Tomáš Daněk: Koronavírus – kultúrna metafora duchovnej krízy globálnej civilizácie

,,Z úrodnej pôdy zeme vzišla a  rozvinula sa bytosť, ktorá dokázala nájsť kľúč k základom všetkého bytia. Tou bytosťou je človek. On objavil kľúč, ktorým dokázal oslobodiť sily zeme, tie sily, ktoré boli pri položení základov sveta spútané. A človek začal tento kľúč používať. Základ bytia, myslenie a vôľu podrobil svojej vôli. A jeho vôľou boli ničiť. Sily zeme využil k ničeniu. Svojim rozumom a prácou tieto sily odomkol a rozpútal.
Preto sa dnes zem otriasa v základoch.“
Paul Tillich

Tento článok  sa nebude zaoberať dopadom koronavírusu na fyzické zdravie človeka, pretože na to sú odborníci na vírusové epidémie. Článok sa  bude predovšetkým zaoberať socio – kultúrnym dopadom na spoločnosť. Tento vírus odhalil, ako je súčasný globalizovaný svet technologicky, ekonomicky, dopravne a informačne prepojený ako nikdy v histórií ľudstva a nie je vôbec ľahké uniknúť jeho dopadu na ľudskú spoločnosť.  Slovami kanadského sociológa Marshalla McLuhana svet sa stal veľkou globálnou dedinou. Ako sa ukázalo, nič nie je stabilné, pretože dejiny sa nedajú zastaviť, ale všetko má svoj dynamický  pohyb. Paradoxne, nikdy v histórií sveta sa neudialo také zastavenie sveta, ako je to v súčasnosti. V týchto chvíľach sa čas vo fyzickom priestore spomalil, ale čas vo virtuálnom  priestore sa zrýchlil. Uzatvárajú sa hranice, rušia sa bohoslužby v kostoloch, rušia sa športové podujatia, mestá sa premenili na ,,mestá duchov“, fabriky prerušujú svoju výrobu atď. Má to svoje aj pozitíva, pretože v niektorých častiach Slovenska sa zastavila ťažba dreva, nezvyšuje sa koncentrácia CO2 do atmosféry v takom veľkom rozsahu, vzduch a voda sú čistejšie, nie je taký vonku zhon, prestávajú sa točiť bezduché seriály  atď. Zákaz výjazdu do cudziny umožní aj to, spoznávať lepšie prírodné krásy našej krajiny a viac si ju vážiť, napriek všetkými problémami, ktorými naša krajina čelí.

Zároveň  sa ukázalo, že neoliberálna ideológia, ktorá tvrdí, že existujú len  jednotlivci, ale spoločnosť, ako taká neexistuje definitívne krachla (počas finančnej krízy 2008 samozrejme tiež). Súčasný človek je vystavený silám, ktoré ho ohrozujú a začína si čoraz viac uvedomovať, že žije v nejakom systéme, ktorý ho ovplyvňuje v jeho každodennom živote.  Túto výnimočnú situáciu nedokáže zvládnuť individuálny jedinec, ktorý si hľadí iba svoje privátne záujmy, ale iba celá spoločnosť, keď sa zomkne a bude spolupracovať. Štát by mal viac posilniť svoje právomoci a v tejto situácii mal nájsť zlatú strednú cesta, ako riešiť tento stav citlivo, bez toho, aby na koniec to nevyústilo  do akejsi všadeprítomnej kontrolovanej spoločnosti. Po úspešnom skončení tohto stavu je tu šanca, že štát potom by vedel lepšie riadiť ekonomiku a mal by mať pod kontrolou strategické podniky.

Naša krajina patrí medzi štvrté najotvorenejšie ekonomiky EÚ, čo v časoch konjunktúry to má do určitej miery priaznivý dopad a  politici sa hrdia (bez ohľadu na politickú orientáciu) ,,ekonomickým úspechom“ a rastom zamestnanosti a HDP. V časoch krízy to môže mať katastrofálny dopad, keď sa uzatvárajú hranice a krajina nie je to pripravená, pretože nedokáže vyprodukovať produkty, ktoré pred tým dovážala zo zahraničia.  Znižuje sa dopyt zo zahraničia po produktoch, ktoré vyrábajú buď naše firmy, alebo nadnárodné korporácie a dochádza k prepúšťaniu zamestnancov. Keďže celá naša ekonomika je zameraná na automobilový priemysel (,,automobilová veľmoc“), tak to môže spôsobiť domino efekt v časoch ekonomickej nestability…Veď v časoch ekonomickej krízy, predsa nebudú ľudia hromadne kupovať automobily, ale predovšetkým tie najzákladnejšie veci pre prežitie.  Medzinárodná automobilová lobistická skupina v spojení s domácou lobistickou skupinou neumožňuje, aby sa tu dlhodobo rozvíjali aj iné alternatívne ekonomické aktivity. Na nastávajúce udalosti nie sme pripravení ekonomicky, ale predovšetkým filozoficky nie sme na to pripravený. Čiže aký zvolíme duchovný prístup k udalostiam, ktoré nás čakajú. 

Ak celý štátny aparát je v súčasnosti schopný behom chvíle sa zmobilizovať na riešenie tohto problému, tak by nemal problém  sa zmobilizovať ani na riešenie bytovej otázky, chudoby atď. Ak ekonomika krajiny nemá svoju vlastnú sebestačnú ekonomiku, hlavne čo sa týka potravinovej sebestačnosti, tak to môže spôsobiť počas krízy negatívne tendencie, pretože si nemôže svoje potraviny vo väčšej miere vyprodukovať sama a je závislá na dovoz zo zahraničia. Čo ak sa hranice úplne uzatvoria? Je tu riziko  nacionalizmu, že každá krajina sa uzatvorí do seba a bude sa snažiť riešiť si svoje vlastné záležitosti, keď naopak situácia si vyžaduje, aby krajiny medzi sebou spolupracovali, pretože problém je globálny.

Panika okolo koronavírusu ukázala čo sa skrývalo v latentnej podobe do viditeľnej  manifestačnej podobe to, čo bolo dlho skryté a teraz vyplávalo na povrchu z podvedomia tejto spoločnosti do vedomia. Koronavírus časom určite sa utlmí, ale to čo zostane v ľudskom podvedomí, bude strach z fyzického kontaktu a ešte väčšia individualizácia a  sťahovaním sa do súkromia svojej vlastnej ulity. To čo platí v individuálnom slova zmysle, bude platiť v tomto o prípade aj v kolektívnom vedomí a bude to mať dopad budúce generácie, ktoré nezažili súčasnú situáciu, ale akoby zvyšok ducha tejto doby sa na nich prenesie. Platí prvý zákon termodynamiky zachovania energie a hmoty.  Všetko čo sa už raz vykoná, sa nestratí  do prázdna, ale uchová sa to navždy. Súčasné rušenie  verejných podujatí zostane strach z akýchkoľvek verejných podujatí.  Rušia sa svadby, politické diskusie, rodinne oslavy atď. Trend presúvania sa do virtuálneho priestoru sa ešte posilní  a vybavovanie rôznych formulárov sa viac presunie na internet. Je to efektívna cesta znižovania nákladov za fyzické priestory za menej nákladné  virtuálne priestory. Nebude sa platiť v hotovosti z rizika ,,nákazy“, ale všetko sa bude platiť bezhotovostne. V záujme ochrany rúška treba nosiť, pretože  ak by sme to zanedbávali, tak nezodpovedne môžeme ohrozovať druhých ľudí. Treba si ale aj uvedomiť psychologický dopad na jedinca a spoločnosť, aj podľa toho či sa bude nosiť dlhodobo, samozrejme do doby stabilizácie krízovej situácie. Keďže aj pred tým spoločnosť bola viac menej odosobnená , tak pre viacero ľudí je nosenie rúšok určitým ,,oslobodením“ a môžu sa viac skrývať akoby vo väčšej anonymite. Zároveň  už pred tým tu bola tendencia vyhýbania sa fyzickým kontaktom. Pod rúškou nevidíme na tvári emócie a mimiku človeka a to, ako sa tvári. To môžu využiť rôzni špekulanti, pretože človek ťažšie môže odhaliť, aký má ten druhý úmysel. V súčasnosti sa poskytuje väčšia príležitosť na to, aby sme sa naučili dívať človekovi pozorne do očí, lebo je to škola empatie a vciťovania sa do druhých ľudí. Oči sú, predsa oknom do duše…

V súčasnej situácií treba byť akoby medzi dvoma útesmi Charybdou opatrnosti a Scyllou nepanikárčenia. Ako konštatuje  český psychológ odborník na psychomatiku Ján Hnízdil:

,,bojíme se neznámého. Nikdo dnes nedokáže zodpovědně posoudit, nakolik je nákaza virem Covid – 19 nebezpečná. Preventivní opatření jsou nezbytná. Občané by o nich měli být informování s maximální citlivostí, uvážlivostí, profesionalitou. Tak, aby nedošlo k panice. Vystrašení lidé ztrácejí sebekontrolu, jsou snadno manipulovatelní. Hrozba epidemií by mohla být zneužita k odvedení pozornosti od stávajících problémů politické reprezentace, k omezení občanských práv a svobod. Stres, který média a rozporuplná vystoupení politiků vyvolávají, oslabuje imunitní systém. Lidé jsou o to náchylnější k infekci. Panice by pak mohlo ve výsledku podlehnout víc lidí, než koronaviru. Nejhorší je smrt z vyplašení.“

(zdroj)

V súčasnej situácií sa vyskytujú dve tendencie. Na jednej strane sú to  podvody s rúškami, hromadne bezohľadné kupovanie potravín, ktoré nehľadí na ostatných kupujúcich atď. Toto správanie roky podporoval tento systém, pretože, aby mohol fungovať, tak musí vedieť človeka ovplyvňovať v jeho správaní. V kapitalistickom systéme je to predovšetkým trhový charakter, ktorý  je založený na hromadení majetku a moci a ktorý považuje Fromm za nesprávny, pretože nepodporuje životné sily človeka a jeho ľudský potenciál.  Naopak, produktívny charakter  kapitalizmus nepodporuje, pretože to ohrozuje fungovanie systému, pretože  neodcudzený človek, ktorý nie je orientovaný duchom doby, a preto nie je ľahko ovplyvniteľný, aby stále nakupoval zbytočné veci. Súčasná  obeta lekárov, predavačiek, upratovačiek, opatrovateľov a nezištné šitie a rozdávanie rúšok akoby išli proti súčasnému egoizmu, ale skôr podporujú altruistické sklony (aj s rizikom nákazy), čo môže mať do budúcnosti pozitívny dopad a vytvoriť lepší spoločenský systém.

 Šoková doktrína

Podľa kanadskej novinárky a aktivistky Naomi Klainovej je šoková doktrína politická stratégia, ako využiť veľkú krízu k podpore politiky, ktorá systematicky prehlbuje nerovnosť, prospieva  1 % elitám a škodí 99% všetkému obyvateľstvu. V súčasnosti nastali podľa Klainovej vhodné podmienky pre vlády a globálne elity pre prijatie politických opatrení, voči ktorým by se inak zdvihol veľký odpor, pokiaľ by sme všetci neboli  dezorientovaní. Čas po krízach sa dá charakterizovať ako kalamitný  kapitalizmus.  Je to  spôsob, ako sa zmobilizuje súkromný biznis, aby priamo profitoval z nejakej krízy veľkého rozsahu. A presne to hrozí v reakcií na súčasnú vírusovú pandémiu. Ako konštatuje Klainová na súčasný stav okolo vírusovej pandémie „nerobia to, pretože by si mysleli, že tak najúčinnejšie zmiernia  pandémiu—skôr mali takéto nápady už v zásuvke a teraz vidia príležitosť ich zaviesť“. Čím  dlhšie  bude trvať celosvetová vírusová pandémia, tak tým  negatívnejší dopad to bude mať na ekonomiku a to môže spustiť celosvetovú ekonomickú krízu. Samotný kapitalistický systém je v štruktuálnej kríze  už dlhodobejšie, keďže kríza v roku 2008 sa ,,vyriešila“ ešte väčším zadĺžením a kupovaním si drahého času. Zisky sa vtedy privatizovali, ale náklady sa socializovali na spoločnosť. V situácii, keď sa na paniku bude  reagovať znižovaním dopytu, tak to môže mať katastrofálny ekonomický dopad.  Koronavírus môže byť rozbuškou. (zdroj) Ako to lapidárne konštatoval francúzsky filozof a psychológ  Michel Foucault v knihe Dohliadať a trestať ,,epidémie sú snom mocných…“

Je tu snaha rozbiť kolektívnu identitu, lebo systém vie, že v jednote je sila a osamotený jedinec, ktorý sa vyhýba zo strachu ľudských kontaktov sám voči systému nič nezmôže. Môže to byť iba zámienkou, aby systém spustil radu represívnych opatrení, ktoré by v bežnom normálnom režime ľudia neprijali.

Rôzne opatrenia sa musia postupne dávkovať, aby si na ne ľudia postupne navykli a neprešlo sa k hneď k drastickým drakonickým opatreniam, pretože  ľudia by sa hneď vzbúrili. Pripomína to tzv. experiment s dvoma žabami. Prvú žabu hodíme do horúcej vody. Žaba to zacíti a ihneď z vody vyskočí.  Druhú žabu naopak hodíme do studenej vody, ktorú budeme postupne zohrievať. Žaba si na to navykne, akoby sa nič nedialo, až do bodu, keď bude neskoro. Voda sa začne variť a žaba sa nakoniec v nej uvarí.

Nachádzame sa v situácií v tzv. tvorivej deštrukcie,  keď vplyvom nejakej prelomovej inovácie zanikajú staré odbory, alebo firmy, ako to popísal rakúsko-americký ekonóm  Alois Schumpeter. Firmy v súčasnosti riešia, ako prejsť z fyzických ,,kamenných obchodov“ do internetových obchodov, kde sa bude objednávať väčšina tovarov. Deťom, ktorými už skončil  školský rok sa okrem učenia cez internet sa aj ,,učia“ , aké to bude v budúcnosti vzdelávanie prostredníctvom internetu a videohovorov. A bude to ešte väčšia flexibilita, prostredníctvom práce z domu, čiže  „home office“, ako je tomu teraz, keď firmy museli zatvoriť svoje prevádzky.

Podľa súčasného amerického historika Jerry Harrisa, ktorý v knihe Dialektika Globalizácie – ekonomický a politický konflikt v nadnárodnom svete (vyšla  aj v slovenskom preklade vo vydavateľstve Spolok slovenských spisovateľov)  tvrdí, že sme v situácií, keď starý industriálny systém zaniká a postupne ho nahrádza informačný kapitalizmus, ktorý je postavený na informáciach a znalostiach. Informačné technológie položili základ globálneho kapitalizmu a novej globálnej triede. Vďaka revolučnými zmenami vo výrobe vzniklo nové hospodárstvo, pretransformovali sa finančné trhy a zmenila sa kultúra modernej spoločnosti. Ako konštatuje

,,prelínanie pôsobnosti telekomunikácií a počítačov umožnilo vytvoriť globálne radiace a kontrolné štruktúry nadnárodných podnikov, budujúc globálne montážne linky. Ďalej, ten istý informačný systém umožnil fungovanie dvadsaťštyrihodinových finančných trhov, ktoré pracujú v reálnom čase a umožňujú  celosvetovú integráciu kapitálu.“

Podobne  konštatoval francúzsky filozof Guy Debord, že v kapitalistickom systéme sa celá spoločnosť stala spektuálom, ktorý reprezentuje kapitál, ktorý sa  vyvinul do viditeľnej podoby.

Český undergroundový  filozof Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, v knihe O globalizácií tvrdil, že ak v 19. storočí bola potrebná tzv. ,,rezervná armáda nezamestnaných“ pre potencionálne využitie pre priemysel, tak v súčasnosti 21. storočia hrozí, že ľudia budú nepotrební. Podľa neho v ére planetárnej globalizácie riadi svet finančná oligarchia, ktorá sa podobá na mafiu, ktorá je ochotná v záujme krátkodobého zisku celé ľudstvo zničiť. Je to podľa neho mafiánsky kapitalizmus.

Podobne nemecký filozof Friedrich Engels tvrdil, že v kapitalistickom systéme dochádza v cyklických  časoch ku krízam. Dochádza k tomu vtedy, keď obeh viazne, na trhu sú preplnené produktmi, ktoré nemá kto kupovať, pretože ľudia nemajú na ne peniaze, keďže továrne  zastavujú svoju výrobu, peniaze miznú z obehu a v konečnom dôsledku pracujúce masy nemajú existenčné prostriedky, bankrot stíha bankrot a výpredaj stíha výpredaj. Ako Engels konštatuje

,,stagnácia trvá roky, produktívne sily a produkty sa húfne premrhávajú a ničia, dokiaľ sa nahromadené nahromadené masy tovaru, viac-menej znehodnotené, napokon minú, dokiaľ sa výroba a výmena zas pozvoľna nerozhýbajú. Postupne sa tempo zrýchľuje, prechádza do klusu, priemyselný klus do cvalu a tento sa zasa stupňuje v bezuzdný trysk priam prekážkových dostihov priemyselných, obchodných, úverových a špekulačných, aby sa napokon po najkrkolomnejších skokoch zasa dostal do – priekopy krachu. A tak ustavične od znova.“

Engels navrhoval, aby sa anarchia spoločenskej výroby nahradila plánovitou a uvedomelou organizáciou. Vtedy sa podľa neho prestane boj o individuálnu existenciu. Človek vtedy prestúpi zo živočíšnych existenčných podmienok do podmienok  ľudských.

S odstupom času, ktorú máme historickú skúsenosť s ,,reálnym socializmom“ (s tým dodatkom, že treba uznať jeho úspechy v ekonomickej a sociálnej oblasti a do určitej miery aj v kultúrnej oblasti) to nestačí, pretože ak sa nebude v dialektickej spojitosti vyvíjať starosť o zlepšenie  vonkajšieho sveta v symbióze s individuálnou starosťou o dušu, tak  v konečnom dôsledku sa všetko  zvrhne v pravý opak. Predovšetkým v našej duši musíme prekonať a skrotiť duchovnú anarchiu. Ak je človek zotročený svojimi živočíšnymi pudmi a vášňami a chcel by zmeniť svet k lepšiemu, tak v konečnom dôsledku  sa to prejaví aj navonok. Bude tyranom, ktorý by si chcel podrobiť spoločnosť svojím diktátom v duchu machiavellistického hesla – účel svätí prostriedky. Je to vôla k moci. Naopak človek kultúrny, ktorý má nad sebou sebakontrolu a žije zmysluplným životom, bude aj navonok prejavovať autentický záujem o zlepšenie svojho okolia. Je to vôľa k zmyslu.  Iba kolektív duchovne vyzretých osobností, ktorí pochopili zmysel a  podstatu bytia, môžu slobodne spolupracovať medzi sebou a zmeniť spoločnosť k lepšiemu. Ekonomika nemá byť predsa cieľom pre zlepšenie spoločnosti, ale iba prostriedkom, ktorým cieľom je predovšetkým kultivovaný a kultúrny človek.  Rozvoj človeka sa  stane samoúčelom. Existenčné ekonomické zaistenie je iba odrazovým mostom, aby človek mal viac času na svoju kultiváciu a vzdelávanie.  V súčasnosti je tomu naopak, keď človek musí predávať svoje schopnosti kapitálu, aby sa presadil na trhu. V prvotnej fáze na začiatku  kapitalizmu to bola zameraná ekonomiku pre výrobu, keď kapitál sa potreboval akumulovať. V súčasnosti  sme v druhej ére kapitalizmu, keď úroveň konzumu sa stáva meradlom a vážnosti človeka. Kapitál pre svoje fungovanie musí zvádzať človeka do dehumanizačnej úrovne spotrebiteľov, aby neustáli nakupovali, pretože systém  by sa zrútil. Je to ekonomika pre spotrebu.  V budúcom lepšom spoločenskom zriadení, by sa mala úplne zmeniť paradigma  kultúry životného štýlu do podoby ekonomiky pre rozvoj človeka. Kultúra bude mať pre človeka prioritné zameranie.

Egon Bondy to nazval postbiologické štádium, keď duch preduchovní hmotu. Je tú veľká šanca pre človeka, lebo to čo roboti nevedia, je zmysluplne využívať  čas a mať čistú autentickú radosť z bytia. Ako konštatuje Bondy,

„Základným, určujúcim a najvýznamnejším problémom tretieho tisícročia n. l. nebude expanzia do vesmíru, ale hľadanie odpovedi na to, prečo tu vôbec ľudstvo je a prečo tu vôbec má i byť ďalej. Hľadanie dôvodu pre existenciu ľudstva a zmyslu existencie ľudstva. S touto otázkou je ľudstvo konfrontované po prvé, ale začína a bude s ňou konfrontované s neoddiskutovateľnou naliehavosťou.“ 

V súčasnosti podľa vedcov žijeme v novom geologickom období, ktoré sa nazýva antropocén. To znamená, že ľudské ovplyvňovanie planéty už dosiahlo už takú úroveň, že sa vyvíja geologickou silou rovnajúcou sa pohybu tektonických dosiek. Nemecký filozof  Günther Anders tvrdil, na reakciu obrovských tragédií apokaliptických rozmerov 20. storočia Osviečimu, Hirošimi a Nagasaki, že boli iba ,,predlohou“ a prvým pokusom o systematické zničenie jedného národa prostriedkami modernej techniky, ktoré sa neskôr rozšírilo na zničenie celého ľudstva.  V modernej spoločnosti je skrytý deštruktívny potenciál, ktorý len čaká na svoje rozvinutie svojich ničivých síl. Vyústením tejto tendencie je atómová bomba, ako symbol zničenia ľudstva a súčasná pokračujúca ekologická devastácia, keď sa ničí biodiverzita planéty a vôbec podmienky k životu. Vojna je len vyústením kapitalistického systému, ktorý násilne vykorisťuje človeka človekom a prírodu. Vojny, ktoré sú vedené za cieľom dosahovania monopolného zisku a prírodných surovín, vyplývajú z podstaty tohto vykorisťovateľského poriadku. Násilie je jeho genetickým kódom, ktoré sa prejavuje v bežnom živote v pracovných  a v medziľudských vzťahoch. Násilie má teraz skôr psychický charakter, ako fyzický, čo v istom slova zmysle je ešte oveľa horšie.

Ako tvrdil český filozof Josef Ludvík Fischer zásady modernej prírodovedy teoretického  mechanizmu a zásady kapitalistického podnikania sú v podstate totožné, pretože pri u obidvoch tendenciách prevláda odosobnený a odľudštený  svet, napodobňujúci prírodné a sociálne dianie k obrazu obrovského mechanizmu, ktorý je poháňaný slepými silami prírodnou nutnosťou, ktorý sa rúti bez zmyslu a cieľa. Človek je v tomto systéme iba výrobným prostriedkom a ľahko nahraditeľným  koliečkom v obrovskej mašinérií, ktorá ho pohlcuje. Je vydaný napospas duchu tiaže.  Ako konštatuje Fischer v nadčasovej eseji O nekľude dneška z roku  1929 moderný človek sa stal

,,obyčajným nástrojom mocností vyšších, nezachyteľného a všemocného fantómu, hrôzostrašného mystického kapitálu. Je tragickým paradoxom novodobej Európy, pyšniacou , že zabila boha , odmytologizovala skutočnosť i svet k obrazu striezlivej zákonitosti; je  tragickým osudom tejto doby doby ,,bez mýtov“, že sa vydala božstvu nad mocnejším, ktoré nepoznali dejiny a vytvorila nie nadľudský, ale neľudský mýtus, ktorému hrozí teraz podľahnúť mýtus ducha tiaže.“

Teoretický mechanizmus vie rozkladať skutočnosť na oddelené  číselné kvantitatívne súčasti, čo v konečnom dôsledku vedie k atomizovaniu skutočnosti. Tento princíp sa uplatňuje aj do ekonomického výrobného procesu, keď aj človek je iba číslom a výrobným prostriedkom, na dosiahnutia ekonomického zisku. Naproti tomu, moderná kvantová fyzika dokázala, že prírodné udalosti sú prepojené v vzájomnej dialektickej interakcií, keď prebieha ich vzájomné ovplyvňovanie.  Zmeny sa nedejú iba na povrchu makrosveta, ale predovšetkým v hĺbke skutočnosti mikrosveta. Realita nie je tým, čo sa na prvý pohľad zdá…

Ako tvrdí súčasný taliansky filozof  Giorgio Agamben v knihe Homo sacer, začiatkom modernej doby  prirodzený život začína byť začlenený do mechanizmov a kalkulácií, keď sa politika mení v biopolitiku a pôjde o zachovanie holého života zóé. Ako konštatuje ,,triumf kapitalizmu by nebol možný bez disciplinárnej kontroly, vykonávaný touto novou biomocou, ktorá si prostredníctvom vhodných technológií do istej miery vytvorila  poslušné telá, ktoré potrebovala.“ Bauman tvrdil, že na začiatku modernity  sa vytvoril tzv. management strachu, ktorý musel vytvoriť ochrannú sieť po rozpadnutých  pôvodných ochranných sieťach a postupne sa vytváral moderný sociálny štát, ktorý garantoval sociálnu zabezpečenosť a boli garantované sociálne istoty obyvateľom. Tento model štátu je, ale v  súčasnosti kríze. Ako konštatoval francúzsky sociológ Pierre Bourdieu, že ak máme rozvrhovať budúcnosť, tak potrebujeme mať pod kontrolou prítomnosť…

                           Virtuálna realita je reálnejšia, ako samotná realita

Francúzsky filozof Jean Baudrillard tvrdil (ktorý svojím dielom Simulakrum  ovplyvnil tvorcov filmu Matrix), že žijeme v ére simulakier, keď virtuálna realita má čoraz väčšiu realitu, ako samotná realita. Fyzická realita, akoby nemala svoju vlastnú súcnosť, ale skôr všadeprítomné masmediálne obrazy, ktorý ovplyvňujú a majú v konečnom dôsledku dopad na samotnú realitu. Samozrejme, nie je v tom žiadny samoúčel, ale takáto situácia nastala preto, aby systém mal čoraz väčšiu kontrolu nad mysľami a telami ľudí. Moc nie je  prostriedkom, ale koncom, ako to napísal Georg Orwell v románe 1984. Ak anglický filozof z 17. storočia George Berkeley konštatoval ,,byť, znamená byť vnímaný.“ V súčasnosti sa nachádzame v situácií, keď ,,byť, znamená byť vnímaný cez virtuálnu  a mediálnu realitu.“  Ten, kto nie je na sociálnych sieťach, akoby neexistoval… 

Nemecký filozof Karol Marx tvrdil, že kapitalizmus vznikol vtedy, keď sa vyviazal z feudálnych pút osobnej závislosti  do vzťahu vecnej nezávislosti. V začiatočných fázach to malo progresívnu funkciu, ale v súčasnosti je to regres. Je paradoxom dejín, že nás to vrhá skôr z nezávislej do vecnej závislosti a novodobého otroctva. Človek si vytvoril svoj vlastný výtvor, ktorý ho začal ovládať.  Ťaháme za sebou neviditeľné okovy, ako ten otrok v starovekom Grécku. Mal tú ,,výhodu“, že svoje okovy aspoň fyzicky videl…

Ako to konštatoval americký spisovateľ v knihe Nebezpečná plytčina Nicholas Carr, ak sa internet používa dlhodobo, tak to vedie k fyziologickým zmenám nášho mozgu a tým pádom  aj spôsobom, ako myslíme, učíme a konáme. Prepájajú sa naše neuróny, keď neustále sledujeme zmeny obrazov a sme v konečnom dôsledku  menej schopní sa sústrediť, pamätať si informácie a myslíme čoraz viac povrchnejšie. Podobne tvrdí súčasný nemecký psychológ Manfred Spitzer, že neustálym používaním moderných technológií na úkor iných životných činností sa vytvára digitálna demencia. Podľa Spitzera sa zhoršuje schopnosť empatie, čiže schopnosť vcítenia sa do druhého človeka. Znižuje sa záujem o prírodu, rastie obezita, psychické choroby, depresia, osamelosť atď.

Ako konštatoval  poľsko – britský sociológ Zygmunt Bauman, že žijeme v tekutých časoch vo veku sociálnych a ekonomických neistôt a človek má čoraz väčší strach z neznámeho a neviditeľného tekutého nebezpečenstva, ktorý nie je ľahko identifikovateľný, ale ktorý ho akoby všade obklopoval a ohrozoval.  Bauman tvrdil, že za to môže novodobý  egoistický individualizmus, ktorý spôsobuje eróziu pevne stmelených komunít. Vírus, pôsobí práve v časoch tejto neistoty a ešte viac sa zväčšila nepredvídateľnosť neistej budúcnosti. Ako tvrdí súčasný juhokórejský-nemecký filozof  Byung-Chul Hana depresia je charakteristická pre dobu, keď človek je vystavený extrému otvorenosti a neohraničenosti, pretože stratil schopnosť uzatvorenia dlhodobých záväzkov. V tomto systéme je človek neustále nútený pod tlakom výkonnosti, aby sám seba predával a vystavoval sa, ako nejaký tovar vo výklade, či už v pracovnej sfére, sociálnych sieťach, alebo aj v súkromí. Súčasný človek, ktorý sa podriaďuje flexibilnému  dynamickému trhu chýba pevná identita, ktorá je v tekutom rozklade. Súčasný človek má identitu akoby kaleidoskopickú a roztrieštenú, pretože musí vykonávať v tomto systéme nezávislé a nesúvislé činnosti, aby vôbec prežil. V súkromnom prirodzenom každodennom živote, človek môže mať úplne odlišné chovanie od nasadenia si masky verejného  a pracovného života. Vtedy nastáva schizofrenické odcudzenie voči životu. Ako tvrdí slovinský filozof Slavoj Žižek je to tzv. toxická identita. O to viac môže reagovať na rôzne ohrozenia panickým spôsobom a  kolektívnou masovou psychózou. Koronavírus vlastne odhalil reakciu obyvateľstva na strach z neznámeho, v ére ekonomických a sociálnych neistôt, pretože na rozdiel od chrípky, ktorá je de facto liečiteľná a  pravidelne každý rok príde a odíde, tak to  teraz neplatí pre Covid – 19. Ako tvrdil Jan Patočka v náladách sa situácie, v ktorej sa nachádzame sa týka nielen našej telesnosti, ale aj čo sa týka nášho okolia  a sveta. Môžme konštatovať, že stav súčasnej naladenosti, ktorý dnes nastal v súvislosti koronavírusu  zasiahol takmer každého človeka.  

Francúzsky filozof Paul Ricoeur naopak proti postmodernej flexibilnej identite tvrdil, že človek by mal naopak dodať svojmu životu nejakú formu a obsah. Nazval to  ako sebastálosť, keď človek sa nemení neustále a  flexibilne ako chameléon, kvôli potrebám trhu, ale je svojím spôsobom stále taký istý, naprieč časom. Život získa podľa Ricoeura  určitú naratívnu identitu, čiže náš život ako celok, je tvorený určitým jedinečným zmysluplným životným príbehom.

Hybridná vojna

Český spisovateľ Karel Čapek napísal v roku roku 1937 nadčasové dielo  Biela Nemoc. Dej si v krátkosti priblížme. V neurčenej zemi se rozmohla epidémia tzv. bielej nemoci, ktorá postihuje väčšinou starších ľudí Proti tejto  skaze zatiaľ na svete neexistuje účinný liek. Na štátnej klinike vedenou dvorným prof. Sigeliem prichádza doktor Galén. Tento lekár chudých pacientov objavil postup liečenie bielej nemoci, ktorú ale úzkostlivo chráni. Ako lekár na fronte v zákopoch videl veľa mŕtvych ľudí a preto si vyhradzuje podmienku trvalého mieru na celom svete. Tím utrpí škandál, pretože diktátor tohoto štátu zbrojí a pripravuje sa na výbojnú vojnu proti menšiemu susednému štátu.

Nachádzame sa v stave informačnej vojny, ktorej  cieľom je totálne si podmaniť ľudskú psychiku a vyvolať v ľuďoch strach, aby ľudia boli oveľa povoľnejší voči systému a náchylnejší sa podrobovať bez nejakého odporu. Český brigádny generál Karel Řehka v knihe Informační válka konštatuje, že sa nachádzame v stave hybridnej vojny. Definuje ju ako ,,vojnu vedenú za súbežného, flexibilného  a vysoko adaptačného použitia konvenčných a nekonvenčných metód, ktoré sa vzájomne podporujú, sú používané na všetkých úrovniach a využívajú všetky dostupné prostriedky vrátane neštátnych aktérov, povstaleckého voja, terorizmu, politických, ekonomických a právnych  nástrojov, ale nasadenie vyspelých zbraňových systémov a pôsobenie v kybernetickom priestore.“ Vojny v 21. storočí sa nevedú podľa nejakej presnej  šablóny, ale skôr sa zmazávajú hranice medzi vojnou a mierom. Vojna  prebieha v ,,mieri“ bez to, aby bola vyhlásená. Ako to konštatoval pruský generál Carl von Clausewitz ,,vojna je pokračovaním politiky s použitím iných prostriedkov.“

Ako tvrdil anglický historik  Eric Hobsbawn v knihe Globalizácia, demokracia a terorizmus, že ak v 1. svetovej vojne zahynulo 20 % obyvateľstva, tak  v 2. svetovej vojne zahynulo už 50 % civilného obyvateľstva. V súčasných vojnách zahynie až 90 % obyvateľstva a je pravdepodobnosť , že to už bude 100 % bez použitia vojenských síl. Súčasné neviditeľné dronové vojny, sú  pokračovaním tohto trendu… 

Súčasný výnimočný stav je na spôsob totálnej  mobilizácie,  ako to popísal  nemecký spisovateľ Ernst Jünger počas prvej svetovej vojny. Celý aparát štátu mal vtedy byť v službách vojny, ktorej bola podriadená  propaganda, literatúra, výroba, prírodné zdroje a samozrejme mali sa obetovať ,,ľudské zdroje“ v záujme víťazstva. Bol to nemecký filozof Carl Schmitt, že politika sa vždy delí v binárnych pozíciach priateľ-nepriateľ. Bol kritický voči liberalizmus, ktorý sa tvári,  ako hodnotovo neutrálny. Táto ideológia môže byť o to horšia, pretože pod maskou ,,ľudských práv“ môže spôsobovať tie najhoršie imperialistické vojny. Spomínaný Hobsbawm tvrdí, že ak klasické vojny prebiehali tak, že vojaci vo vojne boli odlíšený uniformami, tak v súčasnosti to už neplatí. Spomínaný Agamben tvrdí,  že dnes nie sú párovými kategóriami západnej politiky konkrétne určený priateľ a nepriateľ, ale obyčajný život zóé  jeho vyňatie a zahrnutie do mocenských kalkulácií. Naproti tomu slovo bios znamená život spoločenský a politický, ktorý dodáva životu zmysel. 

Britský expert na strategickú komunikáciu Steve Tatham  definuje psychologickú vojnu ako ,,zámernú, systematickú snahu o formovania vnímania, manipulovania poznania a usmerňovania chovania, s cieľom dosiahnuť odozvu, ktorá podporuje zámer propagandistov.“ Homo consumens, čiže človek konzumný ešte viac bude nakupovať a viac sa zadlžovať. Aby ľudia boli oveľa viac závislejší na trhu  a na rady expertov.

Ako ironicky konštatuje spomínaný Agamben v polemike  zo Slavojom Žižekom na súčasnú vírusovú pandémiu, sme vo vojne predovšetkým sami so sebou

„Nie je prekvapujúce, že se o boji s vírusom hovorí ako o vojne. Ale vojna s neviditeľným nepriateľom, ktorý se môže skrývať v každom z nás, je ta najabsurdnejšia vojna. V skutočnosti je to vojna občianska. Nepriateľ nie je vonku, ale predovšetkým vnútri nás.“

(zdroj)

Duchovná a kultúrna obroda spoločnosti

V súčasnej dobe sa otriasajú v základoch bežné rutiny každodennosti kolobehu konzumu a kariéry a človek má teraz väčšiu šancu sa zamyslieť nad podstatnými otázkami  svojho bytia a zmeniť svoje životné smerovanie. Výnimočný stav, ktorý bol vyhlásený otriaslo našu naivnú žitú každodennosť. To ticho, ktoré nám bolo nečakane darované a ktoré nastalo, keď sú ulice skoro ľudoprázdne si môže človek uvedomiť, že veľa vecí k svojmu životu vlastne nepotreboval a bola to väčšinou ilúzia, ktorá odpadla. O to viac sa bude zaoberať podstatnými životnými hodnotami, ktoré mal pred tým na dosah ruky, ale nechcel tomu venovať pozornosť a navážil si to… Človek si  môže uvedomovať okolo seba prichádzajúcu jar ako symbol nádeje, keď sa  prírodný svet okolo neho rodí a prebúdza sa obrazne povedané – zo smrti do života. Aj v duši človeka by sa mal vtedy  odohrať duchovný pohyb. Povrchný človek  bude konštatovať, že na tom druhom človekovi  sa nič zvláštne neudialo, veď predsa fyzicky stále stojí na tom istom mieste.  Vtedy sa udeje hĺbková revolúcia ducha a srdca, nepostrehnuteľné povrchným okom, ale iba tým hĺbkovým, pretože sa prebudí a vzkriesi život a nádej v duši človeka.  Bude sa stupňovať jeho bytie a čistá nefalšovaná radosť. Vtedy začne žiť z jeho vlastného autentického prameňa.

V hraničných situáciach, keď sa človekovi zrútia všetky istoty, nastáva vhodná príležitosť na to, aby človek sa vrátil  k základu svojho bytia a dospel v živote k podstatným hodnotám, ktoré sú v ,,normálnom“ živote prehlušované duchom doby  a odvrhuje ich od seba, ako nepodstatné veci. V situácií, keď sú zatvorené nákupné centra a reklamy nie sú až také agresívne, tak  je to jedinečná šanca v tomto karanténovom období. Iba z týchto ,,maličkostí“ môže vzniknúť lepšia spoločnosť. Ako povedal nemecký filozof Friedrich Nietzsche veľké zmeny prichádzajú ,,na holubičích nohách“, ktoré si väčšina ľudí ani nevšimne. 

Ako konštatoval spomínaný Michel Foucault, moc vychádza zdola. Zmena na mikroúrovni, (rodina, škola, cirkev, atď) môže vyvolať zmenu na makroúrovni mocenských vzťahov. To, čo sa udeje na najnižších  úrovniach, tak v konečnom dôsledku má dopad na najvyššiu štátnu úroveň.  Foucault tvrdil, že moc nie je esenciálna, čiže viazaná iba na jedno mocenské centrum,  ale relačná, čiže existuje v dynamických a dialektických  mocenských spoločenských vzťahov, ktoré nie sú stále, ale neustále meniteľné. 

Viacero ľudí nechodí do práce, keďže v záujme bezpečnosti sa zatvorili, školy,  obchody, továrne atď. Ľudia, ktorí pred tým podľahli konzumnému správaniu, majú pochopiteľne  strach z prázdnoty voľného času. Ako konštatoval francúzsky fyzik a filozof Blaise Pascal v nadčasovom diele Myšlienky: „Nešťastie človeka začína tým, že nie je schopný v miestnosti zostať iba sám so sebou.“Moderný človek sa vyhýba tichu, pretože by sa bojí svojho vlastného tieňa…   

To ako človek  žil pred touto krízovou situáciou má dopad, ako bude zvládať súčasnú situáciu. Média prezentujú v duchu hesla ,,sme doma“ ako prázdne zabíjanie času, pretože ak prestala  iba vonkajšia stimulácia, tak mu chýba tá jeho vnútorná stimulácia a pociťuje neskutočnú nudu. Voľný čas je vždy odrazom charakteru človeka a to, ako ho správne využije. Človek má teraz viacej voľného času a boli by ľahkovážne ho premrhať na nepodstatné veci. Zároveň vnútorná prázdnota je aj odrazom  vnútornej prázdnoty súčasnej civilizácie.  

To, čo ohrozuje už dlhodobejšie západnú civilizáciu, okrem súčasnej hrozby koronavírusu, ako to tvrdil český filozof Karel Kosík je nihilistické NIČ. Je to nezmyselné  NIČ, ktorý zaplavuje náš súkromný a verejný sektor nezmyselnosťou, ktorý bol kedysi naplňovaný zmysluplnou činnosťou.  NIČ nás ohrozuje, keď nás prepadne konzumná horúčka. Nie je pre NIČ žiť a NIČ čo by živilo naše srdce a myseľ. Už ostáva podľa Jana Patočku iba  kolobeh ,,rození,plození a mření“, čo je druhý životný  pohyb človeka. Prosperita tak  naplňuje životy a myseľ ľudí prázdnotou, že neostáva miesta pre  NIČ iné. Martin Heidegger to nazval upadnutým spôsobom života ,,ono sa“. Nihilizmus  ,,po smrti Boha“,  ako si všimol na konci 19. storočia nemecký filozof Friedrich Nietzsche je nepozvaný hosť, ktorý klope na dvere západnej civilizácie. V našom postmodernom 21. storočí, sme ale nevšimli, že už dávno chodí tento nepozvaný hosť po našom byte. Dnes ľudia skôr reagujú  a je to činnosť, ktorá má svoj pôvod mimo nás. Naproti tomu konanie vychádza z nášho autentického svedomia. 

V našej konzumnej orientovanej spoločnosti je človek  vedený k tomu, aby sa vyhýbal strasti a vyhľadával iba slasť. Jan Patočka ale tvrdil, že bolesť má aj svoju pozitívnu  hodnotu v tom, že sa v nej prejavuje neprekonateľná neschopnosť uspokojenia v konečnom súcne. Vtedy má človek o to väčšiu šancu, aby sa viac otvoril transcedentálnemu horizontu bytia a viac sa nasmeroval na nadčasové hodnoty, ktoré sú nepominuteľné. Táto situácia sa môže prejaviť v individuálnom  živote, ale aj v súčasnom zlomovom dejinnom období, v ktorom sa práve nachádzame, keď celé ľudstvo je otrasené vo svojich základoch. Pretože, ako tvrdil ďalší nemecký filozof Karl Jaspers ,,bez dejinnosti, čisto vo zvláštnosti náhodného jestovania s jeho sebauplatňovaním sa bez transcedencie, prestáva byť existencia existenciou.“ 

Samozrejme, treba prekonať zbytočné utrpenia, čo sa týka aj zvládnutia situácie okolo koronavírusu. Utrpenie  vlastne človeka núti, aby sa ho snažil prekonať a tým pádom zdokonaľuje svoju osobnosť, lebo ako sa hovorí – čo ťa nezabije, to ťa posilní… Niekedy až, keď je človek na dne svojich síl vidí súvislosti života hlbšie, ako je to v časoch blahobytu, keď vidí veci skôr povrchnejšie.  Keby bolo všetko dokonalé, tak o nič by sa človek nesnažil. Tu sa hovorí, ale o utrpení, ktoré patrí k človeku, pretože ontologická dialektická dualita patrí k svetu (deň a noc, nádych a výdych, život a smrť, atď.). S pokračujúcou celosvetovou pandémiou sa rodí aj nové globálne vedomie – solidarita otrasených. Od  “vedomia o sebe “, ktoré je chaotické a roztrieštené sa posúvame k  “vedomiu pre seba “, ktoré je jednotné a uvedomelé. Je to paradoxná logika proti logike tohto svetu –  bezmoc je niekedy skôr moc a moc je niekedy skôr bezmoc…

Rakúsky psychológ Viktor Frankl,  založil tzv. tretia cestu v psychológií   logoterapiu, ktorá sa zaoberá zmyslom človeka. Rozlíšil tri hodnoty v živote človeka, ktoré dodávajú životu človeka zmysel.  Prvá je hodnota tvoriaca, ktorá vytvára nejaké hodnotné,zmysluplné a úžitkové veci. Druhá je hodnota zážitková, ktorá je zameraná na prežívanie nejakej estetickej a krásnej hodnoty, ktoré obohacuje vnútorne človeka. Napokon, tretiu hodnotu trpiacu, Frankl považuje za najdôležitejšiu,  pretože ak človek o všetko príde, tak stále mu ostáva vnútorná sloboda, vďaka  ktorej sa aktívne postaví nepríjemnej situácie, do ktorej proti jeho vôli bol vrhnutý, aj keď o všetko príde. Frankl tvrdí, že vtedy pôjde o výkon.  Osobne na vlastnej koži, zažil koncentračné tábory  v Osvienčime, Dachau a Terezíne a konštatoval, že tí čo prežili, mali nejaký telos (cieľ) ktoré presiahlo toto peklo na zemi a ten im dodal vnútornú silu to prežiť. Napriek všetkému, treba povedať životu ÁNO

V súčasnosti okrem  o starosť fyzického zdravia, treba  praktizovať aj duchovnú psychohygienu, pretože je to doba náročná na psychiku. Prvotná a tá najzákladnejšia zmena začne, keď sa človek bude starať o svoju vlastnú dušu (viac sa mi páči český výraz péče o duši), pretože ,,kráľovstvo Božie je v nás“. Potom nastane celosvetová kolektívna starosť o ducha tejto planéty a ľudstva. Ako povedal nemecký filozof Martin Heidegger, prvotným počiatkom hĺbkovej filozofickej múdrosti, je úžas nad bytím, že je niečo  a nie je nič. Uvedomí si, že základom bytia je Jedno, ktoré ale nemá predmetný charakter, ale nepredmetný, pretože bytie nie je súcno, ktoré sa dá pochopiť  ako vec. Je to výzva  presahujúcej transcendencie na človeka, aby v konkrétnom historickom období rozvinul svoje dejinné vedomie a  vedel dešifrovať šifru transcendencie  a využil čo najlepšie možnosti, ktoré sa mu ponúkajú v danom čase  a priestore, do ktorého bol vrhnutý, bez jeho vlastného pričinenia.  Pretože čas je tá najcennejšia komodita, ktorú máme a nie sú to peniaze, ako sa nám to snaží nahovoriť súčasný systém. Čas, ktorý sa premárni sa už nikdy viac nevráti.  Stále je tu, ale možnosť pokiaľ je človek živý, prehodnotiť svoje hodnoty a životné smerovanie. Je to možné od úrovne jednotlivca,rodiny, mesta, kraja, inštitúcií, štátu, až po globálnu civilizáciu. 

Je to teraz najvhodnejší spôsob, ako sa vrátiť k pôvodnému význame gréckeho  slova scholé, od ktorého vznikol  naše slovo škola. Scholé sa dá preložiť  aj ako voľný čas,  ktorý v antickom grécku bol zameraný na rozvoj duchovného  potenciálu a rozvoj vzdelanosti. Antický filozof Aristoteles tvrdil, že zmyslom života je život teoretický, keď sa človek zaoberá filozofiou. 

Človek je súčasťou prírody a nie je to oddelená izolovaná  monáda, ako sa to prejavilo v chybnom smerovaní západnej civilizácií, čoho je prejavom aj ekologická kríza. Ak si človek prírodu neváži a chce si ju len  podrobiť a drancovať, tak tá mu to teraz vracia. S prírodu treba spolupracovať a nie si ju jednostranne podmaňovať. Ako tvrdil nemecký filozof Nicolai Hartmann, prázdnota človeka a jeho jednotvárnosť,  je iba odrazom jeho vnútornej prázdnoty a morálnej slepoty. Morálny človek sa naopak zúčastňuje na bohatstve sveta a je vnímavý ku všetkému významnému a podstatnému a zároveň je otvorený všetkému zmysluplnému a hodnotnému…Byť  pastierom bytia, ako tvrdil Heidegger, aby básnicky býval človek na tejto zemi a nie byť jeho dobyvateľ a podmaniteľ… Ako tvrdil Karol Marx, ide predovšetkým o úplnú emancipáciu všetkých ľudských zmyslov a vlastností, keď si človek

,, svoju všestrannú podstatu osvojuje všestranným spôsobom ako totálny človek. Každý z jeho ľudských vzťahov ku svetu,videniu,počutiu, čuchaniu, ochutnávaniu, hmataniu, mysleniu,nazeraniu, cíteniu, chceniu,  milovaniu, skrátka všetky orgány jeho individuálnosti, tak ako orgány, ktoré sú bezprostredne svojou formou spoločnými orgánmi, sú vo svojom predmetnom chovaní, alebo vo svojom postoju k predmetu osvojovanie tohto predmetu…“

Ako tvrdil  Marx, bytie síce určuje vedomie človeka, pretože veľmi záleží na tom v akej dobe žijeme a tá nás formuje. Keďže kapitalistický systém potrebuje na svoje fungovanie neustále zvyšovanie ekonomického zisku, aj na úkor dlhodobej sociálnej a environmentálnej devastácie, tak potrebuje človekovi  vnútiť prostredníctvom všadeprítomných agresívnych reklám(navoňaných zdochlín) marketingoví mágovia sofisticky podsunuté umelé potreby. Vtedy človek nežije zo svojho vlastného základu a zo svojho autentického prameňa. Vytvára sa určitá patológia rozumu, ktorý sa nevzťahuje k celku skutočnosti, ale iba k jej určitému parciálnemu úseku. Zároveň tento systém  vytvára dehumanizačný aspekt, pretože človek sa tu vníma ako tovar, ktorý sa musí na trhu predať, aby vôbec prežil. Tento princíp, je proti ľudskej dôstojnosti, pretože sa necíti ako jedinečná bytosť, ale ako vec. Zároveň vidí aj druhých ľudí ako veci, s ktorými môže manipulovať, akoby to boli nejaké neživé predmety. Napriek tomu, v človekovi sa skrývajú neprebudené  duchovné bohatstvo, ktoré keď sa v ňom prebudí, je potom nepremožiteľný, nezávisle na tom, čo sa odohráva vo vonkajšom svete. Túto vnútornú slobodu, mu nikto nemôže zobrať a môže napriek negatívnym dobovým tendenciám, ktoré síce si môžu podrobiť telo ale ducha nie, tak môže napriek tomu povedať NIE.  Ako je napísane v Novom zákone ,,Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu.“

Ako ukazuje história ľudstva, katastrofické krízy prichádzajú  vtedy, keď sa už v ,,normálnom“ režime neudiali pozitívne zmeny, ale problémy sa stále hromadili a odkladali sa. Dejinné katastrofy,  na koniec vždy donútia ľudstvo, aby prehodnotilo svoje životné hodnotové smerovanie. Ak nenastala dobrovoľná skromnosť v časoch stability, tak môže dôjsť k nedobrovoľnej skromnosti v časoch nestability.  V dejinách sa nič nedeje ,,náhodou“, ale každá udalosť má svoj zmysel. Slovo kríza je odvodená od gréckeho slova krisis, čo  znamená aj ako rozhodujúci obrat, prelom, moment zreteľnej nerovnováhy, keď nejaká premena speje k rozhodnutiu, nie je však ešte rozhodnutá. Nič nie je fatalisticky predurčené, ale záleží od každého nás osobne, ktorou cestou sa teraz rozhodneme ísť. Súčasné využívanie čase a to aké teraz uprednostníme hodnoty, bude predobrazom využívania času  v budúcej už teraz postupne sa rodiacej spoločnosti. Tá sa volá aj ako Priemysel 4.0. pretože v budúcnosti vplyvom automatizácie, robotizácie a informatizácie, budú postupne  zanikať pracovné miesta a budú ich vykonávať inteligentní roboti. Nebude sa to týkať len jednoduchých manuálnych prác, ale aj tých, ktoré požadujú od človeka určité kognitívne schopnosti. V západných krajinách sa vedie dlhodobo diskusia o zavedení základného  nepodmieneného príjmu a jeho zavedenie do budúcnosti bude nevyhnutnosť.

Jedno je isté, že budeme zmenení a už nebudeme takí istí, ako pred  touto vírusovou pandémiou. Záleží to iba od nás, ktorou cestou sa vydáme. Prajem si, aby po zvládnutí  koronavírusu bola naša spoločnosť kultúrne a duchovne obrodená, pretože to je základ zdravia spoločnosti, ktoré sa nemeria ekonomickým kalkulom a ziskom… Keď  odhodíme rúška z našich tvári, aby bola v našich tvárach viditeľná životná iskra radosti zo života, pretože vírusovou krízou, ktorou teraz prechádzame, budeme neskôr duchovne zocelení do ďalších osobných a spoločenských výziev, ktoré nás potom čakajú…

Mgr. Tomáš Daněk, kulturológ

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom