Soňa Valovičová: Medzi ľud hodili ste len tie tŕne! (revolučný odkaz Sándora Petőfiho)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Sloboda, láska! Mne tie dve sú potrebné – za lásku ja obetujem život sám, za slobodu lásku svoju v obeť dám!

Ako meteor nevyčerpateľnej revolučnej sily zrodil sa a vyhasol oheň poeta slovenského pôvodu Alexandra Petroviča (* 1. 1. 1823 – † 31. 7. 1879) , známeho pod menom Sándor Petőfi. 31. júla 2020 sme si pripomenuli 171. výročie záhadnej smrti jedného z najväčších revolučných básnikov svojej doby, ktorý sa stal svojho času nepohodlnou osobnosťou uhorskej monarchie. Už ako dieťa som milovala jeho burcujúce básne a dnes sa chcem s vami podeliť o pár nadčasových myšlienok, ktoré nám Sándor Petőfi ako kultúrne i ľudské dedičstvo zanechal.

PIESEŇ VLASTENECKÁ

Tvoj som, vlasť, srdcom – dušou Tvoj, domov môj ľúby!
Koho, ak Teba nie, by som miloval, ľúbil?
Hruď moja chrám je, obraz Tvoj oltár v ňom tvorí;
Ty trvaj, a ak treba : chrám pre Teba zborím!

A hruď, než klesne, modlitbu vydýchne v šťastí;
Požehnaj, Bože, požehnaj, požehnaj vlasti!
No nepoviem pred nikým, neskríknem to ja:
že Ty si v šírom svete Tá najmilšia moja.

Sledujem krok Tvoj za krokom, tajne, no verne;
nie ako tôňa pútnika, len keď je pekne.
No ako rastie tôňa, keď sa zvečerieva,
tak vzrastá žiaľ, keď sa vlasť, nad Tebou stmieva.

A idem, kde Tvoj verný zbor pozdvihne čašu,
by osud, svätý život Tvoj, zas viedol k jasu.
A do dna víno vypijem z pohára Tvojho,
hoc trpké je, bo prúdi prúd sĺz mojich doňho!

(1844)

Príchod Nového roka 1823 rodičom Márii rod. Hrúzovej a Štefana Petroviča priniesol do rodiny chlapčeka slabého telíčka, ktorému pôrodná baba neprorokuje ani deň života. Dávajú ho preto narýchlo pokrstiť ešte v tento deň. Otec, ktorý sa tak vrúcne modlil v kostole za zdravie svojho dieťaťa, nemá ani potuchy o tom, že o 25 rokov sa z jeho syna stane najväčší a najpopulárnejší básnik – básnik ubiedeného ľudu.
Rodinné pomery Márie a Štefana Petroviča, čistokrvných Slovákov Turčianskej stolice, boli podobné pomerom väčšiny slovenských rodín v uhorskej monarchii. 12-ročného Alexandra, žiaka asódskej evanjelickej školy, konfirmoval slávny Ján Kollár, vtedajší evanjelický farár v Budapešti, v materinskej slovenskej reči. Na štiavnickom gymnáziu sa mladý študent stretával a priatelil s takými osobnosťami, ktoré svojim životom a tvorbou obohatili v najžiarivejších klenotoch slovenskú literárnu tvorbu, napr. Andrejom Braxatorisom, neskorším Sládkovičom, či profesorom dejepisu Danielom Lichardom. Mladý študent nie veľmi inklinoval k vzdelaniu, jeho vnútornou výpoveďou boli básne, no najväčším snom – stať sa hercom. V tom čase, po príchode do Pešťbudína, ceste, ktorú absolvoval pešo až zo Śtiavnice, si mladého básnika všimol toho času najznámejší maďarský básnik Mihály Vörösmarty, ktorý v tomto počernom vyziablom mládencovi inštinktívne vycítil neskutočný dar básnického ducha, ohnivý temperament skĺbený s talentom. Niet pochýb, že v básni »Spev slovenského študenta« opisuje Mihály Vörösmarty práve nášho Alexandra Petroviča, ktorý už v tomto čase používa pomaďarčené meno Sándor Petőfi . Báseň opisuje hlad a biedu chudobného, ošarpaného slovenského študenta, ktorý má plnú hlavu nádeje, že sa raz stane veľkým mužom. A skutočne – Alexander svojim vlastenectvom akoby chcel zatieniť všetkých maďarských spisovateľov a politikov. Za svoju odvahu a silu revolučných básní písaných k ľudu nakoniec dopláca svojim životom.

ĽUD

Pľuhovicu má v jednej ruke,
v druhej zas šabľu má:
tak vídať dobrý ľud ten večne,
krv aj pot cedí nekonečne,
pokým len neskoná.

A prečože ľud pot svoj leje?
Koľko on každý deň
pre seba šiat a jedla žiada,
to aj sama od seba azda
urodí matka zem.

A v bitkách prečo krváca on?
Meč prečo tasí? Vrav!
Že bráni vlasť? Skutočne, sláva!
Vlasť je len tam, kde sú aj práva,
a ľud – ten nemá práv!

(1846)

Prečo sa Alexander nestal slovenským básnikom? Príčin je viac. Predovšetkým preto, že ako 22-mesačné dieťa opustil s rodičmi rodnú zem a vyrastal v čisto-maďarskom Kiskunfélegyháze. K Slovensku ho viazala evanjelická cirkevná príslušnosť a neskôr štúdiá, keď už ako samostatne zmýšľajúci mladík s básnickou jasnozrivosťou pociťoval progres, predstavovaný mladým revolučným duchom negujúcim starý feudálny svet. Už v roku 1845 začal svoj útok proti panujúcej triede. Ironizuje šľachtu, ba zachádza aj do minulosti a odsudzuje kráľov, ktorí boli nespravodliví voči ľudu. Už pred rokom 1848 píše o budúcich krvavých dňoch, ktoré zrúcajú starý svet a namiesto neho stvoria nový. Má vidiny: v jednom tábore stoja utláčatelia, v druhom tábore – utláčaní, ktorí sa pripravujú k svojmu veľkému dňu zúčtovania. Len neslobodno poslúchať falošných prorokov, treba bojovať dovtedy, ,,kým každý rovnako nebude môcť naberať z koša hojnosti, kým si k stolu práv nezasadnú všetci ako rovní s rovnými.“

MOJE PIESNE

Niekedy sa premýšľajúc zasním,
sám nevediac o čom dumám, básnim.
Len tak lietam hore-dolu vlasťou,
celým svetom, zemou zelenkastou.
Spevy, čo mi vtedy v hrudi zhudú,
lunným svitom snivej duše budú.

Za ten čas, čo snivé dumy spriadam,
mal by som žiť budúcnosti hádam
a sa starať … ech, to načo zasa?
Dobrý Boh sám starosť o mňa znáša.
Spevy, čo mi vtedy v hrudi zhudú,
motýľami hravej duše budú.

Krásna deva, keď ma očakáva,
v hrob tým hlbší trud svoj zahrabávam.
Ponáram sa v oči devy zvodnej
ako hviezda do hlbiny vodnej.
Spevy, čo mi vtedy v hrudi zhudú,
šípím – zaľúbenej duše budú.

Ľúbi deva? – Pijem od radosti.
Neľúbi? Piť treba v zúfalosti.
A kde čaša, ktorá nie je prázdna,
tam sa rodí vôľa roztopašná.
Spevy, čo mi vtedy v hrudi zhudú,
spitej duše dúhami mi budú.

Oh, kým ja však dvíham v ruke čašu,
ruky národov sa v putách trasú,
a čím veselšie moja čaša zvoní,
tým smutnejšie putom rinčia ony!
Spevy, čo mi vtedy v hrudi zhudú,
mrakmi mojej trúchlej duše budú!

Poddaný ľud, prečo to tak znáša?
Nepovstane, by tú reťaz zkmásal?
Čaká snáď, že možno z božej vôle
sama hrdza strhne mu ju dole?
Spevy, čo mi vtedy v hrudi zhudú,
blesky mojej hnevnej duše budú!

(1847)

Na jar 1848 si plní jeden zo svojich snov – politickú angažovanosť. Alexandrove osobné zásluhy na vyvolaní maďarskej revolúcie v roku 1848 sú nesporné. Jedny z jeho najúčinnejších a najrevolučnejších básní – Maďarským politikom!, či V mene ľudu! – sú vrcholom jeho umeleckej i ľudskej dráhy. Nečudo, že uhorská vláda básnika označila za vlastizradcu a ako ruského špióna ho obvinila, že chce zapredať krajinu Slovákom! V tom čase Petőfi kandiduje v svojom kraji Szabadszállási, do uhorského snemu. Petőfiho protikandidát Károly Nagy spúšťa na básnika hotový hon na čarodejnice, vďaka čomu Petőfi vo voľbách prepadol. Aby toho nebolo málo, starosta Szabadszállási vydáva deň pred voľbami proti Petőfimi úradný magistrátny prípis: ,, Toto hroziace nebezpečenstvo zapríčinila nectnosť fanatického buriča Petőfiho, ktorý sa nám natíska za poslanca a ktorý mal síce u nás niekoľko prívržencov, pomýlených a nevediacich, čo to za hada chceli chovať na svojich prsiach. Petőfi na otázku jedneho nášho spoluobčana, kedy už bude pokoj v našej vlasti, odpovedal, že nikdy, kým táto krajina neprejde zas do rúk tým, ktorým patrila, t.j do rúk Slovákov. Z toho vidno, aké nebezpečné by bolo obísť niekoľko našich významných vlastencov a zvoliť za poslanca človeka takého podlého charakteru, odhodlaného predať nás za najnižšiu cenu. Za takýchto okolností sa mestská rada uzniesla dnes dať Petőfimu na vedomie, že ak mu je život milý, aby sa v deň volieb medzi nami neukazoval, lebo ľud je podráždený, a my nemôžeme ručiť za prípadné následky jeho oprávneného hnevu.“

V MENE ĽUDU!

Ľud ešte prosí: teraz dajte mu! Neviete, aký hrozný vie byť ľud,
keď vstanúc neprosí, no urve si? Na Jura Dóžu chcete zabudnúť?
Upiekli ste ho na žeravom tróne, no jeho duch cez všetky prejde ohne,
bo sám je oheň. Teda pozor vy, zas môže prísť k vám ten plam ničivý.

A ľud len pokrm žiadal kedysi, nakoľko ešte zverou byť sa zdal,
no zo zveri je človek napokon a patrí človeku, by právo mal.
Nuž právo, ľudské právo dajte ľudu, bo neunikne božiemu raz súdu,
kto na stvorenie božie rúhavo, udrie tú mrzkú pečať: Neprávo!

A prečo ste vy uprednostnení? Prečo je všetko právo vaše len?
Otcovia vaši vydobyli vlasť, no kropí ju znoj ľudu deň čo deň.
Čo platné je riecť: tu je baňa! Treba aj rúk, ak má byť vykopaná!
Hruda a zlaté žily odkryté … Sú teda bez zásluhy ruky tie?!

A vy, čo s toľkou pýchou hlásate: naša je vlasť a práva naše sú,
čo by ste ozaj s vlasťou spravili, ak nepriateľ k vám prihrmí odrazu?
No, že sa pýtam! Zabudol som vari, jak slávne pri Rábe ste bojovali!
Snáď staviate už pomník prekrásny, množstvu nôh za ten útek víťazný?

Nuž, právo ľudu dajte, v ľudskosti velikom, svätom mene, zároveň
v mene vlasti, ktorá sa vyvráti, ak nový stĺp jej nepodoprie sieň.
Vám kvitne ústava jak ruža plne, medzi ľud hodili ste len jej tŕne,
pár lupňov dať nech sa vám neťaží a tŕňov polovicu berte si!

(1847)

Životná dráha básnika sa blížila ku koncu – v januári nasledujúceho roku 1849 odchádza básnik do Sedmohradska, kde vstupuje do armády Bema, poľského revolucionára, bojujúceho celý svoj život. Bem sa za veľmi krátky čas spriatelil s Petőfim, v ktorom spoznal veľkého básnika. Bem prehováral Petőfiho, aby nešiel na bojište, no 27-ročný básnik napriek rozkazu sa vybral na obyčajnom voze bez rovnošaty, zbrane, či koňa rovno do ohniska bojov. V ranných hodinách, 31. júla 1849 sa začal ničivý segešvársky boj. Proti presile vojsk stojí asi 3000 revolucionárov. Tesne predtým, než sa boj rozzúril, Petőfi sa dostal do Bemovej blízkosti, ktorý nahnevane zareagoval a poslal básnika stiahnuť sa z nebezpečnej pozície. Petőfi však neposlúchol a bol videný na rôznych miestach boja odvážne bojovať. Boj sa skončil krvavou porážkou revolucionárov. Všetko sa dalo na útek, dokonca aj Bem. Za všeobecného zmätku uteká v poslednej chvíli na hradskú aj Petőfi,ktorý bojoval do posledných síl, no hradská už je prázdna, niet tam žiadnych vozov, na ktorých by sa mohol zachrániť. Naposledy ho videli utekať na hradskej s obnaženou hlavou, rozhalenou košeľou a povievajúcim kabátom. Odvtedy Petőfiho už nik nevidel. O jeho smrti a zmiznutí vznikali početné legendy, no skutočnosť zostáva zahalená závojom tajomstva. Veľký revolučný básnik zmizol a pravdepodobne aj zomrel v posledný júlový deň 1849. Padol ako meteor, no jeho žiara svieti aj dnes a svojou nevyčerpateľnou revolučnou silou bude žiariť naveky.

VEŠTBA

,,Mamička, vravíš, že sny naše nebeská ruka maľuje,
sen že je oblok, cezeň duša vidí, čo v budúcnosti je?
Mamička, aj mne snívalo sa, nevyložila by si mi sen?
Krídla som mal a nekonečnosť preletel, všetok vesmír ten.“

,,Raduj sa slnko mojej duše, synček môj, svetlo môjho dňa,
nadlho meria Boh Tvoj život, to šťastný výklad Tvojho sna!“
A rástlo dieťa, v teplej hrudi plameňom vzbĺkol mladý vek,
a pieseň, krv keď rozbúri sa, je srdca milostivý liek.

Vzal mladý šuhaj do rúk lutnu a cit svoj vlieval do lutny,
na krídlach piesne city jeho na let sa dali mohutný.
Čarovný spev sa k nebu vznášal, na hviezde slávy zakotvil
a strhnúc ju, z jej lúčov – veniec na básnikovo čelo vil.

No jedom je sladký med piesne, a to čo básnik lutne dá,
každý kvet srdca, to vždy jeden, druhý deň z jeho života.
Peklom sa stal mu oheň citu, on za korisť mu určený,
strom žitia sotva konárikom ho ešte drží na zemi.

Tam leží na smrteľnom lôžku, on, dieťa utrpené stých
a vidí smutné pery matky a slová muky čuje z nich:
,,Smrť nevyrvi ho z mojich ramien, tak skoro syna neber mi,
dlhý mu život sľubovali … či sú lož aj sny?“

,,Nie mamička, sny neluhajú: smrť márna, márne náreky,
slávne má meno syn Tvoj básnik, žiť bude dlho, naveky.“

(1843)

Zdroj:
PREČO MUSEL PETŐFI UMRIEŤ NA BOJIŠTI. In Týždeň. 30. júl 1949, roč. 4, č. 30, s. 11

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “Soňa Valovičová: Medzi ľud hodili ste len tie tŕne! (revolučný odkaz Sándora Petőfiho)

  • 2. augusta 2020 at 15:03
    Permalink

    Petrovič – Petőfi je jeden z veľkých paradoxov slovensko-maďarských dejín. Veľkým šťastím pre náš jazyk bolo, že sa druhým nestal Pavol Országh – Hviezdoslav.
    Ale je ešte jeden veľký paradox – Lajos Kossuth. Najväčší Maďar všetkých čias má korene (otec) v Košútoch pri Martine.
    Nie nadarmo naši dedovia hovorili, že „poturčenec je horší od Turka“.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom