Pavol Dinka: Byť first (Poslední budú prví a prví poslední)

Ukážka z najnovšej knihy esejí Stretnutia s krutým partnerom od Pavla Dinku, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a recenzoval ju nedávno Lukáš Perný v článku Existenciálne eseje Pavla Dinku, odvážne a kriticky o spoločenských problémoch cez významné diela kultúry.

INŠPIROVANÉ OBRAZOM PAULA GAUGUINA

Postavy z Gauguinovho obrazu Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme? nechcú byť prvé, first ich nezaujíma, túžia poznávať… Umelec týmto svojím najvýznamnej ším a rozmermi najväčším maliarskym dielom vzdáva hold hľadačstvu pravdy, onej jedinej hod-note, po ktorej celý život pátral – napokon nie náhodou vyhlásil, predtým ako začal obraz maľovať: „Musím do toho ešte raz, naposledy, skôr než zomriem, vložiť všetku svoju energiu.“

BYŤ FIRST

Každý chce byť first, žiaľ, neraz first za každú cenu, nehľadiac na nič a nikoho; USA chcú byť first, Trump takisto („… boj o orbit sa už začal, musíme ho vyhrať…“), všetci politici sveta chcú byť first, ekonomické elity doslova pištia po prvenstve, second hand sa jednoducho nenosí, je to pod úroveň, pod ľudskú dôstojnosť – také niečo, čo ste sa azda zbláznili?! Mladí sa predháňajú v ťukaní do mobilov, v chrlení anglicizmov, v opičení po západných výstrelkoch. Neviem, či sám nechcem byť first, usilujem sa tomu vyhnúť, no čertvie, ako s človekom naloží huncútske nevedomie… Médiá, prirodzene, nechcú takisto zaostať, lenže ako sa vyhrievať na slniečku bez toho, aby ste iného neposunuli do tieňa? Hamletovská otázka, čo poviete? Vari len bežný človek sa spolieha na Bibliu v presvedčení, že „poslední budú prví a prví poslední“ (Evanjelium podľa Matúša, kap. 20,16), verí v sedliacky rozum tak ako postavy z Gauguinovho obrazu Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?; tie nechcú byť prvé, first ich nezaujíma, túžia poznávať…

Umelec týmto svojím najvýznamnejším a rozmermi najväčším maliarskym dielom vzdáva hold hľadačstvu pravdy, onej jedinej hodnote, po ktorej celý život pátral – napokon nie náhodou vyhlásil, predtým ako začal obraz maľovať: „Musím do toho ešte raz, naposledy, skôr než zomriem, vložiť všetku svoju energiu“ (Gauguin sa pripravoval na samovraždu). Stvoril geniálne dielo: v strede obrazu stojí polonahý muž, dvíha ruky k nebu a z neviditeľného stromu trhá červené jablko, ešte vždy šťastný, lebo zatiaľ doň nezahryzol, ostatné postavy – muž za ním, trojica s dieťaťom v jednom rohu, dieťa pred ním s jabĺčkom v ruke, dvojica v druhom rohu i postavy v pozadí – už ochutnali plody zo stromu poznania a mučia sa otázkami z názvu obrazu, ktoré sám autor vpísal do jeho hornej časti (našťastie, samovražda mu nevyšla, pretože nadmernú dávku liekov vyvrátil).

TŔŇ V DUŠI

Ľudia z Gauguinovho monumentálneho diela mali nepochybne iné starosti ako byť first. Zdá sa, že boli časy, boli… Ktovie, ako by namaľoval obraz dnes, keď prevažuje úsilie byť prvý za každú cenu?! Žeby ako postimpresionistický strom poznania plný tŕňov? Kto by bol onen nahý muž? Ostal by prvý a najpovolanejší? Možno aj, ale s tŕňom v duši! A s neutíchajúcou ozvenou – chcem a musím byť first, aj keby z neba tragače padali, s príkazom menej rozmýšľať a viac poslúchať! Áno, to nám bude vyhovovať: first znamená „nevyhnutnosť“ vydávať enormné (najväčšie) sumy na zbrojenie, tváriť sa, že „náš“ (americký) najvyspelejší kybernetický priestor, nazerajúci za podpory Googlu, Facebooku, Twittera do najskrytejších škáročiek našich domovov, ohrozuje akýsi ne-existujúci obor, šíriť informácie o hrozbách agresie zo strany fiktívnych nepriateľov a podobne. Pod lákavo znejúcu pozlátku možno skryť všetko – zasahovanie do vnútorných záležitostí iných štátov, vývoz „demokratických“ revolúcií, podporu lokálnych vojnových konfliktov, zabíjanie bezbranných civilistov, úsilie zmocniť sa energetických surovín, zaujať jednoznačnú dominanciu vo svete. Azda možno tolerovať všetko, čo napáchali Američania pod zámienkou vyššieho princípu v Iraku? Najnovšie im to vchrstol do tváre Adam McKay filmom Vice na festivale Berlinale (2019); zobrazil v ňom kariéru bývalého viceprezidenta USA Dicka Cheneyho, ktorý stál za inváziou nielen do Iraku, ale i do Afganistanu. Ukazuje, ako sa z nevzdelaného opilca stal úspešný podnikateľ, milionár a politik s neobmedzenou mocou, ktorý okrem iného svojou hlúposťou podnietil vznik Islamského štátu. Aj vďaka tejto filmárskej odvahe dielo nominovali na Oscara.

DRUHÁ STRANA MINCE

Druhú stranu mince amerického „first“ výstižne charakterizovala ľud-skoprávna aktivistka Alena Krempaská: „Natíska sa otázka: Je tamojšia (venezuelská) situácia tým najhorším súčasným zločinom? Nezaslúžili by si takúto kritiku krajiny Blízkeho východu, ,strategickí partneri USA‘? (…) V Saudskej Arábii odrezávajú hlavy odporcom režimu, novinári hnijú vo väzeniach. Ale to sú ,naši priatelia‘, a tam, kde voľby nie sú, nemôžu byť s nimi predsa problémy. (…) V istom čase sa v americkej tlači vychvaľovala spolupráca s Guatemalou, kde vraj ,prebehli slobodné voľby‘. Také slobodné, že počas nich režim vražedných kománd masakroval obyvateľstvo“ (Pravda, 26. 2. 2019).

O zlovoľnom zámere byť first za každú cenu veľmi nekompromisne píše vo svojich románoch aj v celom svete uznávaný francúzsky spisovateľ Michel Houellbecq; napríklad v knihe Platforma konštatuje, že „kapitalizmus je neustály vojnový stav, nekonečný boj, ktorý sa nikdy nekončí“(s. 198), „voľby sú výborná televízna šou, v ktorej sú skvelými hercami politológovia“ (s. 227), „všetci, ktorí v ňom žijeme, smrdíme egoizmom, masochizmom a smrťou. Vytvorili sme systém, v ktorom sa už jednoducho nedá žiť a ešte ho aj vyvážame“ (s. 246). Nedá žiť preto, lebo široké lakte nahradili, ako zdôrazňuje, normálnu etiketu, bezbrehé šplhúnstvo bežný profesijný postup, vulgárna arogancia slušnosť – prakticky vo všetkých sférach života. Politiku napríklad zhrýza lepra lží, urážok, ohovárania a ponižovania, vrstvenie kopcov nenávisti, absencia vzájomnej úcty a ústretovosti. V kultúre a umení vládne ideologizácia, postmoderná prázdnota, hromadenie slov a obrazov bez ladu a skladu. Mládež formujú mainstreamové médiá ovládané dospelými, ktoré spoľahlivo zničili rozsah ich pozornosti tým, že skrátili dĺžku obrázkov na sedem sekúnd a odpoveď na otázku na pätnásť sekúnd – ustavične mladým hudú do hláv, my sme tí vyvolení, my sme tí praví, až tak, že mladí hltači „právd“ už nemajú ani chuť na niečo sa pýtať, tobôž keď mladučká politická aktivistka Karolína Farská pridupľuje, že „jednou z našich rozhodujúcich aktivít je vzdelávanie o funkcii a dôležitosti Ústavného súdu na stredných školách“ (.týždeň, 21. 1. 2019). Žeby sme nemali v školách učiteľov občianskej výchovy? Čo na to ministerstvo školstva?

NÁZORY ČITATEĽOV

Do redakcie Literárneho týždenníka sme dostali list od študenta, ktorý nám vyčíta istú protiukrajinskú zaujatosť. Nemyslím si to, milý náš priateľ, usilujeme sa byť objektívni, treba však poznať súvislosti a fakty, napríklad: Ukrajinci (Volodymyr Jelčenko) vyhlásili 13. 2. 2019 v Bezpečnostnej rade OSN, že „na území nekontrolovanom Kyjevom operuje 2 100 príslušníkov ruských ozbrojených síl“. Neviem, z čoho vychádzali, ale nezávislí pozorovatelia OBSE to jednoznačne popreli, vraj nič také nezistili (Pravda, 14. 2. 2019), nehovoriac o tom, že v krajine sa čoraz väčšmi legalizuje činnosť fašistických banderovcov. V rozpore so zdravým rozumom je i ukrajinské uväznenie šéfredaktora portálu RIA novosti Kirilla Vyšinského. Kde sú v tomto prípade výkriky európskych médií?!

Iný čitateľ sa pýta, prečo nenapíšeme pravdu o dopingovej afére rus-kých športovcov?! Áno, podrobnejšie sme o tom nepísali (nie je to ani naším poslaním), hoci neviem, či je jeho otázka seriózna, alebo provokačná, no veci treba uviesť na pravú mieru: Medzinárodný olympijský výbor (MOV) zastavil na odporúčanie WADA (Svetová antidopingová agentúra so sídlom v Kanade) činnosť niektorým ruským športovcom za údajný doping na olympiáde v Soči a odobral im aj medaily – tí sa odvolali na Športový arbitrážny súd v Lausanne, ktorý 1. februára 2018 takmer tridsiatku z nich očistil. Lenže spolitizovanému MOV sa to nepozdávalo, o zmenu verdiktu sa pokúsil v odvolacom konaní na Najvyššom federálnom súde vo Švajčiarsku. Ani tam však olympijská „verchuška“ po dlhých ťahaniciach nepochodila – definitívny rozsudok zo začiatku tohto roka (2019) znel nevinní, s komentárom, že „MOV závažne porušil práva športovcov (…) a tvrdenia Dr. Rodčenkova (ruského denunciata držaného v USA pod kuratelou ochrany svedkov) sú v rozpore s fakticitou ostaných výpovedí“. Slovenská členka MOV (Danka Barteková) sa aj napriek tomu v športovom spravodajstve STV vyjadrila, že skutok sa stal, len dôkazy nejestvujú. Čudná predstava o spravodlivosti!

Naše „nezávislé médiá, rádiá, televízie“ o tom v podstate ani muk, pritom však broja proti alternatívnym zdrojom, vraj nositeľom konšpirácií a fake news (ale to už odpovedám čitateľovi Pätoprstému), lenže hĺbavý človek potrebuje mať viacero informačných prameňov, aby si mohol urobiť definitívny, podľa neho správny úsudok. Všetko sa, žiaľ, zväčša „varí“ iba v západnej žurnalistickej kuchyni s typickými prísadami manipulácie a nenávisti. Keď chcel generálny riaditeľ RTVS nadviazať spoluprácu s agentúrou Sputnik, div ho za to neukameňovali. Konfrontovať, porovnávať, analyzovať a syntetizovať je, zdá sa, neprípustné. V záujme vymývania mozgov treba zatiahnuť mediálnu (železnú) oponu, dobre ju vystužiť, zalepiť každú škáročku. Smiešne a arogantné! Našťastie, nie každému stačí uzulinký priestor pod vlastným nosom, jeden príklad za všetky: napriek veľkému úsiliu zrušiť licenciu ruskej televíznej stanici Russia Today (RT, vysiela vo viacerých jazykoch) v USA, Veľkej Británii, Francúzsku a Kanade našťastie neuspeli, naopak, so svojimi komentár-mi v nej donedávna vystupoval najznámejší americký komentátor Larry King. Legendárny futbalový tréner José Mourinho podpísal s touto televíziou zmluvu na komentovanie záverečných zápasov Ligy majstrov UEFA v roku 2019. A ešte… niečo – Milan Kožiak na portáli http://www.noveslo-vo.sk, na svojom blogu, uvádza, že „prezident Macron bol vraj v šoku, keď sa preukázalo, že Francúzi počas protestov žltých viest nesledujú vlastné oficiálne či lokálne televízie, ale masovo pozerajú živé prenosy z ulíc vysielaných RT“. Áno, aj to je realita dňa. Nečudo, že v agresívnych atakoch na televíziu Russia Today neustáva ani Ukrajina, blokujú jej účty v sieti Facebook s cieľom obmedzovať slobodu jej vysielania.

MENTÁLNE ZOTROČOVANIE

Klamať niekedy nestačí, treba stavať informačné múry, hodne hrubé a vysoké, izolované, nepriestrelné, zvukovo tesné, obrazovo obrátené naruby. A keď to niekedy nevyjde, načim sa uspokojiť s manipulovaním, napríklad s takým, aké sa spomína v Hlave XXII:

„Pán major vás prijme vo svojej kancelárii.“
„Kedy?“
„Keď nebude vo svojej kancelárii.“

Mentálne zotročovanie používa nevyberané prostriedky okorenené nevyhnutnými špéciami: kriminálne porušovanie princípov prezidentskej volebnej kampane, informatívnej i normálnej, propagandistické zneužívanie vraždy mladých ľudí, špicľovanie, hrabanie v cudzích účtoch (vraj vo verejnom záujme), nedovolené odpočúvania protivníkov, šibrinkova-nie s vymyslenými aj nevymyslenými telefonátmi („ani nevyvrátenými, ani nepotvrdenými“), každodenné fabrikovanie neoverených informácií z agentúry JPP podporené, povedané po houellebecqovsky, skvelými hereckými výkonmi politológov. Ono to lahodí najmä takým recipientom, ktorí dvíhajú ruky nahor ako polonahý chlapík na Gauguinovom obraze a s fanatickým obdivom sa pozerajú na svoje politické idoly (jednému ste povinní uveriť všetko, druhému „ani pozdrav dobrý deň“, jeden prináša „nespochybniteľné“ fakty, druhý systematicky „komunikuje nenávistnú, krajne pravicovú (hoci je ľavičiar) rétoriku“ (SME, 20. 2. 2019); ich „pravdy“ im nikto nevyvráti, hoci by na vlastné oči videli, ako mlátia svoje manželky či terorizujú vlastné deti a podobne, budú tvrdiť, že je to niekto iný, že nevideli dobre alebo je to nahrané – potom budú ostošesť skandovať na mítingoch či nebodaj vykydnú (vo všetkej počestnosti) hnoj pred dajaký úrad… a deti mnohých z nich vám na ulici potknú nohu, zámerne do vás drzo drgnú, neuvoľnia chorému miesto v električke. Už stáročia sa vraví, že so slušnosťou by mal každý začať sám od seba, len sa to ľudstvu akosi nedarí. Neraz sa tvárime, že oddeľujeme zrno od pliev, ale von fúkame iba plevy v záujme svojho „first“… Pardon, nájdu sa aj takí, čo spáchajú harakiri – z prvých sa odrazu stanú poslední – ako napríklad obyčajný človek Igor Matovič, ktorý sa z noci do rána zmenil zo Šavla na Pavla a dovtedy velebené USA označil za agresora.

.. „first“, plné pliev, je vlastne bojom o moc, zápasom o najsilnejšie afrodiziakum dnešných čias. Vráťme sa však radšej ku Gauguinovmu obrazu: polonahý stojaci muž sa cíti spomedzi osôb vôkol neho dominantný, z jablka poznania ešte neochutnal, ostatným, dokonca aj dieťaťu ochotne podal. Ani na um mu nezíde pýtať sa: „Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?“ Pokladá to za zbytočné. „First“, ako sa nazdáva, dostal do vienka. Ozaj? Z obrazu sa nedozvieme, ako sa ich spoločné putovanie skončilo, ale predvídame. Čakal ich osud miliónov obyvateľov našej planéty, tých, čo prahnú po pravde a spravodlivosti. Verme, že nie taký, aký vidíme na inom obraze – Piccasovej Guernice…

K záverečným slovám tejto mojej state ma inšpirovala (zvyčajne sa pokúšam nájsť niečo zaujímavé z najnovšej knižnej produkcie Spolku slovenských spisovateľov) myšlienka z eseje Etely Farkašovej Predpriestory prvoslov (Scenár & Uvidieť hudbu, VSSS, 2019, s. 356): „Prvá veta je vždy magická, určujúco pôsobiaca na tie ostatné, udávajúca im rytmus, tóninu, farbu aj vôňu.“ Prezradím, že v tomto prípade som postupoval opačne, najprv som si stanovil poslednú vetu: Gauguinova maľba je veľkým mementom, každý chce byť first – tí, čo sú pri moci, i tí, čo po nej túžia, dôležité je však uvedomiť si, za akú cenu!

P. S.: Po dopísaní tejto eseje vydal americký Gallupov ústav výsledky prieskumu na tému Amerika first – líderstvo USA vo svete. Zúčastnili sa na ňom ľudia z viac ako 130 krajín: s líderstvom USA súhlasí 31 percent opýtaných, 34 percent by radšej privítalo líderstvo Číny, 30 percent Ruska a 39 percent Nemecka. Z dlhodobého hľadiska sa čoraz viac otvárajú dvere pre Čínu a Rusko.

Pavol Dinka, 13. 3. 2019, vyšlo aj v Literárnom týždenníku a autorovej knihe

---