Rozhovor s Petrom Kubicom: Väčšina ľudí si už ani nekladie otázky o podstate bytia či našej existencie, tvárime sa, akoby sme tu boli navždy

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Prekladateľ Ulricha Becka a autor hypermodernej tragikomédie Supermarket sv. Hildy, Peter Kubica

Nedávno som pre DAV DVA recenzoval nadčasovú knihu, ktorá vyšla v roku 2004 a opisuje tragikomickosť súčasného hypermoderného sveta. Autorom je slovenský spisovateľ Peter Kubica, ktorý okrem iného preložil významné dielo Ulricha Becka s názvom Čo je globalizácia. Filozofi, kulturológovia či sociológovia toto dielo perfektne poznajú.

Peter Kubica vyštudoval filológiu so zameraním na nemecký jazyk na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity a pedagogiku so psychológiou na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Do literatúry vstúpil básnickou zbierkou Bluesznenie (2002) a novelou Supermarket sv. Hildy (2004). Pre deti napísal knihy Rozprávky víly Púpavky (2008), Kysuckovo (2009), Z denníka malého Petríka (2009), Javornícke rozprávky (2011), ZOOlogické MYŠlienky (2012), Rozprávky Javorníckeho chodníka (2012), Cyril a Metod – poslovia Slova (2013), Templárske rozprávky (2013). V spoluautorstve sa podieľal na popularizačných knihách Juraj Turzo (2012), Gorali (2013), Juraj Jánošík (2014), Kelti (2015), Javorníky (2016). S maliarkou Milinou Zimkovou a spisovateľom Milošom Jesenským vytvoril poetickú knihu Knihotaje (2010), s ktorým skúmal aj kysucké zvony, výsledkom čoho je kniha Zvony alebo kysucká kampanológia (2013). Je autorom literárnohistorického diela Kysucká literatúra (2010), ako i odborných kníh Efektívna komunikácia samosprávy (2008) a KomuNICKuj (2016). Prekladá z nemčiny (U. Beck, T. Bernhard, E. Grill, P. Schneider a i.); za preklad prózy Thomasa Bernharda Pivnica získal v r. 2003 Cenu Perly Bžochovej. Autorovi som nedávno odoslal svoju recenziu a rozhodol som sa, že s ním urobím rozhovor…

1, Pozdravujem Vás Peter, hneď na úvod musím oceniť vašu prácu na preklade významného diela Ulricha Becka. Avšak keď som čítal vaše dielo Supermarket sv. Hildy, spomenul som si na iného autora, Gillesa Lipovetského. Ten perfektne opisuje súčasnú dobu, ktorú nazval hypermodernou. A ak existuje prvé slovenské dielo, ktoré hypermodernu v umeleckej forme vystihuje, tak je to práve váš mikrokozmos postavičiek supermarketu. Napriek tomu, že knižka bola vydaná ešte v roku 2004 a hypermoderna bola na Slovensku iba v zárodku, už v tomto roku ste vizionársky vystihli jej podstatu. Mimochodom, vyhýbam sa nákupným centrám, ale zrovna pred prečítaním knihy som ich pár krát navštívil. A práve tá studená atmosféra hyperkonzumu a nekonečnej samoty, ktorú som v ňom zažil ma motivovala siahnuť konečne po vašej knihe, ktorú som už mal dlhšie pripravenú na čítanie. Moja prvá otázka teda znie, do akej miery vás pri písaní ovplyvnili sociologické a kulturologické deskripcie našej doby?

Ja, narozdiel od vás, vyhľadávam hyperkonzumnú spoločnosť, posadím sa do kúta s kávou a sledujem. Celé hodiny dokážem nechápavo krútiť hlavou nad tým, kam sa ten náš svet rúti, kam speje. V roku 2004 vyšli súbežne môj Supermarket i môj preklad U. Becka – Čo je globalizácia. A ak si v tom čase ešte ľudia kládli otázky, čo je to tá globalizácia, kedy nám hrozí, a či k nám vôbec dôjde, tak s odstupom času môžeme smutne skonštatovať, že sme v jej epicentre. Celá Európa sa zmieta v konzume a väčšina ľudí si už ani nekladie otázky. Otázky bytia, podstaty našej existencie, ale aj umenia, jeho opodstatnenia a či súčasné hypermoderné umenie hovorí našim jazykom. Kto vlastne hovorí našim jazykom? Dokážeme sa v čase supermoderných komunikačných prostriedkov a sietí ešte vôbec zhovárať? Máme čo povedať svojim blízkym? Čo by sme odkázali našim nasledovníkom? Roky mi pribúdajú a s nimi oveľa viac otáznikov. A tiež strácam imperatív a už len lakonicky oznamujem, kým ešte mám čo, ale myslím, že smerujem k úplnému mlčaniu. Aspoň čo sa tvorby týka, ale rovnako aj medziľudských vzťahov. Dokázal som sa stíšiť a ponoriť sa do vlastného Ja. Musím sa priznať, že aspoň tam sa cítim slobodný. Zatiaľ. Zbavený všetkých reklamných pútačov a bannerov, ktoré sú schopné na nás vyskakovať odkiaľkoľvek a kedykoľvek. 

2, Nedá mi tiež ešte jednu otázku. Je podľa vás umenie hypermoderny reakciou na hypermodernu (tak ako vaše dielo, hoc je v podstate predvojom nakoľko hypermoderna začala naplno zúriť až v súčasnosti a v časoch písania bola iba v zárodku), alebo je hypermoderným umením to, čo hypermodernu samotnú vystihuje – veľké sklenné a plastové budovy ochudobnené o akúkoľvek autenticitu (Marc Augé hovorí o tzv. non-places)? Ja sám som na túto otázku nevedel s istotou odpovedať na jednej významnej skúške…

Ďakujem veľmi pekne za otázku a musím sa priznať, že odpoveď nepoznám. Už celé roky premýšľam, či vôbec hypermodernu možno nazvať umením. Bije sa to vo mne, snažím sa byť chápavý i prehliadať mnohé jej nešváry, a predsa mi nedá a nedalo mlčať. Aj to je dôvod vzniku Supermarketu sv. Hildy.

3, Vaša kniha z umeleckého hľadiska veľmi zaujímavá. Akoby transformovala Villonovský výsmech z postáv a postavičiek tohto sveta, ktoré sú skutočnými karikatúrami všetkých tých fráz o naplnení liberálnej utópie (zaujal ma ten citát o tom, že ľudia v supermarketoch zomierajú na nedostatok fantázie… to akoby krásne vystihuje ten kontrast, čo ideológovia režimu hlásajú v otázkach slobody, kreativity a pod. čo vraj tento systém umožňuje a na strane druhej extrémnej uniformite a nude, ktorú svojim všadeprítomným podmienením všetkých aspektov života komerciou v skutočnosti vytvára). Na strane druhej, všetci v tomto systéme žijeme a mimo systém sa žiť nedá. Akoby ste s nadhľadom prijali realitu a prostredníctvom smiechu manifestujete svoju revoltu. Kapitalistický realizmus v dobe hypermodernej, žena za pultom socialistickej predajne sa vystriedala za ženu za pultom v obchode s kabelkami. Hypermoderný chrám konzumu je skutočnou fundamentálnou podstatou liberálneho kapitalizmu. Ale cez to všetko tieto postavy nevykresľujete s opovrhnutím či intelektuálnym snobstvom, ale akoby aj s určitým obdivom. Akoby ste sa snažili svoje postavy pochopiť v ich bezvýchodiskovosti a podmienosti vonkajším okolnostiam. Čo vás presne inšpirovali k vášmu štýlu písania a čo presne ste chceli knihou manifestovať?

Napriek všetkej kritike súčasného spôsobu života, napriek mojim výhradám voči konaniu jednotlivcov, pohltených masou, napriek ich bezprízornosti, tak stále mám ľudí rád. Ale to neznamená, že by som im potreboval lajkovať statusy, spamovať ich preposlanými a precedenými myšlienkami iných, alebo že by som ich nútil sa so mnou stretávať. Mám ľudstvo rád so všetkými jeho silnými stránkami i slabinami. Veď aj oheň môžeme mať radi a nepotrebujeme v ňom stáť, dotýkať sa ho, či inak s ním narábať. Nevysmievam sa ľuďom za ich bezmyšlienkovité túlanie sa medzi regálmi. Úprimne mi ich je neraz ľúto, keď tak sedím pri svojej káve a v rukách zvieram trošku staromódne knihu. Mne ten môj staromódny svet veľmi vyhovuje, pričom mi stačí občas len odlepiť oči od rozčítanej stránky, aby som sa opäť radšej ponoril do sveta slov, ktoré majú čo povedať. Nič mi nehovoria sociálne siete a určite ma nehľadajte na facebooku. Ale priznám sa, že som istý čas mal na FB svoj účet, aby som pochopil, ako to funguje. A potom som sa asi pred desiatimi rokmi odtiaľ vymazal. Ale či úplne, to netuším. To je presne ako aj v literatúre. Aby som si mohol urobiť názor na Danielle Steelovú, tak som si aj od nej čo-to prečítal. Nespolieham sa na úsudky či častejšie predsudky iných. Sám sa norím do kaluží, aby som zistil, že sú ozaj mokré, ale v spaľujúcom teple pri behu na dvadsiatom kilometri môžu veľmi dobre poslúžiť ako osvieženie. Už som asi starý na revolty. Je to vlastné dvadsiatnikom. Ako starnúci otec rodiny by som nepôsobil autenticky. Preto sa ani neštylizujem do nejakej pózy. Prózy každodenného života mi však stále neotupili zmysly, a tak mám pocit, že aj uprostred kulís konzumného života môžeme žiť naplno.

4, V knihe som si všimol aj jeden veľmi zaujímavý fenomén – privatizácia verejného priestoru s cieľom zabrániť angažovaniu sa občanov. V knižke píšete o revolte antiglobalistov, ktorých obchodníci zastavia tým, že pred supermarketom postavia kolotoče.  Aký je váš postoj ku globalizácii, komercionalizácii verejného života a trendom, ktorých sme za posledných 30 rokov svedkami?

Ibaže tie kolotoče boli metaforou. A po rokoch sa mi potvrdilo, že žiaľ veľmi aktuálnou. Tie povestné „chlieb a hry“ neuveriteľne fungujú už celé tisícročia. Máme to vo svojej DNA, že sa radi necháme rozptýliť, že dovoľujeme – veľakrát vedomo, aby nás niekto odpútal od rozhodnutí, od zodpovednosti, od premýšľania. Myslím, že globalizácia a jej následky i samotná korona a hyper(ne)kultúrne prostredie môžu spustiť revolúciu. A tá nepotrebuje gilotínu, aby stínala hlavy. Dnes už tie hlavy padajú za názory, ak sa odchýlia od mainstreamu. Buď ideš s nami alebo ideš proti nám, buď myslíš s nami alebo myslíš proti nám… Čo mi to len pripomína? Od totalitárneho boľševizmu k liberálnej diktatúre je veľmi krátka cesta. Všetky izmy majú spoločné ciele, hoci aj prostriedky dokážu používať podobné. Akurát už nemáme cenzorov, len ich nazývame inými, modernejšími menami. Ale ich práca sa nezmenila. Zakrývajú pred nami skutočnú realitu, zelenú menia na modrú a kritické otázky označia za útoky.

5, V knihe sa nedozvedáme ako to dopadlo s mladým revoltujúcim predavačom, ktorý sa rozhodol odpojiť sa zo systému a odísť… a asi je to zámer. Napokon spomínate tam vysokú nezamestnanosť v regióne a celá revolta je akýmsi výkrikom do tmy, aj keď oslobodzujúcim. Mali ste nejaký plán v rozvinutí tohto príbehu? Ono samotné idea oslobodenia sa od systému (aj keď je iba subjektívna) je silným motívom.

Každý autor prenáša svoje zážitky, myšlienky, strachy či smútky do svojich postáv. A dokonca neraz i do viacerých, preto sa nie vždy dá vystopovať, s ktorou postavou sa autor identifikuje. Môj pocit bezradnosti či potreby zmeniť kurz lode, na ktorej sa potápa ľudstvo, sa rokmi vyvíjal a posúval až do bodu (a nedokážem povedať presný dátum), že som sa oslobodil od konzumného spôsobu života. Bolo ťažké to pochopiť, ale dnes už viem, že odpojiť sa zo systému neznamená nutne odísť na nejakú samotu, nevyužívať vymoženosti techniky či doby, vyrábať si elektrinu v potoku a nosiť ľanové nohavice. Aj v obleku a s notebookom pod pazuchou sa dá odpojiť a žiť. ŽIŤ by som zvýraznil, pretože nemyslím prežívanie, kedy sa naháňame od akciovej ceny k výpredaju, od noblesného podujatia k duchaprázdnemu dialógu s bezmennou masou, rovnako sa potulujúcou plnými chodbami prázdnych ľudí. Nie som vyložene prírodný typ človeka, ktorý by si postavil na lúke svoj vigvam a pri ohni by som sledoval Platónove divadlo. Ale naučil som sa byť sám so sebou, vydržať ten vnútorný sarkazmus, iróniu i vševedúcnosť, a pokojne to môže byť aj na hromadnom podujatí. Aby som však odpovedal na vašu otázku, tak ten príbeh si žije(m) vlastným životom. Knihu som napísal, aby som vykričal svoju vtedajšiu nasrdenosť na systém a…uľavilo sa mi.

6, Zaujímavým motívom je aj postihnutie panického strachu zo starnutia a zúfalého hľadania si životnej lásky, motív, ktorý často používa aj režisér Tarantino. Hypermoderna a virtualizácia života tieto problémy ešte viac prehĺbila nakoľko vytvára ešte väčší dojem v nahraditeľnosti každého. Hypermoderná doba je špecifická flexibilizáciou, pernamentnou pripravenosťou na zmeny, ktoré starší ľudia ťažšie znášajú alebo sa nevedia prispôsobiť vôbec, čo máva aj tragické dôsledky. Ako vnímate tento sociologický  a vlastne aj psychologický fenomén?

Už si len pozrite tie reklamy. Úspech rovná sa mladosť. Úspešní sú iba tí štíhli, mladí, bohatí, sexi. Úspešnosť sa meria hodnotou auta, kvalitou oblečenia, monumentálnosťou bývania. Ten podnikateľský barok, ktorý tu nastúpil po roku 89 a z ktorého sme sa kedysi smiali, však neskončil. Veľmi agresívne otupil naše zmysly, obrúsil hrany nášho poznania a obmedzil našu optiku videnia sveta na čiernobielo. A my, úbohé ľudstvo, podliehame. A podliehame tak radi, veď je to také pohodlné a lákavé. Všetci chceme rýchle autá, krásne ženy (pokiaľ možno stále mladšie a mladšie), prepychové vily. Ale vieme si skutočne ten život užiť? Človek nemusí pritom pôžitkársky tráviť dni, aby skutočne žil. Marek Vácha v Modlitbe argentínskych nocí to veľmi jasne pomenoval. Skúsme sa zapozerať na nočnú oblohu a ponorme sa do hviezd. Ale naši súčasníci sa radšej ponárajú do života tých cele-britkých hviezdičiek, sledujú ich na instagrame a myslia si, že to prežívajú s nimi. Virtuálne objatia či virtuálne pripíjanie si…no, je to asi spôsob, ako prekonávať ten strach zo starnutia, pretože každý priemerný používateľ dokáže prostredníctvom filtrov či grafických programov upraviť vlastné fotografie, aby vyzeral lepšie, krajšie, zdravšie, štíhlejšie. Úplne odbúravame zo svojich životov starobu, chorobu, smrť. Tvárime sa, akoby sme boli nepominuteľní a boli tu navždy.

7, Aké ste mali reakcie na vašu knihu? Vyšla ešte v roku 2004 a je škoda, že sa jej nepodarilo významnejším spôsobom zapísať do dejín. Snáď tomu napomôže aspoň moja recenzia. Nerozmýšľali ste nad dramatickým alebo filmovým spracovaním (dielo by sa cez film mohlo dostať do povedomia a práve dobe multimédií je to podľa mňa dobrý nápad) diela?

Zapísať sa do dejín… Pred dvadsiatimi rokmi som veľmi túžil po svojom knižnom debute. Predtým som prešiel mnoho literárnych súťaží, vyhral som zopár cien, získal pár diplomov či finančných prémií. Občas moju báseň či rozprávku niekto recitoval, detské divadlo zdramatizovalo moju predlohu, skupiny zahrali moje texty. A predsa som túžil po knihe. Tá napokon vyšla a na druhý deň ráno to prišlo. Vôbec nič sa neudialo, nezatriasla sa zem, ja som normálne vstal, naraňajkoval som sa a išiel som do práce. Bolo to trpké zistenie dvadsiatnika, že život sa dosiahnutím vytúženého (pseudo?)cieľa zásadne nezmení. Plynie si ďalej, po svojom. Niektorí literáti či maliari sa uznania dočkali až po smrti. Niektorí ostali zabudnutí aj napriek výnimočnosti ich diela. Takže si trpezlivo počkám… Napriek tomu, že mi vyšlo 40 kníh, tak ma stále baví písanie a ešte radšej si prečítam knihy iných. Teším sa napríklad na vašich Utopistov i na knihu ultrabežkyne Júlie Batmendijnovej o prebehnutí Cesty hrdinov SNP, Miloš Jesenský bude mať onedlho na svete pokračovanie záhad na Slovensku, ale verím, že aj ďalší moji obľúbení autori niečím potešia moju čitateľskú dušu, hoci Umberto Eco už nie. No jeho posledná kniha Nulté číslo veľmi briskne odhaľuje našu súčasnosť. A odkaz na ňu je skvelým zakončením tohto rozhovoru. 

Rozhovor pripravil PhDr. Lukáš Perný

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Rozhovor s Petrom Kubicom: Väčšina ľudí si už ani nekladie otázky o podstate bytia či našej existencie, tvárime sa, akoby sme tu boli navždy

  • 19. októbra 2020 at 23:38
    Permalink

    Myslím, že komentovať dobu je len prvým krokom k umeniu. Iste vidieť dekadenciu doby, popísať úpadok, je nevyhnutnou podmienkou. No bez ponuky riešení, sa časom stane iba mrhaním času…A nejde ani tak u univerzálne riešenia, ale od umenia očakávam, názor, inšpiráciu, podnet. Pre mňa je to ešte stále uvažovanie o subjekte(-och) civilizácie. Každý z nás je súčasťou civilizačného subjektu a aj subjektom sám o sebe. To hľadanie súvislostí osobného a civilizačne dôležitého je váýzva umelcom. Ak ostanú pri plakaní nad rozliatym mliekom, ani ho do fľaše nedostanú, ani mu nezabránia skysnúť…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom