej reality som už dlho a nikde inde ako v tomto článku nenašiel. Vďaka.
    Poznali sme viacerí pôsobenie skupiniek Antifa na sebe na predvolebných pokojných mítingoch i tu v Bratislave, teda tá ich agresivita sa stupňuje z týždňa na týždeň a to práve akousi čudnou akoby zaručenou beztrestnosťou ktorú pociťujú od polície a masmédií i politikov toho liberálneho smerovania. Ba naopak, na príklade mítingu v Levoči sa dá povedať, že sú huckaní do agresie, napríklad exprezidentom SR a novými politickými vodcami…
    Ozaj mi to pripomína počiatky fašizmu a nacizmu v Nemecku, keď korupčné politické sily s podporou finančných a priemyselných korporácií už vtedy nahuckali luzu (teda spodinu žijúcu v chudobe a často živiacu sa kriminálnymi činmi) proti protestujúcim občanom i proletariátu.
    My sme sa ešte v tomto veľa dozvedeli od našich otcov a dedov, som členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Bratislave a ešte aj tu sa organizácie SZPB proti tomu nevedia postaviť, lebo nefunguje vzdelávanie vo veci prejavov fašizmu v roku 2020. Nevedia to…

    Reply
  • 27. januára 2020 at 15:51
    Permalink

    blaha ako autor
    spoluzodpovedný za vládnu MOC a jej podporovateľ na Slovensku
    PRESNE popísal ako smer vládne
    aké princípy používa
    a čo všetko pácha

    takú zdrvujúcu sebakritiku
    na seba málokto od blahu čakal

    Reply
  • 29. januára 2020 at 22:03
    Permalink

    Liberálny fašizmus ? Hmm…doporučujem sústrediť pozornosť na záver videa :

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *