Odojevskij: 4338. Autor, ktorý v 19. storočí predpovedal internet

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov podalo projekt na podporu vydania mimoriadne zaujímavej vizionárskej knihy Vladimíra Fiodoroviča Odojevského Rok 4338, v ktorej autor 19. storočia predpovedal mnohé vynálezy, ktoré sú už dnes realitou. Projekt nezískal finančnú podporu a tak z plánovaného prekladu zostalo iba torzo, ktoré zverejňujeme na našich stránkach spolu s možnosťou crowdfundingu a predplatenia diela u vydavateľa, teda Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov.

VÝZVA RIADITEĽA VYDAVATEĽSTVA SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, ROMANA MICHELKA

Vážení čitatelia, radi by sme vydali dosiaľ na Slovensku neznámu utópiu od ruského autora Odojevského. Bohužiaľ, FPU jej vydanie nepodporil, preto skúsime vydanie formou crowdfundingovej kampane. Na to aby sme to mohli vydať sa musí nájsť 250 čitateľov, ktorí vydanie podporia sumou 10€. Ak sa táto suma vyzbiera, kniha vyjde a bude doručená abonentom, teda predplatiteľom. Ak nie, peniaze vrátime. Ak máte záujem o tento titul, posielajte 10€ na účet VSSS:

SK7702000000001438148012

Do správy zadajte ODOJEVSKIJ

O diele a autorovi

Utopický román Vladimŕa Fiodoroviča Odojevského Rok 4338 sa odohráva v ďalekej budúcnosti a je napísaný ako svedectvo námesačného vizionára. Na to, že bolo napísané v rokoch 1835 až 1840 je skutočne pokrokové v predpovediach lietajúcich strojov, hydrofóne, tepelných akumulátorov, prenos obrazu z expedície na Mesiac, teda celkovo obrovských pokrokov vedy a predovšetkým niečoho, čo sa podobá na dnešný internet.

„Listy sú nahradené elektronickým rozhovorom (…) V mnohých domoch, najmä tých, kde majú veľa známych, dostávajú takéto správy. Nahradilo to pravideľmú korešpondenciu (….). Tieto občasníky obvykle informujú o dobrom či zlom zdraví dotyčného, o novinkách v rodine, o nejrôznějších úvahách, komentároch a drobných nápadoch, a obsahujú aj pozvánky. V prípadě pozvania na obed aj menu. Okrem toho sú domy priateľov pre dôležité případy propojené magnetickými telegrafmi, ktoré ľuďom, umožňujú spolu hovoriť.“

Malo ísť pôvodne o záverečný diel trilógie, a podobne ako napr. Baconova Nová Atlantída, aj tento román zostal nedokončený. Autor vôbec prvého ruského filozofického románu, Ruské noci, Odojevskij (1804 – 1869) veril v pokrokovú budúcnosť Ruska. Bol to skutočne renseančný človek – spisovateľ, filozof, muzikológ, redaktor a hudebný kritik. Odojevskij tiež varoval pred preľudnením a písal tiež kriticky o vízii Benthamovskej utilitárnej spoločnosti. Zaslúžil sa o rozvoj hudobného vzdelania v Rusku, písal práce o dejinách hudby (a tieto motívy dal aj do svojho románu Ruské noci, kde zapracoval postavy Bacha a Beethovena). Okrem toho sa Odojevskij zaujímal aj o medicínu, archeológiu a geografiu. Sám vynašiel kobaltové elektrolytické pokovovanie. Román 4338 rozhodne patrí ku klenotom utopickej, vizionárskej literatúry.

PhDr. Lukáš Perný

Vladimir Fiodorovič Odojevskij: Rok 4338, ukážka

Predslov

Vysvetlivka: Tieto listy doručil veľmi pozoruhodný človek v niektorých ohľadoch (neželal si zverejniť svoje meno). Niekoľko rokov sa zaoberal mezmerickými pokusmi a dosiahol taký stupeň umenia, že podľa vlastnej ľubovôle môže prejsť do somnambulického stavu…

Jeho prirodzená schopnosť, vybrúsená dlhým výcvikom, mu umožňuje rozprávať alebo zapisovať všetko, čo zachytila jeho fantázia, a keď sa prebudí, všetko, čo zabudol, zo zápiskov si s veľkou zvedavosťou čítava. Týmto námesačným človekom veľmi silno otriasli výpočty astronómov, ktoré dokazujú, že kométa Viely sa v roku 4339, teda odo dneška o 2500 rokov, neodvratne zrazí so Zemou. Zatúžil preskúmať,    v akej situácii bude ľudský rod rok pred tou strašnou chvíľou, čo sa bude vtedy rozprávať; ako udalosť zapôsobí na ľudí, a tiež aké budú v tom čase zvyky, spôsob života; akú formu nadobudnú najsilnejšie city človeka: ambície, túžba po poznaní, láska. S týmto cieľom sa onen zvláštny človek ponoril do námesačného stavu, ktorý trval dosť dlho; Keď z neho vyšiel, zbadal pred sebou popísané listy papiera, z ktorých sa dozvedel, že počas svojej námesačnosti bol Číňanom zo 44. storočia, cestoval po Rusku a veľmi intenzívne si dopisoval so svojím priateľom, ktorý zostal v Pekingu. Keď námesačný človek porozprával o týchto listoch svojim priateľom, stretol sa s rôznymi reakciami. Jeden sa im zdal príliš obyčajný, druhý nereálny. Človek s námesačnými schopnosťami im však odvetil: 

Ak máte záujem o tento titul, posielajte 10€ na účet VSSS: SK7702000000001438148012 (do správy zadajte ODOJEVSKIJ)

„Nechcem sa s vami škriepiť. Námesačnícka fantázia možno niekedy klame, keďže je vždy viac, či menej ovplyvnená naším súčasným vnímaním a niekedy odbočuje z prirodzenej cesty podľa zákonov, ktoré vedci dosiaľ neobjavili. No ak napriek tomu uvažujem o príbehu môjho Číňana z pozície odlišných okolností, ktoré poznáme dnes, nedá sa povedať, že by sa v mnohom mýlil. Po prvé: ľudia vždy ostanú ľuďmi ako tomu bolo od počiatku sveta. Pretrvajú i všetky vášne a pohnútky. Na druhej strane sa musí výrazne zmeniť spôsob ich rozmýšľania a cítenia, a predovšetkým, ich fyzický zjav. Zdá sa vám čudná ich predstava o našich časoch? Spoliehate sa, že vieme viac napríklad o tom, čo sa stalo pred 2500 rokmi. No všimnite si, že charakteristickou črtou nových generácií je zaoberať sa prítomnosťou a zabúdať na minulosť. Ľudstvo, ako ktosi povedal, je ako zhora hodený kameň, ktorý ustavične zrýchľuje svoj pohyb. Budúce pokolenia budú mať toľko starostí so svojou súčasnosťou, že sa sotva budú zoznamovať s minulosťou viac než my. Prispeje k tomu aj neodvratné zničenie našich písomných pamiatok: je skutočne známe, že v niektorých krajinách, napríklad v Amerike, knihy už len vďaka pôsobeniu hmyzu neprežijú ani storočie. Ale koľko ďalších okolností ničí vetchý papier v priebehu niekoľkých storočí. Povedzte, čo by sme vedeli povedzme o časoch Dariusa, Psammeticha, Solona, ​​keby predkovia písali na našom papieri, a nie na papyruse, pergamene alebo, ešte lepšie, na kamenných pamätníkoch, ktoré na to používali. Nielen po 2 500 rokoch, ale už po tisícročí sotvačo zostane z našich súčasných kníh. Niektoré, samozrejme, sa dočkajú dotlače, ale keď zmiznú prvotné dokumenty, potom sa objavia skutočné aj imaginárne chyby, nebude ich možné preveriť; dohady pridajú nové chyby a medzitým aktuálne pamiatky zdolá zub času. Ak si toto všetko uvedomíte, uveríte, že o       2 500 rokov budú mať ľudia o našej dobe oveľa menej poznatkov, než máme teraz my o čase spred 2 500 rokov, t.j. z roku 700 rokov pred Kristom. Zjavné je aj, že vyhynú niektoré plemená koní. V našej dobe na to existujú tisíce príkladov. Nehovoriac už o predpotopných zvieratách, o obrovských jaštericiach, ktoré – ako preukázal Cuvier – kedysi obývali našu zem. Pripomínam, že podľa Herodotovho svedectva levy žili v Macedónsku, Malej Ázii a Sýrii, a teraz sú zriedkavé aj mimo Perzie a Indie, v stepiach Arábie a Afriky. Zakrpatievanie psieho plemena sa uskutočnilo takmer pred našimi očami a dá sa považovať za umenie, rovnako ako záhradníci premieňajú veľké listnaté a ihličnaté stromy na malé črepníkové rastliny. Súčasný pokrok v chémii umožňuje predpokladať vynález elastického skla, ktorého nedostatok pociťuje náš súčasný priemysel. Kedysi ho predstavili Nerovi, čo žiaden historik nespochybnil. Súčasné využívanie plynov na lekárske účely by sa tiež malo zmeniť na ich každodenné využívanie. Veď napríklad aj korenie, vanilka, alkohol, káva, tabak sa kedysi používali iba ako liečivo. O aerostatoch sa ani nezmieňujem; ak sa v našej dobe, pred našimi očami parné stroje vyvinuli od čajníka do súčasnej podoby, potom niet pochýb o tom, že v 19. storočí, ktoré sa ešte nekončí, sa začnú bežne používať a meniť formy spoločenského života  tisíckrát viac než parné stroje a železnice. Skrátka,“ pokračoval môj známy, „v príbehu Číňana nenachádzam nič, čoho existencia by sa nedala prirodzene odvodiť zo všeobecných zákonov o vývoji ľudských síl vo svete prírody a umenia. Preto netreba moju fantáziu obviňovať, že by bola prehnaná.“

Považovali sme za potrebné uviesť tieto riadky ako predslov k listom, ktoré nasledujú.

Od Hyppolita Cungieva, študenta Hlavnej pekingskej školy Linginovi, študentovi tej istej školy. 

Konštantinopol, 27. decembra 4337

Prvý list

Píšem Ti, milý priateľ, pár slov z hranice Severného kráľovstva. Doteraz bol môj výlet bezpečný; rýchlosťou blesku sme preleteli cez Himalájsky tunel, ale v Kaspickom tuneli nás zastavila nečakaná prekážka. Určite si počul o obrovskom aerolite, ktorý preletel ponad južnú pologuľu. Ten aerolit dopadol neďaleko Kaspického tunela a zasypal cestu. Museli sme vystúpiť z elektromobilu a s pokorou sa predierať pešo pomedzi hrudy meteoritického železa. V tom čase na mori zúrila búrka. Sivý Kaspik reval nad našimi hlavami a zdalo sa, že v každú sekundu je pripravený zrútiť sa na nás; skutočne, keby aerolit spadol o pár siah ďalej, tunel by sa nepochybne prepadol a zlostné more by sa pomstilo človeku za jeho opovážlivú smelosť. Tento raz ľudský výtvor uniesol nápor divokej prírody. O pár krokov ďalej nás v tuneli čakal nový elektromobil, veľkolepo osvetlený galvanickými svetlami a za okamih sa povedľa nás mihli Jerzerumské veže. Teraz počúvaj a žasni! Sadám si do Ruského galvanostatu! Priznám sa, že keď som uvidel tie vzdušné koráby, zabudol som aj na predpovede deda Orlija i na vlastnú bezpečnosť, aj na všetky naše predstavy o tomto predmete. Túžbu lietať má človek vrodenú. Samozrejme, naše vedenie postupovalo zásadovo – zakázalo vzdušnú plavbu. Pri stave nášho poznania bolo ešte skoro o tom čo i len rozmýšľať. Nešťastné prípady, ktoré stáli životy desaťtisícov ľudí, dokazovali nevyhnutnosť rozhodného kroku, ktorý prijala naša vláda. No V Rusku je to úplne inak. Keby si len videl, s akým úsmeškom Rusi vypočuli moje obavy, moje otázky o preventívnych opatreniach… Nechápali ma! Tak veria v silu vedy i vlastného ducha, že pre nich lietať vo vzduchu znamená to isté ako pre nás cestovať železnicou. Naopak, Rusi majú právo sa z nás smiať. Každý galvanostat riadi špecializovaný profesor. Mimoriadne citlivé zložité prístroje ukazujú zmenu vo vrstvách vzduchu a predpovedajú smer vetra. Veľmi málo Rusov trpí vzdušnou chorobou. Pri ich mohutnej stavbe v najvrchnejších vrstvách atmosféry takmer ani necítia zvieranie v hrudi, ani nápor krvi – možno, že je to vec zvyku. 

Jednako nebudem skrývať, že aj tu sa šíri veľký nepokoj. Na vzduchoplavebnej stanici som zastihol ruského ministra galvanostatiky spolu s ministrom astronómie. Vôkol nich sa tlačilo množstvo vedcov, obzerali si poštové galvanostaty a aerostaty, zapínali rôzne inštrumenty a zariadenia. Vo všetkých tvárach sa ale zračila panika. Ide o to, milý priateľ, že pád Halleyho kométy na Zem, alebo ak chceš, jej stret so Zemou, považujú za hotovú vec. Približný čas dopadu určili na terajší rok – ale ani presný termín, ani miesto dopadu sa z rôznych dôvodov nedá určiť.

Sankt Peterburg, 4. január 4338 

Druhý list

Nakoniec som sa ocitol v centre ruského sveta a svetového vzdelávania. Píšem Ti, sediac v krásnom dome, na jeho vypuklej strieške sú vyobrazené obrovské krištáľové písmená: Hotel pre prilietajúcich. Býva tu zvykom robiť na bohatých domoch všetky strechy krištáľové alebo pokryté krištáľovo bielymi škridlami a meno majiteľa vyložiť z farebného krištáľu. V noci, keď sú domy vnútri osvetlené, tieto lesklé rady striech pôsobia magicky. Navyše je tento zvyk veľmi užitočný – nie ako u nás v Pekingu, kde v noci zhora nijak nespoznáte dom svojho známeho – musíte sa spustiť na zem. 

Leteli sme veľmi ticho. Miestne poštové aerostaty sú síce krásne usporiadané, ale stále nás zadržiavali nepríjemné vetry. Predstavte si, že sme sa sem dotrepali z Pekingu až na ôsmy deň! Aké mesto, drahý priateľu, aké nádherné! Aké obrovské! Keď som ponad neho letel, veril som legende, že to raz boli dve mestá, jedno z nich sa volalo Moskva a druhé samotný Petrohrad a boli od seba oddelené stepou. 

V skutočnosti v tej časti mesta zvanej Moskva, kde sa nachádzajú majestátne pozostatky dávneho Kremľa, existuje niečo zvláštneho v charaktere architektúry. Nečakaj však odo mňa veľké novinky. Tažko som si stihol vôbec čosi obzrieť, pretože strýko sa hnal. Podarilo sa mi všimnúť si iba jednu vec: že tu vzdušné cesty udržujú vo vynikajúcom stave, áno – skoro som zabudol – zaleteli sme na rovník, ale len nakrátko pozrieť si začiatok systému zásobníkov tepla, ktoré sa odtiaľto tiahnu takmer po celej severnej pologuli. Skutočne je to dielo hodné obdivu! Práca storočí a vedy! Predstav si: veľké stroje tam nepretržite vháňajú horúci vzduch do potrubí pripojených k hlavným nádržiam; a s týmito nádržami sú spojené všetky zásobníky tepla špeciálne usporiadané v každom meste tohto obrovského štátu. Teplý vzduch z mestských úložísk bol čiastočne odvedený do domov a krytých záhrad a čiastočne prúdil v smere vzdušnej cesty, takže počas celej vzdušnej plavby sme napriek drsnosti podnebia takmer vôbec necítili chlad. Rusi teda zvíťazili aj nad nepriateľskou klímou! 

Povedali mi, že priemyselná spoločnosť ponúkala našej vláde, že bude dodávať naopak studený vzduch priamo do Pekingu na osviežovanie ulíc, ale teraz to nie je aktuálne: všetci sú zaujatí jediným – kométou, ktorá by mala za rok zničiť našu Zem. 

Vieš, že náš cisár poslal strýka do Petrohradu, aby rokoval presne o tejto téme. Uskutočnilo sa už niekoľko diplomatických stretnutí: našou úlohou je na jednej strane preskúmať na mieste všetky opatrenia prijaté proti tejto katastrofe a na druhej strane uviesť Čínu do únie štátov, ktoré sa pri tejto príležitosti spojili, aby pokryli spoločné výdavky. Miestni vedci sú však veľmi pokojní a dôrazne tvrdia, že ak pracovníci nestratia duchaprítomnosť pri obsluhe prístrojov, bude celkom reálne zabrániť tomu, aby kométa padla na Zem. Stačí vopred vedieť, do ktorého bodu kométa mieri. Astronómovia sľubujú, že ho presne vypočítajú, len čo bude kométa viditeľná pomocou teleskopu. V jednom z nasledujúcich listov Ti poviem všetky opatrenia, ktoré tu v tejto situácii prijala vláda. Koľko majú vedomostí, koľko hlbokých úvah! Úžasná je vzdelanosť a ešte úžasnejšia vynaliezavosť tohto národa! Vidno ju tu na každom kroku. Podľa jednej odvážnej myšlienky – vzoprieť sa pádu kométy – môžeš posúdiť ostatné. Všetko je tiež veľké a priznávam, často s hanbou spomínam na stav našej domoviny. Je však pravda, že sme mladý národ, ale tu v Rusku sa osvietenie počíta na tisícročia a jedine to môže utešiť národnú hrdosť. 

Keď sa pozriem na všetko okolo seba, často sa, môj milý druh, pýtam, čo by sa s nami stalo, keby sa pred 500 rokmi nenarodil náš veľký Chun-Gin, ktorý nakoniec prebudil Čínu z jej stáročnej eutanázie alebo, lepšie povedané, z mŕtveho postoja. Keby nebol zničil stopy našich starodávnych detských vied, nenahradil by náš fetišizmus skutočnou vierou, nepriniesol nás do spoločnej rodiny vzdelaných národov. My, nežartujem, by sme sa teraz stali podobnými divokým Američanom, ktorí kvôli nedostatku iných špekulácií predávajú svoje mestá na verejnej dražbe. Potom nás prídu okradnúť a proti komu musíme na celom svete držať vojská? Je hrôza pomyslieť si, že len pred necelými dvesto rokmi sa u nás začalo všeobecne používať vzduchoplavectvo, a že tomuto umeniu nás naučilo iba víťazstvo Rusov nad nami! A celá chyba bola v tejto skostnatenosti, v ktorej naši básnici ešte stále nachádzajú niečo poetické. 

My Číňania sme, samozrejme, teraz narazili na opačný extrém – nezodpovedné napodobňovanie cudzincov. Všetko je u nás v ruskom štýle: šaty, zvyky aj literatúra; nemáme jednu vec – ruskú dôvtipnosť, ale časom získame aj tú. 

Áno, priateľ môj, veľmi zaostávame za našimi slávnymi susedmi; ponáhľajme sa študovať, kým sme mladí, a je ešte čas. Zbohom; napíš mi prvým telegrafom.                                                                                      P. S. Povedz svojmu tatkovi, že som splnil jeho poverenie a dal som jednému z najlepších chemikov pokyn, aby zachytil v kamere obskure niektoré z najstarobylejších miestnych budov tak, ako sú – ich tvary a farby; Uvidíš, ako málo sa ne podobajú tie u nás vybudované v takzvanom ruskom štýle.

Tretí list

Jeden z miestnych vedcov, pán Chartin, ma včera zaviedol do Kabinetu vzácností, ktorému je venovaná obrovská budova postavená priamo uprostred Nevy a má vzhľad celého mesta. Početné oblúky spájajú brehy; z okien je viditeľný obrovský vodný kanón, ktorý chráni pobrežnú časť Petrohradu pred povodňami. Ku kabinetu patrí aj neďaleký ostrov, ktorý sa kedysi nazýval Vasilievsky. Tvorí ho obrovská krytá záhrada, kde rastú stromy a kríky, a za mrežami, ale voľne, chodia rôzne zvieratá. Táto záhrada je zázrakom umenia! Celá je postavená na oblúkoch, ktoré sa postupne zohrievajú teplým vzduchom, takže pár krokov oddeľuje dusnú klímu od miernej; jedným slovom, táto záhrada je zmenšeninou celej našej planéty; prejsť ňou je rovnaké ako prejsť okolo celého sveta. Diela všetkých krajín sú zhromaždené v tomto kúte a v poradí, v akom existujú na zemeguli. Okrem toho v strede budovy venovanej kabinetu je na samotnej Neve vybudovaný obrovský vyhrievaný bazén, v ktorom chovajú veľa vzácnych rýb a obojživelníkov rôznych druhov. Na oboch stranách sú sály plné diel všetkých prírodných kráľovstiev usporiadaných chronologicky od predpotopných diel až po naše časy. Po zhliadnutí toho všetkého, aj keď narýchlo, som pochopil, ako ruskí vedci získavajú také úžasné informácie. Stačí sa len prejsť týmto múzeom a bez toho, aby ste sa pozreli do kníh, stanete sa veľmi dobre informovaným prírodovedcom. 

Mimochodom, je tu veľmi pozoruhodná zbierka zvierat … Koľko plemien zmizlo z povrchu Zeme alebo zmenilo svoju podobu! Mimoriadne ma zarazil veľmi zriedkavý exemplár obrovského koňa, na ktorom sa dokonca zachovala srsť. Úplne sa podobá na tie koníky, ktoré si dnes dámy chovajú so svojimi posteľnými psíkmi; ale iba starodávny kôň mal obrovskú veľkosť: sotva som mu mohol dočiahnuť jeho hlavu. 

„Môžeme  uveriť,“ opýtal som sa dozorcu múzea, „že ľudia kedysi sedávali na týchto príšerách?“ 

„Aj keď o tom nie sú spoľahlivé dôkazy,“ odpovedal, „ale dodnes sa zachovali starodávne pamiatky, na ktorých sú ľudia zobrazovaní na koňoch.“

„Nemajú tieto zobrazenia nejaký alegorický význam? Možno predkovia nimi chceli vyjadriť víťazstvo človeka nad prírodou alebo nad vášňami?“ „Mnohí si to myslia, a nie bezdôvodne,“ povedal Chartin, „zdá sa však, že tieto alegorické obrazy boli prevzaté zo skutočného sveta. Ako inak vysvetliť slovo „koniareň“, „konské vojsko“, ktoré sa často vyskytujú v starodávnych rukopisoch? Navyše, pozrite,“ povedal a ukázal mi zdvihnutú nohu jedného koňa, kde som videl zakrivený kus hrdzavého železa pribitý klincami na kopyto, „Tu,“ pokračoval vedec, „ je jedna z najvzácnejších rarít nášho múzea; pozrite: toto železo je pribité klincami, aj na ostatných kopytách sú viditeľné stopy týchto klincov. Toto je zjavne práca ľudských rúk.“

„Na aký účel mohlo byť toto železo?!

„Pravdepodobne malo za cieľ oslabiť silu tohto strašného zvieraťa,“ poznamenal dozorca. 

„Alebo ich možno púšťali počas vojny proti nepriateľovi; a pomocou tohto železa mu mohli viac ublížiť?“

Ak máte záujem o tento titul, posielajte 10€ na účet VSSS: SK7702000000001438148012 (do správy zadajte ODOJEVSKIJ)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom