Príroda stotožnená s archetypom slovanskej ženy, SND uviedlo online Švantnerovu Nevestu hôľ

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


František Švantner, Nevesta hôľ, magický realizmus v národnom divadle. Uvádzam jednu zo svojich starších divadelných kritík, ktorú som napísal ešte v roku 2015 a bola by už nepoužiteľná, keby Slovenské národné divadlo nezačalo uvádzať v rámci projektu #SNDdoma #somdoma staršie, už derniérované divadelné inscenácie. A tak som sa vrátil v čase, aj ku svojmu staršiemu textu, ktorý som písal v časoch štúdia kulturológie a využívania kultúrnych poukazov. Článok si môžete prečítať na webe DAV DVA a divadlo pozrieť v pohodlí domácej korona-karantény 2020 dolu pod článkom.

ŠVANTNEROV MAGICKÝ REALIZMUS

Lebo chlap má dve srdcia,
jedno nosí sám pod košeľou
aby mohol kedykoľvek vykrvácať,
a druhé mu ukrýva
pod bielymi prsníkmi žena.

Františka Švantnera považujem za jedného z najoriginálnejších, najinšpiratívnejších, najkreatívnejších a najmystickejších slovenských autorov, ktorého by sme mohli prezentovať ako špecifikum našej národnej kultúry celému globalizovanému svetu. Kvalita jeho literárnej obrazotvornosti je porovnateľná s Marquezom či Gogoľm. V prípade takého silného autora v kombinácii s režisérom Romanom Polákom dokáže divák preniknúť hlboko do svojho podvedomia a dosiahnuť onen stav katarzie – stav duchovného očistenia alebo duchovnej obnovy prostredníctvom umenia, dosiahnutý vyvolaním silných emócií.

Nevesta hôľ patrí spolu s dramatizáciou Dostojevského Bratov Karamazovovcov k tomu najkvalitnejšiemu, čo SND pre svojich divákov pripravilo. Herci v nej hrajú neskutočne presvedčivo (dokonca si jeden z nich údajne počas svojho výkonu zlomil nohu). Kombinácia Polákovej réžie, dramaturgie Daniela Majlinga a autorstva Františka Švantnera je jasnou predzvesťou unikátneho divadelnéhozážitku, a tak sa i stalo. Rád by som vyzdvihol náročne spracovanú scénografiu Pavla Boráka, ktorá pracovala najmä s prírodnými živlami (vodaa oheň-dym) a ďalšími prostriedkami na vyvolanie silných emocionálnych zážitkov (nahota, pôrod); atmosferickú hudbu Andreja Kalinku a, samozrejme, obdivuhodné výkony hercov – menovite Dana Heribana (Libor), Petry Vajdovej (Zuna), Jozefa Vajdu (Tavo), Dušana Jamricha (mlynár) a Milana Ondríka (neznámy).

ZUNA, ARCHETYP PRÍRODNEJ ŽENY

Ona si myslela, že spala s mužom,
a o 9 mesiacov, porodila vlka!

Zuna je priam jungovským mytologickým archetypom živočíšnej ženy a ženy, ktorá zároveň zosobňuje bachofenovský kult veľkej matky stotožnenej s prírodou. „Táto romantická mystická svadba človeka s prírodou je predstavená ešte výraznejšie v románe Nevesta hôľ, cez mužovu lásku k žene. Žena tu má mnoho podôb a vo svojej schopnosti meniť sa môže zradiť, alebo sa odcudziť,“ písal o literárnej Neveste hôľ kritik Ján Števček. Zuna je symbolom chaosu, erotickej príťažlivosti a deštruktívnej sily. Archetyp slovanskej ženy stotožnenej s duchom prírody, ktorá ovládne a posadne. Slovanská forma formy prírodnej femme fatale, ktorú milujete, aj nenávidíte. Mení sa z poetickej rusalky na besné zviera, šelmu vyvolávajúcu až démonickú posadnutosť.

UNIKÁTNY, NEZARADITEĽNÝ ŽÁNER

O mlynárovi sa tu šíria kadejaké reči, Vraj sa v mladosti z lakomstva upísal sluhovi pekla z Kotliska, a ten si teraz chodí každú noc vymáhať ten sľub… …vracali sa nocou domov popri starom mlyne… tvrdili, že keď sa s nim mali stretnúť premenil sa na vlka…

Kontroverzná nahota (mimochodom, škoda tej Youtubovej cenzúry) vyvolala rôznorodé reakcie, avšak jedno je isté: ak existuje kultúrny alebo umelecký prvok, s ktorým by sme sa ako národ mohli hrdo identifikovať v multikultúrnom globalizovanom svete a je skutočne typicky slovenským, je to tzv. magický realizmus, slovenská forma „psychedélie“. Okrem Švantnera ju možno nájsť aj vo filmovom umení Jakubiskovsko-Jarošovskej Tisícročnej včely. Švantnerov magický realizmus alebo orientálny manierizmus, slovenský naturizmus, prvky hororovo-erotického expresionizmu, vyberte si. Na pojmoch ani tak nezáleží, to je Švantner. Unikátny mix, ktorý je typicky slovenský a na ktorý neexistuje žánrové zaškatuľkovanie. Dedičstvo štúrovských romantických básnikov (Zakliata panna…, Marína…) tu ale nemožno nenájsť. Má to v sebe absurdné prvky psychologickej tragikomédie so všetkou krutosťou, škaredosťou, živelnosťou, ale aj prírodnou poetickosťou. To je Švantner. Svojimi mystickými príbehmi by mohlo bez problémov konkurovať Lowecraftovi, Poeovi, Dickensovi, Gogoľovi… Literárny vedec Ján Števček o Švantnerovi napísal (použijem jeho slová, lebo sám by som to nikdy nenapísal lepšie):

„Dramatično vo Švantnerových novelách musíme hľadať kdesi inde, v mocnej básnickej evokácii takých stavov v človeku, ako je strach, hrôza, predstava smrti i vášnivé prisatie sa k životu. Švantnera môžeme oprávnene označiť za jedinečného básnika živelných síl v človeku. Možno práve preto si pre svoje novely volil prostredie slovenských hôr a ovzdušie starých ľudových povestí, kde nezasahuje civilizácia so svojou kontrolou rozumu… Švantner v nás navodzuje stavy hrôzy až neznesiteľného napätia. Autor nás chce rozrušiť, rozochvieť, chce, aby sme prežili ťažké duševné stavy jeho postáv, chce nájsť onen krajný bod, kam až siaha rozrušenie ľudským zmyslov, vybičovaných fantáziou. Rozkoš z hrôzy a z rozprávania. Čitateľ sa musí konfrontovať s vlastným vnútrom, či tým, čo je v ňom ľudsky-prírodné, čo nemôže ovládnuť rozumom, ani citom. Švantner odhaľuje nekontrolovateľné hlbiny nás samých. Švantner písal cez druhú svetovú vojnu, keď nebolo dosť dobre vyjadrovať sa priamo k tomu, čo sa dialo okolo nás. Literatúra vtedy chcela byť predovšetkým literatúrou, aby nemusela v nepriaznivých podmienkach slúžiť. Toto ovzdušie hnalo spisovateľov do vnútra… Švantner nie rousseaovec, vyzdvihujúci prirodzenú dobrotu človeka. … Švantner svoju umeleckú rovnicu stavia asi takto: človek v súžití s prírodou – človek s ľuďmi. Ostrie sporu vzniká tam, kde sa krížia tieto idey. Človek sa neoslobodil od povinnosti byť človekom. V rozhodujúcich chvíľach niet nijakých poľahčujúcich okolností. Niet iného východiska pre človeka, len byť človekom. Človek je osudovo spojený so svetom iných.“

ŠVANTNEROV MAGICKÝ SVET

…zvon na konci dediny zvonil. „Hádaj, len hádaj a ja viem, že neuhádneš, čože by si ty, boží človiečik uhádol. Radšej sa modli za toho, koho už niet, ale aj za seba, najmä za seba, lebo aj tvoja hodina príde a ja budem zvoniť tebe: jeden úder na jednu stranu a dva na druhú. Bam, bim-bim. Bam, bim-bim. Stále takto.Nikomu inakšie, ani kráľovi ani Cigánovi. Pre mňa ste všetci rovnakí. U mňa nemáš zapísané ani krstné meno, ani priezvisko. Nuž hádaj, boží človiečik, len hádaj.“

František Švantner, Prízraky

Švantner podchytil prapôvodnú podstatu našej národnej kultúry, duchovnú podstatu slovenského človeka, jeho svetlé, a najmä temné stránky, jeho mystické splynutie s prírodným prostredím. Východný svet má Gogoľa, hispánci majú Marqueza, Slováci majú Švantera. Švantner doslova donúti človeka k obrazotvornosti, vtiahne vás do svojich príbehov akoby magickou silou, ktorej nedokážete odolať.

Nevesta hôľ v SND nie je žiadnou rozprávkou, ale psychedelickým hororom na slovenský spôsob. V anotácii inscenácie sa píše: „Epický svet Švantnerovho románu je založený na protiklade prírodného a božského, prirodzenosti a etiky, na protiklade pudového a sociálneho či kultúrneho.Všetky tieto protiklady môžeme súhrnne pomenovať ako protiklad pohanského a christianizovaného, a práve tento konflikt vytvára predpoklad na románovú, ale aj javiskovú mýtizáciu témy.“ Doviesť tento unikát slovenskej literatúry na divadelné dosky (i za cenu straty mainstreamového diváka) je obdivuhodný a záslužný čin.

PhDr. Lukáš Perný

Nevestu hôľ si teraz môžete pozrieť v pohodlí domova v rámci projektu #SNDdoma #somdoma.

František Švantner: Nevesta hôľ / adaptácia a réžia: Roman Polák / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / hudba: Andrej Kalinka / hrajú: Dano Heriban, Petra Vajdová, Milan Ondrík a ďalší / premiéra: 31. januára 2015 v Sále činohry SND

Oficiálny opis: Režisér Roman Polák sa v sezóne slovenských a slovanských tém vracia k svojej obľúbenej literatúre, románu Františka Švantnera Nevesta hôľ, novou dramatizáciou (prvú inscenoval roku 1986 v DSNP Martin), odvtedy pochopiteľne poučený takmer tridsaťročnou divadelnou skúsenosťou vrátane inscenovania veľkej románovej klasiky v Činohre SND. Nie div, Švantnerov román sa zaraďuje k vrcholným dielam slovenského naturizmu, literárneho smeru, v ktorom sa slovenská literatúra dostala miestami na európske výšiny. Takýchto výkonov v histórii našej literatúry veľa nemáme. Epický svet Švantnerovho románu je založený na protiklade prírodného a božského, prirodzenosti a etiky, na protiklade pudového a sociálneho či kultúrneho. Všetky tieto protiklady môžeme súhrnne pomenovať ako protiklad pohanského a christianizovaného, a práve tento konflikt vytvára predpoklad na románovú, ale aj javiskovú mýtizáciu témy. Švantnerov svet je predovšetkým mužský, hlavnými postavami sú totiž hájnik Libor, uhliar Tavo a krčmár Weinhold, ale v Neveste hôľ je Švantnerov mýtus spojený s témou ženy a lásky, ktorú reprezentuje záhadná a divoká Zuna. Libor sníva o Zune, miluje však skôr svoju predstavu o nej, ako ju samotnú, záhadnú, živočíšnu, nevypočítateľnú ženu, ktorá zmyselne priťahuje aj jeho sokov Tava a Weinholda, a tak sama skôr chaos a živelnosť vyvoláva, akoby svet, najmä ten mužský, okolo seba harmonizovala. Postava Zuny ako archetyp živočíšnej ženy obdobu. V románe je to takmer bájna postava, lebo mýtus o nej tvorí dedina, krčmár, Tavo, ba v závere novely ju mýtizuje samotný Libor, ktorý si mýtom o Zune ako o neveste hôľ iracionálne vysvetľuje nenaplnenie svojej túžby.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *