Potravinová sebestačnosť kedysi, a dnes

Otázka potravinovej sebestačnosti je fundamentálnou pri zabezpečení elementárnych potrieb obyvateľov štátu.

Vývoj nesebestačnosti po roku 1989

V súčasnosti pokrýva naša krajina potravinovú sebestačnosť okolo 40% (v roku 2012 46%, 2013 50%, dnes okolo 40%; zdroj MPRV a Potravinová komora Slovenska), čo je výsledkom jednak ponovembrovej post-koloniálnej politiky (pravicové vlády zo Slovenska urobili importnú krajinu; známe je, že poľnohospodári dostávajú dotácie na údržbu krajiny; viď.
priame platby nepodporujú výrobu, ale iba tzv. údržbu poľnohospodárskej krajiny, zdroj: Pravda) a jednak likvidáciou slovenského družstevníctva. Výrok dokazujú fakty: socialistický režim, napriek všetkým jeho chybám a nedostatkom, zanechal v roku 1989 po sebe štát s 96% potravinovou sebestačnosťou. Podrobnosti si uvedieme v texte.

Ako pripomenul v rozprave NRSR Karol Ondriáš (február 2003), Slovensko produkovalo v roku 1950 okolo 0,8 mld. litrov mlieka ročne, v roku 1970 až 1,5 mld. litrov a v roku 1988 už 2 mld. Po roku 1989 klesla produkcia mlieka na hodnotu 1 mld. „A takúto kvótu sme aj od Európskej únie dostali. Nesmieme vyrábať viac mlieka ako 1 mld. litrov, čo je hodnota, ktorú socialistické poľnohospodárstvo dosiahlo už v roku 1960?,“ pýtal sa v rozprave vedec a pripomenul aj ďalšie zaujímavé čísla.

„Za socializmu počet oviec na Slovensku stúpal a v roku 1988 dosiahol stav 650 000 oviec. V roku 2000 to bolo už len 350 000 a kvóta, ktorú sme dostali na počet oviec a kôz dohromady, je okolo 300 000, čo je menej ako v roku 1936. … Podobne je to napr. aj s plochou vinohradov, ktorá sa u nás za 40 rokov socializmu zvyšovala a v roku 1988 dosiahla rozlohu 32 000 hektárov a v roku 2000 klesla na 22 000 hektárov.“

Karol Ondriaš v NRSR, 2002, zdroj

J. Tkáčová z SDKÚ-DS mu vtedy odpovedala absurdnou poznámkou: „Pán poslanec Ondriaš, prosím vás, zabudnime už konečne na sebestačnosť a prikloňme sa k zásade konkurencieschopnosti.“ (zdroj) To snáď nepotrebuje ani komentár. Vyjadril sa aj sám Robert Fico a na pôde národnej rady prehlásil. Tento citát je s odstupom času mimoriadne zaujímavý:

„…je našou povinnosťou hovoriť o potravinovej sebestačnosti, pretože to je národný záujem Slovenskej republiky, má za následok aj prehlbujúci sa prepad obchodnej bilancie z nahraditeľných komodít. Pán minister, prosím vás, odpovedzte dnes poslancom NRSR, aká je pasívna obchodná bilancia v bravčovom mäse, v hydine, v zelenine, teda všade tam, kde sme schopní produkovať tieto veci doma. Ste jednoducho šéfom rezortu, ktorý má na starosti o. i. aj vstup Slovenska do Európskej únie, tieto údaje sú životne dôležité pre Slovenskú republiku. Veď si to už konečne priznajme, sem sa dovážajú tisícky ton produktov, ktoré sme bežne v Slovenskej republike vyrábali. O akej konkurencii hovoríte, pani kolegyňa, neviem, kto teraz vystupoval, o konkurencieschopnosti?“

Robert Fico v NRSR, 2002, zdroj

Aký bol vývoj v nasledujúcich rokoch, dobre vieme. Ani ľavicová vláda nedokázala zabezpečiť potravinovú sebestačnosť. Z toho logicky vyplýva, že v prípade neoliberálnych vlád (ktoré podporujú ekonomickú kolonizáciu Slovenska) by sme zostali totálne závislí na importe potravín zo západu, ktorých kvalita je po škandále dvojakej kvality a ceny potravín rozporuplná.

Chladný kalkul nadnárodnej politiky voľného trhu nám už v televíznych novinách ukázal zábery, v ktorých pestovatelia zaorávali úrodu a taktiež krach slovenských mliekarov, ktorých na poslednú chvíľu zachránila štátna dotácia. V nasledujúcich rokoch po tejto udalosti vývoj potvrdil, že išlo o nekalú dumpingovú taktiku – ceny potravín totiž podľa Štatistického úradu dlhodobo rastú. To všetko je dôsledkom voľno-trhovej ekonomiky a potravinovej nesebestačnosti, ktorá Slovensko dostala na koloniálny štandard.

Na ceste k sebestačnosti

Ak sa chceme dozvedieť viac, mimoriadne cenným a zaujímavým filmovým dokumentom sú Cesty nášho poľnohospodárstva (námet: Miroslav Rádek; scenár: František Hrubý, Michal Štefanský, CSc., réžia: Ľubomír Mlynárik; Štúdio krátkych filmov ČSTV, 1989). V čase písania článku bol dokument k dispozícii, po publikovaní v alternatívnych médiách, dnes je už zmazaný zo stránok Youtube. Náhoda, či zámer?

Dokument podrobne sumarizuje, v akom stave zanechali krajinu socialisti. Autori dokumentu v úvode pripomínajú, že začiatok potravinovej sebestačnosti patril systému HTUP (Hospodársko-technická úprava pozemkov) – tá bola predpokladom vzniku socialistickej rastlinnej veľkovýroby. Aké boli dôsledky tohto programu? Na porovnanie:
rok 1950: 1 500 000 hospodárstiev; priemerná výmera 1,5 ha;
rok 1987: 1664 Jednotných roľníckych družstiev, 235 Štátnych majetkov; priemerná výmera 2584 + 6190 ha.
Do diskusie môže byť zaujímavý aj článok Antona Julényho: Cesta k poznaniu (aspoň v poľnohospodárstve), ktorý vyšiel v Novom Slove.

V rokoch 1949 sa v dôsledkoch povojnového stavu uprednostňovala živočíšna výroba (35%) voči rastlinnej (6%), v tom čase bola ekonomika založená ešte na dovoze obilnín (štát bol stále nútený dovážať 1,5 milióna ton obilnín ročne). Ale už v 70. rokoch sa potraviny stávali strategickými tovarom a prostriedkom politického nátlaku. Ceny rástli a komunistická strana vytýčila program sebestačnosti na nasledujúcich opatreniach:

1, zvýšení výroby obilia,
2, objemových krmív,
3, olejnín,
4, ďalších odvetví rastlinnej výroby.

Domáce obilninárstvo bolo podporené silnými odrodami pšeníc zo ZSSR. Výsledkom programu bolo, že sebestačnosť vo výrobe potravín dosiahla 96 až 98%. Dovoz obilnín z nesocialistických štátov sa nahradil vlastnou výrobou (z produktov mierneho pásma sa dovážali už iba bielkovinové komponenty a časť olejnín). Úspech spočíval v zodpovednejšej starosti o pôdu – socialistická vláda si uvedomovala úbytok pôdy pri stavbe ciest, priemyselných budov a miest, čo spôsobilo (v rokoch 1946 – 1986) úbytok 610 tisíc ha poľnohospodárskej pôdy. Preto Gustáv Husák spustil na konci 80. rokov projekt obnovy a maximálneho využitia poľnohospodárskej pôdy (zdroj: G. Husák, XVI. zjazd KSČ).

Odvodnenie východoslovenskej nížiny a ďalšie opatrenia

Jedným z týchto opatrení bolo odvodnenie východoslovenskej nížiny – v roku 1989 bolo celkovo v ČSSR odvodnených 1.684 000 ha pôdy s cieľom odvodniť 1 956 000 ha. Výsledok bolo zvýšenie úrody o 15 až 20% (prapočiatky úpravy nížiny začali už 35. mája 1959 v Michalovciach).

Do roku 1989 sa podarilo odvodniť 200 tisíc ha pôdy. Meliorácia patrila k najpokrokovejším opatreniam v poľnohospodárstve. Bolo na to vynaložených 2 miliardy korún zo štátnych peňazí. Aby sme objektívne vedeli zhodnotiť pokrok, ktorý dosiahlo odvodnenie východného Slovenska, pripomeňme si stav v minulosti. Biedu východného Slovenska popísal podrobne a na presných štatistikách Vasiľ Skrip. V závere štúdie dodáva:

Tisíce rodín bolo bez práce, vládla obrovská nezamestnanosť…. A aká bola starosť o nezamestnaných? Žiadna. Len v malých prípadoch dostávali žobračenky – poukážky na nákup potravín. … Neznesiteľné pomery, bieda, hlad, exekúcie, nezamestnanosť vyháňali obyvateľov za prácou do cudziny. Za 11 rokov to bolo 29 416 ľudí. … Za tzv. slovenského štátu sa tu nič nové nevybudovalo, a existujúce závody živorili. V rokoch 1918 až 1945 nebol v prešovskom kraji vybudovaný ani jeden významnejší priemyselný podnik. Ľud kraja sa moril od úsvitu do noci na úzkych pásikoch polí, z ktorých nízke výnosy pohltili dlhy, dane, árendy a exekúcie.“ (Skrip, zborník FF UPJŠ)

Taký bol stav počas oslavovanej prvej republiky, a dnešok sa mu začína nápadne podobať.  K ďalším opatreniam socialistov patrilo zavlažovanie. Do roku 1989 bolo zabezpečených 590 tisíc ha so závlahovými systémami – výsledky: príkladom je Agrokombinát Lehnice, ktorý dosiahol až 7 tonové úrody pšenice.

Tretím aspektom bolo neinvestičné zúrodňovanie pôdy (7.5 RP – 8 miliárd Kčs). Bohužiaľ rástla aj spotreba chemických hnojív a postrekovanie pesticídmi, čo sa v tej dobe ešte hodnotilo ako pozitívny trend pre zlepšenie kvality potravín a ochrany pred škodcami. Treba preto kriticky pripomenúť, že negatívne dôsledky, teda znehodnotenie pôdy, sú negatívnym dedičstvom neznalosti vtedajších odborníkov.

Úspechy v pestovaní


Ale vráťme sa k úspechom: „V roku 1950 sme pestovali obilie na ploche 2,7 milióna ha s výsledkom vyše 4 miliónov ton obilia, v roku 1987 sme na menšej ploche dopestovali 11,5 milióna ton,“ komentujú v dokumente. Vzrástlo aj pestovanie kukurice – 1,7 t/ha (1950) a 5,64 t/ha (1987), pričom najvyššie úspechy dosiahli JZD Chýně a Slušovice, JRD v Šali a Cíferi. Rozšírilo sa aj pestovanie slnečnice – v roku 1987 zabezpečili celú potrebu slnečnicových semien z vlastnej produkcie. Podarilo sa vyprodukovať o 41% vyššiu úrodu, pripomenul Ing. Ladislav Maďar z Družby-Šaľa. Problémy nastali pri pestovaní ďateliny a cukrovej repy (klesla o 190 tisíc ha a úrody rástli pomaly).  Avšak aj tu dochádzalo k pokrokom – v JZD Ivanovice pestovali na ploche 1000 ha cukrovú repu bez ručnej práce (ako iste viete, dnes väčšina slovenských cukrovarov neexistuje a cukor dovážame). Čo sa týka pestovania zemiakov, problémy nastávali pri ich skladovaní – 30% úrody sa znehodnotilo. Novou výzvou bolo na konci 80. rokov plánované zvýšenie pestovania zeleniny a ovocia, kde bol problémom nedostatok pracovných síl.

A dnes?

Kritici vyčítajú režimu státie v rade na mäso či nedostatok kečupu či banánov, ale odmietajú uznať, že každý človek sa mohol najesť za pár korún vo verejných jedálňach a nikto nehladoval. V časoch, keď zdražujú ešte aj tak základné potraviny ako vajcia, sú reči o nedostatku banánov ako údajný dôkaz o zlyhaní socialistickej ekonomiky tragikomické.

Všeobecná deklarácia ľudských práv deklaruje právo na dôstojný život každého občana štátu. Môže však vieš človek dôstojný život, ak nie sú naplnené jeho základné materiálne a duchovné potreby a ak mu ich štát nedokáže zabezpečiť? Ak národný štát nedokáže zabezpečiť ani len potravinovú sebestačnosť pre svojich obyvateľov, stáva sa nesuverénnym a v časoch krízy, keď peniaze stratia svoju hodnotu, vydaný je napospas neistoty trhov. Z histórie je dokázateľné, že v časoch krízy (či už to boli prvé krízy predmonopolného kapitalizmu alebo Veľká hospodárska kríza) nestačí iba zabezpečiť potravinovú sebestačnosť. Ak ju položíte na neistý, tenký ľad súkromno-vlastníckej sféry a nezabezpečíte materiálne zabezpečenie pre dôstojný život pre každého obyvateľa aj v praxi – teda na inštitucionálnej úrovni, stane sa to, čo sa deje od pradávna. Obchodníci radšej spália alebo vysypú do riek potravinové zásoby, než by ich mali predať pod cenu. A vedel to už utopický socialista Charles Fourier, ktorý žil na prelome 18. a 19. storočia a živil sa ako obchodný cestujúci: „Denně můžete vidět, jak se přístavech házejí do moře zásoby obilnin, jež obchodníkovi ztuchly ve skladišti, poněvadž čekal příliš dlouhou na stoupnutí cen; já sám jsme jako obchodní zřízenec vykonával také ničemnosti a dal jsem jednou naházet do mře 21 metrických centů rýže, již bylo možno prodat ještě před zkazkou se slušným ziskem, kdyby vlastník nebyl býval takým chamtivcem. Společnost tedy odnáší takové maření statku, které se děje znovu a znovu ve jménu filosofického hesla: volnost obchodu.“ (Gide-Fourier 1933 s. 122-123)

Čo sa týka súčasnej potravinovej sebestačnosti: potešiť nás môže, že máme ešte stále sebestačnosť pri mlieku, múke a nápojoch, avšak žiadnu pri výrobe tukov a olejov. A netýka sa to len potravín. Kým v roku 2011 zastúpenie domácich potravín v slovenských obchodoch ešte dosiahlo 50 percent, minulý rok ich podiel v 360 sledovaných predajniach dosiahol nové minimá 37,2 percenta (ČTK).

Najviac slovenských potravín ponúkali domáce obchodné siete COOP Jednota a CBA, na opačnej strane rebríčka skončil diskontný reťazec Lidl. (prieskum agentúry GfK Slovensko) Nikdy v histórii sa na Slovensko nedovážalo toľko potravín ako v súčasnosti.

Pre zaujímavosť: podiel importu tovarov a služieb v celkovom HDP, teda koľko tovarov a služieb musíme doviesť, je 90% (čo je najviac vo V4), v Rakúsku je to pod 50%. (zdroj SAV, pozri aj tu) Aké sú alternatívy?

Bojovať za podporu potravinovej sebestačnosti, družstevníctva na štátnej úrovni, zakotvenie ústavnej ochrany pôdy a predovšetkým obmedzenie importu nekvalitných potravín, zvýšiť ich kontrolu, čo znamená aj reguláciu voľno-trhovej ekonomiky. Dosiahnuť tieto ciele však bude beh na dlhé trate…

Mgr. Lukáš Perný

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

8 thoughts on “Potravinová sebestačnosť kedysi, a dnes

  • 18. apríla 2019 at 11:43
    Permalink

    Ďakujem Lukáš. Toto budú ľudia čítať a poniektorí aj otvárať oči. Ja to rozposielam.

    Reply
  • 18. apríla 2019 at 17:19
    Permalink

    Klobúk dolu, Lukáš, to je tá osveta a argumentácia, ktorú som mal na mysli. A to sme za socializmu dokázali sami, bez MMF,ECB, eurofondov i zahraničných trhov…a vychádzali sme z takmer ničoho…díky.
    Peter

    Reply
  • 19. apríla 2019 at 8:51
    Permalink

    „Vyrábané československé potraviny boli kvalitné a svojimi nutričnými parametrami, nízkym podielom cudzorodých látok, boli nielen konkurenčne schopné, ale v mnohých prípadoch prevšovali úroveň západných potravinárskych výrobkov“…píše na str.138 Ivan Knotek, bývalý predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky v 1988, poľnohospodársky ekonóm…v knihe Kto koho zradil? z vyd.ProMedia 2001; môžem očito potvrdiť, že napr.slovenská hydina dokázala byť výnimočným exportným artiklom pre firmy z NSR, Rakúska, Talianska, Švajčiarska a dosahovali sme nesmierne lukratívne výnosy z cien a v konverzii na marky, franky, šilingy, doláre…vďaka exportu sme mali možnosť nakupovať obaly a baliace linky ako cryovac a podobne…bol to prebytok z vnútorného trhu, sám som exportoval v Koospole PZO kurčatá ako referent na sovietsky trh ZA USD! počas Olympijských hier 1980. ČSN – československé štátne normy na potraviny boli tak prísne, že to potraviny boli vychateným exportným artiklom pre Západ. Tie ohováračky spúšťali disidenti a najatí novinári už vtedy.

    Reply
  • 19. apríla 2019 at 9:04
    Permalink

    …a vychádzali sme pritom z takmer ničoho: otec, ktorý dlhé roky robil v hydinárskom priemysle a budoval ho od prvých porážkárni po kombináty, spomínal, že hydina sa na Slovensku po roku 1945 chovala po dedinách, vykupovali ju „faktori“ a vozili „na porážku“ do tzv.jatok, kde kapacita spracovania hydiny bola daná počtom žien – šklbačiek peria, ktoré po obarení zvierat šklbali perie a kurčatá sa vozili v náklaďákoch naložených s takými tými ľadovými plátami, očistené a nezabalené, predávali sa na trhoviskách…potom boli zakladané štátne výkupne, zakladali sa družstvá, štátne jatky po 1948, samoinvestovaním sa vytvárali porážkárne, jatky už mechanizované, spracovanie mäsa, prvé mraziarne boli už v rezorte Poverenictva potravinárskeho priemyslu, vznikol Hydinársky priemysel, ktorý už po roku 1980 dokázal exportovať prebytky hydiny, teda kurčatá, husi, kačice, diely, vajcia, perie. Samotní Poliaci sa sem nedostali, Česi mali Drubežársky prumysl (to Ondriáš ignoroval), Maďari sa uplatnili občas kačicami, husami a jednodňovým šlachtiteľským materiálom do výrobnej sféry. Koospol a.s. pre zahr.obchod fil.Bratislava bol ten exportný podnik, ktorý vyrábal devízy z exportu pre čs.národné hospodárstvo. Som rád, že sa otec nedožil úpadku hydinárskeho priemyslu na Slovensku…ktorému reálne hrozí krach.
    Bola o tom relácia v SVBB https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-socializmus-03-2016-06-27-peter-zajac-vanka-v-spomienkovom-mesanku/

    Reply
  • 19. apríla 2019 at 9:39
    Permalink

    „STABILIZUJÚCE POĽNOHOSPODÁRSTVO: Na konci osemdesiatych rokov bolo možné konštatovať, ženapr.aj poľnohospodárstvo sa zaradilo medzi STABILIZUJÚCE výrobné odvetvia štátu…Poľnohospodárska veľkovýroba ako jedno z významných národohospodárskych odvetví bola úzko prepojená na všetky odvetvia národného hospodárstva, osobitne na potravinársky, strojárenský a chemický priemysel. Táto súčinnosť prebiehala na úrovni trhu.Poľnohospodárske výrobky cenou, ktorú určoval štát pre obyvateľstvo, nedokázal vždy zabezpečiť plnú úhradu nákladov na ich výrobu.Štát, ktorý reguloval cenovú politiku, to riešil formou záporných daní a dotácií…“ Ivan Knotek, Kto koho zradil.
    A ja dodávam: Áno, poľnohospodárska veľkovýroba sa už sústreďovala koncom 80.rokov do veľkých celkov, AGROKOMBINÁTOV, ktoré pozostávali z viacerých JRD, ale mali už aj priemyselné dielne, výrobné závody pre potraviny, bola tu sieť štátnych podnikov pre šľachtenie, semenárstvo a osivá, ošetrovanie pôdy, závlahové systémy, Poľnonákupy v každom okrese, Zásobovacie podniky a poľnonákupy so sýpkami, mlany, …napríklad cez PZO Technopol sa chystali veľké objemy čs. investičných celkov – agrokombinátneho charakteru, do ZSSR a iných krajín. To bolo v 80.rokoch. Konkurovali sme Fínsku, Dánsku, izraelským firmám…
    A záporná daň? Dotácie?
    Ako keby to teraz západné krajiny „svojim“ farmárom nezabezpečovali. My sme boli ďalej – cez štátnu reguláciu bolo možné dotovať potraviny napr. tak, že od výrobcu sa nakúpili prvotné suroviny za vyššiu cenu a i po spracovaní boli potraviny v maloobchodnej cene nižšie – teda so „zápornou daňou“. Spracovateľské podniky dostávali dotáciu, všetko to išlo z bohatého štátneho rozpočtu a nik nefrfľal. Možno tak Havel….

    Reply
  • 19. apríla 2019 at 12:15
    Permalink

    Na poliach sa urodilo aj preto lebo o pôdu sa roľník, či družstevník staral. Raz, niekedy dvakrát do roka sa hnojila maštaľným hnojom, ktorého bolo dosť aj pre záhradkárov. Ornica mávala hrúbku aj 40 cm. Teraz sa pozrite na polia. Samý kameň. Toť vyspelý kapitalizmus. A kŕmia nás odpadom so Západu. Dokedy páni politici? Asi pokiaľ vás nevyženieme palicami.

    Reply
  • 29. apríla 2019 at 23:07
    Permalink

    Lukáš Perný v článku na faktoch ukázal výbornú výkonnosť socialistického poľnohospodárstva.
    Už sme o tom diskutovali, že by sa žiadalo sústrediť všetky fakty o socializme na jednom mieste, povedzme v Encyklopédii socializmu, alebo v Digitálnom obraze socializmu, aby najmä mladý človek, ak si bude chcieť urobiť lepší obraz, dostal ucelený obraz a nielen roztratené údaje po internete a knihách.
    Lukášovi za to patrí vďaka, urobil kus práce.

    To vo vzťahu k minulosti, čo sa týka potravinovej sebestačnosti. Jedna rovina je však minulosť a druhá rovina budúcnosť. A tu sa už nedá vychádzať z minulých skúseností.

    Pokiaľ má Európska únia kapitalistickú spoločenskú formu a priblblo na nej trvá, nezostáva len trvať na potravinovej sebestačnosti. Nakoľko potravinovú závislosť možno využívať ako nástroj ekonomického, politického nátlaku. Hoci z hľadiska podstaty ekonomickej integrácie ide o deformovaný, neprirodzený vzťah, ktorý znižuje ekonomickú efektívnosť a životnú úroveň obyvateľstva.

    Integrácia má len vtedy zmysel a prináša efekty, ak sa menšie celky (národné štáty) zlúčia do väčšieho celku (RVHP, EÚ, EUEÚ a ďalšie integračné zoskupenia vo svete) za účelom zavedenia deľby práce v rámci tohto väčšieho celku, vyššiu špecializáciu národných štátov, čím sa dosahuje vyššia produktivita práce, znižovanie nákladov a väčší prínos pre všetkých.

    Uvediem už známy príklad nevoľníckej formácie (otrokárskej a feudálnej), založenej na mestách, mestskej ekonomike a trhu. Vtedy mestá voči sebe vystupovali ako suverénne, nezávislé subjekty, boli v konkurenčnom, nepriateľskom postavení a nutne preto museli dbať aj o potravinovú sebestačnosť, Vývoj výrobného spôsobu však dospel do štádia, kedy si vyžadoval väčší priestor, trh ako mestský, aby fungoval efektívne. Mestá sa spájali do kniežatstiev a nakoniec do národných štátov, v rámci ktorých prebehla nová deľba práce, mestá stratili svoju potravinovú sebestačnosť, pretože ju ani nepotrebovali. Dnes sledujeme, nakoľko je sebestačné Slovensko, ale nie Žilina, Košice, Zvolen. Pretože ju mestá nepotrebujú, v rámci národnej deľby práce sa stratila potreba vydierať iné mestá-Ale pre mestá a ľudí je táto nová úroveň deľby práce výhodná, oproti stredoveku súčasná ekonomika je výkonnejšia.

    K podobnému scenáru smeruje aj integrácia národných štátov do regionálnych integračných zoskupení a nakoniec do globálnej civilizácie. Jednoducho, tam smeruje výrobno-technologický vývoj a ten dnes nikto nevie zastaviť. Úlohou ľavice preto nie je stavať sa proti tomuto procesu, a dostať sa tým mimo civilizačných pohybov, ale ovládnuť tento proces, dať mu pozitívnu podobu.

    Niektorí ľudia mi vytýkali, že som technokrat a vychádzam z materiálneho vývoja ako určujúceho, žeby som mal brať do úvahy aj morálku, duchovné faktory, napr. vlastenectvo, národnú uvedomelosť. Určite, ja ich beriem, ale objektívny vývoj sa zakladá hlavne na výrobno-technologickom vývoji, v tomto sa marxizmus nemýli.

    Pozrime sa lepšie na národnú uvedomelosť Slovákov, či by sa s ňou dalo rátať pri dosiahnutí plnej národnej suverenity Slovenska a teda aj potravinovej sebestačnosti. Pozrime sa do obchodov, či Slováci nakupujú viac slovenské výrobky alebo zahraničné. Čísla jednoznačne ukazujú, že slovenských výrobkov je v obchodoch čoraz menej. A Slováci dávali jednoznačne prednosť západným, v domnení, že sú kvalitnejšie, aj keď už zistili, že s kvalitou sme na tom neboli najhoršie. Raz ma kamarátky zavliekli na bicykli do nejakej rakúskej obce, do čokoládovne a nakúpili tam kopy sladkosti. Ja som nič nekúpil, poukázal som, že to isté môžem predsa kúpiť aj v Bratislave. Podobne inokedy ja som sa na bicykli naobedoval v slovenskom cyklobufete, hoci kamaráti naliehali, aby sme išli do rakúskeho. Tu sa ukazuje, ako je to s mojou technokratickosťou a národnou uvedomelosťou Slovákov.

    Ako ukazujú čísla, Slováci nakupujú hlavne podľa ceny, menej pôvodu produktov. Správajú sa teda nie uvedomele, ale ekonomicky, čo je pre nich ekonomicky výhodné.

    Pozrime sa, v akých obchodoch nakupujú Slováci potraviny a produkty. Podľa údajov väčšinou v zahraničných obchodných reťazcoch. Ja nakupujem hlavne v Jednote, aj keď v Bratislave sú len dve predajne, tak prípadne v malej súkromnej predajni, alebo v Terne, aj keď patrí finančnej skupine JaT. Ale na vidieku jednoznačne v Jednote, prípadne FRESH, alebo sú tam malí súkromní predajcovia, pretože som uvedomelý národne orientovaný Slovák. A tí, ktorí kričia o suverénnom Slovensku, nakupujú v zahraničných reťazcoch. Sestra napr. nadáva na Merkelovú, pokladá sa za národniarku, ale nakupuje v Kauflande. Hovoril som jej, že tým podporuje Merkelovú, neverila mi. Ako chcete takto dosiahnuť národnú suverenitu a sebestačnosť?

    Už som tu spomínal používanie nástrojov globálneho kapitalizmu, ako sú Google, Gmail, YouTube, Facebook atď. Väčšina Slovákov používa Google, pretože je to pre nich najpohodlnejšie, ekonomicky najvýhodnejšie, hoci tým podporujú globálny kapitalizmus. Ja keďže som uvedomelý, a snažím sa oslabiť globálny kapitalizmus a podporovať globalizáciu, používam slovenské Centrum.sk, české Centrum.cz, Yandex.com, Mail.ru, Google možno v jednom percente prípadov. Niekedy mi to dlhšie trvá, je to teda ekonomicky nevýhodnejšie, ale som uvedomelý. Národniari sa správajú ekonomicky, ja uvedomele. Väčšina používa na e-mail nástroj globálneho kapitalizmu Gmail, ja nie, mám svoju starú adresu, hoci je to pre mňa ekonomicky nevýhodnejšie. Snažím sa obchádzať YouTube a používam iné servery, aj keď je to ekonomicky nevýhodné. Nepoužívam Facebook.

    Uviedol som to ako ukážku, že nie ja to vidím len v ekonomických súvislostiach, ale ľudia sa správajú hlavne ekonomicky. Ja sa dokážem správať uvedomele a vôbec nepotrebujem nejaké globálne nástroje. Ale tam smeruje objektívne ekonomický, výrobno-technologický vývoj, týmto smerom sa vyvíja správanie ľudí, takže snažiť sa zastaviť tento proces je takmer nemožné. Preto mali by sme tento proces duchovne uchopiť, ovládnuť a dať mu pozitívny smer.

    Je to nakoniec v prospech ľudí, ich blahobytu a väčšej osobnej slobody. Ak si prenesieme príklad s mestami na národné štáty, ak sa národné štáty spoja do nového väčšieho celku, ucelenej globálnej civilizácie, s globálnou deľbou práce, v rámci ktorej sa budú jednotlivé národné štáty užšie špecializovať, zvýši to efektivitu a produktivitu práce, zlacnie produkciu , pretože odstráni clá, národné bariéry, duplicitu vo vývoji, výskume, vývoji, odstráni napr. ekonomickú, obchodnú špionáž, a tým aj zvýši náš blahobyt. Slovensko je hornatá krajina a nemá na dopestovanie všetkých plodín vhodné podmienky. Ja to vidím na okolí našej obce, sú to samé zvlnené kopce, ktoré by bolo vhodnejšie využívať viac na pasienky, či lesy ako na pestovanie plodín.

    Reply
    • 29. apríla 2019 at 23:19
      Permalink

      V tejto súvislosti poznámka k roku 1968. Keby bolo vtedajšie slovenské vedenie, Dubček, chápali aj ekonomické, energetické, dopravné, bezpečnostné, a iné súvislosti a väzby krajín v rámci RVHP, boli by pochopili, že pre našich susedov niet inej cesty, iba vojenská intervencia. Dubček bol dobrý človek, ale slabý štátnik, nedokázal štátnicky vnímať, myslieť väzby na okolitý svet, že ho staviame do nebezpečnej situácie.

      Odvolávať sa na neujasnený socializmus s ľudskou tvárou (ktorý mohol nakoniec viesť aj k pretrhnutiu väzieb s okolím) a ignorovať všetky tieto väzby znamenalo nič nechápať a byť len hračkou v rukách silných integračných síl. A väčšina ľudí ani dodnes nechápe podstatu integračných zoskupení, že tu ide o silnejšie väzby, ako nejaké mravné, duchovné faktory (napr. odvolávanie sa na akési vágne európske hodnoty).

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *