Videokonferencia: I. Švihlíková: Premeny svetovej ekonomiky z ľavicovej perspektívy

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


7 thoughts on “Videokonferencia: I. Švihlíková: Premeny svetovej ekonomiky z ľavicovej perspektívy

  • 12. januára 2021 at 20:41
    Permalink

    Pani docentka I. Švihlíková, má o svetovej ekonomike načítané enormné množstvá odbornej literatúry. Pochopil som, že je ľavičiarka, predsa však používa výraz „lacná práca“. Teda akoby práca mala cenu alebo dokonca hodnotu. Čo je pravdou?

    Dovolím si zopakovať z môjho príspevku v diskusii na DAV-DVA:
    Fakt, že robotník je platený za svoj tovar – pracovnú silu a nie za prácu, miatlo a mätie aj kovaných marxistov, nielen laických čitateľov.

    “Výraz, cena práce, je rovnako iracionálny pojem ako žltý logaritmus.
    Tovar, ktoré robotník predáva, je jeho pracovná sila. Akonáhle jeho práca skutočne začína, prestala mu už patriť {*pracovná sila, [WP]}, nemôže ju teda už predať.
    Práca je substancia a imanentná miera hodnôt, ale sama nemá nijakú hodnotu. “, Marx, Kapitál I.

    Zákon hodnoty:
    Hodnota je priamoúmerná práci a nepriamoúmerná produktivite. {h = A/P}
    Keďže práca robotníka (pôsobenie pracovnej sily v čase) uvádza do pohybu produktivitu
    (stroja, nástroja, seba samého …) nenachádza sa v samotnej práci ani atóm hodnoty.

    Reply
    • 12. januára 2021 at 21:16
      Permalink

      V predchádzajúcich debatách sme prišli na to, že podstatu práce chápeme rozdielne. Nechcem to rozoberať do nekonečna, obaja máme postoj nekompatibilný s kapitalizmom a verím, že by sme sa zhodli na tom, že práca nemôže byť predmetom (vecou) obchodnej zmluvy (transakcie).
      Verím, že by sme sa zhodli na tom, že pracovnoprávne vzťahy treba zmeniť radikálne – od samej podstaty. A zároveň s tým sa zmení podstata a predmet ekonómie (politickej ekonómie).
      Mali by sme to urobiť najskôr mentálne ako koncepčný model (alebo alternatívne modely).

      Reply
  • 13. januára 2021 at 0:41
    Permalink

    ROZPOJENIE MEDZI RASTOM PRODUKTIVITY A MZDAMI

    V súvislosti s predošlým príspevkom k prezentácii pani docentky Švihlíkovej ma skutočne zaujal graf LABOUR INCOME SHARE – Podiel pracovného príjmu na produkte.
    Od 70-tych rokov minulého storočia je z grafu vidieť ako tento podiel v 4 najrozvinutejších krajinách klesá. Pani docentka hovorí, že niektorí tvrdia, že je to spôsobené technológiami a iní, ku ktorým sa asi prikláňa, hovoria, že je to spôsobené financializáciou spätou s globalizáciou.

    Tu by som chcel odbočiť k filozofovi E. Bondimu [EB], ktorý v roku 2000 poskytol rozhovor pre DAV-DVA a tam tvrdí:

    1) Zisky možno dosiahnuť jednoduchšími finančnými operáciami. Už v šesťdesiatych rokoch si ekonómovia všimli čudný jav, že najväčšia časť investícií sa pohybuje medzi vyspelými krajinami. Napríklad z Japonska do Nemecka, z Nemecka do Japonska. Tieto, z hľadiska sedliackeho rozumu čudné transakcie, prinášajú zisky.[EB]

    Myslím, že toto má doc. Švehlíková na mysli ako financializáciu spätú s globalizáciou. Lenže zisky to mohlo prinášať len z technológií, ktoré vybudovali Japonci investovaním v Nemecku a Nemci v Japonsku. Pričom týmto spôsobom oblafli, nevytvorením pracovných miest, silné nemecké a japonské odbory. [WP]

    2) Ale dnes si podnikateľ zaisťuje svoju mieru zisku automatizáciou, bez toho, že by rozširoval počet pracovných príležitostí a investoval do toho, že bude živiť ďalších ľudí. Stavať nové továrne, rozširovať výrobu, čakať, že sa rozšíri trh a až potom sa niečo predá, to je všetko na dlhé lakte – zbytočná investícia. [EB]

    S týmto vysvetlení bezhranične súhlasím.[WP]

    3) Vzhľadom na to, že ľudí je naozaj dosť, viac ako sedem miliárd, je lepšie trh redukovať. Zisky sa neznížia. To je práve tá ekonomická záhada súčasnej situácie, že zisky sa finančnému kapitálu neznížia, on nepotrebuje rozširovať trh, dokonca ho chce zužovať.  Dnes ale technológia dospieva ku komplexnej automatizácii výroby, takže pracovné sily, ani tie lacné, nie sú potrebné. Ľudí je taký prebytok, že sa už pre nich nevypláca vyrábať, pretože sa ich v prvom rade nevypláca živiť.  [EB]

    Monopolný kapitál rozširovaním plne robotizovaných fabrík mení organické zloženie kapitálu a mzdy vyplácajú kapitalisti s nižším (alebo nijakým) stupňom robotizácie ale jeho robotníci nakupujú lacné výrobky fabrík monopolne robotizovaného kapitalistu. To je zárodok mohutných kríz. [WP]

    4) Klasický kapitalizmus je v prvom rade motivovaný tým, že podnikatelia potrebujú využiť čo najviac lacných pracovných síl, pretože neustále rozvíjajú výrobu a rozširujú trh. To sa ale práve v uplynulom desaťročí nedialo – výroba sa nerozširovala ani vo vyspelých krajinách, stačí sa pozrieť na štatistiku, a trh sa už vôbec nerozširoval. Niet sa kam rozširovať. Aby sa totiž títo ľudia mohli uživiť, museli by sa pre nich vytvoriť pracovné príležitosti. Až keď majú pracovné príležitosti, tak sa môžu uživiť a niečo si kúpiť. Až potom sú pre podnikateľa lukratívni, až potom z nich podnikateľ niečo má.  Z toho vyplýva, že redukovať trh, znížiť počet pracovných síl a v dôsledku toho i potrebu nejakej rezervnej armády nezamestnaných, je pre súčasnú oligarchiu úplne zreteľný program. [EB]

    ZÁVER: Nie som naklonený k záveru pani docentky, že rozkol medzi rastom produktivity a mzdami alebo z predvedeného grafu je daný financializáciou a liberálnymi politikami.
    Podľa mňa ide jednoznačne, v súlade so závermi E. Bondiho o vplyv technológií, inak povedané , je to vplyv nastupujúcej priemyselnej revolúcie 4.0.
    Ako môžeme vidieť zdôvodnenie v Kapitáli III. – nie každému kapitalistovi sa oplatí robotizovať výrobu, teda ide o prípady, že zo svojho súčasného strojného parku urobí šrot.
    Vyplatí sa to však jednoznačne napríklad nemeckým (japonským, možno i čínskym do Afriky) vlastníkom, ktorí na Slovensko vyvezú svoje poloautomaty aby sami osadili v nemeckých fabrikách plne automatizované linky. Viem to iste. Sám som bol z tohto dôvodu prepustený. [WP]

    Reply
    • 13. januára 2021 at 8:43
      Permalink

      Máte zásadnú metodologickú chybu hneď v prvej vete. Tie grafy pani docentky Švihlíkovej sú sumárnym makro pohľadom a NEVYJADRUJÚ podiel príjmu za prácu na produkte, ale na NÁRODNOM produkte.
      V skutočnosti je podiel pracovného príjmu na predajnej cene produktov (len vo výrobných odvetviach) približne 30 % a menej. To znamená, že existuje obrovský podiel činností mimo výroby, ktoré sú neproduktívne. Je dôležitou otázkou, či ten pokles podielu pracovného príjmu vzniká priamo vo výrobe, alebo v týchto neproduktívnych činnostiach.

      Druhá pripomienka. Ekonomickí „guruovia“ nám rozprávajú o produktivite práce a o tom, že globálne musí rásť. Lenže spoločnosť potrebuje tieto neproduktívne činnosti. Je tam zahrnuté vzdelávanie, sociálna starostlivosť a mnoho verejných služieb, ktoré negenerujú príjmy. Naliehanie na zvyšovanie produktivity je imperatívom na škrtanie týchto verejných služieb a minimalizáciu sociálneho štátu.

      Reply
      • 13. januára 2021 at 9:55
        Permalink

        Uvedomujem si prehnanú iniciatívu. Ja som mal skôr pred očami rozkol medzi produktivitou a mzdami produktívnych pracovníkov, napríklad v USA tu:
        US_productivity_and_real_wages-1024×655.jpg
        Písal som si s p. Tejklom, ktorý spomínal pripravovanú knihu s p.docentkou na túto tému. Teda na zrejme zameraný na „národný produkt“.

        Som presvedčený, že na želaní nejakých „ekonomických guru“ nezáleží. K rastu produktivity prichádza mimo ich vôle a želaní. Kapitalizmus nechce, on MUSÍ, podľa Marxových zákonov pripraviť pôdu komunizmu. Inak by k preklopeniu týchto dvoch spoločenských formácií nemohlo nikdy prísť.

        Ak chce nová spoločenská formácia zvíťaziť nad starou, MUSÍ byť tá nová produktívnejšia.
        Jasne o tom svedčí dejinný vývoj. A deje sa to objektívne. Preto nemohol stalinský centralizovaný štát zvíťaziť nad kapitalistickou produktivitou. Súčasná Čína si to jasne uvedomila a riadi sa tým v ekonomike.

        A čo sa týka vzdelania, jednoznačne vplýva na produktivitu spoločnosti a je zakliata v minulej práci zhmotnenej v čoraz produktívnejších strojoch.
        To, že liberalizmus odbúrava sociálny štát je fakt a nevyplatí sa mu to. Vzduch vonia revolúciou.

        Reply
        • 13. januára 2021 at 10:32
          Permalink

          Ďakujem za graf odoslaný mailom, dostal som ho:

          S Vašimi úvahami v istom ohľade súhlasím, ale pozor, aby sme nevarili tortu ako psíček a mačička.
          Rast výrobnej produktivity je nepochybný a zároveň s jej rastom je pokles podielu pracovných nákladov ešte dramatickejší. Varujem však pred tým, aby sme všetko (všetky problémy okolo produktivity a príjmovej nerovnosti) hádzali do jedného vreca. V tomto prípade prílišná redukcia škodí, lebo všetky zúčastnené faktory nemajú spoločné jediné riešenie.

          Reply
          • 13. januára 2021 at 15:33
            Permalink

            MIERA ZISKU kontra PRODUKTIVITA
            V Kapitáli III. sa Engels usmieva nad riešením pána Stiebelinga, ktorý sa snaží dokázať (už po smrti Marxa), že pri poklese miezd (V – x), opačne, o rovnakú hodnotu vrastie konštantný kapitál K a teda miera zisku M/(K+V) u dvoch konkurujúcich kapitalistov (z ktorých jeden investuje do produktívnejších strojov hodnotu „K+x“) zostane u oboch rovnaká a dôvodí takto:

            kapitály továrne I. = K + V
            kapitály továrne II. = (K + x) + (V – x) potom
            miera zisku továrne I. = M/(K+V)
            miera zisku továrne II. = M/{(K + x) + (V – x)} = M/(K+V), teda mu vyšlo, že sú rovnaké
            „Problém… sa teda rieši tak, že na základe zákona hodnoty použití rovnakého kapitálu a rovnakého času, ale nerovnakých množstiev živej práce, vzniká rovnaká priemerná miera zisku zo zmeny miery nadhodnoty. {M/V a M/(V-x)}“
            [C. C. Stiebeling, Das Werthgesetz und die Profitrate, New York, JohnHeinrich.]

            [WP] Problém spočíval práve v rozdiele v dosahovaných produktivitách oboch kapitalistov – majú rozdielne stroje

            “ Z toho, že obidve množstvá nadhodnoty, o ktoré tu ide, označuje algebraicky M, to nijako nevyplýva. V skutočnosti sa má dokázať práve to, kedže pán Stiebeling aj zisk bez
            okolkov stotožňuje s nadhodnotou.
            Sú tu možné len dva prípady: buď sú obidve M rovnaké, každá továreň vyrába rovnaké množstvo nadhodnoty, teda pri rovnakom celkovom kapitáli aj rovnaké množstvo zisku, a potom pán Stiebeling už vopred predpokladá to, čo má ešte len dokázať, alebo jedna továreň vyrába väčšie množstvo nadhodnoty než druhá a potom je celý jeho výpočet nanič.“
            [Engels, Kapitál III.]

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *