Milan Zelinka: V osídlach moderného sveta

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Ukážka z knihy esejistu Milana Zelinku, ktorú si môžete celú objednať na stránke InLIBRI.

Základnou chybou moderného človeka je, že chce stihnúť všetko naraz. Študent jedným uchom počúva rádio a druhým sám seba pri hlasnom opakovaní si učebnej látky. V byte v jednej izbe naplno beží televízor, rodina sa pri ňom zhovára o všetkom možnom, pričom musia prekrikovať jeden druhého, aby sa vôbec počuli, zatiaľ čo z inej izby hrá nahlas rádio, pri ktorom syn číta noviny a hánkami na stole ešte aj vyklopkáva rytmus práve znejúcej hudby. Len o niekoľko metrov ďalej, za panelovou stenou, sa odohráva iný výjav: syn, výrazný hudobný talent, cvičí na husle, v ústach má fúkaciu harmoniku a v miernom predklone špičkou pravej topánky búcha na veľký bubon. Škoda, že má len dve ruky a jedny ústa. Keby mal štyri ruky a dvoje ústa, iste by pritom hral ešte aj na saxofón a trieskal činelmi. Keby sme si však mysleli, že toto je jediná činnosť, ktorá sa v tomto priestore odohráva, veľmi by sme sa mýlili. Odkiaľsi sprava počuť vytrvalé brnkanie na klavír jedným prstom, stále tú istú, do zbláznenia sa opakujúcu melódiu, zvonku zaznievajú divé výkriky hráčov z futbalového ihriska a zhora počuť drapľavý vrzgot elektrickej vŕtačky – akýsi notorický nespokojenec s podobou svojho bytu vytrvalo vŕta do panelov a takto oblažuje susedov už dobrých pár rokov. Profesionálny šofér pred jazdou si na plynovom sporáku varí čaj, pritom ešte aj fajčí cigaretu, číta noviny a na susednom horáku si na špičke noža opeká špekáčik. Tuhý fajčiar sa svojej cigarety nedokáže vzdať ani v spánku: fajčí aj v posteli, už takmer zaspáva, už sa mu zatvárajú od únavy oči, on však stále ťahá do seba slastný cigaretový dym.

Už zaspal, už padá jeho horiaca cigareta na paplón, už sa paplón chytá jasným plameňom, už horí a on s ním, no jeho ruka ešte stále žiadosti vo hmatá po cigarete, dokonca aj potom, keď ho na nosidlách znášajú na ulicu k zavýjajúcej sanitke. Všetkou touto činnosťou chce moderný človek zahnať pocit osamelosti. Je jasné, že aj karty hrajú ľudia len preto, lebo sa boja zostať sami so sebou, možno by sa v nich ozvalo niečo nepríjemné, azda svedomie.

Aj napriek tomu, že je dokázané, že hlasu svedomia človek tak či tak neunikne, dnešný moderný človek sa o to vytrvalo pokúša. Väčšinou preto, lebo chce mať všetko naraz, hneď, v tejto chvíli: aj by chcel chodiť do roboty, za ktorú by mal dobré zaplatené, aj by pritom nechcel nič robiť. Aj by chcel byť na poprednom, kráľovsky platenom mieste, ale pritom by najradšej zodpovednosť za svoju činnosť presunul na plecia tých, čo sú pod ním.

Alebo by si chcel užívať život, žiť nad svoje možnosti, no pritom nechce ani len pripustiť možnosť, že by ho tento spôsob života mohol priviesť na mizinu. A ak k tomu náhodou dôjde, nijakovsky to nemôže pochopiť a úprimne sa tomu čuduje. Iný sa zase v honbe za vidinou čo najväčšieho zisku tak veľmi ponáhľa, ako by si to všetko do poslednej omrvinky mal vziať so sebou do hrobu. A pritom smutná pravda je taká, že to pravdepodobne zdedí úplne cudzí človek, za ktorého sa jeho polovička po jeho náhlom skone s ľahkým srdcom úprimne vydá. Moderný človek… Aj by chcel žiť v rozvinutom kapitalizme, no zároveň by chcel, aby nebola nijaká nezamestnanosť a boli všetky sociálne zabezpečenia. Akoby ani netušil o železných zákonoch konkurencie a zisku: ak nezhltnem ja teba, zhltneš ty mňa. A prečo by som sa mal nechať zhltnúť?

Nie, to radšej zhltnem ja teba! Alebo azda nie? Azda nebolo základné pravicové heslo: Nech sa každý postará sám o seba! vyhlásené hneď na začiatku staronovej „transformácie“? A tak sa každý stará, ako vie, ale najmä, ako môže. Jeden zákonne, druhý aj celkom proti zákonne – každý podľa svojej povahy a charakteru.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *