Mária Škultétyová: Vojny. Tých ale bolo! Celé naše dejiny sú písané krvou do čiernej kroniky

Bánovce nad Bebravou 31.01.2020 (Skolske.sk)

,,Princíp zla v ľuďoch triumfuje stále v nevídanej sile aj dnes a aj vďaka týmto spomienkam sa spoločnosť snaží udržať čo najvyššiu úroveň ľudskosti, empatie a zdravého humánneho kompasu v nás. Nezabúdajme, že koncentračný objekt, kde neprirodzenou cestou vyhasínal pulz ľudí, je zároveň subjektom tvorby človeka. Druhá svetová vojna bola nielen obrovským politickým medzníkom v dejinách ľudstva, ale pre takéto zverstvá ju možno pokladať za novú periódu v dejinách myslenia. Radikálna antihumánnosť druhej svetovej vojny otvorila pohľad do vnútra človeka, pre väčšinu spoločnosti pôsobí krajne deprimujúco, samozrejme až na skupinky morálnych krilpľov, nazvite si to, ako chcete, ktorí stále nechápu a nepociťujú najmenší náznak etickej depresie pri pohľade na tieto zábery, či úplne odmietajú historickú skúsenosť.

Ak sa zamyslíme nad históriou, určite si položíme otázku, či existuje vôbec nejaký etický pokrok ľudstva, ak barbarstvo 20. storočia predstihne barbarstvo predchádzajúcich vekov. Čo myslíme, prečo sa tak dialo a stále deje násilie, hoci dnes nie v Európe. Aké princípy vedú spoločnosť na jej okraj? Sám som zvedavý, ako sa dnešná doba rozhodne interpretovať dejiny 2. svetovej vojny a akú sebareflexiu prijme, nakoľko aj medzi historikmi neexistuje úplná zhoda príčin. Dnešná doba založená na princípe racionálneho egoizmu to bude mať veľmi komplikované v interpretácii príčin 2. svetovej vojny a obávam sa, že prevencia založená iba na povinnosti exkurzií natrvalo nevylúči recidívu stavu totálneho odcudzenia počas 2. svetovej vojny. Ale určite by mohla byť súčasťou výchovy človeka HOMOrálneho.“

Na inom mieste autor komentára hovorí: „Považujem za povinnosť upozorňovať. Čo sa stalo, nebolo živelnou pohromou, ale ľudskou, ktorá sa dedukuje z prirodzenosti ľudí, a preto podporujem myšlienky abstraktného dotyku s obeťami 2. svetovej vojny na mieste, ako sú koncentračné tábory, pamätníky atď., aby sme videli, ako krehká je rovnováha medzi životom a smrťou a ako smiešne a kruto absurdné sú sochy Michelangela, Mozartova hudba, Dostojevského romány, Kantova filozofia či Sartrove hry, ak súčasne s tým existujú koncentračné tábory, chemické zbrane, atómové bomby.“

Ďakujem za komentáre, pán Jánošík! Sú to múdre a pravdivé slová. Veď naozaj , dnes akoby sme sa snažili prekrúcať pravdu. Mladí ľudia sú ľahostajní k dejinám, nepoznajú ich, mnohí ich zas zámerne prekresľujú, iní podceňujú. Niektoré významné osobnosti národného života znevažujeme, šírime o nich nepravdy, iné glorifikujeme, oslavujeme, robíme z nich novodobé modly. Pomaly zabudneme aj to, že nás oslobodila Červená armáda. Ničíme sochy, pamätníky, lebo ideologicky s nimi nesúhlasíme. Správame sa ako barbari. Na druhej strane zas vymýšľame a staviame nové pomníky, nové symboly, aby aj tí, čo prídu po nás, mali čo búrať. Lebo my už sme takí. Chýba nám triezvy pohľad na minulosť. V spoločnosti narastajú prejavy, ktoré uvrhli ľudstvo do vojny. Spoločnosť je rozdelená a z toho vyplýva aj rozdielne hodnotenie minulosti. Odlišným pohľadom pozeráme aj na súčasné dianie. Človek nenávidí človeka len preto, že má iný názor. A od nenávisti k vojne je už len kúsok. Lenže tí, čo históriu nepoznajú, nemôžu sa z nej poučiť. Alebo sme až takí krutí, že by sme dokázali chytiť zbraň a zabíjať?

Pozrime sa na vojny aj očami stredoškoláka. V roku 2012 vyšiel v časopise bánovských gymnazistov článok Holokaust. Napísal ho vtedajší redaktor, dnes už absolvent politológie, Tomáš Belobrad.

„História človečenstva je veľmi bohatá na rôzne zaujímavé udalosti. Ľúbostné pletky kráľov aj pápežov, konflikty medzi nimi, myšlienky, s ktorými prišli filozofi a proroci, objavy a vynálezy chudobných vedcov. A bitky a boje. To nám, žiaľ, vždy išlo najlepšie. Pokiaľ má človek prísť s nápadom, ako by mohol svet zlepšiť, vymyslí sotva jeden. Ale pokiaľ by mal navrhnúť nové spôsoby, ako úspešne odstrániť zo sveta desiatky, stovky, tisícky a dokonca aj milióny jedincov svojho druhu, je kreatívny až hrôza. Od primitívnych nožov a šabieľ, cez meče, pušky a delá, až po zbrane hromadného ničenia. Mimochodom, dnes sú v trende nukleárne a biologické zbrane. Je smutná pravda, že pokrok nielen vo vede fungoval dodnes hlavne preto, lebo naši predkovia potrebovali vymyslieť nový spôsob, ako sa vyvraždiť vo vojnách.

Vojny. Tých ale bolo! Celé naše dejiny sú písané krvou do čiernej kroniky. Tá posledná, ktorá sa nás priamo dotýkala a v tieni ktorej ešte aj dnes Európania žijú, bola jedna z najhorších a najväčších. Druhá svetová vojna. Udáva sa (pretože počty nie sú presné), že počas tejto udalosti mohlo byť usmrtených až šesťdesiat miliónov ľudí za šesť rokov. Desať miliónov za rok. Hovorím o tých, ktorí zomierali krutým a veľmi bolestivým spôsobom. Boli zastrelení, ich telá boli roztrhané pri bombardovaní, otrávili ich, mučili, zomierali na následky viacerých infekcií, zomierali od hladu a vysilenia. Obzvlášť kruté boli ich konce v koncentračných táboroch.

január je dňom, kedy si pripomíname oslobodenie koncentračného tábora Osvienčim, jedného z najhrôzostrašnejších miest, aké môžete navštíviť. Tento deň je zasvätený spomienke na holokaust. Snahe o úplné vyvraždenie a vyhladenie židovského národa. Zajatí Židia trpeli hladom, nemali žiadne miesto na súkromie a osobný priestor, museli neustále tvrdo pracovať, a keď už nevládali, svoj koniec našli v masovom hrobe. Je to viac ako len kruté. Je to zverstvo v jeho najprimitívnejšej podobe.

Prečo je dôležité si to pripomínať? Čas neúprosne letí ďalej a čoskoro sa aj táto vojna stratí v dejepisných učebniciach. Mnohí zabudnú, ale čo je horšie, mnohí aj poprú. V dnešnej, vraj civilizovanej spoločnosti je až desivé, že sa nájdu takí, ktorí aj napriek jasným historickým tvrdeniam povedia, že táto vec sa nikdy nestala. Majú na to právo? Aký je rozdiel medzi nimi a tými, ktorí toto zverstvo páchali? Akokoľvek nám je nepríjemné počúvať, čítať a prezerať si fotografie trpiacich ľudí, mali by sme sa pozerať, mali by sme čítať a aj počúvať. Skúsiť si iba predstaviť, čo všetko prežili tí, na spomienku ktorých sa pozeráme.

Plačúci mŕtvi. Už nikdy viac!“

Vyšlo na www.skolske.sk

---