ZODPOVEDNOSŤ MÉDIÍ V ÉRE UMELEJ INTELIGENCIE NÁS NÚTI REFLEKTOVAŤ NA ZÁKLADNÉ OTÁZKY O ÚLOHE ŽURNALISTIKY V SPOLOČNOSTI
Dnes som mala tú česť zúčastniť sa okrúhleho stola na tému „Zodpovednosť médií v ére umelej inteligencie“, ktorý zorganizovala Ningbo rozhlasová a televízna skupina. Podujatie spojilo novinárov zo strednej a východnej Európy s predstaviteľmi významných čínskych médií a akademickej obce – vrátane zástupcov All-China Journalists Association, Shanghai United Media Group, ako aj profesora Zheng Changzhonga z Univerzity Fudan.
Umelá inteligencia je dnes neoddeliteľnou súčasťou diskusií nielen v oblasti technológií, ale aj v žurnalistike, politike a vzdelávaní. Sama sa tejto téme venujem počas mojich prednášok o digitálnych médiách, kde so študentmi pravidelne diskutujeme o dôsledkoch a výzvach, ktoré AI prináša do sveta komunikácie. Či už je to práve preto, alebo napriek tomu, niektoré debaty o AI často vnímam ako opakujúce sa, miestami povrchné alebo klišé – nie preto, že by téma stratila na dôležitosti, ale preto, že si myslím, že nám často uniká hlbšia a podstatnejšia reflexia.
Nie som novinárka z povolania, ale akademička a najmä spoločenská pozorovateľka – a preto môj prístup nie je praktický v zmysle redakčnej každodennosti, ale skôr kritický a analytický. Na debatu o AI v médiách sa pozerám ako na príležitosť, nie len technologickú, ale predovšetkým filozofickú.
Keď hovoríme o umelej inteligencii v kontexte žurnalistiky a médií, často sa zameriavame na technologické otázky – rýchlosť, automatizáciu, deepfaky alebo presnosť informácií. Verím však, že skutočná výzva, ktorú umelá inteligencia predstavuje, je oveľa hlbšia. Je to pre nás výzva – ba až provokácia – aby sme sa pýtali: Čo je to vlastne žurnalistika? Čo je písanie, autorstvo a rozprávanie príbehov? A možno ešte naliehavejšie: čo sa stalo so žurnalistikou v posledných desaťročiach? Aká je definícia žurnalistiky, s ktorou tu pracujeme? Je to štvrtý pilier demokracie alebo je to len obyčajné PR pre tých pri moci? Napĺňajú médiá ich demokratický mandát informovať verejnosť, verejne pranierovať zneužitie moci a slúžiť ako svedomie spoločnosti?
Pretože ak budeme úprimní, musíme priznať, že veľká časť dnešnej žurnalistiky nie je vedená hľadaním pravdy, ale logikou trhu, metrikami pozornosti a politickou účelnosťou. Musíme sa teda zamyslieť nielen nad tým, čo umelá inteligencia urobí so žurnalistikou, ale aj nad tým, do akého druhu žurnalistiky umelá inteligencia zasahuje.
Umelá inteligencia nás núti konfrontovať sa s tým, čo je v práci novinárov skutočne dominantné. Je to ľudská kreativita? Náš morálny kompas? Právo verejnosti na informácie? Alebo je to v skutočnosti rastúci vplyv dominantných naratívov formovaných mocou a ziskom? Je to rastúce splynutie médií s dominantnou mocou a marginalizácia vzdoru? Alebo je to druh žurnalistiky, ktorá podľahla kapitalistickej logike súťaživosti a zisku a uprednostňuje kvantitu pred kvalitou?
Myslím si, že predtým, než začneme hľadať spôsoby ako sa vysporiadať s technologickými dôsledkami umelej inteligencie na médiá, našou úlohou je v prvom rade zamyslieť sa tu a teraz nad úlohou a stavom žurnalistiky v 21. storočí. A čo je ešte dôležitejšie je objaviť spôsob ako môžeme zabezpečiť, aby žurnalistická prax vo veku umelej inteligencie stále chránila ľudské hodnoty, ktoré nesmú byť automatizované: empatiu, kontext, zodpovednosť a odvahu hovoriť pravdu zoči voči moci. Pretože ak tieto hodnoty stratíme, žiadny algoritmus nám ich nevráti.
