Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Nie je veľa spisovateľov, ktorí ocenili kvalitu literárneho diela Laca Novomeského aj po roku 1989. K výnimkám patrí spisovateľka Eva Fordináová, ktorá vo svojej knihe Literárna mozaika Senice uviedla zopár slov aj o tomto velikánovi. Okrem Novomeského uviedla aj blízkeho spolupracovníka davistov, Ivana Horvátha. Prinášame vám ukážku…
Ladislav Novomeský a tí druhí (ukážka)
Skutočné vrcholy literárnej tvorivosti nachádzme v lyrike Ladislava Novomeského (1904 Budapešť — 1976 Bratislava), ktorý bol jedným zo zakladateľov modernej slovenskej poézie. Hoci sa narodil v Budapešti, rodina bola pevne, dalo by sa povedať priam historicky zakorenená v senickom časopriestore. Veď medzi vlastníkmi dnes už slávneho Senického kancionála, ktorí sa zapisovali na poslednú stranu, nájdeme z roku 1807 aj Pavla a Jána Novomeského, básnikových predkov.
Po prevrate sa rodina Novomeských vrátila z Budapešti do starootcovského domu v Senici, takže Ladislav tu prežil časť detstva a mladosti. Ak v jeho básnickom debute Nedeľa (Bratislava 1927) Senica prebleskuje iba náznakovo, v druhej zbierke Romboid (Bratislava 1932) nachádzame už báseň Domov, situovanú do Senice:
Jak málo, strašne málo, sme v detstve mali radi agáty v stromoradí. Za nami na cmiteri: niekoľkí známi, otec, dedovia. Len slzy pohrebné v studený mramor skameneli, zdobený lacným zlatom…
V Otvorených oknách (Bratislava 1935) nachádzame ešte viac senických motívov (v básňach U nás na rínku, Starosť o chlapcov z našej ulice, Jednoduchá inšpirácia, Stretnutia). O Novomeského citovom pripútaní k známemu prostrediu najvýraznejšie vypovedá báseň Slávny slovenský cmiter — cintorín s hrobmi Cyrila Gallaya, Jána Bežu, Jána Mocku, Martina Braxatorisa-Sládkovičova…
Najmä v zbierke Svätý za dedinou (Praha 1939) nám Ladislav Novomeský umožnil hlbšie nazrieť do svojich citových väzieb k tomuto mestu. Popri „senických“ básňach Jarmok, Cestopis, Dojem, Poznatky nás najväčšmi osloví báseň Cintorín za mestom:
Sto ráz ním dojatý, zas hľadám jeho dych; spomienky z detstva som v ňom vyhľadával, spomienky z detstva pri kvetoch uschlých u nôh starcov zomretých a medzi pomníkmi zlomeného detstva. Mrmlem si mená všetkých krížov, množstvo mien neznámych a koľkých Novomeských i radu bez ozvien, otázku všetkých rokov, jak z tohto pokoja len kúštik vyniesť stadiaľ pre tých tam za plotom, za stienkou nevysokou.
V zbierke Pašovanou ceruzkou (Bratislava 1948) básnika zaujali skôr veľké „svetové“ témy. Keď sa však po „zlých“ rokoch nespravodlivého väznenia navracia do občianskeho života i do literatúry, neobíde ani Senicu. Popri poéme Vila Tereza (Bratislava 1963) vydáva aj knihu veršov Do mesta 30 minút (Bratislava 1963), ktorá je najpôsobivejším a najpôvabnejším básnikovým vyznaním svojmu mestu. Je zaujímavé, že v tomto diele básnik nespomenul „slávny slovenský cmiter“, hoci predtým sa k nemu vracal ako ku kotve svojich väzieb k tomuto mestu. Všetko sa zmenilo, čas bol iný, mesto bolo iné a iný bol aj básnik — dozrel po predchádzajúcom poznaní:
… takže, pomyslite, toť, hľa za Čáčovom New York je, a zasa k všetkým všedným krovom týchto miest sa blížia mestá kontinentov povedať jedno — druhé doslova, ani čo by v družnom tu a to a hento išlo o kdesi-čosi z Kunova. * Som to vôbec ja, či je to iný ktosi, kto po spomienkach vo mne prichodí? Akoby sme žili nie lós, ale lósy, za život jeden mnohé životy.
V básnickej zbierke Stamodtiaľ a iné (Bratislava 1964), v knihe lyrických textov k umeleckým fotografiám Martina Martinčeka Nezbadaný svet (Bratislava 1964) ani v cykle trinástich lyrických básní Dom, kde žijem (Bratislava 1966) už senické motívy nenachádzame. Napriek tomu možno povedať, že Novomeskému bola Senica mestom jeho srdca.
Prozaik Ivan Horváth (1904 Senica — 1960 Bratislava) na rozdiel od Novomeského nebol „rodovým“ Seničanom, aj keď sa tu narodil. Vyštudoval právo a stal sa advokátom. I keď detstvo prežil v Senici a po otcovej smrti tu aj pôsobil (v rokoch 1931 — 1945), senické motívy do jeho tvorby neprenikli. Citovo ho oslovil Paríž, kde študoval a kam sa v roku 1937 opäť načas vrátil.
Ivan Horváth sa umelecky začal prejavovať veľmi mladý. Už ako gymnazista uverejňoval poviedky v literárnych časopisoch Vatra, Mladé Slovensko, Slovenský svet. Pseudonym Ivan Olšovský používal počas celej svojej publikačnej činnosti. Ako šestnásťročný napísal svoju prvú knihu krátkych próz Mozaika života a snov (Myjava 1923). Uznanie dosiahol druhou prácou — dvojnovelou Človek na ulici. Kniha vyšla v roku 1928 súčasne v Bratislave i v Prahe. Zapôsobila prienikom do psychiky ľudí postihnutých nepokojom. Po próze Strieborný prach (Bratislava 1929) nasledovala jeho najúspešnejšia kniha, zbierka piatich noviel Vízum do Európy (Bratislava 1930). Využil v nej osobné poznatky z návštevy európskych miest, najmä Paríža. Toto mesto ho inšpirovalo aj k napísaniu knihy Návrat do Paríža (Martin 1947). O rok neskôr vydal novelu Život s Laurou (Bratislava 1948). Ivan Horváth sa ako významný predstaviteľ sociálnodemokratickej strany v čase 2. svetovej vojny (podobne ako L. Novomeský) zúčastnil na protifašistickom odboji, bol členom ilegálnej Slovenskej národnej rady za sociálnu demokraciu, po skončení vojny sa v roku 1945 stal poslancom Národného zhromaždenia Československej republiky a v rokoch 1946 — 1948 bol podpredsedom SNR.
Koncom štyridsiatych rokov sa Horváthov osud začal zauzľovať. Bol vymenovaný za československého veľvyslanca v Budapešti, prichádza však rok 1950, osudný pre neho, Novomeského i pre ďalších „buržoáznych nacionalistov“. Obidvaja Seničania sa ocitajú vo väzení takmer na celé desaťročie. Horváth po prepustení z väzenia už nepublikoval.
Celý text je k dispozícii online. Čítajte tu.