Statusy Eduarda Chmelár archivujeme na DAV DVA aj pre možné budúce cenzorské kroky spoločnosti META, s ktorými už majú mnohí skúsenosti.
EURÓPA CHCE RADŠEJ SPÁLIŤ MILIARDY NA ZBROJENIE, AKO INVESTOVAŤ ÚSILIE DO MIEROVEJ DIPLOMACIE
Európa sa zbláznila. Rinčí zbraňami tak ako to naposledy robila v tridsiatych rokoch minulého storočia, no zdá sa, že si nikto neuvedomuje dôsledky takejto politiky. Európsku úniu úplne pohltil militarizmus. Poľský premiér Donald Tusk vyhlásil, že chce mať najväčšiu armádu v Európe. Ale aj nemecký kancelár Friedrich Merz vyhlásil, že chce vybudovať najsilnejšiu armádu v Európe. Bundeswehru poskytne „všetky finančné prostriedky, ktoré potrebuje“ a silná armáda „opäť pozdvihne nemeckého ducha“. Ale toto tu už raz bolo. Ak ste zabudli, pripomeniem vám: Adolf Hitler takto rozprával.
Preteky v zbrojení sú v plnom prúde. Štáty súťažia, kto dá viac na armádu, kto vyvinie ničivejšiu zbraň. Tradičná zdržanlivosť demokratického Nemecka vo vojenských otázkach je minulosťou. Čo tam po tom, že infraštruktúra sa už dlhodobo rúca, že dochádza k masívnemu zaostávaniu investícií do mostov, ciest, železníc, ale aj škôl, nemocníc či opatrovateľských služieb. Nevadí, že mestá a obce sú v úpadku, že športoviská, plavárne, knižnice či kultúrne domy je dnes už nemožné financovať. Veď to poznáte. Vláda chce radšej spáliť miliardy na zbrojenie.
Medzitým nová nemecká vláda súhlasila s Trumpovou požiadavkou investovať do zbrojenia závratných 5 percent HDP. Ostatné štáty sa pridávajú. A dá sa predpokladať, že napokon to napriek silným rečiam prijme aj Ficova vláda, a ešte to predá ako úspech, lebo jej umožnia „investície do vojensky využiteľnej infraštruktúry“. Toto všetko bude mať strašné dôsledky. Dejiny nás učia, že každé masívne zbrojenie neprispieva k bezpečnosti, ale nevyhnutne smeruje k vojne. Militaristické kruhy si už dali zaplatiť prieskum, podľa ktorého vraj takmer dve tretiny obyvateľstva podporujú zvyšovanie zbrojenia. Neverím tomu. A keby to aj bolo tak, zastupujem tú prezieravejšiu tretinu národa, ktorá vie, že peniaze nevyhnutne potrebujeme na iné veci. Za tých budem vždy kričať: Ani cent navyše na zbrojenie! https://www.peticie.com/ani_cent_navye_na_zbrojenie
Ak nechcete vojnu, žiadajte politikov, aby minimálne toľko energie, koľko venujú na zbrojenie, venovali na mierové iniciatívy. Mier sa nedá dosiahnuť tak, že pasívne striehnete na každý krok ruského prezidenta, a keď ten neprijme Zelenského ultimátum, víťazoslávne zakričíte, že Putin mier nechce, akoby ste si to želali. Predstavte si, že by sa generálny tajomník OSN Javier Pérez de Cuéllar postavil k iracko-iránskej vojne v roku 1988 tak, že by Husajnovi poslal takýto primitívny odkaz: „Stačí, keď sa iracká armáda stiahne z Iránu a bude po vojne!“ Asi by sa tam tĺkli dodnes.
Cesta k mieru vedie len cez trpezlivé a zdržanlivé rokovania. Žiaľ, ani trpezlivosť, ani zdržanlivosť v dnešnej Európe nevidím. Napokon, aj Zelenskyj povedal, že ak bude Rusko súhlasiť s prímerím, rokovania s Putinom sú zbytočné. A to si vážne myslí, že Putin mu dá oddychový čas na doplnenie zásob zbraní a munície, lebo ukrajinský prezident zjavne nemá záujem o mierovú dohodu? Prečo by mal mať niekoľkokrát oklamaný Putin záujem sadnúť si za jeden stôl s takým vierolomným človekom a nelegitímnym lídrom akým je Volodymyr Zelenskyj a rokovať s ním iba preto, aby mu dal pauzu na posilnenie, keď ho jeho armáda drví?
Buďme radi, že v istanbulskom paláci Dolmabahçe sa dnes začalo prvé priame rokovanie zástupcov Ruska a Ukrajiny. To, že tam nesedí Putin, nie je až také dôležité a vyvodzovať z toho, že ruský prezident nechce mier, je nielen mimoriadne hlúpe a nezmyselné, no predovšetkým tí, ktorí tri roky zanovito odmietali rokovať s Rusmi, by teraz mali byť tichučko. Keby Putin nechcel mier, nevyslal by do Istanbulu svojich vyjednávačov. Cesta k mieru je ešte dlhá a zložitá, ale toto je dobrý začiatok a mali by sme ho všetci podporovať.
Diplomacia si vyžaduje najviac úsilia hovoriť práve s tými, ktorí sa správajú nepriateľsky a riešiť spory mierovou cestou tak ako sme sa k tomu zaviazali v Charte OSN. Mier už dávno nie je pre Európu prvá voľba. Práve preto by sme na politikov mali vyvinúť tlak, aby si uvedomili, že si ich platíme preto, aby uprednostňovali mier, nie aby nás hnali do novej vojny.
Ďakujem za pozvanie na dnešné stretnutie s námestníkom ministra medzinárodných vzťahov Číny v rezidencii veľvyslanca ČĽR v Bratislave. Pán Chen Zhou (ktorého ráno prijal aj premiér Fico) sa zaujímal o moje mierové aktivity a prisľúbil spoluprácu medzi Asociáciou čínskeho ľudu za mier a našou organizáciou Zjednotení za mier. Bez ohľadu na odlišný politický systém Čínu považujem za garanta globálnej stability v súčasnom svete a jej princípy zahraničnej politiky spomedzi všetkých veľmocí najviac korešpondujú s mierovými zásadami. Som presvedčený, že pri vytváraní novej bezpečnostnej architektúry v povojnovom usporiadaní zohrá kľúčovú úlohu.
NAJLEPŠOU REKLAMOU NA ANTIEURÓPSKE NÁLADY JE URSULA VON DER PFIZER
Počujete to ohlušujúce ticho zo strany opozičných síl, médií a mimovládok? … Nič. Po včerajšom rozsudku Súdneho dvora EÚ sa všetci tvária, že nič sa nedeje. Žiadne vyhlásenia, žiadne rozhorčené komentáre, vôbec nič. Nanajvýš zjemňujúce, bagatelizujúce a najmä zahmlievajúce poznámky, ktoré majú za cieľ zmiasť občana.
Európska komisia podľa týchto (dez)interpretácií vraj „pochybila“, údajne niečo „neobjasnila“ a „nedostatočne odôvodnila“. Pri známej kvalite našich médií však urobíte lepšie, keď nahliadnete priamo do rozsudku Tribunálu Súdneho dvora EÚ zo 14. mája 2025, kauza T-682/21, ktorý jasne uvádza, že Európska únia „porušila pravidlá transparentnosti“. Aj človek s priemerným právnym vedomím vie, že porušenie záväzných pravidiel je oveľa vážnejší delikt ako nejaká „chyba“.
Na kauzu upozornil americký denník New York Times ešte v apríli 2021 a obvinil predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyenovú z nevýhodného korporátneho lobizmu v prospech farmaceutického koncernu Pfizer, ktorý pripravil občanov EÚ o miliardy eur. Naše médiá sa snažia navodiť dojem, akoby sa celý spor týkal iba sprístupnenia korešpondencie medzi predsedníčkou Európskej komisie a šéfom americkej korporácie. Nie, nie, nie. Tak ja vám teda poviem polopatisticky, o čo tu ide.
Na čele EÚ stojí skorumpovaná, neschopná a nespočetne mnohokrát zdiskreditovaná osoba, ktorá by nielenže mala okamžite odstúpiť z funkcie, ona sa do tohto kresla opakovane vôbec nemala dostať. A táto nedôveryhodná pani nás ešte bude poučovať, že „znovu otvoriť kohútik s ruskou ropou by bola historická chyba, ktorú nesmieme nikdy dopustiť“.
Všetky tieto informácie tu dávno boli, napriek tomu z nej boli progresívci nadšení. Na jednej strane opozícia hystericky štvala a hnala ľudí do ulíc za nevinné úvahy podpredsedu NR SR Tibora Gašpara o možnosti rozpadu EÚ niekedy v nejasnej budúcnosti, na druhej strane zbabelo mlčí o prešľapoch a zločinoch svojej chránenkyne. Záver z toho je jednoznačný.
Na to, aby ste dramaticky zvýšili euroskepticizmus, nepotrebujete slobodné diskusie slobodných ľudí spochybňujúcich súčasnú líniu EÚ. Na to vám úplne postačí vystupovanie Ursuly von der Leyenovej a uvedomenie si následkov toho, akí neschopní, skorumpovaní a prehnití ľudia dnes vedú EÚ a ničia dielo jej otcov zakladateľov. Len ich chráňte, darebáci, ako boľševici sovietske politbyro, iba tým urýchlite pád tejto nefunkčnej mašinérie.
AKO SA (NE)ROBÍ OVEROVANIE FAKTOV
Na úvod tohto príspevku musím upozorniť, že budem trochu zaujatý. Barbora Šišoláková bola moja študentka. A bola to dobrá študentka. Šikovná bola už ako redaktorka RTVS. Laická verejnosť si ju obľúbila pre jej pohotovosť a neodbytnosť, vďaka ktorej vie svojimi otázkami zahnať politikov do úzkych. Ale tzv. factcheck (overovanie faktov) buď robiť nevie alebo je celý tento projekt 360-ky postavený na demagógii. Pravdivosť faktov sa nekontroluje tak, že na názor jedného človeka zareaguje niekto s opačným názorom a pôvodný názor sa tým považuje za vyvrátený. To je na smiech. Základné pravidlo klasického žurnalizmu znie, že každú informáciu si musíte overiť z minimálne dvoch od seba nezávislých zdrojov. V tomto prípade ani to nie je adekvátne, lebo na overenie pravdivosti informácie sa nestačí spoľahnúť na iné názory. Treba ju buď potvrdiť alebo vyvrátiť exaktnými dôkazmi postavenými na zásadách výrokovej logiky.
Včera sa Barbora Šišoláková pokúsila vyvrátiť tvrdenie Roberta Fica z nedeľnej tlačovej konferencie, na ktorej povedal, že v apríli 2022 bola Ukrajina pripravená podpísať mierovú dohodu, ale „prišli veľkí chlapci zo Západu a povedali nie“. Robert Fico mal na mysli vtedajšieho britského premiéra, preto sa redaktorka obrátila na britského veľvyslanca na Slovensku a spýtala sa ho, či je pravda, že Boris Johnson bránil podpisu mierovej dohody. Nigel Baker odpovedal: „Nie, to je úplný nezmysel. Je to ruská dezinformácia. Ale viete, čo tie rokovania zmarilo? Nie Boris Johnson, ale zistenie, čo ruská okupácia naozaj znamenala – brutálne vraždenie nevinných civilistov.“
Barbore Šišolákovej toto stačilo, aby považovala výrok Roberta Fica za vyvrátený a stanovisko britskej strany za potvrdené. Ale to je až škandalózne neprofesionálny prístup. V prvom rade, otázke, ktorú položila redaktorka veľvyslancovi, sa v odbornej terminológii hovorí sugestívna a v serióznej žurnalistike je neprípustná (pravda, je určitý rozdiel medzi BBC, kde sa za ňu ľudia vyhadzujú a slovenskými médiami, kde sa za ňu dostáva novinárska cena). Uvediem vám jeden príklad, ktorý musela počuť aj Barbora, lebo ho na svojich prednáškach uvádzam študentom veľmi často. V marci 2003, krátko po vypuknutí vojny v Iraku, vyšli súbežne v denníku Sme a v denníku Pravda dva rozhovory s vtedajším veľvyslancom USA na Slovensku. Redaktor Sme (ktorého meno som si našťastie nezapamätal, ale nevylučujem, že to bol dnešný šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný) sa opýtal takto: „Myslíte si, že útok USA na Irak je v súlade s medzinárodným právom?“ – „Áno,“ odpovedal veľvyslanec a bolo po rozhovore. Redaktor denníka Pravda (ktorého meno som si zapamätal, lebo ním bol ostrieľaný novinár Leopold Moravčík) položil otázku inak: „Pán veľvyslanec, môžete mi povedať, na základe ktorého článku Charty OSN podnikli USA útok na Irak?“ A americký diplomat bol v koncoch. Šach mat.
Na tomto príklade som vám chcel ukázať dôležitosť kladenia správnej otázky, ktorá je v žurnalistike najväčším umením. Od spôsobu, akým ju položíte, závisí, či vám z nej bude môcť respondent vykĺznuť (ak mu budete podsúvať odpoveď ako v prvom prípade, tak to urobí veľmi jednoducho) alebo ho prinútite vyjadriť sa ak nie vyslovene pravdivo, tak podrobnejšie (čo vám vytvorí priestor pre ďalšie otázky). No a Barbora Šišoláková, žiaľ, umožnila a uľahčila britskému diplomatovi, aby bez začervenania zaklamal.
V skutočnosti ani premiér Fico, ani veľvyslanec Baker nehovorili pravdu, ale bližšie k nej bol predsa len predseda vlády SR. Prestížny časopis Foreign Affairs uverejnil 16. apríla 2024 bez akéhokoľvek záujmu slovenských médií analýzu, ktorá priniesla nové zásadné poznatky o príčinách neúspechu mierových rokovaní medzi Ukrajinou a Ruskom v Istanbule roku 2022. https://www.foreignaffairs.com/…/talks-could-have-ended… Vyplýva z nej, že rozhovory predčasne ukončil Volodymyr Zelenskyj. Nie však pre to, čo tvrdí Nigel Baker – lebo vraj zistil, že ruská okupácia prináša brutálne vraždenie nevinných civilistov. To je, povedané jazykom pána veľvyslanca „complete nonsense. It´s british disinformation“.
V skutočnosti ruská a ukrajinská strana tajne rokovali aj po odhalení masakru v Buči. Je pravdou, že keď dorazil Boris Johnson do Kyjeva, povedal Zelenskému, že neverí na dohody s Putinom, ale nemáme potvrdené, že by mu bránil v podpise dohody. Tá príčina je zložitejšia. Rusi s Ukrajincami uzavreli a podpísali predbežné komuniké. Nebola to ešte mierová zmluva, bolo to niečo ako „dohoda o dohode“. Do toho komuniké Zelenskyj presadil klauzulu, aby ukrajinskú bezpečnosť garantovali štáty NATO, predovšetkým USA. To znamená, že v prípade, že by Rusko porušilo zmluvu a napadlo Ukrajinu, zmluvné strany by jej nielenže dodávali zbrane, ale prišli by jej automaticky vojensky na pomoc. To by bol silnejší záväzok, ako majú dnes medzi sebou členské štáty Severoatlantickej aliancie. Spojené štáty to nemohli prijať. Bidena najviac rozzúrilo, že Zelenskyj podpísal komuniké za jeho chrbtom a bez jeho vedomia.
A tak ukrajinský prezident odmietol uzavrieť mierovú zmluvu s Ruskom, lebo západné krajiny neboli ochotné garantovať ju za týchto podmienok. Ani to však nie je konečná pravda. V skutočnosti vlákal do tejto pasce západných spojencov sám Zelenskyj, lebo v tom čase Rusi dočasne ustupovali a on veril, že môže nad jadrovou veľmocou vyhrať. Až takéto zložité to bolo. Preto novinár pomôže pravde najlepšie tým, keď zistí o veci čo najviac faktov, a nie tým, keď sa bude usilovať vopred určenú stranu usvedčiť z klamstva. Lebo keď želanie predchádza výsledku, nejde v médiách o investigatívu, ale o propagandu.
ROK PO NESCHOPNOSTI POLITIKOV DOVIESŤ NÁS K SPOLOČENSKÉMU ZMIERU ZISŤUJEME, ŽE TO ZOSTÁVA NA NÁS
Výročie atentátu na premiéra Fica nemožno prejsť mlčaním, pretože po roku musíme konštatovať, že spoločenská atmosféra, ktorá viedla k spáchaniu tohto zločinu, sa nielenže nezmenila, ale výrazne sa zhoršila, čo sme si v máji 2024, šokovaní z takej udalosti, ani nevedeli predstaviť. S plnou vážnosťou musím vyhlásiť, že atentátnik síce netrafil hlavu premiéra, ale zasiahol srdce celej spoločnosti: slovenská spoločnosť viac neexistuje. Je rozčesnutá, roztrhaná, zdevastovaná, nemá spoločné hodnoty, nemá spoločné ciele, nemá ani len spoločné kritériá na posudzovanie noriem správania. Nie sme už schopní nielen pochopiť, ale ani len vnímať toho druhého, nehľadáme zlyhanie v sebe, ale vinu v tom druhom. Ako sekulárny humanista si nemusím pomáhať slovami náboženského vodcu – no tentoraz som tak urobil nielen pre súznenie s týmito myšlienkami, ale najmä s poukazom na tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, no nielenže tak nekonajú, ale ani tak nezmýšľajú.
Pápež Lev XIV. sa v pondelok prihovoril novinárom týmito slovami: „V Reči na hore Ježiš povedal: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj“ (Mt 5,9). Toto blahoslavenstvo sa týka nás všetkých a osobitne vás: vyzýva každého z nás, aby sa usiloval o inú komunikáciu – takú, ktorá sa neusiluje za každú cenu získať súhlas, nezahaľuje sa do agresívnych slov, nepreberá model súťaživosti, nikdy neoddeľuje hľadanie pravdy od lásky, s ktorou ju máme pokorne hľadať. Pokoj sa začína v každom z nás – v tom, ako sa pozeráme na druhých, ako ich počúvame, ako o nich hovoríme… Preto vám dnes opakujem výzvu, ktorú nám zanechal pápež František: Odzbrojme komunikáciu od každého predsudku, hnevu, fanatizmu a nenávisti, očistime ju od agresivity. Nie je potrebná hlučná, silácka komunikácia, ale komunikácia schopná počúvať, zachytiť hlas slabých, ktorí sami nemajú hlas. Odzbrojme slová – a prispejeme k odzbrojeniu sveta. Odzbrojená a odzbrojujúca komunikácia nám umožňuje zdieľať iný pohľad na svet a konať v súlade s našou ľudskou dôstojnosťou.“
Celoživotný humanista, socialista a pacifista, filozof, spisovateľ a dramatik Jean-Paul Sartre šiel k problému podľa môjho názoru ešte hlbšie. Vo svojej kultovej hre S vylúčením verejnosti z roku 1944 uviedol jeden z najslávnejších a najtajomnejších výrokov 20. storočia, ktorý bol odvtedy nespočetne mnohokrát interpretovaný mysliteľmi všetkých generácií a všetkých kultúr: „Peklo sú tí druhí.“ Myslím si, že tento citát nie je až taký záhadný. V prvom rade, ten výrok má svoje (už oveľa menej citované) pokračovanie. Celý znie takto: „Peklo sú tí druhí, ale práve tak som mohol napísať, že raj sú tí druhí, skrátka, všetko prichádza k človeku len od druhých.“ V tejto hre Sartre rieši otázku, prečo nenávidíme ľudí. Každý súdi aspoň jedného z ostatných, a pritom túži uniknúť neľútostným pohľadom svojich spoločníkov. Ale nemôžu tak urobiť, lebo zamrznú v ich pohľade a nie sú schopní odraziť ich interpretáciu. Všetko sa mení po smrti. V živote ešte môžeme niečo robiť, aby sme ovplyvnili dojem, ktorý robíme – no keď umierame, zostávame pochovaní v pamäti a vnímaní ostatných ľudí.
Sartra ako ateistu tento poznatok desil. Ak sú vzťahy s niekým skreslené a skazené, potom ten druhý môže byť len peklo. Keď o sebe premýšľame, keď sa snažíme poznať samých seba, používame znalosti o nás, ktoré už druhí ľudia majú. Posudzujeme samých seba prostriedkami, ktoré nám druhí dali a ktorými nás posudzujú. Do čohokoľvek, čo o sebe poviem, vždy vstúpi úsudok niekoho iného. Do čohokoľvek, čo cítim vnútri seba, vždy vstúpi úsudok niekoho iného. Keď nás iní pozorujú, meníme sa. Tým, že nás pohľad druhých objektivizuje, strácame svoju autonómiu a stávame sa objektmi súdu. Tieto posudky pomenovávajú, formujú, no často aj dezinterpretujú našu identitu. Výsledkom je, že hrdinovia Sartrovej hry odmietajú čeliť slobode a zodpovednosti ich vlastnej existencie. Namiesto toho sa zamotávajú do vlastných ilúzií a vyfabrikovaných príbehov, ktoré používajú na ospravedlnenie svojich činov. Garan sa bojí, že ho budú vnímať ako zbabelca, Estelle zasa skrýva svoje minulé prehry za masku šarmu. No tým, že sa odmietajú konfrontovať so svojimi rozhodnutiami, navzájom sa zahaľujú do večného cyklu odsúdenia.
Aké východisko ponúka Sartre z tohto začarovaného kruhu? Radikálnu zmenu od nesprávnej viery k vlastnej autenticite. Ak chceme predísť uviaznutiu v psychologickom pekle našich vzťahov, musíme prijať slobodu a zodpovednosť. Iba tak prestaneme obviňovať ostatných a objavíme odvahu postaviť sa za naše vlastné rozhodnutia, odvahu nadviazať vzťahy založené na úprimnosti a skutočnom poznaní seba samých. Myšlienka, že peklo sú tí druhí, neznamená, že iba oni sú tí neznesiteľní, ale že dovoľujeme, aby ich názory a súdy prerastali do nášho osobného pekla. Naša cesta z toho nevedie cez ignorovanie druhých, ale cez prijatú slobodu a zodpovednosť za vlastné činy. Metaforicky povedané, aby sme dosiahli raj, musíme sa naučiť žiť autenticky a túto autenticitu požadovať aj vo svojich vzťahoch.
Sartrova hra je vlastne psychologický experiment. Dej uvádza troch mŕtvych do miestnosti, ktorá nemá ani okná, ani dvere. Všetci traja sú v podstate sebci, zameraní na svoje vášne a náruživosti. Každý z nich rozpráva príbeh svojho života. Chce, aby tí druhí s ním mali súcit alebo aby ho aspoň vypočuli. Každý však hovorí len sám o sebe, každý myslí len sám na seba. Nikto nepočúva ani trochu toho druhého, tobôž aby sa ho dotkli jeho starosti a trápenia. Vôbec tu neexistuje nejaký rozhovor – každý hovorí akoby do prázdneho priestoru a nenachádza kontakt s tými druhými. Nemôžu odísť a nemôžu spolu žiť. Navzájom si robia zo svojho života peklo. Až napokon konečne jeden z nich konštatuje: „Sme v pekle!“ Druhý sa čuduje: „Čože? V pekle? Bez diablov?“ A tretiemu to dôjde: „To je úspora personálu. My sami sme si navzájom diablami.“
Sartre pomenoval bytostný problém človeka, ktorý sa zráža s inými ľuďmi, ale nie som si istý, koľko ľudí teraz chápe, na čo narážam. Sledoval som vyjadrenia politikov oboch táborov k výročiu, o ktorom sa tento týždeň všade hovorí, a som úprimne vydesený, ako vôbec nechápu, že nie sú súčasťou riešenia, ale problému, že situáciu nezlepšujú, ale zhoršujú. Líder opozície Michal Šimečka pri tejto príležitosti napísal otvorený list predsedovi vlády. Strašný, necitlivý až grobiansky, plný nenávisti. Po formálnej vete o tom, ako mu je ľúto, čo sa stalo v Handlovej, sa do neho pustil ako ohrdnutá manželka po dvadsiatich rokoch v rozvodovom konaní, že dosiahol nové dno, kašle na ľudí, iba sa ľutuje, je frustrovaný, vyhorený, neschopný, je to on, ktorý najviac polarizuje a mal by ísť od toho a ak tú silu nenájde, tak on ho porazí…
Neskutočné. Toto mu potreboval odkázať k výročiu atentátu?? Celkom vážne? Nuž, touto netaktnosťou iba zvýraznil, že nie je schopný prispieť k spoločenskému zmieru. Obludnejšie je už len to, keď dnes Igor Matovič vyhlásil, že Robert Fico sa v Handlovej iba stretol s nenávisťou, ktorú zasial… Naozaj neslýchané takto latentne schvaľovať atentát. Treba už len dodať, že tento psychopatický manipulátor, ktorý ľuďom bežne nadáva do zmrdov, hajzlov a nepublikovateľne horšie, mal byť podľa tejto logiky už dávno rozstrieľaný ako rešeto. Ale takto to nemá byť. Toto sa nemôže a nesmie tolerovať, za žiadnych okolností a voči nikomu. Tým skôr, že Matovič sa farizejsky hlási k pápežovi, ktorý proti takýmto nebezpečným ľuďom zdvíha varovný prst, že slová treba odzbrojiť.
Niet pochýb o tom, že súčasná opozícia vyhrotila spoločenskú atmosféru do extrému, a to najmä svojou neochotou venovať sa štandardnej parlamentnej práci a štvaním ľudí do ulíc. Aby som bol správne pochopený: tu nejde o to, že opozícia má právo protestovať. Tu ide o to, že tieto protesty povýšila na hlavnú náplň politickej práce. Je to niečo podobné, akoby základnou činnosťou zamestnancov vo fabrike nebola práca, ale štrajk, akoby protestné zhromaždenie študentov bolo dôležitejšie ako prednášky, akoby úlohou lekárov nebolo liečiť, ale sťažovať sa ľuďom, že aj ich niečo bolí. Progresívci urobili z protestov trockistickú permanentnú revolúciu, organizovali demonštrácie aj proti legitímnym cieľom vládnej koalície, s ktorými vyhrali voľby, pričom sami nič neponúkali, nič nenavrhovali, nič neriešili. Hoci je Matovičova Loď bláznov na politickom mori len malou bárkou, v skutočnosti sa stal svojimi metódami a svojím dehumanizujúcim jazykom duchom celej opozície. Preto som už pred vyše rokom vyslovil vetu, ktorá zľudovela – opozícia zmatovičela.
No ani koalícia k upokojeniu situácie ničím neprispela. Kým bude premiér nadávať svojím súperom do potkanov, krvilačných bastardov a čriedy Sorosových prasiat, nemá veľký význam rozčuľovať sa nad tým, že opozícia ich častuje výrazmi ako dezoláti, opice, vlastizradcovia a podobne. Nedá sa nevidieť, že vládna koalícia situáciu politicky zneužíva, že útočí nevyberavo na všetkých, aby sa potom hystericky voči sebe dožadovala slušnosti. Toto naozaj nemá význam. Tieto dve skupinky rozbesnených a na seba navzájom útočiacich politických svoriek si naozaj nemajú čo vyčítať. Zvlášť premiér, ktorý je už taký podráždený, že nedokáže vľúdne odpovedať ani na štandardnú otázku tých novinárov, ktorí si iba robia svoju prácu. Najhoršie je, že Robert Fico je už taký izolovaný, že mu to nemá kto povedať. Všetci sa ho buď boja alebo mu úlisne kurizujú, prípadne oboje, ale vo svojom okolí už nemá nikoho, kto by mu povedal pravdu.
Raz som sa o to pokúsil v tom najlepšom úmysle, lebo chápem, že je vyčerpaný, že je stále vystresovaný a možno aj vystrašený, že čelí nepríjemným zdravotným následkom, ktoré by nikto z nás nechcel zažiť. Napokon, to, že najprv „hrdinsky“ zapiera, že by ho trápil atentát, a potom vidíte, že o ňom rozpráva na každej tlačovej konferencii, v každom druhom príhovore, dokonca aj v zahraničí, svedčí o jedinom – že je to pre neho stále obrovská trauma, ktorú v sebe nespracoval. Nikto z nás, ktorý to nezažil a neprešiel tento kus cesty v jeho topánkach, ho nemá právo za to odsudzovať. Ale jeho priatelia by mu mali dokázať odporučiť, čo je pre neho v takomto stave najlepšie. Neprijal to. Odkázal mi cez médiá, že sa na neho hnevám, lebo ma odvolal z pozície poradcu. Na to som sa mohol len zasmiať. Vtedy som to vzdal a nechal tak. Ale je to smutný príbeh, lebo už aj najvyšší predstavitelia Smeru-SD priznávajú, že sa k nemu nedostanú. Včera ste mohli vidieť prekvapeného ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktorého zaskočila otázka, prečo zvolal premiér bezpečnostnú radu štátu. Netušil to. A to už nie je dôvod na smiech. To je dôvod na vážne znepokojenie, kto, kde a ako sa riadi tento štát, v ktorých štruktúrach sa prijímajú zásadné rozhodnutia, keď koaličná rada nezasadá, vláda nie je informovaná a členovia predsedníctva premiérovej strany nič netušia.
Vládna koalícia sa nemôže rozčuľovať, keď médiá, kontrolné orgány alebo hoci aj opozícia kladú tieto legitímne otázky, lebo toto nie je absolutistická monarchia, v ktorej rozčuľujeme zemepána otravnými otázkami. Zvlášť, ak sa vláda správa tak neznesiteľne papalášsky. Včera zomrel jeden z mála mojich politických vzorov, legendárny Pepe, bývalý uruguajský prezident José Mujica, prezývaný „najchudobnejšia hlava štátu na svete“. Nebola to ani metafora, ani póza, ale životný štýl. 90 percent svojho platu rozdal chudobným a žil ako oni, jazdil na 25-ročnej bugatke, predal vládnu letku, odmietol prezidentský palác a býval vo svojej starej chalupe so záhradkou, v ktorej pestoval zeleninu. Celý život bojoval za najchudobnejších ľudí, prežil 13 rokov vo väzení, za čo dostal ďalšiu prezývku – latinskoamerický Mandela. Viete, ja nechcem, aby všetci politici žili v chudobe, ale porovnajte výhovorky, správanie a nároky našich často až nenažraných vládnych politikov bez sociálnej empatie so životnými zásadami tejto ikony latinskoamerickej ľavice.
Keď po roku bilancujeme stav našej krajiny, vidíme, že z tohto marazmu nás nevyvedú vzájomné výčitky, ani zvaľovanie viny na tých druhých. Skúsenosť, ktorú s oboma tábormi máme, by nás mala viesť k navonok skľučujúcemu záveru, že to zostáva na nás. Oni nám nepomôžu. Ja sám som z toho vyvodil pre seba zásadné rozhodnutie: odmietam naďalej hrať ich hru. Komentovať ich hlúpe nápady, živiť sa ich nenávisťou, zúčastňovať sa na ich hádkach a osobných sporoch, ktorými nás zamestnávajú a odvádzajú pozornosť od podstatných vecí. POTREBUJEME ZMENIŤ TÉMU. A to doslova. Vy (obidve strany) ste odviedli pozornosť od dôležitých otázok k vašim márnomyseľným osobným vojnám. Namiesto teatrálnych kampaní o vlastizradcoch, sprisahancoch a mafiánoch, namiesto škriepok o tom, kto chodil do osobitnej školy, kto patrí do basy, kto u koho spal a kto od koho odpisoval diplomovú prácu, by sme sa mali sústrediť na to a hlavne nútiť k tomu aj verejných činiteľov (ktorých si za to, len tak mimochodom, štedro platíme), aby nám predkladali svoje návrhy, ako zvýšiť úroveň zdravotnej starostlivosti, ako zastaviť rast cien a energií, ako zlepšiť stav školstva, ako zmodernizovať štát a pripraviť ho na technologické a klimatické výzvy najbližších desaťročí. Toto sú naše témy, toto sú naše úlohy. A pokojne k tomu pridajte aj verejnú diskusiu o vízii mierového štátu – ako nám ju načrtol pápež František pri svojej návšteve. O tomto sa rozprávajme, hoci aj polemizujme. Už nie som ochotný diskutovať o hlúpostiach a byť súčasťou týchto hlúpych hier s davmi, ktoré vám, zdá sa, ešte stále zožerú úplne všetko. Zabudnite.
Stretol som v týchto dňoch množstvo rôznych ľudí. Vyrábajú ľudové nástroje, maľujú, píšu básne, pečú domáci chlieb, vytvárajú komunitné centrum pre deti, učia ľudí pracovať s umelou inteligenciou, naozaj pestré typy. Všetci sú žičliví, milujú svoju vlasť, rozmýšľajú o svojich plánoch s nadšením a jediní, ktorí brzdia ich sny sú – politici. Tí, ktorí by ich mali viesť a ukazovať nám smer. Ale nás už dávno nevedú ušľachtilí ľudia ako Štúr, Hurban, Štefánik, Hodža a Rázus. Vedú nás tí najhorší z najhorších. Ak si myslíte, že nie, tak si odpovedzte na otázku, či by ste Huliakovi alebo Matovičovi dali do opatery čo i len na polhodinu svoje malé dieťa, nieto štát. Slovensko má na viac. Ale musíme ho zlepšovať od podlahy a nespoliehať sa na tú spanštenú triedu, ktorá si urobila zo služby vlasti výnosnú živnosť.
Panelová diskusia OZ Zjednotení za mier za účasti bývalého prezidenta SR Ivana Gašparoviča – YouTube
IVAN, TY PRESTAŇ KLAMAŤ DO TELKY!
Je skutočne groteskné, ako sa insitný historik Ivan Korčok (ktorý svoju znalosť dejín preukázal aj tak, že sa bol na výročie skončenia druhej svetovej vojny pokloniť pred horthyovským pomníkom) pokúša robiť z vlastných voličov totálnych hlupákov. Na sociálnej sieti sa s namyslenosťou sebe vlastnou ohradil, že nikto mu nebude dávať lekcie z dejepisu a že predseda Zahraničného výboru NR SR Marián Kéry nehovorí pravdu, keď tvrdí, že premiér Fico nikdy nepovedal, že druhá svetová vojna sa začala v roku 1941, lebo vraj naozaj povedal „presne toto“ v Michalovciach – a vzápätí pustí záznam, kde Robert Fico hovorí „presne toto“: „Nie často máme takúto príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí presne vedia, čo sa dialo v rokoch 1941 – 1945.“ Na to Korčok víťazoslávne zopakoval, že Fico povedal, že druhá svetová vojna sa začala v roku 1941…Tak teraz neviem, mám halucinácie ja alebo frustrovaný člen predsedníctva PS? Lebo ja som tam nič také nepočul. A hoci sa Ivan Korčok nafukuje, že nikto mu nebude dávať lekcie z dejepisu, predsa to len skúsim (aspoň pre časť jeho voličov, ktorú nebolí premýšľať). To, čo sa dialo v rokoch 1941 – 1945, bola Veľká vlastenecká vojna. Takto toto obdobie, kedy čelili útoku nacistického Nemecka, volajú Rusi odjakživa. Presne tak ako Spojené štáty vstúpili do vojny tiež až v roku 1941, keď bola prepadnutá ich základňa Pearl Harbor. Nikto pritom netvrdí, že druhá svetová vojna sa začala v roku 1941. Takže nechápem, čo je na tom nepochopiteľné. To je učivo druhého stupňa základnej školy.Vyrobiť z takejto banality kauzu, to je také progresívne… Ale úprimne, v tejto psychotickej atmosfére ma neprekvapuje to, že Ivan Korčok sa bez hanby pokúša presvedčiť svojich voličov, že biela je hnedá a že to, čo počuli, je niečo iné ako tam zaznelo. Prekvapuje ma tá iracionálnosť až zaslepenosť voličského zázemia PS, ktoré mu to v diskusii zožralo aj s navijakom. Keď sa bude Progresívne Slovensko nabudúce chvastať, že na rozdiel od vládnych strán ho volia vzdelaní ľudia, spomeňte si na to.
NAŠA NAJVÄČŠIA NÁDEJ SPOČÍVA V TOM, ŽE KAŽDÁ ŠIALENÁ DOBA V DEJINÁCH TRVALA LEN NIEKOĽKO ROKOV
Slovenský Benito Mussolini, exminister obrany a predseda Demokratov Jaroslav Naď, predniesol na veľmi zvláštnej opozičnej oslave 8. mája tieto slová: „To, čo dnes predvádza Fico, je cynická splátka za to, že ruské tajné služby, celá tá Putinova mašinéria mu pomohla vyhrať voľby a dostať sa späť k moci. A on musí splácať! Títo ľudia oklamali ľudí na Slovensku! Zmanipulovali voľby! A tú porobu nám sem naspäť ťahá Fico a musíme ho dať preč! Stačilo Fica! Ale tentokrát, priatelia, tentokrát to urobíme tak, ako sme to mali spraviť už dávno! Hlboká orba je to, čo spravíme! Zbavíme Slovensko komunistov vo vládnych funkciách, zbavíme ho proruských kolaborantov, zbavíme Slovensko mafie… Je načase urobiť hlbokú orbu a raz a navždy sa s nimi vysporiadať!!!“
Keď počúvate zmes paranoidných bludov a vyhrážok takéhoto politického fanatika prednesenú so šialeným výrazom v tvári a navretými žilami, kladiete si otázku, či potrebuje ústavnú liečbu alebo čo robí vlastne polícia, keď toleruje takéto nebezpečné vyhrážanie sa. Zvlášť, keď ide o človeka, ktorý sa chvastal, že jeho vláda zabezpečila spravodlivý priebeh volieb, a teraz blúzni, že ich zmanipulovali Rusi. Pravda, nie je to po prvý raz, čo Jarino Naď avizuje bezdôvodné zatváranie politických oponentov a kritických médií, už som na to upozorňoval viackrát. Len sa pýtam príčetných opozičných politikov, ktorí tohto extrémistu namiesto izolácie povyšujú na najbližšieho spojenca a vystupujú s ním na tribúnach (Progresívne Slovensko dokonca uvažuje o pribratí Naďa, Galka a Šeligu na svoju kandidátku), či to myslia vážne. Lebo ak sa nebudú jasne dištancovať od tohto politického revanšizmu, potom sú bezpečnostným rizikom pre Slovenskú republiku.
Naď je pritom notorický luhár, len si spomeňte, ako bez hanby oklamal slovenskú verejnosť, že náš protiraketový systém je ešte na slovenskom území, keď už bol v rukách Ukrajincov. Alebo keď krátko pred 80. výročím SNP vypustil do éteru falošnú informáciu, že Ficova vláda zaplatila účinkujúcemu ľudovému umelcovi za plieskanie bičom 8 640 eur – napokon vysvitlo, že to bola suma, ktorá sa rozdelila všetkým účinkujúcim a dotyčnému pánovi sa v skutočnosti ušlo len 393 eur. A ja sa pýtam: môžete ponúknuť verejnosti serióznu a spoľahlivú politickú alternatívu postavenú a závislú na chorobnom klamárovi?
Po viac ako 75 rokoch sme znovu upadli do obdobia globálnej paranoje, keď sa ľudia navzájom obviňujú z nezmyslov a vy nespoznávate priateľov, akým somarinám sú schopní uveriť. V tejto schéme uvažovania sú Putin a Soroš iba dve strany tej istej mince, zástupní bubáci zodpovední za všetko. Požiar vo varšavskom nákupnom centre? Zapálil ho Putin – tvrdí poľský premiér Donald Tusk bez akýchkoľvek dôkazov. A možno aj s Ficom, dodávam ja, a kanister mu určite požičal iránsky ajatolláh Chámeneí. Je neskutočné, že práve ľudia, ktorí druhých podozrievajú z konšpirácií, ich vyrábajú na dennom páse. A pretože nemôžete vylúčiť, že aj medzi tými, ktorých obviňujú z výroby hoaxov ako v stredoveku z bosoráctva, sa nájdu jednotlivci, ktorí vedome šíria nepravdy, rozdiel medzi pravdou a lžou sa stiera tak, že ľudia už neveria ničomu, a preto aj všetkému. A možno je to zámer (aj to je konšpirácia).
Je signifikantné, že práve tzv. lovci hoaxov (presne tak ako kedysi inkvizítori) sa vás pokúšajú obrať o vaše neodňateľné slobodné právo na vlastný úsudok a uzurpujú si moc rozhodovať, čo si máte myslieť. Pravda sa už neodkrýva v komunikácii, ako nás to učil nemecký existencialistický filozof Karl Jaspers, pravda je zjavená a progresívni vykladači vám ju vnucujú podobne agresívne ako stredovekí inkvizítori a vymetači diabla. Francúzske noviny Liberation sa okamžite po tom, čo bol Emmanuel Macron prichytený s niečím, čo sa podobalo na vrecúško kokaínu, poponáhľali vyhlásiť, že neexistujú žiadne dôkazy na podporu tohto tvrdenia a progresívni „overovatelia faktov“ ihneď vyrukovali s tvrdením, že je to „ruská propaganda“, hoci tento dojem je podložený približne rovnako ako veštenie z kávy. Zato keď bol pri podobnom incidente prichytený Peter Pellegrini, médiá ani na chvíľku nepochybovali, že je to kokaín a žiadne dôkazy neboli potrebné.
V tejto súvislosti je zaujímavé, že samozvaní overovatelia faktov sa sústreďujú vždy len na sporné výroky vychádzajúce z tábora konzervatívcov, nikdy nie na očividné koniny rozširované liberálmi a progresívcami. Nedávno som zdieľal video poľského preživšieho holokaustu, ktorý vyjadril vďaku ruským vojakom, ktorí ho oslobodili z Osvienčimu. „Oslobodila ma sovietska armáda, ktorá bola z veľkej časti zložená z Rusov. Moja vďačnosť voči nim bude žiť tak dlho, ako budem žiť ja,“ vyhlásil bývalý politický väzeň Marian Turski. Overovatelia faktov na facebooku k môjmu príspevku okamžite priložili poznámku, že video je „vytrhnuté z kontextu“ a nezabudli pripojiť vyhrážku, že ak sa budú opakovať takéto „nepravdivé“ príspevky, zasiahnu, aby znížili ich dosah, aby si ich ľudia nenašli.
Nech sa páči, v tom prípade sa obrátim na svojho právnika a zvážim žalobu za porušenie mojich práv s náhradou škody. Pretože takáto výpoveď nie je vytrhnutá z kontextu a je pravdivá v celom rozmere. Je to výpoveď politického väzňa, ktorý sa rozhodol konečne povedať pravdu, ktorú určité mocenské kruhy nechcú počuť. To, že v inej časti svojho prejavu dotyčný pán ostro kritizoval ruskú inváziu na Ukrajinu, nemusí vždy bezprostredne súvisieť s tým, čo povedal o druhej svetovej vojne. Lebo ak tento úryvok nepoužijete, neznamená to, že ho chcete zatajiť, ani to, že s ním nesúhlasíte – možno ste o ňom nevedeli, možno ho nepovažujete v danom okamihu za kľúčový, ale podstatná je jedna vec: v demokratickej krajine so slobodou prejavu máte výsostné právo vybrať si, čo chcete povedať bez toho, aby ste boli šikanovaní cenzúrnymi orgánmi za to, ako ste to povedali a že ste pri tom nezmienili Buču, Katyň, popravu cárskej rodiny a vraždy Ivana Hrozného. Nenechajme si vnútiť tento naratív, lebo je to naratív cenzúry. Ak chcete pripomenúť ľuďom súčasné ruské vojnové zločiny, urobte to slobodne sami, ale nepredpisujte ľuďom, akým spôsobom majú odkomunikovať vďaku ruským vojakom za oslobodenie.
Podobných praktík, ktoré sa vám nepríjemným spôsobom pokúšajú zužovať vašu slobodnú voľbu, je čoraz viac. Bývalý europoslanec za KDH Ivan Štefanec sa úplne opustil, keď najprv zaútočil na „ruského agenta, ktorý oslavuje masového vraha v diablovom sídle“ (pre tých, ktorí by ste ho v tomto fantazijnom prevedení nespoznali: hovoril o rokovaní slovenského premiéra Fica s ruským prezidentom Putinom), aby následne zdehonestoval päť slovenských hokejistov z ruskej KHL, ktorí sa na rozdiel od hráčov z americkej NHL rozhodli posilniť našu reprezentáciu na majstrovstvách sveta. Podľa Štefanca títo chlapci „nemajú žiadnu morálku a peniaze sú pre nich dôležitejšie ako ochrana života a ich vlasti“ (sic!!). Vzápätí ich mená vystavil na pranier ako „účastníkov súťaže propagujúcej zločineckú inváziu“ a svoje jedovaté sliny zakončil výkrikom, že vraj „vrhli na našu krajinu len obrovskú hanbu“.
Musím sa ostro ohradiť voči takýmto nenávistným prejavom a zastať sa slovenských športovcov. Chcem sa Ivana Štefanca spýtať, kde bol, keď sa jeho vtedajší šéf Mikuláš Dzurinda tisol na hruď masovému vrahovi a vojnovému zločincovi Georgovi Bushovi. Kde bol, keď si Dominik Hašek, Michal Handzuš a ďalší veľkohubí kritici účasti hokejistov v ruskej KHL zarábali ťažké „krvavé“ milióny počas invázie USA do Iraku v americkej NHL. Kde bolo svedomie týchto falošných moralistov? Prečo vtedy nežiadali vyradenie amerických športovcov z olympiády a majstrovstiev sveta? Prečo dnes nepožadujú podobné tresty pre izraelských športovcov? Ak na tieto otázky nevie čestne odpovedať, nech radšej mlčí a nevnáša špinavú politiku do športu, ktorý ľudí spája a nerozdeľuje.
Na záver taká drobnosť. Viacerí ste sa ma pýtali, či som zachytil nejaké suterénne invektívy generála bez vojska Macka na moju adresu. Nezachytil a ani ma nezaujímajú. Tento neúspešný politik, z ktorého chceli urobiť slovenského Petra Pavla, ale bol taký neschopný, že sa vôbec nechytal; tento pochybný bezpečnostný analytik, ktorý sa vo všetkom mýlil a nikdy nič mu nevyšlo, nie je adekvátnym partnerom na polemiku so mnou. On nedokáže udržať ani logický sled svojich myšlienok a keď namiesto racionálnych argumentov vypúšťa na mňa svoje exkrementy, v tejto disciplíne s ním nebudem súťažiť, v tom má naozaj neporovnateľne lepšie skúsenosti. Takže vás naozaj prosím, keďže som človek čistotný a snažím sa udržiavať si svoju psychohygienu, neposielajte mi všetky slovné zvratky, ktorými sa nejaké zakomplexované indivíduum snaží upútať moju pozornosť. To, čo zo seba vypúšťa, sa ma netýka, to je jeho prezentácia, jeho úroveň.
Mám rád jednu rozprávku (fantasy) o čarodejníkovi Merlinovi so Samon Neilom v hlavnej úlohe. Merlin sa usiluje zlomiť moc zlej kráľovnej Mab, ktorú bravúrne stvárňuje Miranda Richardson. Dlho sa mu to nedarí, lebo kráľovná temnoty pozná mocné čary, s ktorými ovláda celú krajinu a obyvateľstvo, ktoré v ňu verí. Až raz prišiel do jej paláca na čele veľkého sprievodu ľudu. Mab ho vysmiala, či chce proti nej bojovať s týmito úbožiakmi, že na nich stále ešte stačí. „Nie, Mab,“ odvetil pokojne Merlin. „Nebudeme s tebou bojovať. Zabudneme na teba.“ A vtom sa jej celý zástup otočil chrbtom a kráčal preč. Vydesená kráľovná na Merlina najprv kričala, aby sa vrátil späť, potom už iba chrčala a napokon sa zoslabnutá rozplynula ako dym… A presne takto to funguje. Keď sa prestaneme živiť jedom, prestane mať nad nami moc. Želám vám, aby ste si to uvedomili vždy, keď pocítite nutkanie pustiť sa do zbytočných zápasov. Veď v našej hymne sa už vyše 180 rokov spieva: Zastavme ich, bratia, veď sa oni stratia… Trpezlivosť a lásku, priatelia.
NEPOHNEME SA ĎALEJ, KEĎ BUDEME VENOVAŤ TOĽKO POZORNOSTI MOCICHTIVÝM HLUPÁKOM, KTORÍ NÁS ZABÁVAJÚ NEZMYSLAMI
Skôr, než sa vyjadrím k včerajším politickým debatám, v ktorých opäť zaznelo také neuveriteľné množstvo obludných klamstiev, až som sa musel ísť vydýchať, sa vám s niečím zdôverím. Uvažujem nad tým, či má zmysel toto ešte komentovať, či má význam zaoberať sa takýmito nízkymi ľuďmi. Je to pre mňa celkom vážne najväčšia dilema, o ktorej už rozmýšľam dlhšie. Na jednej strane lož treba odhaľovať, na druhej strane títo bezcharakterní chrapúni by predsa nemali byť ľudia, ktorým by sme mali venovať najväčšiu pozornosť. Tým skôr, že neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu, len vzájomné osočovania, nenávistné osobné útoky a márnomyseľné škriepky. Odvádzame tým pozornosť od toho podstatného, čím by Slovensko mohlo a malo byť. A nielen v nedeľu, ale vždy, keď vstupujeme do tejto arény nízkych pudov a prijmeme zvrátenú hru na roztlieskavačov znepriatelených táborov.
Ako môžem brať vážne ľudí, ktorí celú svoju kariéru podporovali americké invázie a nezákonné vojenské agresie a dnes nazývajú Roberta Fica účelovo „premiérom vojny“? Zasa, aby sme si naliali čistého vína, on, bohužiaľ, žiadnym mierotvorcom nikdy nebol. Je iba proruský, na genocíde palestínskeho obyvateľstva mu nezáleží a venovať polovicu tlačovej konferencie úspechom zbrojárskeho priemyslu (ako sa darí predávať zbrane na Blízkom východe a ako sa nám otvárajú nové trhy v Latinskej Amerike) považujem za zvrátené. On pri téme zbrojenia prejavuje nadšenie malého chlapca, ktorý si kompenzuje nedostatok hry na vojakov z detstva. Ale jeho cynickú filozofiu „keď nepredáme my, predajú iní“ absolútne odmietam, uvedomme si, že obchod so zbraňami bude vždy obchodom so smrťou a v mojom hodnotovom rebríčku je na tej istej úrovni ako obchod s drogami. Mám oveľa radšej jeho iný výrok, keď nás presviedčal, že vždy dá radšej na mlieko ako na zbrane – škoda, že to nikdy nemyslel vážne. Pravdaže, nerobím si ilúzie ani o opozícii. Ale čo sa týka Fica, je to síce oportunista, ale označiť ho za premiéra vojny, za niekoho, kto si želá zabíjanie, je zákerný blud, ktorým si opozičné sily zbabelo liečia svoje zlé svedomie.
Ivan Korčok stál totiž vždy na strane vojny. A obhajoval porušovanie medzinárodného práva. On je ten posledný, koho treba počúvať, keď moralizuje nad tým, čo sa deje na Ukrajine. Korčok rád zveličuje, aký je Putin strašný diktátor, ale nemal problém pchať sa do zadku oveľa väčšiemu krvavému tyranovi Saudskej Arábie. A keď ho predseda Zahraničného výboru NR SR Marián Kéry konfrontoval, že je dvojtvárny a farizejský pokiaľ ide o stav demokracie na Ukrajine alebo genocídu v Gaze, Korčok ho zastavil pohoršeným gestom ruky, aby vraj hovoril o Slovensku. Tu ho máte! Keď ho rozhorčený mladík vyzval, aby sa konečne vyjadril ku genocíde v Gaze, ako mu to už sľúbil, Korčok mu so zemepansky pohŕdavým tónom odkázal, že sa k tomu vyjadrí, keď nebude kričať. Ako vidíte, nevyjadril. Takíto pokrytci požadujú pokojnú reč iba preto, aby vás mohli pokojne odignorovať.
S podobným malomeštiackym prístupom sa stretnete aj v Denníku N (inak je zaujímavé, že používa navlas rovnaký propagandistický slovník ako Progresívne Slovensko o babrákoch, vlastizradcoch a podobne, až ste na pochybách, kto od koho odpisuje). Jeho šéfredaktor Matúš Kostolný klesol na úroveň tých najprimitívnejších demagógov a nazval Fica vlastizradcom, ktorého príbeh je vraj podobný ako príbeh Tisa. To je nielen sprostá urážka, ale totálne nehorázne a neprijateľné prirovnanie, pri ktorom si treba vyjasniť niekoľko vecí. Tisova vlastizrada spočívala v tom, že podriadil politiku Slovenského štátu vazalskej zmluve s nacistickým Nemeckom, že dobrovoľne vydal Hitlerovej ríši 70 000 vlastných občanov, že vyznamenával najhorších fašistických hrdlorezov, ktorí vraždili slovenských povstalcov a zanechali po Slovensku stovky masových hrobov. Fico nič s Putinom nepodpísal, nič nedohodol, nič mu nesľúbil, jeho jediná „vina“ spočíva v tom, že sa stretol s ruským prezidentom. Ale potom je podľa tejto logiky vlastizradcom aj Matúš Kostolný, lebo ako redaktor denníka Sme sa stretol s vojnovým zločincom Georgom Bushom v čase, keď už mal na svedomí státisíce mŕtvych a otvorene podporoval a propagoval nezákonnú inváziu do Iraku, ktorá bola postavená na lživých základoch a výmysloch. To isté Leško, Šimečka, Schutz rovnako ako Korčok, Dzurinda, Mikloš, Káčer a ďalší. Nech sa páči, nazvite týchto ľudí vlastizradcami alebo čušte naveky.
Keď spomínaný poslanec Kéry vyčítal Korčokovi, ako môže ako bývalý diplomat odsudzovať diplomatické rokovania, urazený kandidát na prezidenta odsekol, že Slovensko má rokovať len s tými, ktorí mu pomáhajú naplniť jeho záujmy. Ja teda neviem, čo Korčoka na tom Inštitúte medzinárodných vzťahov učili, ale toto je taká neuveriteľná sprostosť, že by mal okamžite vrátiť diplom, nie ešte balamutiť deti na Letnej diplomatickej škole. Umenie diplomacie vždy spočívalo v schopnosti rokovať s nepriateľom a zabrániť vojne, nie hrkútať si vo vlastnom bezpečnom tábore. Korčok vlastne presadzuje dosť odpudzujúcu filozofiu, že úlohou diplomata je vedieť, komu sa vopchať do zadku. A to nie je metafora, on niečo podobné skutočne povedal: v čase, keď ho podpredseda Strany občianskeho porozumenia Pavol Hamžík vytiahol na post chargé d’affaires veľvyslanectva vo Švajčiarsku, sa v prestávke jednej konferencie v hoteli Crown Plaza chvastal: „Viem vsadiť na správneho koňa.“ Lenže jeden vypočítavý kariérista, ktorý menil politický tábor podľa potreby aj dvakrát za volebné obdobie a ktorý sa pokloní radšej pred horthyovským pomníkom postaveným padlým maďarským vojakom vo vojne proti ZSSR než aby mal vzdať úctu sovietskym vojakom, by nemal byť meradlom hodnôt v tomto štáte.
Svojou nevzdelanosťou neprekvapil ani šéf poslaneckého klubu matovičovcov Michal Šipoš. Ten zašiel v táraní hlúpostí tak ďaleko, že obvinil sovietskych osloboditeľov, že nám tu vraj vymysleli a postavili železnú oponu. Tak pri týchto kravinách sa mi tisne na jazyk, že ostnatý drôt vynašiel pôvodne pred 150 rokmi istý americký farmár na ochranu svojho dobytka, ale toto nie je podstatné. Dôležité je (opäť to musím zopakovať), že sovietski osloboditelia riadne odovzdali moc do rúk slovenských štátnych orgánov a odišli z našej vlasti v priebehu niekoľkých mesiacov na jeseň 1945. Nemajú nič spoločné s budovaním železnej opony, ktorá sa u nás začala postupne vytvárať od roku 1948, ale skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 – 1953 a nestavala ju Červená armáda, ale naša pohraničná stráž.
Robert Fico je zasa nepresný v tom, keď si myslí, že železná opona sa začala vytvárať zasa – v skutočnosti takéto bariéry stále fungujú a sú dokonca početnejšie a rozsiahlejšie ako v časoch prvej fázy studenej vojny. Aj Schengen je v istom zmysle železnou oponou. Betónový múr je postavený v Izraeli, ostnatým drôtom je rozdelený Kórejský polostrov, Cyprus i Kašmír. Uzbekistan sa takto oddelil od troch štátov, Keňa chcela vybudovať 700-kilometrový plot na hranici so Somálskom, ale peniaze jej vystačili sotva na desatinu. Plot medzi Ukrajinou a Ruskom meria 2 000 kilometrov, Trumpov múr s Mexikom meria vyše 3 000 kilometrov. Kuba postavila kaktusový plot na hranici s americkou základňou Guantánamo, ktorý americká strana „obohatila“ o nášľapné míny. Maďarsko postavilo plot na južnej hranici, vo francúzskom Calais je 4 metre vysoký betónový múr proti utečencom a 6 metrov vysoký múr chráni španielske enklávy v Afrike. Hovoriť, že železnú oponu stavali sovietski osloboditelia, je preto vrcholom ľudskej tuposti a arogancie.
Brániť výsledky druhej svetovej vojny a úlohu Sovietskeho zväzu v nej v súčasnej atmosfére nie je maličkosť. Prosím, vysvetľujte svojim deťom a vnukom nakazeným progresivistickou ideológiou, že to neboli Francúzi, ktorí vyvesili víťaznú vlajku nad Reichstagom – bola to Červená armáda. Neboli to Briti, ktorí oslobodili Osvienčim – bola to Červená armáda. Neboli to Američania, ktorí rozdrvili nacistickú armádu pri Stalingrade – bola to Červená armáda. Nebol to Sovietsky zväz, ktorý pomáhal západným spojencom – boli to západní spojenci, ktorí pomáhali Sovietskemu zväzu a ktorí vstúpili do bojov o Európu až vtedy, keď už bolo o mnohom rozhodnuté, keď mala Červená armáda na svojich pleciach najväčšiu ťarchu obetí. Štyri milióny sovietskych vojakov padlo len pri oslobodzovaní dnešného územia Európskej únie, zo západných spojencov antihitlerovskej koalície sotva desatina. Oni to neradi počúvajú, pretože to rozkladá falošný západný naratív, že fašizmus je to isté ako komunizmus, ktorým relativizujú, kto stál na akej strane.
Ľudia ako Šipoš však v sebe nemajú kúsok hanby, aby nezneužívali súčasnú tragédiu na vyvolávanie nenávisti voči Rusom. Hrali vám na city s poukazovaním na 600 mŕtvych detí, ktoré na Deň matiek museli oplakávať ukrajinské mamičky. Do ich propagandy sa im však nehodí, že palestínske mamičky oplakávajú desaťtisíce mŕtvych detí. A predovšetkým – viete, čo dnes robia ukrajinské matky? Zúfalo bránia vlastné deti, ktoré násilím chytajú ako štvanú zver, unášajú ich v dodávkach ako mafiáni (to je predsa obľúbené slovo matovičovských psychopatov) a povracaných a spútaných ich bez milosti odvlečú na istú smrť do mlynčeka na mäso na front. Do kancelárie Matoviča asi nedoľahli strašné výkriky týchto matiek: „Vráťte mi syna!!!“ Spýtajte sa ich, či chcú vojnu, čo by odpovedali na matovičovskú propagandu, že ukrajinskí chlapci „bojujú za nás“. Ale títo pokrytci nemajú v sebe ani len takú štipku vlastenectva, aby si nepľuli do vlastného hniezda a farizejsky obhajujú bezprecedentné porušenie medzinárodných dohôd zo strany pobaltských štátov. Slovami Šipoša: „Čo mali tí Estónci robiť, keď chcel ísť Fico do Moskvy, museli ho predsa zastaviť.“ No nemuseli. Nič ich do toho nie je, porušili medzinárodné právo i spojenecké záväzky a čo sa týka matovičovcov, navrhujem, aby sa premenovali na Hnutie Estónsko – podľa toho, koho záujmy obhajujú, bude to presnejšie.
Naša opozícia obhajuje Zelenského režim tak zaslepene, že jej uniká väčšina varovných signálov. Ukrajinský jazykový ombudsman Taras Kremin vyhlásil, že „za počúvanie ruskej hudby by mali dostať Ukrajinci pokutu a iné sankcie“. Toto sa nedeje ani v tom démonizovanom Putinovom Rusku. Viete, kde sa používali takéto praktiky? V Tisovom Slovenskom štáte. Množia sa prípady, keď rusky hovoriaci obyvatelia odmietajú evakuáciu z frontovej línie. Je to spôsobené zdokumentovanými prípadmi násilia a ponižovania rusky hovoriacich Ukrajincov v Haliči. Ak budeme natoľko zaslepení, že budeme popierať realitu a nekriticky si vpustíme do Európskej únie takýto problematický štát, rozlúčte sa s pokojom v strednej Európe.
Prepáčte, mohol by som dennodenne vyratúvať a vyvracať tie kopy tupých nezmyslov, ten neuveriteľný hnoj, ktorý sa na nás valí od ľudí, ktorí sa samoľúbo vyhlasujú za tú vraj lepšiu a vzdelanejšiu časť Slovenska, ale už ma to nebaví. Nechcem premárniť život hádkami s hlupákmi. A keď zaslúžilá umelkyňa Magda Vášáryová, ktorej nerobilo problém prijať titul od normalizačného ministra kultúry a podpísať komunistickú Antichartu, dnes vyvreskuje na námestí, že „Fico bol v Moskve preto, aby nás zatiahol do aziatskej ríše“, tak hlupaňou naozaj je.
KOALÍCIA ZBYTOČNÝCH
Ponuka, ktorú dal Zelenskyj spolu s európskymi lídrami ruskému prezidentovi, je na prvý pohľad velikášska a úsmevná. V prvom rade, keď napadnutá krajina so svojimi spojencami odkážu niečo agresorovi, nie je to dohoda o prímerí, ale ultimátum. Dohodu o prímerí môžu uzavrieť len Kyjev s Moskvou, možno aj s nejakým sprostredkovateľom, ale Berlín, Londýn, Paríž, ba ani Varšava žiadnymi neutrálnymi sprostredkovateľmi nie sú.
Putinova odpoveď, v rámci ktorej navrhol priame mierové rozhovory, je však po dlhom čase posunom vpred a dobrou správou, ktorú treba privítať. Všetko sa však ešte môže zadrhnúť na detailoch. Predovšetkým, návrat za rokovací stôl si vyžaduje opätovné uvedomenie si (po tých rokoch už takmer zabudnutého) základného faktu, že diplomacia je umením možného a vyžaduje si empatiu, trpezlivosť aj ochotu ku kompromisom. Dnešné Korčokovo vyjadrenie, že máme rokovať len s tými, ktorí nám pomáhajú napĺňať naše štátne záujmy, ma svojím neuveriteľným primitivizmom privádza k otázke, ako sa tento človek mohol dostať na čelo slovenskej diplomacie. Opak je totiž pravdou. Požiadavka medzinárodného práva riešiť spory mierovou cestou si totiž práveže vyžaduje rokovanie s tými, s ktorými nesúhlasíme, s ktorými si nerozumieme alebo s ktorými sme dokonca v otvorenom nepriateľskom vzťahu.
Vyjadrenia západných lídrov sú totiž ako z inej planéty. Keď po troch rokoch striktného odmietania akejkoľvek diplomacie šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová poučuje Vladimíra Putina, že prímerie musí byť bezpodmienečné, treba jej pripomenúť, že to nebolo Rusko, ktoré odišlo na jar 2022 od rokovacieho stola. A že Európska únia spolu s USA odmietali prímerie z tých istých dôvodov, na ktoré teraz poukazuje Putin: že toľkokrát oklamané Rusko chce trvalý mier, nie prestávku na dozbrojovanie. Naposledy ho Západ oklamal pred troma rokmi v Istanbule, keď sa ruské jednotky stiahli od Kyjeva a Ukrajinci svoju časť dohody opäť nedodržali.
Ak chceme naozaj dosiahnuť mier, musíme prestať s démonizovaním partnera a brať s porozumením alebo aspoň rešpektom jeho požiadavky, aj keď sú pre nás neprijateľné. Ukrajinci požadujú bezpodmienečné prímerie (čo okrem iného signalizuje, že sú na fronte v koncoch). Rusi sú ochotní pristúpiť k prímeriu len pod podmienkou, že Západ nebude Kyjevu počas tohto obdobia dodávať zbrane, čo zasa Ukrajina odmieta. Namiesto toho Putin navrhol priame rusko-ukrajinské rokovania v Istanbule. Zelenskyj vzápätí súhlasil s rokovaniami pod podmienkou, že Putin pristúpi na prímerie. Kremeľ však trvá na rokovaniach bez podmienok. Na to Zelenskyj zareagoval ako reinkarnovaný Matovič, že v štvrtok bude čakať Putina v Istanbule osobne…
Je to strašne hlúpe, lebo takto to v svetovej diplomacii nechodí. Ani Trump sa s Putinom nestretne ihneď, predchádzajú tomu mesiace príprav. A vôbec, s kým chce Zelenskyj rokovať, keď akékoľvek stretnutie s Putinom dal zakázať zákonom? Čo je toto za divadlo? No napriek tomu si myslím, že úprimný záujem o mier si vyžaduje, aby sme nepristupovali k partnerovým navrhom s paranoidnou nedôverou, že sú to iba pasce a míny, ktoré nám nachystal. Odvaha k mieru si občas vyžaduje ísť do rizika a vyslať ústretové gesto, aby sme prelomili napätie. Sám Donald Trump je optimistický a na sociálnej sieti napísal, že nás čaká veľký týždeň. A hoci si nemyslím, že Putin sa nechá vlákať do takejto splašenej Zelenského show, myslím si, že nastal čas, aby tak ruský, ako aj ukrajinský prezident zľavili zo svojich maximalistických nárokov a vyslali signál dôvery, že to myslia vážne.
A prosím, práve teraz si spomeňte na pápeža Františka. Ako vás už pred dvoma rokmi nabádal, aby ste našli odvahu na „zdvihnutie bielej vlajky“, teda aby ste vyslali signál ochoty rokovať. Vtedy vás to pohoršovalo, dnes je jasné, že pravdu mali tí, ktorí od začiatku upozorňovali, že tento konflikt nemá vojenské riešenie. Fakt, že európski lídri za celý ten čas nedokázali ponúknuť jeden jediný mierový plán, že šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová svojím karhaním slovenského premiéra za rokovanie s ruským prezidentom iba dokazuje, že žiadna európska diplomacia neexistuje, potvrdzuje aj niečo iné.
Keď je diplomacia medzi Bruselom a Moskvou mŕtva, keď sa zbrojenie zvyšuje do takých absurdných výšok, že už logicky neslúži na obranu, ale na útok, najpravdepodobnejším vyústením tohto stupňovania napätia je ozbrojený konflikt. Tzv. koalícia ochotných v tejto situácii nedokáže nič, nemá riešenie, nemá plán, nemá ani len páky na to, aby mohla niečo ovplyvniť, je teda úplne zbytočná. A preto navrhujem: To najlepšie, čo teraz môžu západní lídri urobiť, je nestarať sa do toho a nechať Ukrajinu s Ruskom, nech si to spolu vyriešia. Už ste toho pokazili dosť. Dajte šancu mieru.
ÚVAHY, ČI VÔBEC MÁME ROBIŤ DIPLOMACIU, POVAŽUJEM ZA CHOROMYSEĽNÉ
Ešte zopár poznámok k hystérii okolo cesty premiéra Fica do Moskvy. Keby tu existovala vyspelá politická kultúra a racionálna verejná komunikácia, tak by opozícia v tejto situácii kládla otázky o obsahu rokovaní a neškandalizovala by formálny fakt, že sa predseda vlády SR s niekým stretol. Ale vidíme, že táto nemožná garnitúra toho nie je schopná. Namiesto toho Joker Matovič nasvecuje reflektorom budovu v Kyjeve s nápisom „Dosť bolo Fica!“ a tvári sa pri tom ako Batman, kým zmatovičený triumvirát PS – SaS – Demokrati predvádza na námestí v Bratislave nechutné krvavé divadlo s Putinovou podobizňou. Politická a intelektuálna úroveň psychicky nevyrovnaného adolescenta. Je to práve tak detinské, ako aj hlúpe.
Je znakom šialenstva doby, ak odsudzujeme predstaviteľa jedného štátu iba za to, že sa stretol s predstaviteľom iného štátu. Dialóg a diplomacia sú základnými nástrojmi demokratickej politiky. Zakladajúci dokument Európskej únie Schumanova deklarácia, ktorej 75. výročie sme si včera pripomenuli, sa začína slovami, že „svetový mier nemožno zachovať bez toho, aby sme nevyvinuli tvorivé úsilie, úmerné nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú“. Aké tvorivé úsilie vyvinula predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová či šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová, keď obe tárajú o európskych princípoch a o tom, že EÚ prispieva hľadaniu mierových riešení, keď v skutočnosti namiesto hodnoty mieru, ktorý sa spomína v Schumanovej deklarácii najčastejšie, oznámia svoj úmysel ukradnúť Rusku bankové výnosy z aktív a vyplatiť ukrajinským zbrojárskym firmám jednu miliardu eur?
Peniaze ukradnuté na zvýšenie zbrojenia – toto je ich príspevok k mieru? Veď je to karikatúra ideálov otcov zakladateľov zjednotenej Európy Schumana a Monneta, ktorí kládli dôraz na spojenie strategických zdrojov krajín, aby sa vojna medzi historickými rivalmi stala „nielen čisto nemysliteľnou, ale aj hmotne nemožnou“. Podľa ich vízie táto spoločná výroba uhlia a ocele mala byť „ponúknutá svetu ako celku bez rozdielu alebo výnimiek, s cieľom prispieť k zvýšeniu životnej úrovne a na podporu mierových úspechov“. Keď si tieto slová zo Schumanovej deklarácie premietnete do správania a konania súčasných európskych politikov, musíte stŕpnuť hrôzou, ako účelovo prekrúcajú význam pôvodných ideálov, je to rovnako odpudzujúce ako normalizačné drísty alebo Brežnevova doktrína. Hovoria o mieri, ale pripravujú vojnu – ako Rímska ríša v čase úpadku a rozkladu.
Oficiálnym cieľom cesty slovenského premiéra do Moskvy bolo vzdať úctu ruskému ľudu za jeho obrovský a rozhodujúci podiel na porážke fašizmu. V tomto ho netreba školiť, na rozdiel od nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera, ktorý na pôde Bundestagu vyhlásil, že Nemci sa z druhej svetovej vojne poučili, preto dnes podporujú Ukrajincov vo vojne proti Rusku… Nepochopili vôbec nič. Rovnako ako v roku 1999, keď nemecké bojové lietadlá po prvý raz od druhej svetovej vojny protizákonne bombardovali Srbsko. Robert Fico urobil dobre, že sa nezúčastnil na vojenskej prehliadke na Červenom námestí, na ktorom naozaj došlo k zneužitiu slávnosti na propagáciu súčasnej vojny na Ukrajine – či už v oficiálnom prejave, pochodujúcimi bojujúcimi jednotkami alebo prehliadkou zbraní, ktorými sa útočí na ukrajinské ciele. Ak by slovenský premiér tomuto tlieskal a týmto mával, to by už vysvetľoval veľmi ťažko a pre mňa osobne by to bolo odpudzujúce.
Zároveň sa mu podaril husársky kúsok: v priebehu 8 hodín sa stretol a rokoval s najvyššími predstaviteľmi štyroch zo skupiny najľudnatejších štátov sveta (Číny, Brazílie, Ruska a Vietnamu), ktorí reprezentujú takmer 2 miliardy ľudí. Ukážte mi politika v strednej Európe, ktorý toto niekedy dokázal a akéhokoľvek predstaviteľa 5-miliónového národa, ktorému by svetové veľmoci venovali takú pozornosť. Toto treba zdôrazniť, pretože neborákom z Progresívneho Slovenska to zjavne nedochádza a nerozumejú ani len tomu, že generálny tajomník Komunistickej strany Vietnamu nie je nejaký „vysoký predstaviteľ“ tohto štátu, ale najvyšší činiteľ tejto 100-miliónovej krajiny, ktorý má väčšiu moc ako prezident alebo predseda vlády (podobne ako to bolo u nás za bývalého režimu).
Preto sú vrcholne trápne reakcie notorického klamára Mikuláša Dzurindu a notorického hulváta Rastislava Káčera v dnešnej 360-ke na tento pozoruhodný diplomatický výkon. Obaja sa premiérovi vysmiali, pričom Dzurinda spochybnil význam takýchto rokovaní, vraj pri nich vybaví „starú belu“ a o päť minút si ho čínsky prezident nebude pamätať… To je zaujímavé, ale ja si zasa pamätám, že Mikulášovi Dzurindovi sa za osem rokov jeho mandátu nepodarilo stretnúť s čínskym prezidentom ani raz, hoci sa o to extrémne usiloval a posielal do Pekingu odkazy, že má „veľký záujem“ o čínske investície a o „rozvoj intenzívneho politického dialógu“. Kým on obišiel na prázdno, Robert Fico sa stretol s najvyšším čínskym predstaviteľom len v priebehu posledného polroka už dvakrát. Káčer zasa sprosto klamal, že takých stretnutí ako mal Fico, má každý jeden premiér, pričom Dzurinda a Radičová ich mali vraj stokrát… Naozaj? Koľkokrát že sa to stretol Mikuláš Dzurinda alebo Iveta Radičová s čínskym prezidentom? Nula. Koľkokrát sa stretli s brazílskym prezidentom? Nula. Koľkokrát sa stretli s najvyšším predstaviteľom Vietnamu? Nula. Koľkokrát bola Iveta Radičová v Kremli? Nula. Prosto samé trápne lži zlomyseľných a závistlivých ľudí.
Kritizovať samotné stretnutia je teda nesmierne nízke a úbohé. Aj americký denník The Washington Post skonštatoval, že prítomnosť svetových lídrov v Moskve dokazuje, že západná snaha o izoláciu Ruska stroskotala. A neboli tam len „diktátori“. Brazílsky prezident Lula reprezentuje demokraciu väčšiu než ktorýkoľvek štát v Európe. A bol by tam prítomný aj predstaviteľ najväčšej demokracie sveta, indický premiér Módí – nebyť konfliktu s Pakistanom. A Ficovi budú nejakí potrimiskári vyčítať, že nadväzuje kontakty s najdôležitejšími štátmi sveta? Iba pripomeniem, že aj normalizačný minister zahraničných vecí ČSSR Bohuslav Chňoupek mal voľnejšie ruky, pretože v atmosfére studenej vojny sa stretával s americkým prezidentom, francúzskym prezidentom, nemeckým spolkovým kancelárom atď. a nikto z Moskvy mu na rozdiel od dnešných bruselských úradníčkov do toho nekecal.
Oprávnené otázky môžu vznikať z obsahu týchto rokovaní, ale klásť ich je zjavne nad intelektuálne kapacity našich opozičných politikov a médií. Priznám sa, že ma už začína vyrušovať, že premiér Fico takmer na každom zahraničnom rokovaní otvára otázky podpory zbrojárskeho priemyslu (v tomto prípade na stretnutí s najvyššími predstaviteľmi Brazílie a Vietnamu). Teším sa, že sa konečne stretol s prezidentom Lulom da Silvom (túto cestu som mu navrhol ešte ako poradca), legendou latinskoamerického socialistického hnutia. Len mi je ľúto, že sa nezaujímal o participatívnu a ekonomickú demokraciu (ktorej je Brazília priekopníkom) alebo o Lulove bohaté skúsenosti s bojom proti chudobe (ktoré by sa dali využiť pri zvýšení životnej úrovne a likvidácii „slovenských slumov“ – rómskych osád), ale zasa len o zbrane…
Rovnako vidím rezervy jeho stretnutia s ruským prezidentom. Robert Fico sa pochválil, že hovoril s Vladimírom Putinom medzi štyrmi očami a pri tomto rozhovore mu ruský štátnik podrobne vysvetlil, čo sa bude na Ukrajine diať. Boli to iste zaujímavé informácie, len moja otázka znie, ako ich slovenský premiér mieni a dokáže využiť. Už viackrát som kritizoval jeho pasivitu pri podpore mieru, ktorá sa vyčerpáva a obmedzuje len na konštatovanie, že podporuje mierové návrhy bez toho, aby sa v tom angažoval aktívnejšie. Chápem, že ja som idealista a on pragmatik, ale povedať v tejto súvislosti, že „nebudem sa púšťať do vopred prehratých zápasov“ je rezignáciou na možnosti a komparatívne výhody, aké Slovensko má. Nie je v našich silách prevziať rozhodovacie právomoci, ale vždy máme možnosť iniciovať riešenia a hľadať pre ne silných spojencov. Je mi ľúto, že v tomto smere Robert Fico neprekročil svoj tieň, lebo zo súčasnej politickej garnitúry je jediný, ktorý má na to schopnosti.
Na druhej strane predstavitelia štátov EÚ budú nesmierne hlúpi, ak namiesto toho, aby využili informácie z prvej ruky, ktoré Robert Fico od Vladimíra Putina získal, ho budú urážať, ostrakizovať a vyhrážať sa sankciami. Slovenský premiér môže byť dôležitým komunikačným kanálom, ale aj sprostredkovateľom (ak bude chcieť) dialógu medzi EÚ a Ruskom. Lebo mier sa dosahuje diplomatickým vyjednávaním, nie eskaláciou napätia a bojovými poradami. Znova zdôrazňujem, že slovenská diplomacia by mala vyhodnotiť správanie pobaltských štátov (ktoré nepovolili prelet nášho vládneho špeciálu cez ich vzdušný priestor) ako nepriateľský postoj a dať im jasne najavo, že takéto porušovanie medzinárodných dohôd nebudeme tolerovať. Alebo máme my recipročne stiahnuť slovenských vojakov z Lotyšska?
Nech je to už ako chce, slovenská opozícia nemá žiadne morálne právo kritizovať, s kým sa stretáva slovenský premiér. Kto to hovorí? Ivan Korčok, ktorý ako šéf diplomacie inicioval prehĺbenie politických vzťahov so Saudskou Arábiou, ktorá je jednou z najhorších a najkrvavejších diktatúr sveta? A ktorý sa ešte ako štátny tajomník znemožnil tvrdením, že v Rijáde rokoval s „podpredsedom parlamentu“? (Saudská Arábia je absolutistická monarchia a nemá parlament.) Alebo Andrej Kiska, ktorý nazval tureckého diktátora „svojím priateľom“ a Turecko (v ktorom je väznených viac novinárov ako v Iráne alebo Číne) „ostrovčekom stability“? Páčilo sa vám viac stretnutie Zuzany Čaputovej s autoritatívnym následníkom trónu v Dubaji, keď vieme, že ten kuxus vyrástol na zneužívaní 250 000 robotníkov v podmienkach otroctva, keď im režim odobral pasy, odoprel ich sociálne práva a donútil ich zvyšovať výkon pomocou fyzických trestov? To sa vážne chcete hrať na dobrých a zlých diktátorov, pokrytci?
Vieme, čoho sú títo ľudia schopní a neschopní. Zuzana Čaputová počas výkonu svojho mandátu svojou jednostrannou politikou zhoršila vzťahy s väčšinou štátov. Čínskeho ministra zahraničných vecí urazila, keď mu na prijatí vyhodila na oči stav ľudských práv, hoci ona sama odmietla vyjadriť podporu politickému väzňovi v Európe Julianovi Assangeovi a ignorovala aj výzvy na podporu masakrovaného palestínskeho obyvateľstva. Skončime toto trápne pokrytectvo. Väčší trapas je už len to, keď niekdajší ideologický okiadzač Varšavskej zmluvy Marián Leško soptí o stretnutí Roberta Fica s Vladimírom Putinom ako o „dokonanej vlastizrade“. Už dávno nemám žiadne ilúzie o týchto opozičných trolloch, že pri svojom blúznení dokážu vážiť slová a ich skutočný význam, ale odkedy je vlastizradou formálne stretnutie bez akéhokoľvek konania proti štátu? Je vlastizradcom každý štátnik, ktorý sa neizoluje a komunikuje? To je logika malých detí na pieskovisku, keď sa Janko nerozpráva s Jožkom, lebo ten sa kamaráti so Zuzkou… Týmto šialencom živiacim sa jedom už načisto preplo.
Takže nie, neprijmime tento zvrátený pohľad na svet. Premiéra rozhodne netreba kritizovať za to, s kým sa stretáva, ale tlačiť ho do konkrétnejších výstupov v podobe benefitov z takýchto rokovaní. Tam je priestor na politický spor, nie v choromyseľných úvahách, či vôbec máme robiť diplomaciu.
zdroj FB/Chmelár
