Bude zamestnanecká samospráva prestupnou stanicou k ekonomickej demokracii? (II. časť)

V druhej časti sa zameriame na ďalšie dva body (III. a IV.), kde poukážeme na riziká pre námezdných pracujúcich vo Schweickartových zamestnaneckých samosprávach (ZS) ako predvoji, resp. prestupnej stanici k ekonomickej demokracii.

    III.) Vzťah štátno-hegemonistického vlastníka VP k životnému prostrediu (ŽP) a okoliu podniku so ZS.

    Túto časť začneme príbehom z 13. storočia p. n. l., kde Homér popisuje, ako Odyseus krátko potom, ako sa vrátil domov po skončení Trójskej vojny, dal obesiť 12 otrokýň, lebo sa údajne nesprávali podľa jeho predstáv. Odyseus však nevstúpil do dejín ako masový vrah, lebo na základe vtedy platnej feudálno-otrokárkej morálky otrokyne neboli ľudské bytosti so svojím základným ľudským právom na život, ale boli len pracovné prostriedky (hovoriace nástroje). Preto jeho konanie nebolo posudzované z ľudsko-morálneho aspektu, ale len z hľadiska prospešnosti.

    V prípade prenájmu štátneho podniku zamestnancom do ZS od štátnej byrokracie je viac ako pravdepodobné, že sa bude správať štátno-byrokratický vlastník VP k nájomníkom v tzv. ZS takmer výlučne z hľadiska prospešnosti. Už v predchádzajúcej časti sme uviedli citát z knihy D. Schweickarta Po kapitalizme – ekonomická demokracia, kde píše: „V prípade, že firma fungujúca v socialistickej ED nevytvorí v národnom rámci stanovené minimum na obyvateľa, ktoré sa rovná minimálnej mzde, je povinná vyhlásiť bankrot.“ (1) Z uvedeného vyplýva, že námezdní zamestnanci v prenajatom štátnom podniku budú permanentne vystavení prekarizačnému tlaku (strachu z neistej budúcnosti) zo strany byrokratických hegemonistických štátnych vlastníkov VP. Okrem toho vládnej oligarchii ako de facto vlastníkovi VP takmer vôbec nebude záležať na tom, aby sa značná časť zisku (nedaj boh časť  z nájomného – dane z VP) priamo v lokalite prenajatého podniku investovala do ochrany životného prostredia (napr. do efektívnych čističiek odpadových vôd, filtrácie znečisteného vzduchu a pod.). Vytvorený zisk je prioritou vlastníka VP v prenajatom podniku ZS, tzn. zaplatenie rentierskej dane z VP. Vlastníka VP (vládnucu oligarchiu) takmer vôbec nezaujíma, čo sa deje s ekológiou a v blízkosti podniku. Preto na úkor zisku ani nemá záujem investovať do prostriedkov ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci pre zamestnancov ZS v samotnom výrobnom procese. Je viac ako pravdepodobné, že žiaden z vládnych byrokratických úradníkov, s veľkou pravdepodobnosťou ani samotní top manažéri, nebudú dlhodobo žiť a bývať v bezprostrednej blízkosti týchto prenajatých podnikov ZS. Vzhľadom k tomu, že ani miestna alebo regionálna samospráva nie je spoluvlastníkom VP, tak nemá možnosť priamo vplývať alebo rázne zasiahnuť, hoci sa zásadným spôsobom dotkne zhoršenie ŽP bezprostredne jej obyvateľov. Je viac ako isté, že úrady ŽP sú a zrejme aj budú štátnymi inštitúciami, ktoré si rybník nevypustia, ani hladinu (mieru zisku) neznížia na úkor hegemonistického oligarchického „rentiera“, čiže top byrokracie ktorá práve vládne v štáte.

    Štátne firmy – podobne ako súkromné – sa chovajú veľmi podobným neekologickým spôsobom, lebo ich zámerom je dosahovanie zisku. K tomuto konaniu ich vedú viaceré dôvody:

  1. Vlastníci VP (štátneho podniku) vždy rozhodujú o (ne)ekologickom konaní firmy, nie jeho zamestnanci. Pritom zamestnanci ZS spravidla žijú v bezprostrednej blízkosti podniku alebo v blízkej spádovej oblasti ohrozenej neekologickým konaním firmy. Pretože podobne ako „demokracia“, tak aj „ekológia“ v ZS spravidla končí pred bránami podniku na pleciach samosprávy. Pretože ak sú ekologické výdaje na úkor zisku rentiera, tak sa tomu vždy snažia vlastníci VP všemožne vyhnúť. Ak vlastníkmi VP a prírodných zdrojov (PZ) nie sú pracujúci, ale tretie osoby, tak je to neriešiteľný a ekologicky neudržateľný problém.
  2. Vlastníci VP (štátneho podniku) a top manažment sú motivovaní zavádzať ekologické opatrenia len vtedy, ak priestorová vzdialenosť spádu exhalátov alebo znečistenie povrchových či spodných vôd bezprostredne ohrozujú ich osobne, ich rodiny a priateľov či solventných klientov. Čiže ak štátni byrokrati žijú v oblasti ekologického vplyvu firmy na ŽP, tak sú ich rozhodnutia diametrálne odlišné, ako keby trvalo žili v Bratislave alebo v inej lokalite.
  3. Ak Vlastníci VP (štátneho podniku) alebo top manažéri nie sú lokálpatriotmi (čo spravidla nie sú), tak nemajú záujem investovať časť zisku lokálneho podniku do odstraňovania environmentálnych záťaží napr. znečistenej pôdy, skládok odpadu, odkalísk, znečistených spodných vôd a pod.
  4. Podobne vzdialení vlastníci VP (štátneho podniku) nebudú ochotní investovať do výsadby stromov a kríkov, budovania parkov či údržby zelene a kvetinových záhonov v podniku alebo jeho blízkom okolí, čo má vplyv na zamedzenie erózie pôdy a zlepšenie kyslíkových a vodných pomerov v krajine.
  5. Vlastníci VP nie sú ochotní investovať do drahších ekologicky čistých technológií výroby a poskytovaných služieb na úkor ich renty z VP, daní alebo zisku.

    Ak chceme dosiahnuť zmenu správania sa k ŽP, je nevyhnutný egalitárny prevod podnikov do rúk zamestnancov a občanov daného regiónu. Pretože len občania a pracujúci žijúci v danom regióne sú priamo zainteresovaní na ochrane ŽP. Takmer žiaden štátny byrokrat sa nebude z vlastnej iniciatívy snažiť o ochranu ŽP v inom regióne ako v tom, kde žije!

     IV.) Nevyhnutnosť triedneho boja s vlastníkom VP a revolučných odborov na ochranu zamestnancov ZS.

    Podniky zapojené do participatívneho rozhodovacieho procesu (napr. formou zamestnaneckej samosprávy) sa po krátkom čase dostávajú do konfliktu s vedením podniku – top manažmentom, alebo vlastníkmi VP. Tento konflikt je vyvolaný nárastom kolektívneho uvedomenia zamestnancov, rastom vedomia ich sociálnej identity a rozdielnosťou záujmov medzi nimi a manažérmi, ale zároveň aj medzi  nimi a (štátnymi) vlastníkmi výrobných prostriedkov (2) (vládnou oligarchiou).”

    Námezdní zamestnanci ZS v štátnom podniku budú dennodenne vystavení prekarizácii práce a zároveň ohrozeniu zdravia a ŽP, v ktorom bývajú a pracujú. Skôr či neskôr teda nevyhnutne dôjde k triednemu boju nájomných pracujúcich proti ich vykorisťovateľom, vlastniacim VP. Prípadne i proti top manažérom, disponujúcim rozhodovacou právomocou v dôležitých veciach – pravdepodobne i v tomto prípade dôjde k triednemu boju podobným spôsobom ako v súkromných firmách.

    Navyše, v prípade prenajatého štátneho podniku je situácia pre zamestnancov  v tzv. ZS ešte horšia ako v súkromných firmách! Ak by totiž došlo k silnému odborovému odporu proti štátnej byrokracii, ktorá bude hájiť záujmy vlastníka VP, tak v prípade dlhodobejšieho štrajku by štátny vlastník VP hrozil bankrotom podniku, lebo by sa nevyprodukoval požadovaný zisk pre štátno-hegemonistických vlastníkov VP.

    Vzhľadom k tomu, že súčasne skorumpované odbory (ich odborárski bossovia) nie sú revolučné, ale umiernené a kolaborujúce s vládnou oligarchiou, tak je takmer vylúčené, že by napr. KOZ hájila záujmy ZS adekvátnym a účinným spôsobom. Navyše, podľa súčasnej legislatívy je štát povinný jednať len s takým odborovým zväzom, ktorý má viac ako 100 tisíc členov. Štát a vlastník VP (zamestnávateľ) by zároveň pravdepodobne bola tá istá právnická osoba v tripartite v prípade ZS. Z tohto dôvodu budú musieť uvedomelí pracujúci prevziať iniciatívu do vlastných rúk a z odborárskych peňazí si platiť profesionálnych odborárov, aby neboli štátnym manažmentom na podnet štátneho vlastníka VP prepustení tak, ako sa to stalo v prípade železničiarskeho odborárskeho predáka p. Margalu.

    Nakoniec vznik odborov zrejme bude potrebný aj v prípade triedneho boja pracujúcich (podotýkam v tomto prípade vlastníkov VP) proti rozpínajúcim sa „trhovým“ nárokom  a požiadavkám na mzdy pre top manažérov v baskickej kooperatíve (coop) Mondragón. Tento manažment požadoval až  9-násobné platy oproti najslabšie zarábajúcim pracujúcim, hoci odhlasované max. rozpätie bolo prípustné do 4,5-násobku najnižšej mzdy. V kooperatíve Mondragón z tohto dôvodu silnel tlak na založenie syndikátov (odborov) (3), ktoré by paradoxne chránili vlastníkov VP pred nimi najatými manažérmi. Hoci podľa Marxa „v kooperatívnej továrni stráca práca dozoru antagonistický charakter, pretože riaditeľ je platený robotníkmi a nie je voči nim predstaviteľom kapitálu.“ (4) V prípade prenajatého podniku ZS je vznik revolučných odborov viac než nevyhnutný. Pretože štátny vlastník VP má najsilnejšie donucovacie prostriedky, lebo z daní platí justičné a svoje represívne orgány (prokuratúru a políciu), ktoré môže použiť okamžite na ochranu vlastných hegemonistických záujmov vládnucej oligarchie. Pretože štát je podľa definície „politická organizácia vládnucej triedy, upevňujúca a chrániaca vládu tejto triedy a potláčajúca odpor nepriateľských tried.“ (5) Preto, ak by sme sa vrátili k statusu quo pred rokom 1989 a chceli by sme individuálne súkromné a korporatívne vlastnícke privilégiá odstrániť transformáciou (zoštátnením, znárodnením) na „štátne“ vlastníctvo, tak by v podstate došlo len k prechodu majetku do rúk novej mocenskej oligarchickej elity, v danom čase ovládajúcej štát“. (6)

    Ak si uvedomíme, že voľby môže vyhrať ktokoľvek, kto má peniaze a ovládne masmédia, a že vládu môže zostaviť hoc aj krajná libertariánska alebo neokonzervatívna pravica, tak môže veľmi ľahko dôjsť k zmene legislatívy a následnej privatizácii týchto štátnych podnikov a podvedeným zamestnancom ZS ostanú oči pre plač. Lebo sa ich ako nájomcov (a nevlastníkov) na to, či s tým nesúhlasia, nebude vôbec pýtať žiadna pravicová vládnuca oligarchia. Zrejme nastane podobná situácia, aká bola pri mečiarovských a dzurindovských rabovačkách štátneho majetku. Nikto sa podvedených a okradnutých námezdných zamestnancov nezastane, hoci sa vybudujú tie podniky ich vlastnou prácou alebo za ich dane.

    Čo je potrebné uviesť záverom? Tragédiou ľavice je, že u nás počas uplynulých 26 kapitalistických rokov neexistujú revolučné odbory a ani nie je snaha o ich založenie z jej strany. Pretože Smer ovládol KOZ a komunistickým plateným latentným – či skôr letargickým – „revolucionárom z povolania“ (hoci UVKSS popiera ich platenie) na politbyre sú úplne ľahostajné osudy prekarizovaných pracujúcich a nezamestnaných. Čím sa (asi len zdanlivo) tzv. „revolucionári z povolania“ (ďalej RzP = červená šľachta) dostávajú do začarovaného kruhu či gordického uzla, ktorého preťatie riešia na politbyre kolaboráciou s triednymi nepriateľmi. Nič nie je presvedčivejším dôkazom ako posledná kandidátka KSS (2016), kde sa na popredných miestach objavili konatelia spoločností, právnici, exekútori, podnikatelia a iné indivíduá, ktoré vykorisťujú a na poplatkoch zdierajú prekarizovaný ľud. Niet ani najmenších pochýb, že na politbyre došlo k zabetónovaniu formou tzv. oligarchizácie politickej moci v rukách novej červenej šľachty, ktorá ovládla finančné zdroje a ich kontrolu, prispôsobuje si stanovy, utajuje dôležité informácie a centralisticko-hierarchicky ovláda subordinované stranícke organizácie ako svoje poslušné výkonné nástroje. Lenže žiadna železná (Goetheho železný zákon) nevyhnutnosť ani rozumová prešpekulovanosť nezariadi nastolenie novej formy socializmu cez RzP! Ani nenastane nový komunistický zlatý vek ľudstva, v ktorý intuitívne (a zrejme aj naivne) veril Marx v počiatkoch kapitalizmu. Ako správne píše doc. L. Hohoš, zatiaľ „nedisponujeme bez ohľadu na výmysly intelektuálov uceleným projektom novej spoločnosti, ktorý by ako normatívny ideál bolo treba ´iba´ uviesť do praxe“. Lenže na druhej strane ani nevzniká alternatívna ľavicová strana, ktorá by sa nebála otvorene povedať, že sa orientuje na budúcnosť a teda je stranou antisystémovou! Na druhej strane to neznamená, že sa nebude usilovať aspoň o čiastkové politické riešenia v prospech prekarizovanej nižšej strednej triedy a spodných prevažne nezamestnaných tried, tzv. lumpenproletariátu, ktorým tak pohŕdal Marx. Nakoniec to imanentne „zaklincoval“ v r. 1902 V. I. Lenin v dogme o vedúcej úlohe RzP, ktorých nepracujúci lumpenproletariát nemá prečo, a ani z čoho platiť. Tak ho ani nevedia využiť pre svoj blahobyt (ako zdroj ich platov) v permanentnej latentnej fáze na „štábe politbyra“ ÚV. Nevedia ho využiť (či zneužiť) ani na to, aby ich poslúchal s nasadením zdravia a života a vybojoval im revolúciu, ak mu nedajú nič a ani preňho nič neurobia!

    Veľmi výstižne poukazuje na fakty doc. L. Hohoš, ale najmä na dôvody krachu socializmu a sociálneho štátu vzdaním sa triedneho boja. Záverom sa preto plne zhodneme s doc. L. Hohošom, ktorý výstižne píše: „Marxisti však mali pravdu v tom, že welfare state (sociálny štát) neznamená koniec triedneho boja za oprávnené záujmy nižšej strednej a spodných tried. Tak ako veľmi výstižne píše Marx v Kritike Gothajského programu, vychádzajúc z ekonomických podmienok: „Socializmus nemôže zrušiť biedu, ktorá je podmienená prírodou (obmedzenými zdrojmi), ale ju len zovšeobecniť, rozdeliť ju rovnomerne po celom povrchu spoločnosti!“ Ale ak bude pri súčasnej výkonnosti ekonomiky egalitárna hranica chudoby na  úrovni cca 1000 eur (30.000 Sk), tak to bude celkom fajn v porovnaní so súčasnou priemernou mzdou v NH na úrovni cca 900 eur a súčasnou hranicou chudoby cca 347 eur. Je to aj teraz možné za predpokladu, že sa zisk nevyvezie do daňových rajov, ale zostane na preinvestovanie v regiónoch a ako odmeny pracujúcim. Na to nepotrebujeme ani revolucionárov z povolania, ani nimi nastolený štátny socializmus, ale zdravý rozum, zmysel pre spravodlivosť a odvahu radikálne zmeniť spoločenský  systém.


1 Schweickart, D., Po kapitalizme ekonomická demokracia, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov (VSSS) , Bratislava 2010, str. 75 a n.n.

2 Valach, M., Svět na předělu, Jihlava, Grimus,  2009 str. 343

3 Blaha Ľ., Späť k Marxovi?, Veda, Bratislava 2009  str. 396

4 Marx, K,: Kapitál III. SNPL, Praha 1953,  str. 408

5 Šalingová-Ivanová, M., Maníková, Z., Slovník cudzích slov, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1990 str. 585

6 Valach, M., Svět na předělu, Jihlava, Grimus,  2009 str. 339


Foto: Sean Hayford Oleary, CC

Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

Iné časti:

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

2 thoughts on “Bude zamestnanecká samospráva prestupnou stanicou k ekonomickej demokracii? (II. časť)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *