Prinášame Vám rozhovor s predsedom KSS Jozefom Hrdličkom. Rozhovor pripravil koordinátor DAV DVA Dávid Diczházy.

Aký postoj máte ako strana ku 50- tym rokom a tzv. monster procesom?

Udalosti z 50-tych rokov 20. storočia v Československu sú bezpochyby temnou stránkou našej minulosti a žiaľ značnou mierou sa podieľali na diskreditácií myšlienok socializmu. Obeťami politických procesov boli aj mnohí oddaní komunisti a ďalší nevinní ľudia a ako je známe medzi nimi aj napríklad takí naši národní velikáni ako boli Gustáv Husák, Laco Novomeský či Vlado Clementis.

U Husáka je nesmierne obdivuhodný postoj,  keď ako obeť týchto politických procesov, ktorý obetoval mnoho rokov svojej osobnej slobody a dokonca aj svoj súkromný život nezanevrel na myšlienky socializmu a zostal im verní a bojoval za tieto hodnoty po celý svoj život. Chcem zároveň zdôrazniť a pripomenúť, že tieto udalosti odsúdila už samotná prednovembrová komunistická strana. Práve ona iniciovala a realizovala prešetrovanie politických procesov a zrealizovala i rehabilitácie neprávom odsúdených. Samozrejme, že týmto aktom sa život a ani zdravie obetiam nedalo vrátiť, a rovnako tak sa nedá zmyť táto škvrna z histórie komunistického hnutia. Tieto udalosti by mali byť mementom pre budúcnosť, aby sa niečo podobné už v žiadnom prípade neopakovalo.       

Zároveň si treba uvedomiť, že toto obdobie našich dejín si vyžaduje hlboké a dokonalé štúdium a objektívne hodnotenie týchto udalostí. Ak chceme byť pravdiví a objektívni, musíme uplatniť historický prístup. To znamená, že ich musíme skúmať komplexne a podrobiť ich dôslednej analýze. Štúdium a hodnotenie by malo byť určite objektívnejšie, ako to robí  Ústav pamäti národa. Je treba totiž brať do úvahy, že toto obdobie, bolo obdobím bezprostredne po 2.svetovej vojne, a že sa začal vyhrocovať zápas medzi Západom, alebo skôr kapitalizmom a Východom, teda socializmom, so všetkými prejavmi súperenia, nepriateľstva, používania rozličných metód vzájomného ovplyvňovania od propagandisticko-informačného až po činnosť tajných služieb i teroristických akcií.

Aký postoj má súčasná strana KSS ku veriacim a náboženstvu? Je stále prekážkou vstupu do KSS, keď je človek veriaci?

KSS vychádza z učenia v centre pozornosti ktorého je človek a materialistický výklad sveta. Atribútom našich cieľov je vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti v cente pozornosti ktorej je človek a jeho uspokojovanie materiálnych a duchovných potrieb. (Ako vieme v kapitalizme je to zisk, čo najväčší zisk a za každú cenu. Človek je len prostriedkom k dosiahnutiu zisku). Zároveň strana v plnej miere  rešpektuje náboženské vierovyznanie ľudí. Vieru vnímame ako osobnú záležitosť každého jednotlivca a nikto by do nej nemal nijakým spôsobom zasahovať.  

V komunistickej strane máme členov veriacich i ateistov a nie je v tom žiaden problém. Teda náboženská viera v žiadnom prípade nie je problémom pre vstup do KSS. Pozrime sa napríklad na Kubu či ďalšie krajiny v Latinskej Amerike,  kde sú silné komunistické či iné ľavicové politické hnutia a svoju politiku realizujú v silnej harmónií s náboženským presvedčením. V tomto kontexte si často spomeniem na moju jednu osobnú skúsenosť,  ktorú som mal niekedy v roku 2007 keď som  sa vracal z pracovnej  návštevy z Kuby domov.

Na letisku v Havane našu delegáciu oslovila delegácia  marxistických ľavičiarov z Juhoafrickej republiky, ktorú viedol jeden už starší pán, ktorý osobne poznal napríklad Fidela Castra či   Ernesta Che Guevaru. Spoločne sme diskutovali o všeličom a tiež aj o tom či ide dohromady náboženské presvedčenie s ideálmi socializmu či komunizmu, o tom ako sa práve táto symbióza realizuje v krajinách Latinskej Ameriky či na Africkom kontinente. Spomenutý pán, vtedy vyjadril jednu myšlienku na ktorú si často spomeniem. Povedal,  že vôbec nevadí ak je socialistická  revolúcia realizovaná s Kristom na čele.

Že je dôležité, že je to revolúcia socialistická teda revolúcia orientovaná na zlepšenie životných podmienok ľudí a celých národov a v tomto zmysle je to v súlade aj s učením Ježiša Krista. Podobnú skúsenosť som mal v Sýrii  pri stretnutí s hlavným predstaviteľom sýrskej islamskej cirkvi,  ktorý vysoko vyzdvihol humanistickú podstatu marxizmu a zdôraznil potrebu úzkej komunikácie svetových náboženstiev  s marxistami vo svete v záujme spravodlivosti, mieru a sociálneho pokroku. K tejto otázke ešte jedna úžasná skúsenosť. Myslím, že to bolo v decembri roku 2010 keď som bol ako predseda KSS spolu s ďalšími na návšteve Sýrie v ktorej sa už rodila vojnová atmosféra.

V tom období všetky dominantné cirkvi v Sýrii pod záštitou  patriarchu sýrskej pravoslávnej cirkvi zorganizovali spoločnú bohoslužbu za mier na ktorú pozvali aj nás. Pamätám sa,  že na túto omšu sme kvôli iným povinnostiam meškali a do chrámu sme vstúpili už počas slávnostného obradu. Patriarcha, ktorý omšu celebroval ju prerušil a delegáciu slovenských komunistov  oficiálne privítal. Dostalo sa nám úžasného potlesku od veriacich vyznávajúcich rozdielne náboženské presvedčenia.

Toto všetko spomínam pre to, že údajné nepriateľstvo medzi komunistami a veriacimi je chiméra! Pokiaľ by chcel niekto namietať a argumentovať nejakými konfliktmi  z minulosti tak mu odkazujem nech študuje a skúma aké boli skutočné dôvody a priebeh  istého antagonizmu v minulosti. Zistí, že komunisti nemali problém s náboženskou vierou  ale často krát  vznikol konflikt medzi nimi a  cirkvou ako inštitúciou a teda s konkrétnymi hodnostármi a s ich činnosťou. V tomto kontexte treba mať na pamäti, že cirkevný  klérus v prevažnej miere  vždy stál na strane kapitálu a dokonca sa neštítil  ani kolaborácie s nacizmom či fašizmom. 

Preto si myslím, že je pochopiteľné, že nemohol mať za tzv. socializmu taký spoločenský status, aký mu prináleží. Je preukázateľné, že ešte aj po vojne Vatikán  pomáhal stovkám nacistov typu Priebke či Mengele získať pasy a utiecť pred spravodlivosťou do Južnej Ameriky. Nehovoriac už o organizovanej podvratnej činnosti Vatikánu v službách anglo-saského kapitálu. Týmto v žiadnom prípade nechcem nič ospravedlňovať, či relativizovať, ale je zrejmé, že chyby neboli iba na strane socializmu a komunistov. Bolo to aj v značnej miere  o ľuďoch. Veď nebolo nič nezvyčajné ak z ľudákov, boli partizáni a neskôr aj komunisti. Potom už nebolo ďaleko k vyrovnaniu si krívd a starých účtov.

Koncom 80-tych rokov už návšteva kostola nikoho nezaujímala (teda okrem iniciatívnych aparátnikov typu otca bývalého prezidenta Kisku.).  Stavali sa aj nové kostoly, kňazi mohli študovať na bohosloveckej fakulte a socialisticky štát financoval celý cirkevný aparát… .

Súčasná KSS vznikla v roku 1992, čiže po právnej stránke nenadväzuje na tú spred roka 89. V čom nadväzujete na pôvodnú komunistickú stranu?

Áno, tak, ako uvádzate v otázke, súčasná KSS vznikla v roku 1992 ako reakcia mnohých členov bývalej KSS na závery Prešovského zjazdu KSS a na jej postupnú transformáciu na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ),   teda stranu sociálnodemokratického typu. Komunistická strana Slovenska bola obnovovaná ľuďmi, ktorí mali kritické postoje k režimu, ktorý u nás bol do roku 1989, nestotožnili sa s vývojom, ktorý nastolil „november 89“ a   na strane druhej sa nevzdali objektívnej obhajoby pozitívnych hodnôt socializmu v Československu. Povedané stručne, prednovembroví členovia strany prešli do ostatných politických strán, komunisti obnovili činnosť KSS. Reálne môžeme povedať aj to, že SDĽ si ponechala majetok KSS a komunistom zanechala Marxa.

V dnešnej KSS nám záleží na objektívnom a kritickom hodnotení prednovembrového režimu. História nie je čierno-biela.  Je potrebné ju vnímať a chápať v mnohých súvislostiach. Je potrebné ju kriticky hodnotiť, poučiť sa a to čo bolo pozitívne a hodnotné, to čo prispelo k sociálnemu progresu je treba ďalej rozvíjať. 

V čom nadväzujeme na prednovembrovú komunistickú stranu?  V každom prípade je to jej pôsobenie v období tzv. prvej Československej republiky  v medzivojnovom období (1921 – 1939) v ktorom komunisti  vytvárali silný tlak na spoločnosť a prispeli k zlepšovaniu pracovných i životných podmienok väčšiny. Zásadne prispievali k organizovaniu robotníckeho hnutia, odborových organizácii, k jeho zjednocovaniu a v konečnom dôsledku k jeho vyspievaniu.

Jednoznačne sa hlásime a nadväzujeme na protifašistický odboj komunistov v rokoch druhej svetovej vojny.  Či sa to niekomu páči alebo nie práve komunisti patrili k rozhodujúcim antifašistickým silám  v spoločnosti a mali značný podiel na protifašistickom odboji slovenského národa a organizovaní Slovenského národného povstania. Dnes sa táto ich úloha a obete ktoré priniesli zamlčuje a prekrúca. Jednoducho povedané aj dnes nadväzujeme na antifašistickú tradíciu. 

Po druhej svetovej vojne sa komunisti stali rozhodujúcou politickou silou v Československu. Nebola to žiadna náhoda a nebola za tým ani prítomnosť Sovietskych vojsk na území Československa. Komunisti svoj vysoký kredit získali vďaka ich aktívnemu boju proti fašizmu a pri organizovaní a aktívnej účasti v SNP.

Treba si uvedomiť, že po vojne mali v spoločnosti obrovskú autoritu a podporu. Spoločnosť vedená komunistami odmietla kapitalistickú cestu vývoja a  vydala  sa na cestu budovania novej sociálne spravodlivej –  socialistickej spoločnosti. Žiaľ socializmus začali budovať na holej a k tomu ešte aj vojnou zničenej lúke. S jeho výstavbou nemali žiadne skúsenosti. Nemali k dispozícií teoreticky pripravené a  v praktickej činnosti overené kádre. 

Jozef Hrdlička
Jozef Hrdlička

Dnes už vieme, že tento projekt – realizovanie sovietskeho modelu socializmu sa z viacerých objektívnych i subjektívnych dôvodov neosvedčil a na konci osemdesiatych rokov minulého storočia skolaboval. Osobne som presvedčený, že v Československu do roku 1989 a ani nikde inde vo svete ešte neexistoval socializmus. V súlade s viacerými autormi zastávam názor, že v 20. storočí išlo o prvý historický pokus o sociálne spravodlivú spoločnosť. Podľa klasikov marxizmu-leninizmu a ich periodizácie spoločnosti, v roku 1989 sme sa nachádzali len v prechodnom období medzi kapitalizmom a socializmom. Podľa Lenina v období pôrodných bolestí. Reči o rozvinutom socializme boli len prejavom obyčajného voluntarizmu vtedajších predstaviteľov komunistickej strany.

Tento pokus sa realizoval v zložitých povojnových podmienkach, v podmienkach studenej vojny a napätej medzinárodnej  atmosfére. Vyvíjal sa v permanentnom napätí a permanentnom zápase toho čo malo odísť a toho čo prichádzalo. Žiaľ, v tejto situácii,  v tomto kontexte sa komunisti dopúšťali aj mnohých chýb,  ktorých sa mnohokrát sami stávali obeťami. Dnes by nebolo správne  tieto prešľapy ospravedlňovať. Stali sa a v konečnom dôsledku prispeli k strate dôvery mnohých ľudí v samotné myšlienky socializmu.  Treba sa však pokúsiť o ich dôsledné poznanie, pochopenie ich  dôvodov a súvislosti. Súčasní komunisti sa z nich hlavne musia poučiť a neopakovať ich!

Socializmus 20. storočia ktorého protagonistami boli predovšetkým komunisti, tak ako som už uviedol vnímame dnes kriticky. Dištancujeme sa od nedemokratických metód a praktík,  ktoré boli často vlastné mnohým predstaviteľom komunistickej strany. Za chyby a deformácie my nenesieme zodpovednosť. Za chyby a omyly nemôžu myšlienky, ale konkrétni ľudia, ktorí ich spôsobili. Ak sa ich dopustili, tak ich treba brať na zodpovednosť a nepripisovať chyby snahe o vybudovanie sociálne spravodlivej spoločnosti.

Na druhej strane však by bolo obrovskou chybou,  ktorej sa žiaľ dopúšťajú  aj mnohí dnešní lídri hlásiaci sa k politickej ľavici a k prekonávaniu samotného kapitalizmu, ak by sme sa vzdali našej minulosti. Bolo by chybou ak by  sme sa vzdali tej obrovskej historickej  skúsenosti komunistov z 20. storočia. Bolo by neodpustiteľnou a zbytočnou chybou poprieť a vzdať sa tých obrovských úspechov, ale aj skúseností a to tak pozitívnych ako aj negatívnych,  ktoré povojnové generácie pod vedením komunistov dosiahli a nikde vo svete nemajú obdoby.

Nie je možné zatajovať,  že za socializmu bola zlikvidovaná nezamestnanosť a chudoba ľudí. Nie je možné si nevšimnúť ten úspech pri budovaní a vybudovaní silného štátneho a národného hospodárstva, veľmi vyspelého a efektívneho poľnohospodárstva, zabezpečenia kvalitnej potravinovej sebestačnosti či gigantickej výstavby bytov pre ľudí, nemocníc, škôl, materských škôlok, ciest, diaľnic, železníc či priehrad a iných vodných nádrží,  kultúrnych, športových či rekreačných zariadení. Podotýkam, že všetko vybodované z vlastných zdrojov  bez pomoci fondov EÚ a zahraničného kapitálu.

Považujeme za nezmyselné prehliadať ten obrovský sociálny progres, ktorý v našej krajine nastal v rokoch budovania sociálne spravodlivej spoločnosti. Mimochodom dnes sa zabúda aj na fakt, že práve vďaka spomínanému socialistickému experimentu v Európe, vďaka jeho tlaku  sa reformoval aj samotný kapitalizmus v tzv. západných demokraciách a nadobúdal aj značný sociálny rozmer. Zo strachu pred nepokojmi pracujúcich vlády západných krajín pristupovali na mnohé sociálne ústupky. Dnes je tento rozmer postupne eliminovaný a neoliberalizmus  odokrýva tú najhoršiu tvár kapitalistického systému. 

Práve tieto ale aj ďalšie nemenované úspechy sú pre nás, dnešných komunistov veľmi silnou inšpiráciou do budúcnosti. Nakoniec len dodávam,  že socializmus je vo svojej  filozofickej podstate humanistickým, demokratickým a sociálnym učením.     

Na pôvodnú KSČ nadväzujeme hlavne ideou, myšlienkou a snahou o sformovanie skutočne spravodlivej, progresívnej, humánnej spoločnosti. Spoločnosti, kde sú sloboda a demokracia spájané a chápané s rovnakými príležitosťami, rovnakými právami a povinnosťami občanov, inštitúcií, podnikov… Spoločnosti kde na prvom mieste bude zabezpečenie dôstojného života človeka a jeho rozvoj v širokom i konkrétnom zmysle slova.

V prípade prevzatia moci v budúcnosti ako sa postavíte ku náboženstvu, budete ho zakazovať?

Tak ako som sa už vyjadril v predošlej otázke náboženské presvedčenie je osobnou záležitosťou každého jednotlivca a nikto nemá právo nijakým spôsobom do toho zasahovať, či toto presvedčenie obmedzovať. V takomto duchu by sme v prípade participácie KSS  na vládnutí aj postupovali. Teda s absolútnou toleranciou a rešpektom k náboženskému vierovyznaniu, ako aj k pôsobeniu jednotlivých cirkvi. Priamo povedané, jeho zakazovanie či akékoľvek obmedzovanie je pre nás absolútne neprijateľné! 

Zároveň neskrývame názor, že v spoločnosti by malo dôjsť k usporiadaniu vzťahov medzi štátom a cirkvami a teda veľmi seriózne diskutovať aj o odluke cirkvi od štátu. Netajíme sa tiež tým, že v plnej miere  rešpektujeme kresťanskú kultúrnu a hodnotovú  podstatu Slovenska, ba dokonca sa veľmi zásadne staviame za jej obranu  a rozvoj. V dnešnom turbulentnom svete naplnenom konzumom, relativizáciou skutočných hodnôt  a liberalizáciou celého života vidíme aj v ochrane už spomenutých kresťanských hodnôt a tradícií veľký význam.

Aký máte postoj k súčasnej EÚ? Ste za zotrvanie Slovenska v nej alebo za odchod?

V čase keď Slovenská republika vstupovala do Európskej únie bola naša Komunistická strana parlamentným politickým subjektom (2002- 2006). V danom období sme veľmi reálne videli, že vzhľadom na globálne a integračné  procesy nebolo pre Slovensko inej,  lepšej alternatívy ako jeho vstup do Európskej únie.

Uvedomovali sme si, že rozvoj výrobných síl si nevyhnutne vyžaduje pre svoj rozvoj vznik nových integračných vzťahov. Výrobné vzťahy sa nesmú stať brzdou rozvoja výrobných síl. Boli sme teda za vstup Slovenska do týchto štruktúr. Na strane druhej sme razili zásadnú podmienku aby sme do EÚ vstupovali ako rovnoprávny a suverénny národ a štát. Keďže prístupové podmienky pre Slovensko,  ktoré vyjednala vtedy Dzurindova vláda boli v rozpore s uvedeným,  komunistickí poslanci v Národnej rade  hlasovali proti takto formulovanej prístupovej zmluve.

Teda, hlasovali sme proti tým prístupovým podmienkam, ktoré vyjednala Dzurindova vláda. Dopad týchto podmienok sa prejavuje na ekonomike a integrite Slovenska dodnes. Za príklad si zoberte napríklad poľnohospodárstvo a potravinovú sebestačnosť.

Vo všeobecnej rovine zastávame názor, že myšlienky  európskej integrácie majú svoje reálne  i historické opodstatnenie a samozrejme aj svoj pozitívny rozmer. Spolupráca  štátov a národov Európy má význam ak je realizovaná na princípoch rovnoprávnosti a vzájomnej výhodnosti  pre všetkých zúčastnených. Integrácia by mala zároveň  smerovať k zlepšovaniu životnej úrovne bežných ľudí a samozrejme ďalšou dôležitou podmienkou by malo byť   rešpektovanie jednotlivých historických i kultúrnych tradícií a špecifík  všetkých zúčastnených.

V zmysle aj uvedeného kladiem otázku, či dnešná Európska únia je naozaj budovaná na základe spomenutých princípov? Odpoveď je jasná! Súčasná Európska únia je podľa nášho názoru slúžkou európskeho kapitálu, na ceste k  biznisu a ziskom. Svojou politikou sa zásadne vzďaľuje od potrieb a zlepšovania životnej úrovne ľudí a taktiež čím ďalej tým viac  popiera kultúrne a historické tradície jednotlivých národov.

Nie je spoločenstvom rovnoprávnych národov. Táto rovnoprávnosť je len formálna a faktom je,  že sú v nej rovní a rovnejší. Možno trošku primitívne a zjednodušene to poviem tak, že v minulosti európske mocnosti usilovali o ovládanie menších národov  prostredníctvom vojenských ťažení. Dnes v 21. storočí je uprednostňované ekonomické ovládanie prostredníctvom administratívnych zákazov, príkazov, obmedzení a sankcií.

Trošku nadnesene,  v minulosti sa Napoleonovi  a Hitlerovi nepodarilo ovládnuť Európu vojensky. No dnes Nemecko a Francúzsko prostredníctvom Európskej únie ovláda všetkých jej členov. Súčasná realita je taká, že na Slovensku sa vyrába a zisk odteká do zahraničia. Slovensko je zadĺžené, poľnohospodárska výroba je na kolenách! V skutočnosti sa zo Slovenska stala novodobá kolónia. Sme ekonomicky okupovanou krajinou a z ľudí sa stali otroci vo svojej vlastnej krajine.

Takúto Európsku úniu odmietame. Momentálne by však  bolo populistické hovoriť o vystúpení z Európskej únie aj keď máme voči nej zásadne kritické postoje. Vystúpenie z nej by malo v súčasnej dobe zrejeme  veľmi negatívne a nepredstaviteľné ekonomické a sociálne dopady. Na druhej strane však si myslíme, že Európska únia obsahom i formami svojej politiky smeruje k postupnému rozkladu a na takúto situáciu bude treba byť pripravený. V súčasnosti cestu z tejto situácii vidíme v úzkej spolupráci a v koordinovanom postupe krajín V4 a v obchodnej spolupráci s Ruskom a Čínou.

Aký máte postoj k súčasnému Rusku?

Ruská federácia je z hľadiska našej hodnotovej orientácie kapitalistickým štátom rovnako ako napríklad Nemecko, Veľká Británia či Francúzsko. Je to krajina ovládaná oligarchami, krajina, ktorá ma množstvo veľmi vážnych problémov dotýkajúcich sa životnej úrovne väčšiny.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa životná úroveň väčšiny obyvateľov dramaticky prepadla a aj napriek tomu,  že v poslednom decéniu sa túto situáciu podarilo v značnej miere stabilizovať a zabezpečiť postupný hospodársky rast sme zásadne kritickí k vnútorným ekonomicko-politickým pomerom v Rusku.

Pripomeniem, že v Rusku je veľmi výraznou politickou stranou Komunistická strana Ruskej federácie  vedená Genadijom Zjuganovom,  ktorá je zásadnou opozíciou voči  súčasnej vládnej moci.     

Napriek konštatovanému, sa my, komunisti netajíme veľkými sympatiami  k slovanskému ruskému národu a k jeho antifašistickej tradícií. Plne si uvedomujeme, že Slováci ako národ patríme do veľkej rodiny Slovanských národov. Sme si vedomí historickej pravdy, že taký malý národ ako sú Slováci bez spojenectva s veľkým Ruským národom v Strednej Európe nemôže prežiť. Zalistujme si v dejinách, tie nám to potvrdia!

Tak, ako som už zdôraznil, Rusko je síce  kapitalistický štát, no po stránke, kultúrnej, či hodnotovej, zastáva skôr tradicionalistické postoje, ktoré sú v rozpore s nebezpečným neoliberalzmom, multikulturalizmom a nezmyselnou globalizáciou.

Netajíme sa tiež našimi sympatiami k Ruskej federácií vzhľadom na jej súčasné  pôsobenie v medzinárodných vzťahoch. Pád sovietskeho bloku v deväťdesiatych rokoch minulého storočia namiesto seriózneho konsenzu a vzájomne výhodnej  spolupráce jednotlivých štátov a národov priniesol totálnu hegemóniu USA,  ktoré zneužívajú medzinárodné právo a realizujú politiku totálneho svetového hegemóna. Žiaľ ich európsky spojenci v EU a NATO medzi ktorých patrí aj Slovenská republika na tejto politike priamo participujú.

Výsledkom bolo napríklad zbombardovanie Juhoslávie, Iraku, Líbye, vojna v Sýrii a s tým súvisiace  rozvrátenie arabského sveta  a súčasná migračná kríza v Európe. USA a jeho spojenci sú rovnako zodpovední za nezmyselné sankcie voči Kube, Venezuele a iným štátom. Sú zodpovední za oranžovú revolúciu a občiansku vojnu  na Ukrajine rovnako tak za pokus o politický prevrat vo Venezuele či aktuálne zrealizovaný prevrat v Bolívii. USA a ich spojenci sú rovnako zodpovední za umelo vytváranú proti ruskú hystériu a s tým súvisiace dramatické zhoršovanie bezpečnostnej situácie v Európe i vo svete.

Toto všetko spomínam pre to, aby som zdôraznil,  že v týchto otázkach naše sympatie smerujú  k Ruskej federácií. Považujeme za dobré a správne že Ruská federácia sa opäť stala superveľmocou a postavila sa proti veľmocenskej politike USA, proti porušovaniu medzinárodného práva, proti americkému neokolonializmu a ich úsiliu zasahovať a ovplyvňovať vývoj v iných krajinách. Je nám sympatické, že práve Ruská federácia spoločne  s ďalšími partnermi ako je napríklad Čína či India usiluje o nastolenie multipolárnej politiky v medzinárodných vzťahoch. Z tohto uhla je náš postoj k Ruskej federácií pozitívny.

Ako máte v pláne osloviť mladšiu generáciu pre pôsobenie v KSS?

Priznávam, že z mladou generáciou je to veľmi zložité. Tá je permanentne pod paľbou antikomunizmu a pôsobia na ňu rôzne tendencie,  ktoré deformujú výklad dejín a potierajú akékoľvek alternatívne názory, ktoré sú v opozícií  s tými oficiálnymi. Teda medzi nami komunistami a  mladšou generáciou je umelo postavená bariéra, ktorá sa ťažko prekonáva. 

V poslednom období sa k nám prihlásilo a stále sa hlási  viacero mladých ľudí,  ktorých zapájame do práce v našej strane ba dokonca aj do riadiacich funkcií na rôznych straníckych úrovniach. Cieľom je im vytvoriť priestor pre nasávanie politických skúseností a zároveň podieľať sa na formovaní politiky strany.   Pre oslovenie mladších ročníkov  sa snažíme čím ďalej tým viac využívať aj moderné informačné technológie a argumentačne ich presviedčať o potrebe hľadania alternatív voči kapitalizmu.

V tejto oblasti musíme ešte  veľa urobiť no myslím si, že časom aj tá najmladšia generácia sa zorientuje v politike a nájde si cestu k ľavicovým hodnotám a myšlienkam.

Ako vyzerá bežný „život“ rádového člena v strane KSS?

Členovia KSS sú organizovaní v straníckych organizáciách a okrem bežných straníckych stretnutí organizujú rôzne akcie a podujatia ako napríklad, besedy, semináre, pietne podujatia pri rôznych významných historických výročiach,  či rôzne  demonštrácie. Výnimkou nie sú ani rôzne kultúrne, či športové podujatia.   Členovia strany majú možnosť  participovať  na tvorbe našich novín, či ďalších propagačných materiálov. Keďže sa strana  uchádza o dôveru voličov vo voľbách na rôznych úrovniach zabezpečujú členovia množstvo činností s tým súvisiacich.

Čo sa týka Vás ako osoby, aké máte záujmy a záľuby mimo politiky, v osobnom živote?

Svoj voľný čas rád trávim so svojou rodinou a keď sú na to podmienky radi spoločne chodíme po Slovensku a obdivujeme naše prírodné a kultúrne dedičstvo. Ja osobne sa rád venujem literatúre s historickou tematikou. Netajím sa ani tým, že najväčším relaxom sú pre mňa poľovnícke,  či rybárske výlety do prírody a v zimnom období aj lyžovanie. 

Jozef Hrdlička (KSS)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


13 thoughts on “Rozhovor s Jozefom Hrdličkom – predsedom KSS

  • 5. decembra 2019 at 9:33
    Permalink

    hrdlicka hrdlicka, si ty len taky salonny komunista

    Reply
  • 5. decembra 2019 at 12:02
    Permalink

    Škoda, že sa do rozhovoru akosi nedostala otázka dejinnej, prvej neúčasti komunistov vo voľbách….bolo by zaujímavé prečítať si o tzv. vyšších záujmoch.

    Už viac než desaťročie pozorujem u vedenia KSS ( a u členstva, ktoré toto vedenie drží to asi nebude lepšie, však ? ) značný rozpor medzi slovami a činmi. Zrejme sa stáva dnes ( aj vo svete ) pravidlom, že základnou výbavou „schopného“ politika je schopnosť hovoriť to, čo chcú voliči počuť, a robiť to, čo od nich žiada ten, kto ho vodí za nitky.

    Niektoré tzv. „taktické“ kroky, ktoré v spomenutom období urobili, vyvolali u mňa len jedinú reakciu – prudké plesnutie po čele. Ale neúčasť v radných voľbách ? Tak to je stranozrada ! Čo by na svojich politických potomkov povedali otcovia zakladatelia strany ? Najskôr by ich umlátili čiapkami a duchovne vydedili !

    Toto by mal byť signál, pre všetkých ich nespokojných voličov a bývalých členov, aby sa pokúsili ( aspoň dočasne ) založiť vlastnú stranu „zdola“, bez kapitalistov, politikárčenia a cudzích záujmov v pozadí.

    A ešte jedna vec. Vzdor-SP vznikol ako reakcia mladých komunistov na to, že im vedenie KSS neumožňovalo rozvíjať činnosť „posvojom“. Vtedy som sa tomu netešil, ale časom som uznal, že je to tak lepšie, pokiaľ sú strany schopné spolupracovať vo všetkých voľbách.
    Po desaťročí činnosti V-SP a porovnaní s činnosťou KSS, sa ale pýtam :
    – ako sa líši ČINNOSŤ V-SP od KSS ?
    – má ich jestvovanie ešte opodstatnenie ( vzhľadom na dôvody ich vzniku ) ?

    Reply
    • 5. decembra 2019 at 13:38
      Permalink

      A hlavne, vzdor-sp ide do volieb ako sucast socialisti.sk, ktora je este viac tahana za nitky z pozadia a Chmelar nie je vobec komunista, ani socialista, skor lavicovy slnieckar a kulturny marxista (co s marxizmom nema nic). Navyse je diktatorsky a presadzuje cenzuru. Myslim, ze vzdor uz nema opodstatnenie, lebo nevzdoruje nikomu.

      Reply
      • 5. decembra 2019 at 15:43
        Permalink

        Skúste zapáliť vodu. Horieť nebude.
        Prežiť potopu antikomunizmu, udržiavať oheň, aby nevyhasol, to je to, čo môže KSS v súčasných podmienkach robiť. A to aj robí! Nechcite od nich nemožné. Kapitalizmus prebudil v ľuďoch nízke pudy — peniaze, konzum, peniaze, konzum…Koho už len dnes zaujímajú ideály rovnosti, humanizmu…? Komunistické myšlienky vníma dnes väčšina súčasníkov asi tak ako svine perly v Čapkovej minibájke.Viď:

        Karel Čapek
        SVINĚ A PERLY
        Bŕŕ! Co mně dali do mých pomějí za svinstvo.

        Reply
  • 5. decembra 2019 at 14:47
    Permalink

    Socialistická revolúcia, že je „v súlade aj s učením Ježiša Krista“? To snaď nie. Učenie Ježiša Krista je v prvom rade lož. Podnecuje k nenávisti a násiliu voči tým, ktorí túto lož odmietajú.
    Skutočný komunista sa neklania žiadnemu pánovi, bohovi ani iným čarodejným postavičkám. Nepraktizuje magické obrady, nerecituje kúzelné formulky. Neopiera sa o fantastické bludy.

    Ano, „komunisti nemali problém s náboženskou vierou“. Pretože to neboli komunisti. Dnes sú z nich prezidenti, politici a poslanci. Za socializmu hľadali v strane výhody pre seba. Po 89-om prevrátili kabáty.
    Za socializmu sa urobili dobré veci, ale aj mnoho zlých. Neschopnosť očistiť štát od náboženstva, bola jedným zo zlyhaní, na ktoré teraz doplácame.

    Pán Hrdlička a KSS sú veľkým sklamaním pre každého ozajstného komunistu.

    Reply
    • 5. decembra 2019 at 16:35
      Permalink

      Človeče, súdruh Čelko,
      Vás by som nechcel zažiť ako vládcu Slovenska. Prebytkom tolerancie k iným názorom zjavne netrpíte.
      Dajte nejaké konkrétne príklady Kristovych výrokov, ktorými podnecuje k nenávisti.
      PS
      Na základe “podnecovania k nenávisti” aj dnes súdia na Slovensku ľudí za vyslovený názor.
      Ešte dodám, že som agnostik…

      Reply
      • 6. decembra 2019 at 10:40
        Permalink

        Pán Juhár, máte pravdu, že som netolerantný. Som netolerantný voči akémukoľvek totalitnému náboženstvu, ktoré praktizuje násilie a odmieta slobodu. Tak ako boli kedysi iní netolerantní voči Hitlerovi a fašistom.
        Ja by som tiež nechcel seba za vládcu. Ale ani nikoho iného.

        Nenávisť je základom kresťanstva a každého totalitného náboženstva. Je zakotvená predovšetkým v prvom prikázaní z desatoro. Myslím, že netreba rozoberať že dôsledom sú križiacke výpravy, inkvizícia, vojny, či otroctvo. Alebo aktuálne náboženská nesloboda na Slovensku. Sám som sa často stretol s nenávisťou, pretože niesom kresťan, ale vyrástol som v kresťanskom prostredí.
        Pán Hrdlička sa pokúsil uviesť veľmi častý argument kresťanov: „Bolo to aj v značnej miere o ľuďoch“. Lenže cirkevní hodnostári sú predsa vykonávatelia božej vôle. Práve cirkev a veriaci sú pravá tvár kresťanstva.

        Som tiež veriaci, ale vládnuci režim odmimeta naše náboženstvo uznať (ďalší príklad nenávisti). Som pastafarián a našim bohom je lietajúca špagetová príšera. Náš boh nám však neprikazuje viesť vojny, upaľovať, vraždiť, ani nenávidieť tých čo nášho ho neuznávajú. Nemusíme sa mu klaňať, ani nechce naše peniaze.

        Reply
  • 6. decembra 2019 at 11:52
    Permalink

    Takže Hrdlička to konečne vyklopil – síce až po uzávierke „prihlášok“, ale aspoň predsa….

    https://bit.ly/33UXmAD

    Vraj dôvodom neúčasti KSS v radných voľbách je ( Smerom-SD ) v roku 2006 schválené volebné buržoázne výpalné 17 000 €. Pre pánajána – a ešte sa aj prizná, že za hlasovali aj komunisti, vrátane jeho samotného. Dobre že si to nepamätám, lebo by mal už vystrelo.

    Ja len že som v končiacom období nezaznamenal ani jednu priamu výzvu strany k voličom, že pre nedostatok peňazí hrozí neúčasť strany vo voľbách. Samozrejme, že je to len falošná zámienka, kryjúca to, že sa KSS s kýmsi dohodla , že mu prihrá svojich voličov, v mene „vyšších“ záujmov ! Toto je hanebné !

    V posledných radných voľbách, volilo stranu 21000, 18000 a 16000 voličov. Dajme tomu, že teraz by to bolo okolo 14000 voličov. Strana je tak extrémna, že jej voliči pri voľbách vedia veľmi dobre čo robia. Neexistuje, aby takto odhodlaný a VEDOMÍ voliči neboli ochotní sa poskladať na buržoázne výpalné. Veď každého by to stálo 0,90 € – teda 0,30 € ročne, alebo 0,03 € mesačne !!! Toto nemôže byť problém, nie len pre chudobného dôchodcu, ale ani pre bezdomovca ! Prečo mlčali, prečo nevyzývali voličov na buržoázny príspevok, prečo nezintenzívnili svoje výzvy za posledný rok ?

    Čo si súdruhovia myslia, že ako vznikalo komunistické hnutie v 19. a 20. storočí ? Že robotníci zvážali „na stranu“ peniaze fúrikmi ? Vôbec, úplne sa vytráca hodnota spolupatričnosti v našej spoločnosti – veď kedysi boli ľudia o koľko chudobnejší, ale aj tak sa vedeli zložiť na maticu slovenskú, divadlá robotnícke domy … Znovu opakujem – otcovia zakladatelia by sa hanbili za takýchto potomkov. Keby čakali na „pominutie“ väčšieho zla, ustúpením menšiemu zlu, tak by nikdy nevládli. Mimochodom – vedenie KSS odsudzuje stranícke čistky v 30.-50. rokoch, no pýtam sa, ako by asi dnešní súdruhovia skončili, keby boli v KSSZ alebo v KSČ v tom období. Ak súdruh generalissimus Džugašvili posielal na sibírsku dovolenú takúto stranícku burinu, asi vedel veľmi dobre čo robí … a ako by to skončilo, keby nerobil…

    JE ČAS NA NOVÚ STRANU !

    A vôbec – ja nechápem ako môže byť výpalné ústavne priechodné ?!
    A čo takto urobiť malú zmenu, nech aj kapitalista ostane celý, aj komunista nasraný – že každá strana by musela buržoázne výpalné zaplatiť VÝHRADNE zo zbierok voličov za posledné volebné obdobie, pričom najvyššia suma príspevku na jedného voliča by bola 1 € – hm ?

    Reply
  • 6. decembra 2019 at 13:01
    Permalink

    Martine, vítejte.

    Dnešní svět je jen a pouze ve smyslu „do hospody bez peněz nelez“. Nedivme se proto „rozhodnutí“ KSS. Bylo to pod tlakem těchže peněz, nikoli pod tlakem ideologie či morálky. Vždyť Vy sám se nechováte jinak. Ani já ne. Bez burž. peněz krytých akorát tak burzovními kouzly nezaplatím ani byt, ani chemizované žrádlo pro vlastní bachor.

    Mají nás v hrsti, Martine, skrze dolar. virtuál. Proč si myslíte, že museli sejít předčasně z tohoto světa Stalin a Kaddáfí?

    Byl jsem včera na výročce naší ZO KSČM. A co myslíte, že se tam projednávalo jako úhelný kámen? Finance ve straně. Rvou se soudruzi o dolary, jako Babiš aj. Už se počítá, že KSČM napřesrok to ve volbách do parlamentu prosere. Po sto letech existence strany komunistů v zemích českých a slovenských se vůbec poprvé nedostaneme do parlamentu. Tak se nyní soudruzi v horních patrech servou o majetek strany, skoro o 2 miliardy Kč. Já s mými soudruhy utřu hubu, zatímco z Filipa, agenta FBI, se stane druhý Babiš.

    Reply
  • 7. decembra 2019 at 3:09
    Permalink

    Vážený Pán = súdruh komunista

    kým Komunsitická strana nenájde odvahu
    vyslovaiť svoj názor a POSTOJ k

    smeru = vedúcej strane a vláde od roku 2006
    a jeho kritikov ZĽAVA = chmelára a Mičieva
    môžete sa slrývať za BLBOSTI
    Marx jasne hovoril o Materialistickom ateizme
    ktorému birmovaný komunista fico
    len TEREPE
    ..
    je to veľmi tragické ak KOMUNISTA nevie nájsť ľavicové pricípy a skáňa sa “ vatikánu“…???

    Ak predseda komunisteckej strany nevie nájsť ODVAHU poemenovať REALITU
    fico je mafia
    a ľavica je niekde medzi chmelárom a mičievom
    POTOM amen TMA
    súdruhovia
    bratia a sestry…

    a hlavne dav dva
    ficovci

    Reply
  • 8. februára 2020 at 18:34
    Permalink

    Téma komunistického hnutia je mi celoživotne blízka, preto si dovolím zopár (neosobných) poznámok. Myslím, že toto (komunistické !!!) hnutie sa odlišuje hodnotami, o ktoré sa usiluje. Tie nevznikli vo vzduchoprázdne, ale sú výsledkom historických zápasov o civilizáciu a jej pokrok. Kľúčovým je uplatnenie vedeckého ( ako opak voluntaristického – „čo sa babe chcelo-to sa babe snilo“) prístupu a rešpektovanie triedneho charakteru spoločnosti ( vykorisťovatelia a vykorisťovaní nemajú spoločné záujmy!!!) . Oportunizmus (nedostať sa do konfliktu, v rámci možnosti sa živiť loajalitou) zahmlieva a hmlí politickú aktivitu. Vedie to až k takým absurditám, že sa SDĽ, s časovým posunom aj KSČM či v bezvýchodiskovej situácii aj KSS stávajú budovateľmi „kapitalizmu s ľudskou tvárou“. Absurditou je oslovovaľ verejnosť, ktorá na vylepšovanie kapitalizmu naozaj nepotrebuje „komunistov“ … A budiť nádej u znechutených proletárov, politikou „ani pešo, ani na voze“, je len odháňaním bezradných do košiarov národnosocialistických či sociáldemokratických strán ( tie nakoniec vždy ideály predajú za „trhovú“ cenu oligarchii).
    Seriózna politika začína (po každom neúspechu) vedeckou analýzou. Iste Gorbačova podviedli a Rusi to „vzdali“, iste reálny socializmus mal svoje chyby, ale nomenklatúra nechcela odstrániť chyby, ale socializmus, ktorý jej bránil užívať si exkluzívne postavenie…. Havel sa bál 1,7 milióna členov KSČ, ale to nevedel, že sú to kariérni oportunisti (Čalfa, Weiss a spol.), zbabelci (95% do týždňa zo strany zutekalo….). Hŕstka poctivých „riešila“ problémy kariérnych komunistov, ktorí v novom režime privatizovali a snažili sa za každú cenu „uplatniť“. Na zjednocovacom zjazde som v hlavnom referáte povedal, že program a ľudí meniť nie je možné(ľudí) ani potrebné (program). Vytýčil som úlohu zmeniť organizáciu strany, ktorá zlyhala. Nestalo sa, stranu si sprivatizovala ( po Levickom zjazde) klika Jozefa Ševca. Aparátnici , ktorí sa v nových podmienkach nechytali, nie pre svoj politický postoj, ale pre svoje predprevratové arogantné, hlúpe správanie…A od roku 1992 sa mnohokrát potvrdilo, že prevzatie politickej organizácie bez jej revízie je len predlžovanou katastrófou… A tak nemáme ani revolučnú, ani triednu, ani komunistickú stťranu. Iba odborový zväz bývalých funkcionárov, ktorým niekoľko „srdciarov“ v nedostatku iných možností, kryje chrbát. Je to na novej generácií, na novej iniciatíve , na novej platforme. Kómu KSS je možno ešte roky udržiavať, asi sa v tejto konštelácii už nepreberie, a ak áno, tak ešte viac mentálne poznačená….

    Reply
    • 9. februára 2020 at 11:07
      Permalink

      Juraj,

      aspoň vidíte aká dôležitá je ideológia. Socializmus ukázal, a vidíme to aj dnes v kapitalizme, že napriek celoplošnému ideologickému vzdelávaniu, ideológiu si osvojilo, ideológiou žilo, len malé množstvo ľudí, jednoznačne menšie množstvo, aké bolo potrebné na riadenie spoločnosti.

      V takejto situácii má strana na výber :
      – buď vybuduje potemkinovu derevňju tým, že sformalizuje členstvo v strane a bude tolerovať pretvárku a oportunizmus niektorých ( v skutočnosti nás skúsenosť učí že väčšiny ) členov strany, a bude sa tváriť „mohutne“ – aspoň do prvého historického zlomu, do prvej dejinnej previerky charakterov. Takto to „fungovalo“ za socializmu v ČSSR. Prvú skúšku v 1968 strana ustála, pretože bolo mnoho členov zo zakladateľského pokolenia, z pokolenia ktoré si zažilo a pamätalo slasti prvorepublikového kapitalizmu a z krízy kapitalizmu povstanuvšieho fašizmu, vedúceho k svetovej vojne. Druhú skúšku v 1989 už neustála, asi preto, že číselne v strane aj v spoločnosti prevážilo pokolenie rozmaznané mierovým žitím, a socialistickým rozvojom.

      – Druhou možnosťou pre stranu, je strážiť si ideologickú čistotu, riadnym preverovaním členstva, aby v strane ostávali len tí, skutočne presvedčení členovia. Zo skúsenosti je jasné, že potom by bolo potrebné strpieť vo vedúcich pozíciách aj nestraníkov s nejasným ideologickým „pozadím“. V takejto spoločnosti by jasne hrozilo vnesenie pravicového živlu do riadenia štátu a hospodárstva. Komunistická strana by možno bola vnútorne silnejšia, ale musela by vedieť uriadiť bezideologický, alebo rovno nepriateľský živel.

      Ak niekedy v budúcnosti sa vrátime znovu k socializmu, presne pred rovnakým problémom budeme znovu stáť – buď budovať potemkinovu dedinu hromadného súhlasu, alebo si vyskúšať diktatúru menšiny nad často otvorene ( a dovolene ) nepriateľskou pro-kapitalistickou opozíciou. Nič iné. Osobne obe možnosti pokladám za zlé, ale pre jednu sa bude treba znovu rozhodnúť.

      V kríze kapitalizmu, mnohí ponúkajú riešenie v tzv. nepolitickej ( rozumej ) bezideologickej politike, v od politiky a straníckosti oslobodených „nezávislých“ osobnostiach a odborníkoch, nie stranách a ich ideológiách. Tieto snahy vnímam s úsmevom, a cítim v nich zas a znova už po tisíci krát prezlečený kapitalihnus.

      Akákoľvek ideológia vnáša do spoločnosti a jej riadenia obmedzenia. V prípade socializmu sú to hlavne obmedzenia obmedzujúce neriadenú anarchiu kapitalizmu a jeho „trhových mechanizmov“ nie len v hospodárstve, ale celom priereze spoločnosti. Ak rýdzi kapitalihnus je je bezideologická ideológia, potom z toho vyplýva, že tí ktorí si žiadnu ideológiu neosvoja, alebo vedome si žiadnu nepripúšťajú, budú vždy tiahnuť spoločnosť k starému dobrému kapitalizmu, častokrát bez toho aby o tom vedeli.

      Toto je potrebné vnímať v komunistickom hnutí v súčasnej kapitalistickej skutočnosti. Už dnes, keď komunisti nemajú žiadnu moc, sa treba rozhodnúť ako sa bude budovať strana – extenzívne ( čo najširšie členstvo, so širokou pluralitou názorov vrámci socializmu ), alebo intenzívne ( so silnou ústrednou ideológiou, a úzkym členstvom, zjednoteným v tejto ideológii ). V oboch prípadoch sú zrejmé riziká. Je to rébus ktorý treba riešiť vo vnútri strany dnes, keď nemá moc, prípadne v budúcnosti aj novonok v spoločnosti , pokiaľ tú moc znovu získa.

      Preto Juraj, nezaoberajte sa tým aké a ako to bolo a ak to dopadlo, pretože pred rovnakým rozhodnutím bude stáť socializmus aj v budúcnosti. A nech sa rozhodne tak, alebo onak, to rozhodnutie bude zlé. O to teda nejde – ide o to, aby sa za zvolených okolností socializmus udržal pri dejinných skúškach. A na to sa treba pripraviť, identifikovať riziká vyplývajúce z takého, či onakého rozhodnutia a vymyslieť obranu, aby socializmus očakávané otrasy ustál.

      Rast ľudákov je len dokladom toho, ako (ne)funguje komunistické hnutie navonok. Voličstvo, ktoré malo byť komunistické, dnes v bezvýchodiskovej situácii volí ľudákov – ale sú katolíci, sú konzervatívci ? Jednoznačne som presvedčený, že komunisti majú potenciál nad hranicou 5% a nie súčasných 0,2%, čo hovorí o tom, že dnes pri strane ostali skutočne už len tí Vami spomínaní srdciari.

      Ľudia, ktorým záleží na funkčnom komunistickom hnutí sa musia pýtať – ak by som chcel zlikvidovať stranu, viedol by som stranu tak, ako súčasné vedenie ?

      Ak je súčasná situácia taká, že vedenie KSS sa zabetónovalo na pozíciách a je kryté členstvom strany, potom jediným ( a perspektívne dočasným ) riešením je vznik novej strany – s rovnakým programom, ale rozdielnym spôsobom činnosti strany vo vnútri aj navonok.

      Reply
      • 12. februára 2020 at 13:36
        Permalink

        Neviem, či ste ctiteľom univerzálnych riešení (nástrojov- nožíka s vývrtkou, lyžičkou a pilníkom, s ktorými sa nedá dobre ani rezať, ani odštuplovať a vonkoncom nie zjesť polievku)… Preto neexistuje ani univerzálna odpoveď aká má byť komunistická strana…Nateraz sa mi zdá najaktuálnejšia potreba revolučnej strany, strany organizujúcej porážku imperiálneho kapitalizmu. Možno fungujúcej do doby rozprášenia režimných inštitucii buržoázneho štátu. prax reálneho socializmu však indikuje, že potom ju bude potrebné rozpustiť (po porážke buržoázie a paralyzovaní mocenského aparátu ako i samotnej buržoázie). A budovateľská komunistická strana nemôže fungovať vo vojenskom režime. Viem si teda predstaviť fungovanie najmenej dvoch KS ( odlišným vedením, členstvom aj vnútorným mechanizmom) a pripúšťam aj fungovanie iných politických zoskupení – – s dôrazom na ekológiu, vidiecky a družstevný záujem roľníkov, stranu evolučných pokrokárov a iné. Pluralizmus bez priamej hrozby reštaurácie kapitalizmu…To znamená funkčné a efektívne ľudovodemokratické zriadenie…

        Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: