Ľudovít Števko: Smútočné zhromaždenie ako tichý protivládny protest

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Pohreb bývalého policajného prezidenta, generála Milana Lučanského bol dojímavým  a dôstojným aktom rozlúčky s významným mužom, ktorý sa nedočkal ocenenia počas života ani oficiálneho uznania po smrti. Nech čert berie oficiality a farizejské posielanie smútočných vencov motivované strachom Igora Matoviča, že pietne zhromaždenia so zapálenými sviečkami v Bratislave a po celom Slovensku prerastie do provokácií a hromadného odporu počas pohrebu. Predseda vlády hovoril o provokáciách aj potom, keď masy ľudí pokojne opustili miesto generálovho posledného odpočinku v Štrbe a stovky ľudí dospievali hymnu pred policajným prezídiom v hlavnom meste. Bola to chyba kalkulácie, nestalo sa nič – nijaké vybičované emócie. Niekedy je tichý protest pre moc nebezpečnejší ako hlučný pokrik a manifestačne prejavený hnev.

Pravdepodobne jediný človek, ktorý nemal ani štipku obáv bola ministerka spravodlivosti, právnička, ktorá vo svojich vystúpeniach na tému Lučanského smrti prekročila všetky medze cynizmu. Mária Kolíková sa diskvalifikovala odborne ako ministerka aj mentálne ako žena. Ponechajme stranou jej neženské, necitlivé až vulgárne správanie na tlačovkách, to je vecou povahy, všimnime si jej odbornú nespôsobilosť vykonávať úrad keď sa dozvedela o mimoriadnej udalosti v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Prešove dňa 29. 12. 2020. Umrel tu na samotke ostro sledovaný väzeň a nie hocijaký policajný pešiak, ale generál. Pani ministerke trvalo zopár dní, kým sa spamätala a pochopila, že by mala navštíviť miesto smrti prominentného obvineného väzňa. Premeškala čas, mala tam byť prvá ako najzodpovednejší šéf a nemusela by získavať informácie takrečeno z druhej ruky.

Jej oneskorená tlačová konferencia to boli neúplné informácie, pripomínajúce dikciou skôr guľometnú streľbu ako pokojné a nezaujaté odpovede na nástojčivé otázky. Príznačné je, že pani ministerka dostala možnosť potvrdenia svojej neomylnosti u redaktorky Kovačičovej vo video-rozhovore denníka SME. Zásadné otázky, na ktoré by sa žiadala odpoveď však nedostala. Napríklad, prečo nereagovala na záhadnú smrť Milana Lučanského hneď a prečo nevyvodila za kauzu politickú zodpovednosť odchodom z funkcie, hoci sama tvrdila, že ide o politický prípad. Namiesto seba postavila do alternujúcej politickej úlohy človeka nepolitického – Milana Ivana, ktorému navrhla, aby sa vzdal postu generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže. Za týchto okolností naozaj nevieme, či je nebohý Lučanský iba preškrtnutou tvárou z povestného pexesa Remišovej alebo samovrahom obávajúcim sa o majetok svojej rodiny ako tvrdí konšpirátorka v kresle ministerky spravodlivosti. Nuž nech sa tá pani nečuduje ak pretrvávajú a ešte dlho budú pretrvávať dohady o príčine skonu generála, ktorého nechtiac spopularizovala práve ona, spolu s jej nemotornými kolegami z exekutívy – ministrom vojny (či obrany) Naďom a ministrom vnútra Mikulcom. 

Človeku sa dvíha žalúdok pri čítaní článku v denníku N Ako urobiť Lučanskému svätožiaru z nenávistného pera Nataši Holinovej, v ktorom viní za panychídu pre bývalého policajného prezidenta Roberta Fica a vidí v tom jeho pomstu. Akoby sa panychída ani netýkala tisícov Slovákov, účastníkov skutočnej i virtuálnej piety. Holinovej úmysel je zjavný. Lenže pomsta ktorej sakrálnou obeťou je prominentný väzeň prichádza z inej strany. Opäť stačí len letmý pohľad na Remišovej pexeso a opäť stačí položiť si aspoň v duchu rad otázok: Prečo vypadávali kamery na chodbe väznice v inkriminovaný deň smrti generála Lučanského, prečo nebol počas jeho kolúznej väzby ani jediný vyšetrovací úkon, prečo odmietlo vedenie väznice žiadosť o telefonovanie aspoň manželke obvineného, keď každý telefonát je pod kontrolou, prečo nemohol dostať list od manželky a najmladšej dcéry Sašky (čítal sa až na pohrebe), prečo dovolili manželke stretnutie s ním až keď bol v stave mozgovej smrti, prečo pani ministerka „vystavila“ pre oči verejnosti tzv. nezávislú kontrolnú komisiu, v ktorej sú jej deviati nominanti a iba traja opoziční poslanci, prečo, prečo…? Prečo sa môže komisia zaujímať len o vymedzený okruh otázok spojených s prípadom Lučanský? Hlasovanie o výsledkoch zistenia tejto komisie (pretože sa musí hlasovať) je predvídateľné a vlastne už opečiatkované.

Odpoveď na mnohé otázky nepoznáme. A nevieme na sto percent čo sa stalo v decembri v Prešove v Ústave na výkon trestu odňatia slobody. Možno sa čosi dozvieme z dvoch listov generála Lučanského rodine, o ktorých vraj nevie nič vedenie onoho ústavu a možno sa  dozvieme celú pravdu až z vyšetrovania pod gesciou generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Ktovie. Vražda amerického prezidenta Kennedyho bola tiež záhadná, plná neomylných tvrdení a konšpiračných teórií a výsledky vyšetrovacej Warrenovej komisie neboli odtajnené ani po päťdesiatich rokoch. Prirodzene, dallaská tragédia sa nedá porovnať s prešovskou. Ale môžeme veriť šťastiu, že nežijeme v Amerike?

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *