Andrej Hlinka bol pomerne diskutovanou témou a terčom kritiky aj v medzivojnovom DAVe. Spory intelektuálov o jeho odkaz sú pretkané dejinami Slovenska. Od kritického adorovania, až k úplnému zatracovaniu. Je nesporné, že Andrej Hlinka bola významná osobnosť slovenských dejín, ktorá mala svoje plusy aj mínusy, ostatne ako každá osobnosť slovenských dejín.
Na jednej strane prispel k vzniku prvej ČSR, na druhú stranu mal najmä v staršom veku sklony k totalitarizmu, resp. k pravému extrému. Na pozadí sporu Chmelár vs. Hrnko, ktorý odštartoval dezinterpretovaný výrok T. G. Masaryka (ktorý povedal niečo v zmysle, že „bol hlupák, urobil chybu s Maďarmi, treba mu odpustiť“, avšak dodal že hlupák je aj on, pričom práve táto druhá sebakritická časť bola účelovo zamlčiavaná), môžeme vidieť aj dva hodnotové póly interpretovania vlastenectva.
To prvé, humanistické vlastenectvo priznáva Andrejovi Hlinkovi jeho zásluhy pre vznik republiky, aj v boji za národnostné práva Slovákov, avšak upozorňuje na jeho nekritické vzývanie a taktiež jeho sklony k sympatiám pre pravicové režimy na sklonku života. To druhé, ideologické, ktoré vníma až nekriticky všetky jeho stránky a účelovo ignoruje aj jeho temnejšie stránky, a akékoľvek spochybňovanie jeho kultu berie ako útoky na slovenský národ, pričom oponenti sú označovaní za čechoslovakistov, boľševikov, maďarónov a pod.
Inak, prakticky okamžite po otvorení listu sa spustili veľké útoky na Masaryka a oživili sa aj protičeské vášne. Hejslováci účelovo ignorovali druhú časť vety, kde si Masaryk sype popol na hlavu. Spustili sa obranárske, až pateticky fanatické statusy o tom, ako zlý Masaryk útočil na Hlinku. Avšak ani Masaryka, ani Hlinku, nemožno vnímať nekriticky. Boli to predsalen ľudia, a ľudia robia chyby. Spor sa premietol do vášnivej výmeny názorov a urážok medzi Chmelárom a Hrnkom.
ČO BY NA TO POVEDAL DAVISTA
Laco Novomeský viedol s Hlinkom v DAVe spory o kultúrnu politiku Slovenska, a nešetril ho. Celá davistická kultúrna koncepcia stála na hľadaní tretej cesty medzi čechoslovakizmom a autonomizmom, a napokon ju aj našli. Andreja Hlinku Novomeský pranieroval najmä pre protičeskosť, nacionálny autonomizmus, konzervativizmus, avšak vyslovil aj nádej vo vnímaní jeho osobnosti, a bolo to v práve v zmierujúcom nekrológu. V nekrológu k Hlinkovi (NOVOMESKÝ, Ladislav. Andrej Hlinka. In Čestná povinnosť, 1969, s. 359) totiž vzťah prehodnocuje. Uvedomuje si rozpoltenosť Hlinku jeho vlastnou citáciou:
„Vídite, kam ma dostali! – Pod prápory, proti ktorým som celý život bojoval.“
Literárne to opisuje Novomeského životopisec Štefan Drug (DRUG, Štefan. Dobrý deň, človek… Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1983, s. 479, 480):
„Smrť Andreja Hlinku, zakladateľa a vodcu ľudovej strany, dáva mu príležitosť pokojne rozobrať podstatu tejto rozporuplnej osobnosti ktorej činy a prejavy boli vždy vášnivé a búrlivé. … Veď voľakedy mu Česi boli spojencami a možno by s nimi vedel spolupracovať aj v budúcnosti. Neviedla ho ani oddanosť cirkvi, lebo v minulosti proti cirkevnej vrchnosti ostro bojoval… Laco si priznáva, že hoci počas celého svojho novinárčenia polemizoval s Hlinkom, s jeho stranou a politikou, tieto boje mu nespôsobovali radosť. … O čo odlišnejšia mohla byť situácia, keby bol Hlinka v duchu svojej minulosti stál medzi odbojníkmi proti úsiliam zotročiť slovenský národ. … Desaťtisícovej manifestácie v Žiline začiatkom septembra, usporiadanej pod heslom Za samostatnosť a celistvosť demokratickej Československej republiky, sa spolu s ostatnými stranami a spolkami po prvý raz zúčastnili aj ľudáci. Táto skutočnosť ho doslova nadchýňa…“
Situácia sa však mení po Mníchovskej zrade, čo prináša pre Novomeského veľké sklamania. Životopisec dodáva: „Obranu Československa predsa nemožno deliť na vec českú a vec slovenskú, tak ako nemožno rozdeliť nenávisť a nároky, ktoré sa prejavili v Mníchove. Mníchovčania v skutočnosti vôbec neboli voči Slovensku blahosklonnejší, hoci Sidor dlho vykrikoval, že Slováci nechcú mať s Čechmi nič spoločné.“
SPOR O HLINKU OŽÍVA, ZAPÁJA SA KARDINÁL DUKA
Spor o Hlinku presahuje do súčasnosti. Dominik Duka píše: „…zemřel dříve, než nastoupil mnichovský diktát, a nemohl mít také nic společného se zakládáním Hlinkovy gardy a podobných záležitostí.“ V zmierlivom duchu dodáva: „Z toho, co o Andreji Hlinkovi vím, usuzuji, že to byl významný představitel slovenského národa a jeho ambicí. Jestliže je spojován s tím, co se tu stalo za 2. světové války, tak to není spravedlivé, protože víme, že zemřel ještě před touto válkou. …. Andrej Hlinka si však odpracoval celou genealogii zrodu samostatné slovenské strany, která usilovala o suverenitu a svobodu slovenského národa v rámci autonomie Československé republiky“.
V kontexte odkazu TGM Duka dodáva: „Nezapomeňte, že zakladatel T. G. Masaryk říká o nás všech, že jsme hlupáci, že krademe, že lžeme. Ale není nacionalistou, vždyť měl maminku Němku, a tak je kritický i k německému národu. Nakonec nás ale všechny napomíná k tomu, abychom jednali rozumně. Uznává svou omezenost. Uznejme i my svou omezenost, snažme se navzájem porozumět a pochopit.“
Na druhú stranu Chmelár píše: „Andrej Hlinka významne prispel k posilneniu slovenskej identity v období čechoslovakizmu i k jej udržaniu v čase tvrdej maďarizácie, keď (ako píše v pamätiach Vavro Šrobár) „bolo nás tak málo, že sme sa takmer všetci osobne poznali“. Tento jeho prínos je z dejín nevymazateľný. Ale stačí to na to, aby ho štát v pseudonáboženskom rituáli postavil na piedestál národného svätca, najmä ak vieme, že po nástupe nacizmu sa zaraďoval medzi krajne pravicových lídrov Európy? Hlinkovi prívrženci často bagatelizujú jeho príklon k pravicovým diktatúram tvrdením, že nebol sám. Hlinka však nebezpečenstvo pravicových diktatúr nikdy nepochopil. Ešte aj v druhej polovici tridsiatych rokov, keď už bolo jasné, kam Hitlerova moc smeruje, sa vehementne hlásil k zahraničnej politike fašistických štátov. A čo je najdôležitejšie – na piešťanskom zjazde ľudákov v septembri 1936 sám schválil a dovŕšil premenu HSĽS na totalitárnu stranu. Nie je preto podstatné, že totalitárny režim slovenskej autonómie sa nastolil až po jeho smrti, ale že plne zodpovedal jeho predstavám, že bol jeho duchovným otcom.“
PRAVDA JE KDESI UPROSTRED
Skrátka a jasne, Novomeský sa snažil, podobne ako dnes Duka, hľadať v Hlinkovi, dokonca svojom ideovom oponentovi aj pozitíva, a to bolo veľkorysé. Neskĺzol však k hlúpemu kultu osobnosti, poprel by tým sám seba. Ak Andrej Hlinka bojoval proti agresívnej maďarizácii, a to v čase, keď Slováci nemali svoj štát, nemalo by z toho konzekventne vyplývať, že dnes budeme legitimizovať nenávisť či nevraživosť voči Maďarom a živiť historické krivdy. Ak Andrej Hlinka vystupoval proti čechoslovakizmu, neznamená to pre nás, že budeme nenávidieť Čechov a vyčítať im dnes, mimo kontext, boj proti buržoáznym nacionalistom či pražský centralizmus. Ak Andrej Hlinka zľahčoval európske pravicové diktatúry, lebo vraj nevedel, k čomu to speje, neznamená to, že dnes budeme toto konanie ospravedlňovať a zľahčovať, že nevedel predvídať dôsledky.
Inšpirujme sa teda v kontexte davistického morálneho kompasu Novomeským. Nezatracujme Hlinku, oceňujme jeho pokrokové aktivity o vznik ČSR. Neskĺznime k zastávaniu toho, z čoho by sa možno aj on sám poučil, a čo je neospravedlniteľné. (redakčná poznámka)
Celý spor je k dispozícii na sociálnych sieťach. Linky pripájame nižšie:
V spore padlo veľa nepekných nadávok, obvinení, ako sa to už na slovenských intelektuálov patrí. Aj kydanie špiny a vzájomné osočovanie. Podstata je však, čo z tohto sporu vyplýva. V kontexte toho, že DAV DVA šíri ľavicové vlastenectvo, oplatí sa pre dejiny zaznamenať nasledujúci Chmelárov citát:
Rozumieť Slovensku znamená poznať jeho kultúru, špecifiká, komparatívne výhody a najmä dejiny, ktoré je potrebné chápať v celej ich zložitosti a podmienenosti. Vlastenectvo je na rozdiel od nacionalizmu a šovinizmu inkluzívne, nikoho nevylučuje, nikoho neobchádza, nikoho nepovažuje za menejcenného. Mnohí sa preto za vlastenectvo iba zbabelo skrývajú, je to figový list ich politického extrémizmu založeného na neznášanlivosti, agresivite a nenávisti. Základným predpokladom zdravého vlastenectva je milovať svoju vlasť, poznať ju a rozumieť jej. Ľúbiť Slovensko znamená mať rád všetkých jeho obyvateľov – áno, aj Maďarov, Rómov, Židov, Rusínov či karpatských Nemcov – vážiť si ich prínos pre našu spoločnú kultúru a pomáhať im rozvíjať ich dedičstvo a potenciál.
