Spomienka na Milana Blahu (relácia Večer na tému)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ako sme už informovali slovenská ľavica dnes prišla o významnú osobnosť Milana Blahu.

Milan Blaha okrem iného viedol vo verejnoprávnej televízii reláciu „Večer na tému“ a ako spomienku na tohto významného slovenského ľavicového novinára, spisovateľa a publicistu, sme vybrali epizódu na tému Globalizácia, v ktorej sa Milan Blaha vyjadril jasne proti tomuto prúdu. V tejto relácii diskutoval aj Roman Michelko.

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


6 thoughts on “Spomienka na Milana Blahu (relácia Večer na tému)

  • 24. decembra 2020 at 12:19
    Permalink

    ČO JE TO GLOBALIZÁCIA
    Buržoázia, ťažiac zo svetového trhu, dala výrobe a spotrebe všetkých krajín kozmopolitický ráz. Na veľkú ľútosť reakcionárov vyrvala spod nôh priemyslu národnú pôdu. Prastaré národné priemyselné odvetvia boli zničené a sú ničené ešte aj teraz. Zatláčajú ich nové priemyselné odvetvia, ktorých zavedenie sa stáva pre všetky civilizované národy životnou otázkou, priemyselné odvetvia, ktoré už nespracúvajú domáce suroviny, ale suroviny z najodľahlejších oblastí a ktorých výrobky sa nespotrebúvajú len vo vlastnej krajine, ale súčasne vo všetkých svetadieloch.

    Namiesto starých potrieb, uspokojovaných domácimi výrobkami nastupujú potreby nové, na uspokojovanie ktorých sú potrebné výrobky najvzdialenejších krajín a podnebí. Namiesto starej miestnej a národnej sebestačnosti a uzavretosti nastupuje všestranný styk, všestranná vzájomná závislosť národov. To sa rovnako vzťahuje na materiálnu i na duchovnú produkciu. Plody duchovnej činnosti jednotlivých národov stávajú sa všeobecným majetkom. Národná jednostrannosť a obmedzenosť sa stáva čoraz nemožnejšou a z mnohých národných a miestnych literatúr vzniká svetová literatúra.

    Reply
  • 24. decembra 2020 at 13:52
    Permalink

    MARX ROZHODNE NEBOL ŽIADNY TEORETIK SPRAVODLIVOSTI
    V Kapitále sa Marx idealistickému používaniu kategórie spravodlivosti vysmieval. Navyše, keď hovoril o vykorisťovaní, otvorene písal, že nejde o žiaden akt nespravodlivosti zo strany konkrétneho kapitalistu.
    Skutočne, ak si precízne preštudujeme Marxov Kapitál, nemáme dôvod pochybovať o tom, že Marx nebol žiaden teoretik spravodlivosti. Nejde však iba o Kapitál. Marx proti kategórii spravodlivosti otvorene vystupoval aj v iných prácach, napr. pri kritike Lassalla či Produhona, alebo v diele O židovskej otázke.
    Terčom Marxovej kritiky nie je „nespravodlivosť“ kapitalistickej výroby, ktorá by vyplývala z porušenia ekvivalentnej výmeny.
    Naopak.
    Marx ukazuje, že aj v prípade dokonalého dodržania ideálov slobody, rovnosti, vlastníctva a maximalizácie vlastného prospechu, ktoré sú stelesnené v styku súkromných právnych subjektov na trhu, musí dochádzať k prisvojovaniu nezaplatenej nadpráce.
    Marxova kritika politickej ekonómie teda nie je morálnou kritikou; nestavia proti kapitalizmu alternatívny ideál. Postupuje celkom inak. Ochotne prijíma liberálne východiská politicko-ekonomických teórií, aby ukázala, že ak sú dovedené do dôsledkov, prevracajú sa vo svoj opak. [Kapitál I.]
    Takto je Marxova kritika imanentnou kritikou.

    Reply
    • 27. decembra 2020 at 10:40
      Permalink

      Toto je výborne vypichnutá myšlienka. Kapitalizmus proste nie je možné opraviť „spravodlivosťou“ v rámci kapitalizmu. Škoda, že na tomto mieste Marx zastal v úvahe a nešiel až celkom na radix.
      Toto by si mali uvedomiť aj všetci Ficovi kritici, najmä tí, čo sa považujú za ľavičiarov. Akonáhle sa sociálna demokracia zmieri s kapitalizmom, tak nemá šancu ho „opraviť“. Nemal šancu ani Fico, nebude mať ani Pellegrini.

      Reply
  • 24. decembra 2020 at 13:54
    Permalink

    K TEÓRII SPRAVODLIVOSTI
    „Aj keď sa teda zdá, že kapitalistický spôsob prisvojovania je v rozpore s pôvodnými zákonmi tovarovej výroby [t. j. so zákonom hodnoty; J.H.], predsa len nevyplýva z porušovania týchto zákonov, ale naopak z ich aplikácie“ .
    Kapitalista teda neokráda robotníka.
    Ako každý majiteľ tovaru aj robotník dostáva za svoj tovar ekvivalent. Skutočnosť, že si kapitalista prisvojuje nezaplatenú nadprácu, „nevyplýva z toho, že bol oklamaný predávajúci [t.j. robotník; J.H.], ktorý predsa dostal hodnotu svojho tovaru, ale iba z toho, že kupujúci [t.j. kapitalista; J.H.] tento tovar spotreboval“ ([Kapitál I.], 489).
    Ešte jasnejšie formuluje Marx toto stanovisko na inom mieste: „Majiteľ peňazí zaplatil dennú hodnotu pracovnej sily; preto mu patrí jej používanie počas dňa, celodenná práca. Ak denné udržiavanie pracovnej sily stojí len pol pracovného dňa, hoci pracovná sila môže pôsobiť, pracovať celý deň, ak teda hodnota, ktorú jej použitie vytvorí za jeden deň, je dvojnásobne väčšia ako jej vlastná hodnota, je to mimoriadne šťastie pre kupujúceho, ale vonkoncom to nie je nespravodlivosť voči predávajúcemu“ ([Kapitál I.], 170; kurzíva J. H.).
    [My nie sme proti kapitálu, ale proti spôsobu akým sa rozdeľuje.]

    Reply
    • 27. decembra 2020 at 10:42
      Permalink

      Toto celé odhora až dolu je hrubá Marxova chyba. Keď to ľavičiari pochopia, majú šancu kapitalizmus zvrátiť v ľudskejšie zriadenie. Inak si len zopakujeme reálny socializmus.

      Reply
  • 24. decembra 2020 at 14:03
    Permalink

    J. HALÁS; O KATEGORIÁLNYCH CHYBÁCH

    Ľuboš Blaha zaoberá Marxovou teóriou nadhodnoty a diskusiami, ktoré sa na západe viedli a vedú o jej vzťahu k teóriám spravodlivosti. Možno len súhlasiť s jeho tvrdením, že „keď [Marx] hovoril o vykorisťovaní, otvorene písal, že nejde o nijaký akt nespravodlivosti zo strany konkrétneho kapitalistu“ ([1], 303).
    Dodáva, že „ak si precízne preštudujeme Marxov Kapitál, nemáme dôvod pochybovať o tom, že Marx nebol žiadny teoretik spravodlivosti“ ([1], 303). Oproti Hauserovej interpretácii Blaha správne zdôrazňuje, že Marxova teória nadhodnoty vychádza z ekvivalentných čiže spravodlivých transakcií medzi robotníkom a kapitalistom.
    Napriek tomuto precíznemu prístupu k Marxovej teórii sa však Blaha nevyhol kategoriálnej chybe prvého a druhého typu. Tvrdí totiž, že „nadhodnota by podľa neho [Marxa; J.H.] mala patriť tomu, kto sa podieľal svojou prácou na jej vytvorení, a nie tomu, kto sa priživuje na cudzej práci len vďaka tomu, že vlastní výrobné prostriedky“ ([1], 308).

    Ako ukázala predchádzajúca analýza, Marxova nadhodnota je historicky špecifickou kategóriou, ktorá zodpovedá kapitalistickému výrobnému spôsobu. Zároveň je kategóriou, ktorá vyjadruje spoločenské určenia výroby. Vecným aspektom, ktorý s ňou korešponduje, je nadprodukt, výsledok nadpráce. Iba vo výrobnom spôsobe založenom na súkromnej deľbe práce vystupujú produkty práce vo všeobecnosti ako tovary a vymieňajú sa ako hodnoty. A len v takomto výrobnom spôsobe nadobúda nadprodukt formu určitého množstva hodnoty čiže nadhodnoty. Kategória nadhodnoty má teda zmysel iba vo vzťahu ku kapitalistickému výrobnému spôsobu. Nadhodnota nijako nemôže patriť tomu, kto ju vytvoril, pretože výrobný spôsob, ktorému táto kategória zodpovedá, stojí a padá na extrakcii nezaplatenej nadpráce v podobe nadhodnoty.
    Ak by si celkovú spoločenskú nadhodnotu privlastnili bezprostrední výrobcovia, zanikol by kapitalistický výrobný spôsob – ak však zanikne kapitalistický výrobný spôsob, nemá zmysel hovoriť o nadhodnote.
    Blaha dokladá uvedené tvrdenie odkazmi na niekoľko strán z prvého a tretieho zväzku Kapitálu. Ani jedna z nich ho však nepotvrdzuje. Nakoniec, ak by Marx tvrdil, že cieľom robotníkov má byť prisvojiť si nadhodnotu, sám by sa dopustil konfúzie vecného a spoločenského, resp. transhistorického a historicky špecifického. V rukopisoch Grundrisse sa však vyskytuje pasáž, ktorá pomocou korektnej kategórie vyjadruje to, o čo Marxovi ide a čo u Blahu viedlo ku konfúzii: „Čím väčšmi sa toto protirečenie rozvíja, tým zreteľnejšie vychádza najavo, že rast výrobných síl nemôže byť pripútaný k privlastňovaniu cudzej nadpráce, ale že masy robotníkov si sami musia privlastniť svoju nadprácu“ ([8], 197; kurzíva J.H.).
    Nadpráca je transhistorická kategória, ktorá vyjadruje vecnú stránku procesu spoločenskej práce. Vždy, keď to produktívna sila práce umožňuje, časť práce sa vynakladá aj na iné účely, nielen na samotnú reprodukciu výrobcu. Podľa Marxa má byť cieľom robotníckeho hnutia nastoliť také pomery, v ktorých budú sami výrobcovia rozhodovať o tom, ako sa bude vynakladať nadpráca, a tiež o tom, ako sa bude zaobchádzať s výsledným nadproduktom. O nadhodnote – ako forme zodpovedajúcej spoločnosti založenej na námezdnej práci – nemôže byť v „združení slobodných ľudí“ ([9], 80) ani reči. (Nadprodukt v komunizme áno, nadhodnota nie!)

    *Pozn.: Marxisti môžu a mali by kritizovať Marxove interpretácie. Jedno čo kritizovať nemôžu, sú jeho platné zákony. Tie by mali znova a znova vysvetľovať a obhajovať!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom