Prapodivné rozhodnutie prokuratúry: Chce zmazať Clementisovu ulicu!
Na sociálnej sieti píše Martin Krno: Prečo v Bernolákove navrhujú premenovanie Clementisovej ulice? Lebo tento významný slovenský politik, účastník zahraničného protifašistické hnutia, nebojoval proti komunistickému režim, ktorý ho dal popraviť. Takúto logiku ponúka mechanické chápanie novely zákon o obecnom zriadení prijatej v novembri 2020 za vlády Igora Matoviča. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Pezinok podala 7. apríla 2025 protest proti Všeobecne záväznému nariadeniu obce Bernolákovo č. 22/2023 o názvoch ulíc. Namietla, že pomenovanie Clementisova ulica je v rozpore s § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení.
Popravený nebojoval proti režimu
Generálna prokuratúra si vyžiadala stanovisko Ústavu pamäti národa. Z jeho stanoviska vyplýva, že „Vladimír Clementis bol od roku 1948 do 1950 ministrom zahraničných vecí v období komunistického režimu, od roku 1949 bol členom Ústredného výboru KSČ. ÚPN konštatuje, že napriek tomu, že bol Clementis neskôr prenasledovaný, vyšetrovaný a popravený, nebolo preukázané, že by sa zapojil do odporu proti komunistickému režimu.“
Na základe týchto akože faktov odborníci z ÚPN vyhodnotil, že meno Vladimíra Clementisa nespĺňa zákonné podmienky na pomenovanie ulice. Preto je obec podľa zákona povinná protest prokurátorky rešpektovať a zabezpečiť nápravu.
Ako sa píše v stanovisku vedenia obce Bernolákovo: „Preto sme pripravili návrh na premenovanie ulice — nie z vlastnej iniciatívy, ale aby sme splnili zákonom uloženú povinnosť.“
Navrhujú teda ulicu pomenovať po významnom rodákovi z ich obce Júliusovi Binderovi, spoluautorovi viacerých veľkých vodohospodárskych projektov, vrátane Sústavy vodných diel Gabčíkovo. To nik nespochybňuje.
Nevedia, kto bol Clementis?
Mysliaci politik, advokát chudoby a vynikajúci publicista Vladimír Clementis bol jednou z najvýraznejších osobností slovenskej ľavicovej inteligencie v prvej polovici 20. storočia. Už od začiatku 30. rokov, aj ako poslanec Národného zhromaždenia, dôrazne vystupoval proti nástupu fašizmu v Európe a hrozbe rozbitia ČSR hitlerovským Nemeckom – a to na celoštátnej i medzinárodnej úrovni.
V marci 1939 emigroval a zapojil sa do západného protifašistického hnutia. Za kritiku uzavretia paktu Ribbentropp-Molotov ho vylúčili z KSČ, čo mu tvrdí stalinovci nikdy neodpustili. Zastával významné funkcie v okruhu čs. exilovej vlády v Londýne. Po vojne sa stal na návrh prezidenta Eduarda Beneša štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí, podieľal sa na povojnových mierových rokovaniach vedúcich k založeniu OSN, pričom nekompromisne zastával národné záujmy Slovenska.
Jednostranná pamäť národa
V marci 1948 sa síce Clementis (už ako člen KSČ) po tragickej smrti Jana Masaryka stal ministrom zahraničných vecí, no v roku 1950 ho na základe vykonštruovaných dôkazov obvinili z buržoázneho nacionalizmu, odvolali zo všetkých funkcií a neskôr zatkli (aj manželku Lídu). Po neľudskom vyšetrovaní ho na monster procese odsúdili na trest smrti a 3. decembra 1952 popravili. Bol teda obeťou nastupujúceho komunistického režimu.
Ústav pamäti národa tieto fakty pri zhodnotení osobnosti postihnutej politickou vraždou vôbec nezohľadnil. Iniciatívu prokurátorky z Pezinka považujem za účelovú, ideologickú nadprácu a mechanické rozhodnutie prokuratúry za nebezpečný precedens. Mnoho ulíc i námestí na Slovensku totiž nesie meno po doktorovi Clementisovi, hoci tento názov dostali pred osudným rokom 2020, keď bola nešťastná novela prijatá.
Ktovie, možno zase začne pohon na osadené pamätné tabule a pomníky venované výrazným osobnostiam našej národnej histórie, ktorých ťažisko politickej činnosti spočívalo v čase hospodárskych kríz pomoc a podpora tým najchudobnejším a počas druhej svetovej vojny účasť v protifašistickom hnutí. Nedávno v Bratislave zlikvidovali sochu Mareka Čulena s komentármi, akoby išlo o zločinca.
Alibistický postoj obce
Ale aj postoj vedenia obce Bernolákovo voči premenovaniu Clementisovej ulice sa dá pokladať za nadmieru opatrný a alibistický. Mohli požiadať o stanoviská uznávaných historikov, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov aj o pomoc objektívnych médií.
Iróniou osudu je to, že spomínaná ulica v Bernolákove sa volala po Clementisovi už niekedy od prelomu 70. a 80. rokov. Občania, ktorí na nej bývajú, teda môžu mať v dokladoch uvedenú oficiálnu adresu „Clementisova ulica“ už štyri desaťročia! Lenže dnes na obecnom úrade nevedia nájsť príslušné uznesenie o prvotnom pomenovaní ulice.
Pretože sa obec začala prudko rozrastať najmä vďaka presťahovaným Bratislavčanom, v roku 2023 urobili sumarizačné VZN, ktorým de facto staré pomenovania zrušili a oficiálne ustanovili nové, hoci s rovnakými názvami. To však prokuratúru vôbec nezaujíma. Ide o stret právnych názorov, no vedenie obce sa rozhodlo nebojovať… Podvolilo sa. Škoda.
Domáca úloha pre poslancov
A čo tak, keby páni poslanci NR SR v tejto súvislosti rozumne znovelizovali zákon o obecnom zriadení? Vari by stačila jedna veta, že sa má pri posudzovaní zákazu pomenovania ulice po osobe, ktorá bola istý čas funkcionárom KSČ, zvažovať nielen jej „možný odpor proti komunistickému režimu“, ale aj to, či bola v rokoch 1948 až 1989 nespravodlivo perzekvovaná a odsúdená (niektorí aj na smrť).
Nejde len o Vladimíra Clementisa. Napríklad početná skupina účastníkov SNP, vrátane viacerých partizánskych veliteľom a dôstojníkov povstaleckej armády, bola najmä v 50. rokoch či počas normalizácie prenasledovaná a až dodatočne, neraz už len posmrtne rehabilitovaná. Pritom sa do protikomunistického odboja priamo nemuseli zapájať.
Autor je predseda Oblastného výboru SZPB v Bratislave
