Bude zamestnanecká samospráva prestupnou stanicou k ekonomickej demokracii? (I. časť)

Ekonomickú demokraciu (ďalej ED) by sme minimálne mali jednoznačne vnímať zo sémantického a etymologického aspektu ako vládu pracujúceho ľudu v jeho podnikoch. Zamestnanecká samospráva (ďalej ZS) minimálne v tých intenciách, aké ponúka David Schweickart, nevyžaduje zmenu spoločenského poriadku. Na jej realizáciu stačí dobrá vôľa vládnucich liberálnych socialistov zo Smeru. Všetky podmienky vrátane voľného trhu sú splnené, takže jej zavedenie je priechodné aj v liberálnej kapitalistickej demokracii. Potrebná je politická vôľa v koalícii, v ktorej sú neokonzervatívci (ex-Sieť a Most-Híd) a prosystémoví umiernení nacionalisti z SNS. Zavedenie zamestnaneckej samosprávy by do určitej miery obmedzilo rozkrádanie na centrálnej úrovni a v tom vidíme asi najväčší dôvod, prečo to nechcú  začať realizovať liberálni socialisti zo  Smeru minimálne do r. 2020. Tzv. sociálne podniky s asociálnymi pracovnými podmienkami pre vykorisťovaných zamestnancov, nahnaných z Úradov práce, sú oveľa väčším biznisom ako praxou nepreskúmaná zamestnanecká samospráva už viac ako 8 rokov pre vládnuci Smer.

    Chceme vychádzať z premisy uvedenej v titulku článku a zároveň budeme analyzovať 12 základných bodov tzv. zamestnaneckej samosprávy à la David Schweickart, ktorý veľmi presne vystihol fakt, že po kapitalizme bude nasledovať ekonomická demokracia. Lenže zamestnanecká samospráva ešte nie je ekonomická demokracia, tak isto ako socializmus nebol komunizmom, hoci mnohí by to tak veľmi radi vnímali, najmä ak žili s ich rodinami z nadpráce vykorisťovaných námezdných pracujúcich aj za socializmu. Či sa mýlime, je už len na posúdení čitateľom.

    V prvej časti sa zameriam na prvé dva body z dvanástich, kde poukážeme na riziká ZS ako predvoja ED.

  • Zamestnanci zostávajú naďalej vykorisťovaní vlastníkmi výrobných prostriedkov (VP) (vládnou oligarchiou)    

    V trhovom socialistickom modeli zamestnaneckej samosprávy, ktorý predstavil David Schwaickart, sa píše: „Hoci pracujúci budú kontrolovať pracovný proces, nebudú vlastniť výrobné prostriedky. (1) Tie sa paradoxne považujú za kolektívne vlastníctvo spoločnosti, ktoré sa prezentuje dvoma spôsobmi:

    1) „Všetky firmy musia platiť dane zo základných prostriedkov, ktoré si v skutočnosti požičiavajú od spoločnosti.

    2) Firmy fungujúce v socialistickej ED sú povinné zachovávať hodnotu kapitálových účastín, ktoré im boli zverené, čiže musia udržiavať odpisový fond. Zo zisku sú povinné si naakumulovať časť peňazí, ktoré sa použijú na opravy, údržbu či ozdravné opatrenia. Nesmú sa však použiť na prilepšenie k príjmom pracujúcich.“ (2)

    Pri tomto modele trhovo-socialistickej zamestnaneckej samosprávy niet zásadnejšieho rozdielu medzi súkromno-kapitalistickým a prenajatým štátno-kapitalistickým vlastníctvom VP.

V oboch prípadoch sú zamestnanci vykorisťovaní vlastníkmi výrobných prostriedkov, ktorí sa skrývajú za neosobné korporácie (hegemonistických akcionárov) alebo štát (vládnucu oligarchiu, ktorá ovláda štátne inštitúcie)

    Veľmi prešpekulovane D. Schweickart operuje s komunitaristickým pojmom „spoločenstvo“, keď píše, že firmu nemožno pokladať za vec, ktorú možno predať alebo kúpiť, lež za spoločenstvo, (3) v ktorom nájomníci (= zamestnanci zamestnaneckej samosprávy) disponujú právom rozhodovať o nepodstatných veciach, lebo nie sú vlastníci VP, ale vlastníkom je štát, ktorý ovláda oligarchia pri moci. Tento vazalský (neo)nájomnícky pomer je spätý s povinnosťou zodpovedne platiť dane (de facto nájomné) z výrobných prostriedkov a prenajaté základné prostriedky správne využívať, ktoré im nikdy nebudú patriť. V podstate sa jedná o „perpetuum revolver leasing“ (4) ktorý nikdy sa nedostane k splateniu poslednej splátky. Ide tu o aplikáciu nekonečného leasingu, kde nedôjde k získaniu vlastníctva základných prostriedkov (ZP) zamestnancami v  (neo)socialistickom (štátno-kapitalistickom) (neo)trhovom hospodárstve. Takže navždy zostanú štátnymi novodobými (neo)otrokmi, makajúcimi na štátnu hegemonistickú oligarchiu a odkázanými na jej svojvoľné počínanie, na ktoré nemajú žiaden vplyv, až do volieb.

II.) Dochádza k štátnej prekarizácii samotných námezdných pracujúcich v ZS a prekarizácii práce vlastníkmi VP.

    Z uvedeného vyplýva, že ak bude námezdným zamestnancom ZS požičaný (= od štátu prenajatý) podnik krachovať, tak nájomníci, teda „zamestnanci ZS môžu pristúpiť k reorganizácii či reštrukturalizácii alebo hľadať si prácu inde. „Nesmú predať kapitálové účastiny a výnos použiť ako príjem.“ (5) Napr. na uhradenie nezaplatenej odmeny za vykonanú prácu.

„V prípade, že firma fungujúca v socialistickej ED nevytvorí v národnom rámci stanovené minimum na obyvateľa, ktoré sa rovná minimálnej mzde, je povinná vyhlásiť bankrot. Hnuteľný kapitál sa použije na platby veriteľom a zamestnanci si musia hľadať zamestnanie inde.“ (6)

    Z uvedených citátov je zrejme, že zamestnanci ZS sa stávajú novou prekarizovanou vrstvou spoločnosti, ktorá žije v neustálej fóbii o svoju ďalšiu existenciu. Musí sa obávať toho, ako sa k nej zachová vládna oligarchia po každých voľbách. Taktiež sa musí oprávnene obávať, akú legislatívu prijme vládna oligarchia a aké vykonávacie predpisy predložia príslušné ministerstvá. Oprávnený strach zo straty zamestnania je aj v prípade krízy, ktorú nemusia vôbec spôsobiť ich manažéri, ale napr. medzinárodné sankcie, globálne alebo štátne krízy a pod.  Viac než oprávnené obavy sú v prípade, ak vyhrá voľby neokonzervatívna alebo libertariánska pravica a bude nasledovať privatizácia zamestnaneckých samospráv z ideologicko-utilitaristických dôvodov. Nakoniec zamestnanci ZS nie sú ich voličmi. Tak prečo by sa mali ako vlastníci výrobných prostriedkov správať inak ako pred nimi Mečiar, Slota, Mikloš a Dzurinda, prípadne do budúcnosti aj prosytémový liberálny socialista Fico a umiernený nacionalista Danko?

Predstavujeme nasledujúce riešenie:

    Zrušenie vlastníckeho privilégia mocenskej elity na štátnej ale aj súkromnej úrovni by v elementárnej a imanentnej podstate spravilo z miestnych vlastencov na konkrétnych vlasteneckých  teritóriách (regiónoch), v ktorých dlhodobo žijú, pracujú a vychovávajú ďalšie generácie, participatívnym spôsobom egalitárnych spoluvlastníkov. Tým by sa udržala jednota štátu a národa ako aj spravodlivosť medzi národnosťami žijúcimi na danom území. Týmto komunitárnym riešením by došlo k zrušeniu panstva privilegovaným vlastníkom nad námezdnými alebo vykorisťovanými pracujúcimi masami. Čím by sa odstránil systém panstva na základe mocenskej a politickej nerovnosti, teda z titulu privilegovaného vlastnenia majetku ale aj najdôležitejších zásadných rozhodovacích právomocí. Týmto by zároveň došlo k zrušeniu prekarizácie pracujúcich a prekarizácie práce.

    Takto by bol každý odkázaný si zarábať vlastnou prácou na živobytie a nemohol by parazitovať na práci iných z dôvodu vlastníckych a rozhodovacích privilégií a uzurpácie nadpráce formou zisku z titulu vlastníctva VP. Čo by v praktickom živote znamenalo to, že pracujúci by sa stali egalitárnymi spoluvlastníkmi výrobných prostriedkov tam kde je potrebná kooperácia na princípoch humánnej ekonomiky, (7) ktorá funguje odlišne ako podniky v súkromnom (individuálnom, resp. korporatívnom), alebo štátnom (oligarchicko-byrokratickom) vlastníctve. Rozhodujúca je zmena, ktorá odstraňuje súkromný alebo štátny kapitalistický systém a nahradzuje ho systémom humánnejším a ekologickejším. Ten spočíva v odstránení koristníckych a panských hegemonistických vzťahov, ktoré tvoria podstatu kapitalizmu, a ich nahradenie kooperatívno-humánnymi vzťahmi spolupráce a solidarity.“ (8) Chudoba a nezamestnanosť je bezprostredne spojená s trhom práce a rezervnou armádou nezamestnaných, ktoré tlačia dolu cenu práce. Zamestnanecká samospráva tento problém nerieši!


1 Považujeme to za alibistické tvrdenie, ktoré súčasne odporuje logike a praxi. Predsa v prenajatej záhrade alebo dome nemôžem o ničom podstatnom rozhodovať, robiť dôležité zmeny, lebo nie sme vlastníkmi nehnuteľnosti, čo analogicky platí aj v prípade prenajatých VP, lebo nájomcovia sú subordinovane viazaní vôľou prenajímateľov, čiže vlastníkov VP alebo zdrojov.

2 Schweickart, D., Po kapitalizme ekonomická demokracia, Bratislava, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov (VSSS) , 2010, str. 75

3 Za podstatné právne termíny v majetkovo-právnych vzťahoch považujeme ius disponendi a ius likvidendi, čiže  vecné právo s výrobnými prostriedkami nakladať ako s vlastnými, čiže ich predať, založiť, prenajať, alebo vyradiť či zlikvidovať. Presne toto právo využíva štát ako vlastník výrobných prostriedkov v Schweickartových zamestnaneckých samosprávach a prenajíma resp. požičiava za náhradu výrobné prostriedky „revolverovým nekonečným leasingom“, čím si v štáte vládnuca oligarchia udržiava moc nad námezdnými zamestnancami v závislom pracovnom pomere.

4 Tento veľmi výstižný pojem zaviedol kolega zo SV a konzultant Szilard Somogyi, za čo mu ďakujeme.

5 Ibid.

6 Ibid.

7 Vlach, M., Svět na předělu, Jihlava, Grimus,  2009 str. 340

8 Ibid.


Foto: daily sunny, CC

Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

Iné časti:

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

2 thoughts on “Bude zamestnanecká samospráva prestupnou stanicou k ekonomickej demokracii? (I. časť)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *